19: Šľahačka

Peha: Experiment

na porcelán

nechtami zazvoním

nech padajú

modré čerešne z jabloní

na prvý pokus

to nebolo zlé

viem že sa neskôr

určite zlepším

si v mojom oku

môžeš sa pozrieť

možno že ťa tým

trochu poteším

o trup huslí

triem dlaň celou plochou

nech sa rodia

žltí

černosi z belochov

Mám fajn deň

a možno trochu trémy

čím ju len zahnať schrúmem zrnká kávy

chýba mi cukor a ešte čosi iné

dnes ti to poviem

ak naberiem odvahu

potom dačo skončí amen tma

na kameni kameň

a možno až zajtra

život si treba osladiť

optimizmus je droga

rád by som sa občas predávkoval

Natália pečie, celý dom rozvoniava, z rúry číha horúca bublanina. „Natálka, skontrolovala si to? Nieže ti to prihorí!“ varuje ju stará mama dobromyseľne, nechce ju kibicovať, ale však poznáme staré mamy, tie len tak pre istotu...

„Neboj sa, babi!“ so smiechom zbehne dolu schodmi a zhlboka sa nadýchne tej sladkej opojnej vône jari zašifrovanej v útrobách pečúceho sa ovocia, tak dobre, sú to len jahody z konzervy, ale nesú v sebe stopy ovocných dní. Nazrie do rúry, skúma koláč, určite sa môže poddávať teplu ešte najmenej desať minút, takže sa chce vrátiť do svojej izby. Zastaví ju klopanie zmiešané s cengotom zvončeka, ten z druhej strany dverí je akýsi nedočkavec.

„Otvorila by si? To bude len Hanka,“ žiada stará mama, Natália už dobre pozná jej výmenné obchody so susedou, dobré susedské vzťahy nikdy nie sú zlé, veď načo míňať vzácne mince, keď za pomaranče možno dostať paradajky aj s pridanou hodnotou vo forme zaváraných uhoriek, alebo za čerešne slivkový lekvár, samozrejme, že domáci, alebo koláč s jablkovým pyré len tak, pretože pohľad z okna do záhrady pripomína vedľajšie domy a milých ľudí v nich.

Nie je to však teta Hanka odvedľa. „Džuly?“ Natália znie vskutku prekvapene.

Vojde dnu ako veľká voda. „Musíš mi poradiť, čo si mám dať večer na seba!“ Odkopne kvietkované balerínky a obvešaná taškami beží hore, veď už tu raz bola, keď Natáliu s Krištofom stretla na prechádzke a potrebovala využiť toaletu.

„Aha...“ Natália za ňou udivene hľadí, veď Juliana jednoznačne musí mať vhodnejšie kamošky na pokec o móde. „Ja ešte... skontrolujem koláč.“

Potom vyjde hore a Juliana sa na ňu vrhne s otázkami: „Tak, čo myslíš? Sukňa a tričko,“ prikladá si k telu jednotlivé odevy, zavesené na vešiakoch, nebodaj sem niesla celý svoj šatník?, „alebo šaty, alebo dlhá tunika a legíny so šteklami? Ja... strašne sa teším, ale som strašne mimo! Zistila som, že netuším, čo za oblečko sa hodí k nášmu štýlu hudby... Na prvom koncerte predsa musíme spraviť lepší než dobrý dojem! Panikárim, Naty!“ vyhŕkne na ňu a chrapľavo sa nadýchne sťa zúfalý astmatik.

„Tak sa upokoj,“ nevinne sa usmeje, zhrozená z toho rázneho prejavu.

„To nejde! Ja predsa nemám čo na seba! Obehala som už tri kamošky a ani jedna mi nevedela poradiť, lebo ja prosto v šatníku nemám nič vhodné!“

„Na tých veciach, čo si tu vytiahla,“ zablúdi olivovými očami k posteli, na tú nesúrodú, ledabolo nahádzanú kopu šiat, „predsa nie je nič zlé, či?“

„Nič zlé?“ zacituje ju pohoršene. „Ale ja nepotrebujem vyzerať „nie zle“; potrebujem byť ako hviezda!“

„Hm, tak... ak ti neporadili kamošky, ktoré sa v tomto určite vyznajú omnoho lepšie než ja... neviem, čo zmôžem ja.“

„Ty si pokladík, Naty!“ pribehne k nej a dve-tri sekundy ju objíma, vzápätí preskočiac ku skrini a otvoriac ju. „Ty sa predsa obliekaš tak... alternatívne, či ako to nazvať.“

„Alternatívne?“ To je dobré, alebo...?

