Sú dni, keď sa smejem na slovách detí. Aj dnes ráno.... Telefonovala mi mamina a jej trojročná dcérka: „Vieš, že dnes bude dlhý deň?“ pýta sa ma malá vážne. „Prečo?“ Chcem vysvetlenie. „Lebo dedo dal všetku tmu do pivnice a zhasol jej aj svetlo.“ Zabávala som sa na tom, až do chvíle kým som nenašla v mobile sms.....

„Príď. Musím s tebou hovoriť.“

Poznám to.To sme my, baby, najskôr veľké zvládateľky všetkého, a potom príde nejaká hlúposť a uvoľní v nás celú lavínu udalostí, ktoré musíme dať zo seba von.

Podotýkam – dôležitých udalostí -  teda aspoň pre mňa.

„Je to dôležité,“ prebleslo mi mysľou a tak som si naplánovala všetko, aby som mohla prísť na stretnutie včas.

 

Zbadala som ju z diaľky. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov. Naposledy vo chvíli, keď si našla nového priateľa. (neviem koľký v poradí, ale jej otec – prvý gentlenam sa akosi vytratil ešte vtedy, keď bola dieťa)

 

„Som si istá, že je to ten pravý,“ štebotala.

„Ako to vieš?“ Neskrývala som svoju zvedavosť.

„No je iný ako boli tí pred ním. Má ma rád. Nosí mi kvety...a...“

„A?“

„A povedal mi, že chce, aby sme mali dieťa. Veď už máme na to vek. Obaja.“

„A svadba?“ Dovolím si položiť otázku. Viem, že v jej ušiach to znie staromódne, ale predsa...

„Načo? Zatiaľ nie. Najskôr dieťa. Ak to bude fungovať, aj tá príde... Ja som taká šťastná!“

 

Nemám šancu.

Zamilovaní sú jednoducho zamilovaní a zrejme každé „ale“ vnímajú ako útok nepriateľa.

Kapitulujem.

Moja taktika sa mení a priamym pohľadom do očí ju aj jasne definujem: „Teším sa. Len prosím neurob nejakú hlúposť. Ak by si niečo potrebovala, pokojne sa ozvi. Boh by ti mal do toho  tiež niečo povedať.“

„Jasné, si mníška. Musíš do lásky zapliesť toho svojho Boha,“ uškŕňa sa v opojení šťastia...

Vzdala som to. Habit má „svoje čaro“....

Občas čaruje, kde by nemal... Boh je aj pre iných, nielen pre obyvateľov kláštora.

 

Premýšľam o tom cestou domov.

A dostávam sa k záveru, že dôležitejšie ako šaty je srdce.

 

Ono má patriť Pánovi, nie šaty....

Čas plynie...

A dnes.

Po príchode sms sa zastavil.

 

Vchádzam  do parku.

Vidím ju.

Sedí schúlená v zimnej bunde a objíma samú seba.

Sama.

Jej milovaná polovička tu nie je.

Ticho si sadnem k nej a niečo zašepkám...

Nerada ruším bolesť, či ťažkú atmosféru... dní...

Pozrie sa na mňa.

Oči prázdne, ústa v kŕči pripravené  na plač.

„Odišlo. TO odišlo a nechalo ma samú.“

„TO? Azda ten, či?“ pýtam sa, mysliac na jej priateľa.

„TO!!!!“ Trvá na svojom a hnevá sa na všetkých okolo.

Nie je to nenávisť. Za tónom jej hlasu je jasne čitateľná bolesť a sklamanie.

„Chceli sme TO. Čakali sme TO. A TO?“ Zatína pery.

„Dieťa?“

„Nie – plod. Zhluk buniek, ktorý mal byť raz dieťaťom,“ odľahčuje si v hneve. „Ale skôr ako TO dorástlo, potratila som.“

Už  je to tu.

 

Potrat –chcený či nechcený... bolí...

Niektoré ženy sa rozhodnú, že túto bolesť zatvoria do poslednej komnaty srdca.

Iné cítia, že ju musia pomenovať... a naučiť sa s ňou žiť.

Mlčím.

Myslím na Boha. Snáď mi dá tie správne slová.

No mlčí aj On.

 

„Som prekliata,“ hnevá sa sama na seba. „Všetko sme robili ako sme mali. Boh ma nemá rád,“ vzlyká.

„Ale má,“ jemne ju objímam.

„Nemá. Len ty to musíš povedať, lebo si mníška,“ bráni sa.

Vyčíta si všetko na svete.

A hnevá ju že zhluk buniek, akýsi plod (ešte nie dieťa), tak nazlostil muža jej života, že odišiel.

 

Viem, že nemôžem s ňou hovoriť o Bohu.

