20: Klenot

Peha: Opatrný (text: Vlado Krausz)

Vnímaš to čo nevidieť

za pár dní stvoríš si svet

...

Kľúč v rukách čo s ním

snáď sa nezlomí

keď ním bránu snov otvoríš

Jar je v plnom prúde, vzduchom sa šíri motýlia rely, hnedáčik sa predbieha pred mlynárika a na chvíľu ich prekabáti vidlochvost, napokon si však prvenstvo udrží babôčka admirál, veď kto iný by mal viesť svoj ľud do boja s vetrom a s vetrom opreteky?, až sa všetky motýle zmotajú, zvíria do pestrofarebnej krútňavy jemných perleťových krídel. Natália ich fascinovane pozoruje a Krištof zas fascinovane pozoruje ju, vlasy sa jej nádherne, oranžovo lesknú, priam ako západ slnka sám o sebe, zápas noci so dňom, hoci sú len tri poobede, jej ryšavé pramene sa ligocú ako ohnivé plamene a možno by z neho bol aj básnik, Natálii zas motýle poletujú aj v žalúdku, veď Krištof je tak blízko a ono je vlastne také skvelé, také zahanbujúce a zneisťujúce, také čisté a nádherné, také smiešne byť zaľúbený, byť zaľúbená. Prechádzajú sa parkom, ruky im spočívajú vedľa tiel, hľadajúc si k sebe cestu, ich prsty nechcú nič iné než prepliesť sa, no gravitácia ich na svojich fyzikálnych krídlach nesie príliš ďaleko od seba a ani jeden nemá odvahu preklenúť tú diaľavu, beztak sú si neskutočne blízki.

Dohodli sa, a ich zákonní zástupcovia im to skutočne a úprimne, priam dotknuto zazlievali, no oni to prosto chceli zistiť spolu, ukázať jeden druhému. Absolvovať všetky plánované vyšetrenia či čakať na výsledky nebolo také hrozné, aké je hrozné otvoriť obálku a vedieť, že čochvíľa si to človek naozaj prečíta, dozvie sa to a na istý čas, aspoň na pár sekúnd, nebude jestvovať nič iné než trýznivá zvedavosť a zúfalý strach z definitívneho rozsudku.

V tých rukách, čo nesú na vzdialených stranách svojich tiel, nesú totiž obálky, výsledky, rozsudky. Až tri v jednom, a možno aj viac.

„Aké máš pocity?“ spýta sa ona, jednoznačne vo väčšom napätí z neho než zo seba, čo tam po nej?

„Zdravé.“

„Si si istý?“

Zhlboka sa nadýchne, prikývne, je jar a on už si limit jarných rozsudkov smrti vyčerpal pred dvomi rokmi, nikto predsa nemôže chcieť, aby toto čarovné ročné obdobie znenávidel. „Necítim ju, necítim v sebe rakovinu. Nemám ju.“

„Ja viem, že nie.“ Hoci sa cíti strašne zbabelo a trápne, už len vyrieknutie toho slova, znenie tej diagnózy vypovedanej jeho hlasom jej naženie slzy do očí, takže radšej párkrát rýchlo zažmurká v snahe zahnať ich, Krištof by sa nikdy nemal dozvedieť, koľkokrát strachom takmer rozhrýzla vankúš pri predstave, čo by bolo, keby otvorila jeho obálku a zistila, že ortieľ znie KONIEC.

„A ty? Čo cítiš ty?“

Usmeje sa naňho. „Vďaku.“

„Voči komu? Za čo?“

„Neviem, a... neviem. Alebo možno viem, poznám odpovede na oboje, no nedajú sa obsiahnuť ľudskou rečou.“

„Uvedomila si si niekedy, že my dvaja zrejme vôbec ničím nezapadáme medzi svojich rovesníkov, že riešime úplne iné veci a úplne inak rozmýšľame o živote?“

„Nechcem byť voči našim rovesníkom zlá, ale niekedy, keď sa na nich pozriem, mám dojem, že nás od nich líši práve to, že vôbec rozmýšľame o živote.“

„A to je vlastne dosť paradox, keďže istý čas a z totálne rôznych dôvodov sme mali o dosť bližšie ku smrti než k životu.“

„Lenže vieš čo? Teraz nechcem nič iné než ŽIŤ. Cítiť, myslieť, hovoriť, počúvať, premýšľať, hádať sa o zbytočnostiach, možno sem-tam odvrávať, usmievať sa, tancovať, milovať... Život je super.“

„Je,“ uzná, „len sa naň treba vedieť dívať z toho správneho uhla.“

„S uhlami daj pokoj, dnešná písomka z matiky mi stačila!“ zasmeje sa.