„No, máš taký svojský štýl i... šmrnc,“ prehrabúva sa jej vecami. „Je v tom čosi retro, čosi obyčajné i nevšedné zároveň... Jednoducho, dokonale to pasuje k našej hud... Á!“ tvár sa jej rozžiari. „Môžem si skúsiť toto?“ ukáže na stoličku, kam si Natália prichystala odev, čo si sama chcela na večernú Udalosť obliecť.

„No...“ zaváha, „iste. Zatiaľ... skontrolujem ten koláč.“

„Ty niečo pečieš?“ spýta sa ignorantsky.

Teraz v obývačke natrafí na tetu Hanku, konzultujúcu s babkou nový recept na pirôžky, ktorá na výmenu za sušené figy priniesla bazalku v kvetináči.

„Dobrý deň,“ pozdraví veselo a prebehne okolo nich, zdá sa, že koláč by už mohol byť dostatočne koláčový, aj cesto pevné, jemné, vzdušné, naspodu a na bočných stranách, dotýkajúcich sa plechu, mierne chrumkavé, vypne teda rúru a nechá, nech sa o zvyšok postará horúci vzduch. Do ruky vezme dva plastové poháre, do druhej fľašu plnú domácej jablkovej šťavy, rada spomína na časy spred pár rokov, kedy s babkou vysedávala na záhrade a pred slnečnou žiarou sa skrývala v tieni jablone.

Julianu zbadá vo svojich čiernych šatách posiatych bielymi bodkami a červenom bolerku, usúdi, že hlavnej speváčke Bardov tento odev možno svedčí viac než jej, pôvodnej majiteľke. „Čo povieš?“ Džuly sa na mieste otočí o tristošesťdesiat stupňov a dve minúty, predvedúc sa takmer tak elegantne ako profesionálna baletka. „Ešte by to chcelo nejaké červené sponky alebo štipec... máš také dačo?“

Ponúkne ju šťavou a Juliana si pospevuje texty o zamrznutej žehličke, o kráľovskej korune na strome, o jeleňovi, ktorý je len jeleň. Keď už je (konečne) so svojím zjavom definitívne a úplne spokojná, odoberie sa so slovami, že pred koncertom sa musia ešte nazvučiť, potvrdiť si playlist a „asi milión ďalších vecí“, za čím si Natália poľahky domyslí líčenie, česanie a podobné kozmetické procedúry, nevynímajúc lakovanie nechtov a výber vhodných náušníc.

Po rozlúčke má ešte nejaký čas, takže napriek svojej nie-na-imidž-orientovanej povahe sa postaví nad skriňu a dumá, dumá, dumá, život je zvláštny a človeku sa môže svet obrátiť úplne naruby, keď mu niekto ukradne vopred prichystaný odev. Namiesto šiat to teda budú tehlovočervené nohavice, biela blúzka rozveselená drobnými kvietočkami a vo vlasoch biela mašľa uviazaná sťa čelenka.

Tesne pred piatou aj s bublaninou vyrazí na autobusovú zastávku a onedlho sa stretne s Maťou a Evčou, ktoré na celú Udalosť pozvala ako svoje najbližšie spoločníčky. Do danej kaviarne sa dostavia asi polhodinu pred plánovaným začiatkom koncertu a hneď pri dverách sa pri nich pristaví Krištof, napodiv nie v mikine ako zvyčajne, zrejme dostal sesterské nariadenie a je fakt, že rifle a svetlomodrá košeľa, čo mu ladí s pohľadom, na ňom vôbec nevyzerajú zle.

Natália zbežne pozrie na kamošky a tie si priam robotickou automatikou zaumienia, že je najvyšší čas obsadiť dajaký voľný stôl. „Tak čo, ako?“ opýta sa ho.

„Peťo v pohode ako vždy, zato segra je dosť mimo a on ju ukľudňuje. Teda, snaží sa o to. Ondro s Lukášom sa zas na všetkom smejú.“

„A čo ty?“

„Ja sa medzi nimi cítim ako ten najnormálnejší mimozemšťan.“

Krátko sa zasmeje. „A sú tu aj ostatní? Mišo, Drak, Aďo?“

„Miša som videl, Aďo absentuje ako vždy a všade, Drak ešte čosi dohaduje so svojou sestrou.“

„Je super, že vám tu Nika dovolila spraviť koncert. Strašne sa teším! Dúfam, že keď vám vyjde CD-čko, dostanem prvý kus aj s podpismi.“

„Najprv si k tebe prídem skontrolovať, či ti na stene visí náš plagát,“ uškrnie sa on, „a ak budeš chcieť, vlastnoručne ti ho podpíšem.“

„Aj s venovaním?“

„No dobre, radšej to nepreháňajme; možno to tu dnes bude prepadák, tragédia, katastro...“

„To nikdy. Budeš hviezda a ja sa o dvadsať rokov budem všetkým vychvaľovať, že som sa s tebou na gympli kamarátila.“

„Ha-ha,“ zatiahne sucho. „Už nikdy tam nedávaj minulý čas, jasné?“ výhražne nadvihne obočie.