Jej odpoveď na spomienku „Najvyššieho Súcna“ poznám: „Si mníška, musíš to tak povedať.“

 

A tak mlčím.

Objímam v plači sa utápajúcu ženu.

Opustenú.

A predsa tak naplnenú. Veď raz sa jej vo večnosti prihovorí niekto a povie „Mama.“

 

Zrazu cítim že musím.

Aj keď som mníška

a o materstve toho neviem veľa,

veď som nikdy biologickou mamou nebola....

 

A tak hovorím....

O Bohu, ktorý aj jej maličkého stvoril,

pretože ho miloval...

o tom, že možno je teraz čas skúšky...

 a že to slovo „mama“ dostane ako medailu...

za boj so všednými dňami tohto života.

 

„Boh nám dáva občas anjelov, aj keď si ich od neho nepýtame. A ty si jedného dostala. Viem, chcela si vidieť  jeho úsmev, oči. Chcela si ho učiť chodiť... ale Boh to zariadil inak. Možno vedel, že by ste po čase ostali sami...“

 

Chvejem sa.

Tak veľmi by som jej priala, aby svoje dieťa položila do kolísky...

No je to nezvratné...

 

 „Prečo?“ pýta sa, pozerajúc na mňa.

 

„Neviem,“ v očiach sa mi javí beznádej. Aj mňa prevalcujú chvíle, kedy je bolesť silnejšia ako tma, zamknutá v pivnici.

„Nikto ti na to nedá odpoveď. Snáď je čas, aby si sa so svojim anjelom naučila žiť.“

 

„Žiť? Veď to bol iba plod?“ bráni sa zúfalo. Hoci vie, že nemá pravdu.

 

„Tak neviem prečo potom ten „plod“, prečo „TO“, tak bolí.... Ale to čo cítim ja, je bolesť pri strate života.“

Vzdáva sa: „Mohol to byť môj syn, alebo dcéra.“ Fňuká ďalej.

„A čo by si chcela,“ fňukám s ňou (aj keď som mníška a vraj sa to nepatrí).

„Syna.“

 

Dávame mu meno. Prosíme, aby sa Ježiš o neho postaral.

Aby Jonáš, pomáhal aj nám...

prihováral sa za naše streštené nápady na zemi...

za naše vlastné cesty....

 

Niečo sa láme.

 

Láska.

 

„Moje milované dieťa,“ reve do mojej bundy žena.

„Bože, prečo to tak bolí,“ pýtam sa v duchu, zatínajúc zuby. „Chcem byť silná ale nevládzem.“

Obe nechávame doznieť bolesť a dovoľujeme nádeji,  aby sa vrátila k nám....

 

Po hodine vstávame.

Obe sme zmrznuté...

V duchu počujem slová môjho známeho psychológa: „Nenechávaj si bolesť pre seba. Si žena...Musíš mať bútľavú vŕbu. Uľaví sa ti....“

 

Ona však pozerá na mňa a stíska mi ruky:

„Ďakujem. Snáď mi Jonáš pomôže nájsť nový zmysel života.“

 

Odchádzam a viem.... že,

Boh sa za uši ťahať nedá...

Dáva a berie, ako sa jemu páči.

Možno preto, aby ukázal, kto je priateľ a kto má iba karnevalovú masku...

Dáva neskutočne tvrdé lekcie...

A iba On pozná ich zmysel, víťazov i porazených...

 

Nech si myslíme, čo chceme.

Nech presvedčíme celý svet, že deň bude pre nás dlhý a krásny a to len preto, že sme tmu zavreli do pivnice a zhasli svetlo...

Nikdy to nie je pravda...

Noc príde...

No Boh neodíde...

Pretaví tmu, bolesť a samotu.

 

Myslím na mamy,

ktoré svoje deti ešte nevideli z tváre do tváre,

ale ich telo načítalo,

čo to znamená v sebe nosiť život...

 

A modlím sa, aby tomu, čo voláme „TO“ alebo „PLOD“ dali to správne meno:

„Ty si môj milovaný syn, milovaná dcéra...“

 

Boh nepozerá na to, či sa dieťa narodí, alebo nie...

Pre neho je dôležité, že každému dieťaťu dal otca a dal aj mamu...

 

Nebojme sa hovoriť o tajomstve života...

Nepomôže nám,

ak budeme schvaľovať zákony o interrupcii, a vyhlasovať ich sa „morálne“ normy.

 

Je to zbytočná strata času.

 

Tú pravú normu nosíme v sebe....

A volá sa Láska...

 

Želám vám i sebe odvahu milovať každého, koho stretnete....

aj za cenu, že sa mu nikdy nebudete môcť pozrieť do očí.

 

Mamy, modlím sa vás...