„Ozaj, koľko ti vyšiel ten uhol?“

„Veď sme sedeli vedľa seba a každý z nás mal inú skupinu.“

„Lenže v oboch skupinách boli tie isté zadania, akurát v rozdielnom poradí. U teba to bol, tuším, piaty príklad.“

„Tss, ty si mi nakúkal do písomky?“ zatvári sa pohoršene.

„Tentoraz iba na zadania od učiteľky. Vyšlo ti to šesťdesiatštyri stupňov?“

„Hej.“

„Aspoň niečo mám dobre,“ poteší sa. „Čakajú nás tento týždeň dajaké ďalšie testy?“

„Trištvrteročka z bioly.“

„Ale nieee... čo sme vôbec v druhom polroku preberali?“

„Krištof! To vážne vôbec nedávaš pozor?“

„Zamestnávajú ma iné veci.“

„Nemôžeš si stále len čarbať do toho zošita! Alebo si odo mňa radšej odsadni. Čo ak kvôli mne prepadneš?“

„Druhýkrát? To by snáď bolo aj proti školskému poriadku, nie?“

„Predsa si ešte neprepadol! Ty len opakuješ ročník – a z úplne pochopiteľných dôvodov.“

„Opakovať ročník je následok prepadnutia, alebo nie? Každopádne, zaraďovať sa do ďalšieho nového, o ďalší rok mladšieho kolektívu by sa mi ozaj nechcelo. Mohli by sme sa tú biolu učiť spolu?“

„Myslíš obaja z môjho zošita?“ zdôrazní pobavene.

„Ak by sa ti chcelo, môžeš mi svoje poznámky oskenovať; ja už si ich niekde vytlačím.“

„A hlavne si začneš písať vlastné!“

„To je teraz bezpredmetné, keďže písomka bude z toho, čo si už teraz len ťažko spoznámkujem.“

„Učebnicu predsa máš. Vieš, to je tá brožovaná knižka s obrázkom vidlochvosta, vyschnutej púpavy a zeleného listu na obálke; možno ju dakde vo svojej izbe vyhrabeš, ak sa trochu posnažíš.“

„Nehnevaj sa, ale neporiadok tam nepestujem, takže prečo by som mal hrabať?“

„Teda by si ju mohol poľahky nájsť a učivo si spätne spoznámkovať. Ver mi, že by ti to pomohlo.“

„Lenže koľko času by to zabilo! Radšej strávim pár hodín s tebou,“ pozrie jej do olivových očí.

Natália sa s náznakom zapýrenia odvráti a mimovoľne pridá do kroku, zahliadnuc lavičku. „Fajn, ale budeme sa naozaj učiť. Musím dostať jednotku; naposledy, keď ma vyvolala z procesov príjmu a výdaja látok, posadila ma s dvojkou, pretože som nevedela vymenovať všetky typy transportov a zabudla som na fagocytózu aj na definíciu pinocytózy.“

„Ty a tie tvoje známky,“ pobavene nad ňou krúti hlavou.

„No a čo,“ červená sa zas.

„A nič, veď je to milé.“

„Smeješ sa zo mňa!“

„Ja?“ nevinne zažmurká. „Veď sa tvárim úplne normálne.“ V skutočnosti sa uškŕňa.

Natália si pozorne prezrie jeho výraz. „To sa teda vôbec netváriš!“

„To asi preto, že normálny nie som,“ mykne plecami. „Na druhej strane, ty máš od toho tiež ďaleko.“

„No prepáč,“ hrdo sa vystrie, dotknuto našpúliac pery.

„A však čo, veď na tom nezáleží. Čo je vlastne normálne? Nikto by to poriadne nevedel povedať. A to preto, že je to ne-de-fi-no-va-teľ-né. To slovo má sedem slabík, prosím pekne, môžeš si to skontrolovať!“

„Verím ti,“ rozosmeje sa, „a prečo to tak zdôrazňuješ? Chcel si spraviť dojem?“

„To vieš, moje ego sa prejavuje najmä v slovných hračkách a štylistických záležitostiach. Ak chceš, aj ti počet slabík odtlieskam: ne(tlesk)-de(tlesk)-fi(tlesk)-no(tlesk)-va(tlesk)-teľ(tlesk)-né(tlesk)! Už mi veríš?“

„Áno, je ich presne sedem! A ty si dnes akýsi vtipný.“

„Načo byť vážny?“

„Že sa to zrovna ty pýtaš! Máš to dokonca aj v mene, Krištof Vážny!“

„A možno nie som reálny,“ zamyslí sa zrazu.

