vďačne. mne pri nej vždy stisne hrdlo a srdce - ako aj pri mnohých iných. a nielen slovenských...
teším sa, že patríš medzi ľudí, ktorí nezohli chrbát a nedali sa zaslepit... čo si učila?
ešte raz vďaka aj za album, keď budem na rodnej hrude a Otília ho dovtedy nebude mať, niečo vymyslíme, aby som sa preň zastavil

Mária už chápeš? Toto som cítila, že treba urobiť naozaj osobne. Ale nechcela som to nikomu z vás dvoch navrhovať, lebo som vedela, že náš Boh to vie lepšie zrežírovať!!! BINGO!!! to je ale Boh, on vám zavolal, a ja ani kredit nemusím míňať, On všetko zariadi!!!

A teraz k piesni, básni, modlitbe.

Raz dávno, na gymnáziu, na Slovenčine, pri poľskej literatúre, môj drahý pán profesor, ktorého už 17-ty rok kryje rodná hruda, napísal na tabuľu začiatok knihy
Pan Tadeusz od Adama Mickiewicza:

Ojczyzno moja! ty jesteś jak zdrowie.
Ile cię trzeba cenić, ten tylko się dowie,
Kto cię stracił.

voľný preklad: otčina moja, si ako zdravie, ako si ťa treba vážiť ,si uvedomí len ten, kto ťa stratil.

Študovala som v Moskve, hoci len tri roky... viem čo je to byť mimo domova, mimo rodnú reč, mimo systém, ktorý dôverne poznám, mimo rodinu, priateľov... a v dobe kedy nebol internet... ani mobily...

Aj preto viem, že poodídením za naše hranice sa vlasť stáva akosi viac viditeľnou, a jej absencia citeľnou. A možno aj srdcu milšou.
Koľko amerických kanadských slovákov si udržiava reč už viac generácií, nehovoriac o rumunských slovákoch, ktorí si zabalzamovali a udržiavajú naozaj ľúbozvučnú slovenčinu. Stretla som slovákov z Kovačie nádherne insitne maľujúcich v Snine v Galérii MIRO, aj tých od Nadlaku, píšúcich, na literárnom Kežmarku pred pár rokmi a bol to zážitok.

pridala by som Tomáš, do zbierky možných hýmn:

Hoj vlasť moja, ty zem drahá....

aj


Keď sa dúha dvíha...

A ešte mi nedá nedotknúť sa jedného veľkého pozitíva.

Dnes pri modlitbe...

Je veľmi dobré dať vedieť, že ešte aj v dnešnej dobe kňazi majú ( chvála Bohu) aj osobný modlitebný život.

Máme kňazov redaktorov, vydavateľov, katechétov, neúnavných staviteľov kostolov, a farských budov, ... mnohé aktivity vystavované na obdiv, alebo na modlitebnú podporu, ale asi najnúdznejšia zo všetkých na podporu, je táto.

Aby kňazi mali aj dostatok času na ich osobnú modlitbu, na budovanie osobného vzťahu s Ježišom, S Duchom Svätým, s Nebeským Otcom.
Aby neprestali byť napájaní zo zdroja.
Kto vie o čom hovorím vie, že nestačí denne odslúžiť jednu dve aj tri sväté omše, naopak, bez hlbokého osobného modlitbového života asi človek aj keď s pomazanými rukami, nedokáže dlhodobo zvládať nápor služby.
a na to sme tu aj my, laici, aby sme podopierali ruky našich kňazov svojimi modlitbami, praktickou pomocou, pôstom , almužnou...každý podľa toho, čo mu je bližšie.

Otília, zrejme pri písaní tých slov si mala pred očami konkrétnych kňazov, ale byť kňazom, tak sa ma to dotkne, lebo si to nejako nechtiac dala ako všeobecnú črtu kňazov. Ako vhodné by sa mi javilo pridať slovo "niektorým", ale "mnohým" by sa mi zdala už silná káva.
Pamätám si kňaza ešte z hlbokého socializmu - na myjavských kopaniciach - u ktorého na fare sme mali nejakú duchovnú akciu. Tak to vyšlo, že som spal u neho v izbe: ráno zazvonil budík a on skočil rovno na kolená a dlho zotrval v modlitbe pred Pánom, potom v priebehu dňa breviar, ... Bol to kňaz, ktorého pre to, že silne oslovoval mládež v Bratislave (Blumentál), preložili do obce, kde bol vlhký kostol a chodili tam iba ženy a fara tiež nie príliš na bývanie. Spýtal sa tých žien: "kde sú muži?" - "v krčme" odpovedali. A tak pán farár začal chodiť za chlapmi do krčmy... jeho "norma" bola pohárik vína. Keď sme tam my prišli, tak vedľa starej fary rástla nová fara. Čo ma prekvapilo na stavbe, bola fľaša rumu na stole a okolo nej množstvo "frťanov". Pýtal som sa ho, či to je zvládnuteľné. Jeho vysvetlenie ma očarilo: To sa chlapi z farnosti rozhodli postaviť si novú faru - je to ich fara, ja tu dnes som, zajtra ma môžu preložiť a tá voľne položená fľaša je prejav dôvery, moja úcta voči chlapom - jeden frťan na začiatok práce, jeden na koniec. Kostol bol už suchý - chlapi odkopali hlinu od stien, dali drenáž, ... v kostole na omši boli muži a ženy tak 50/50. Pán farár aj nám venoval dostatok času - počúval, delil sa s nami, povzbudzoval nás ... (táto zmena vo farnosti bola ovocím asi 1 - 2 rokov kňaza vo farnosti - ale jeho vplyv určite neušiel pozornosti cirkevných "tajomníkov" nadlho: ešte mu mohli zobrať "štátny súhlas" - ale myslím, že toho Božieho človeka by ani to nezastavilo v jeho službe Pánovi celým srdcom, ...
Preto by som k výpočtu osobných vzťahov, ktoré si uviedla, doplnil osobný vzťah kňaza k ľuďom, ktorý dokáže meniť týchto ľudí a následne celú farnosť: dôvera, povzbudenie, spájanie, ... a dnes by som povedal aj, že budovanie spoločenstiev veriacich (farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev) a tiež spoločenstiev kňazov samotných, ktoré budú pre nich zdrojom kresťanského rastu (aby sami robili to, čo nám kážu - "verba movent, exampla trhunt").

Peter, vďaka. vždy sa teším, keď počujem, ako niekto s vďakou spomína na svojho kňaza... na druhej strane... nezakrývami si oči a viem, koľko a akých kňazov chodí po svete. to, čo napísala Otília sa ma nedotklo. ak by sa ma hej, musel by som sa nad sebou zamyslieť. má pravdu... ja ďakujem mojim predstaveným zo seminára, že nás naučili, že modlitba je bytostná súčasť kňazského života. presne, ako si napísal - exempla trahunt - kto chcel, nechal sa pritiahnuť: rektorom, ktorý sa denne modlil 4 ružence, prefektom, ktorý v kaplnke poctivo dral lavice alebo špirituálom, ktorý keď nesedel v kaplnke, tak to bolo preto, že buď práve spovedal, alebo bol mimo seminára...