„Pros-prosím?“ zasekne sa Natália v smiechu, čo to zas ten jej Krištof vymýšľa. „Žartuješ?“

„Samozrejme, že hovorím vážne! Veď som vážny. Som Vážny. Ale nie reálny.“

„Nič z toho, čo teraz počujem a znie to tvojím hlasom, nedáva zmysel. To už aj tie motýlie krídla so mnou komunikujú zrozumiteľnejšie. Mimochodom, to je slovko, ktoré má šesť slabík, čo sa takmer rovná tvojmu.“

„Ja som šampión,“ pokrúti hlavou. „Vyhlasujem asociácie!“

Ich obľúbená, nezmyselná hra, v podstate časovrah, ale taký zábavný a prekvapivý. „Lopta!“ začne ona.

„Kružnica.“

„Orbita.“

„Žuvačky.“

„Tie sa volajú Orbit, no ale budiš,“ usúdi Natália, „ako chceš. Žuvačky... hmm, balón.“

Uprie na ňu zrak nadvihnutého obočia. „Ako súvisí balón so žuvačkami?“

„Skrz bubliny predsa,“ pokrčí plecami a udrie ho do jeho pleca, aby láskavo konečne pokračoval a nevynechával medzi jednotlivými asociáciami taký dlhý čas niekoľkých sekúnd, počas ktorých si človek môže stihnúť aj skutočne premyslieť, čo povie, a ešte to nebodaj bude dávať zmysel!

„Balón. Vietor.“

„Vlasy.“

„Konská hriva,“ rozosmeje sa Krištof.

„Klopot konských kopýt.“

„Epopeja.“

„Epopeja?“

„Tak... ten útvar sa nejako nazýva. Slovná hra.“

„Asi myslíš anaforu. Lenže to by si to musel napísať slovko po slovku do rozdielnych riadkov, pretože anafora je opakovanie slov na začiatku verša. A vlastne, to ani nie je opakovanie slov, len sa to všetko začína na k... tak, dajme tomu, že zvukomaľba?“

„Zas si múdra.“

„Ešte stále, Krištofko,“ opraví ho. „Literatúra.“

„Zošityyy,“ zaspieva lenivo, unavene, otrávene, ba dokonca teatrálne zazíva, žeby chcel byť hercom?, nie, v tom by nebol dobrý, občas nedokáže dať najavo vlastné emócie, ako by teda stvárnil cudzie, ktoré nie sú jeho priamou súčasťou?

„Linajky.“

„Liana.“

„Džungľa.“

„Opička.“

„Akrobat.“

„Cirkus.“

„Cirkulácia.“

„Krvný obeh.“

Vymenia si pohľad a spoločne povedia: „Výsledky.“ A spoločne povzdychnú, spoločne sa usadiac na lavičke, spoločne si vymeniac obálky a spoločne ich otvárajúc, spoločným pohľadom vyjadrujúc, že práve JA najprv otvorím tú svoju, teda vlastne tú tvoju, akoby ani jeden nechcel počuť vlastný rozsudok, len o tom druhom.

Krištof číta medzi riadkami, čísla sa mu nezdajú zrozumiteľné, ale hodnoty nie sú vysoké ani príliš nízke, v rozmedzí, skvelá správa, všetko by malo byť v poriadku.

„Vážne?“ šepne Natália neveriacky.

„Je z teba hotová ryba.“

„Ak to mala byť lichôtka, asi ti zrovna nevyšla.“

„Však sa vraví zdravý ako rybička, nie? Tak si ryba.“

„Ku Klementovi ma nemôžeš prirovnávať, veď by sa pohoršil, ten môj fialový horenos!“ zasmeje sa.

Krištof zrazu zvážnie, tak ako prislúcha k jeho priezvisku, a očami zablúdi k obálke v jej rukách. Ani Natálii sa príliš nechce do otvárania, no zas zvedavosť človek nie vždy prekoná, vlastne veľmi málokedy, a táto zvedavosť je dosť oprávnená a pochopiteľná, toľko pochopenia by ste ani nečakali.

Prsty sa jej trošku trasú, keď to otvára, keď roztvára na troje zložený papier, keď naň hľadí, trasie sa jej priamo pred pohľadom, prižmúri oči, kĺže nimi po liste potlačenom čiernym písmom, nález negatívny. „Si zdravý!“ zvolá zrazu nadšene, bez akéhokoľvek premýšľania, v úplnej spontánnosti, ktorá k nej až tak nepatrí, hodí sa mu okolo krku, nechtiac tak celý papier pokrčiac, no čo tam po ňom?, teraz už nie je podstatný, keď poznajú jeho obsah a chce sa im skákať.

„Poď,“ potiahne ju zrazu za ruku, vytiahne na nohy, dlho si veru neposedeli, ale prečo by chceli sedieť, keď mladé chodidlá túžia behať, poskakovať, tancovať vo vetre? A tak sa rozbehnú parkom ako takí dvaja pojašenci, radosti predsa nikdy nie je dosť, je vzácna ako páperie, čo myši núti kýchať, vzácna ako perla medzi morskými lastúrnikmi.

Čochvíľa sú úplne zadýchaní, no bežia ďalej, líca červené, potom do kruhu, držiac sa za ruky, aby ich náhodou neodvanulo priďaleko od seba.

Toto obdobie má Krištof rád, už to bude rok, čo je oficiálne na papieri zdravý a teraz má aj ďalšie potvrdenie, a okrem toho svet vonia akosi inak, zeleno a prívetivejšie, hoci, samozrejme, všetky ročné obdobia majú preňho svoje čaro. Tomuto by rád dodal ešte jeden super zážitok, ak naberie odvahu, no vopred vôbec netuší, ako to dopadne. Nepomýšľa na to, že by tým dačo medzi nimi pokazil, to nie, to je príliš gýčové.

Aj Natália má jar rada, sledovať zrod nového lístia, drobných krehučkých púčikov či žltkastých kuriatok na dvore u susedy ju vždy bavilo, navyše všetky kvietky teraz získavajú svoju prvotnú krásu a kmene stromov hrubnú do sily.

Zastanú pri breze, veď čo sa môže stať – azda úplne hocičo? Alebo možno vôbec nič... Díva sa na ňu, do jej nádherných olivových očí, možno až zabúda dýchať, a ona sa usmieva, je taká žiarivá medzi slnečnými lúčmi.

„Niečo pre teba mám,“ uvedomí si on a z vrecka vytiahne náhrdelník, to kde kupoval, prečo to pre ňu zháňal, má azda nejaký sviatok, na ktorý zabudla? „Nie, to je len tak. Máš rada naše Morské gorále, tak... tu máš vlastné.“

Na šnúrke visí hromada mušlí, kedy bol pri mori a nazbieral ich pre ňu?

„Nikdy, ale...“

Dotkne sa jeho dlane svojimi prstami a Zem zastaví rotáciu okolo vlastnej osi, čas prestane plynúť a gravitácia ho donúti skloniť sa k nej. Napokon tú nepodstatnú vzduchovú medzierku medzi nimi preklenie ona a jej pery sú presne také sladké, jemné, hrejivé a neodvážne, ako si predstavoval, ako dúfal. Musí sa na ňu zas pozrieť, hoci v tomto momente by tiež veľmi rád zotrval, ale predsa len sa pomaličky oddelí a postrehne na jej lícach nápadnú červeň.

„Natália?“ Ani nevie, či ju už niekedy oslovil menom, či ho celé vyriekol, no teraz sa mu to páči, páči sa mu to veľmi, usmieva sa na ňu. „Môžem byť tvoj frajer?“

Zvon, čo jej pobavene, hanblivo a nedočkavo zaznie z hrdla, ho neuveriteľne poteší a uľaví sa mu. „Samozrejme, ty môj paľo!“ ovinie mu ruky okolo krku a po tom, ako znovu zvedavo okúsi svoj druhý bozk v živote, objíme ho tak silno, ako to už dlhý čas potreboval, hoci si to ani neuvedomoval.

Našiel dačo cenné, teraz to už vie, jeho život má zmysel – nie pateticky, nie kvôli nej či vďaka nej. Krištofov život má prosto zmysel s ňou, s Natáliou.

Dívam sa z okna

A čo tam vidíš?

Slnko mraky večernicu

Krásne, však?

A potom sa pozriem inam

Kam?

Na teba

A čo vidíš?

Kladieš mi toľko otázok

Ja sa rada pýtam

Slovami neodpovedám

To už dávno viem

Tak sa pozri tiež a pochopíš

Netreba všetko chápať

No sme na to dvaja to je fajn

Veľmi, veľmi fajn

A vieš čo je na tom najlepšie

Čo je na tom najlepšie?

Moja ruka v tvojej

Nie! Moja v tvojej

* Koniec poviedky :-)