„Vieš, ako som to myslela. A čo budete hrať?“

„Nechaj sa prekvapiť.“

„Ale zahráte mi aj Morské gorále, však? To je moja najobľúbenejšia pesnička...“

„Hádam ju do playlistu dajako vopcháme.“

„To mi musíš sľúbiť!“ v olivových očiach sa jej zablysne.

„Neboj sa; hráme ju ako tretiu.“

„Jupí!“ poskočí na mieste, voľnou rukou mu zovrúc predlaktie. „Ozaj... neponúkneš sa?“ odokryje bublaninu, prikrytú utierkou, Krištof si bez váhania vezme a zapchá ústa sladkou zmesou cesta a konzervových, teraz už aj upečených jahôd. „Nemala by som ešte za Džuly skočiť aj ja?“

„Ona bude v pohode. Myslím, že Petrova spoločnosť jej postačí k dokonalému šťastiu.“

„To vieme všetci okrem neho,“ zasmeje sa Natália, „ale aj tak... ak je fakt nervózna...“

„Spamätá sa, len čo sa postaví pred tých ľudí a zistí, že väčšina z nich jej naozaj venuje pozornosť. Nerieš ju; poznám si segru.“

„Dobre, ako chceš. Ale bude to na teba! A nejdeš si na chvíľu sadnúť k nášmu stolu?“ pozrie na Evču a Maťu, ktoré si práve objednávajú od usmiatej čašníčky, takej mladučkej, že môže mať namiesto pracovnej zmluvy akurát dohodu o brigádnickej činnosti.

„Neviem, možno sa chalani budú ešte chcieť na niečom dohadovať a tak.“

„Dobre teda, tak držím palce,“ usmeje sa naňho a zamieri ku svojim prváckym kamoškám, pred ktoré čašníčka onedlho položí dve kapučína, pričom Natália si od nej objedná horúcu čokoládu, ktorá napriek cene euro deväťdesiat chutí skôr sťa roztopený čokoládový puding – a to v nej zas vyvolá úsmevnú spomienku na jedno skvelé popoludnie v Krištofovom dome a zhrudkovatený sladký obed. V ten deň rozoznala Julianin spevácky talent, keďže Džuly si v izbe pospevovala Titanium. Čudné a možno trochu zimomriavkoidné, ako taká nepodstatná udalosť, o ktorej sa Juliana v podstate doteraz nedozvedela, dokáže ovplyvniť budúcnosť a výber speváčky v jednej začínajúcej kapele. Julianina kariéra sa dnes oficiálne začne aj vďaka čriepkom uprostred rozbitých zrkadiel, vďaka niekoľkým kvapkám v mori, čo do kufra jej životnej batožiny prihodila Natália, sama vopred netušiaca, aké úžasné následky môže mať vyslovenie jej názoru.

Keď sa to všetko začne, všetkým členom kapely sa to zdá akési nereálne. Spočiatku je potlesk trošku rozpačitý, niekoľkí chalani na Julianu zapískajú, ale už po prvej piesni – o klaunovi, čo po meste naháňal svoj červený nos, ktorý z ničoho nič ožil a zaumienil si spoznávať život veľkomesta – sú ľudia nadšení úprimnejšie. Najmä Tiborova sestra Nikoleta, majiteľka kaviarne Zelený pštros, sa tvári spokojne, sediac s Drakom i Mišom pri bare a popíjajúc zvláštne sfarbený koktejl, a uznanlivo pokyvuje hlavou do rytmu.

„Teraz ide moja obľúbená,“ upozorní Natália pred treťou pesničkou svoje spoločníčky, podľa dohody cvakne jednotlivých členov kapely a započúva sa do pomalej melódie, súhry Ondrejových kláves, Krištofovej elektrickej gitary s viacnásobným melancholickým echom a Julianinho hlasu, ktorý s priam dospeláckym chápaním sveta prezentuje Ondrejov text:

„Vrany sa zlietajú,

kraje sa stmievajú,

čajky tu škriekajú

pri mori.

Útesy sa zrážajú,

vlny na breh narážajú,

zrnká piesku sa strácajú

pri mori.

A morské gorále

zdobia ti krk.

Nechcem zabudnúť.

Nesmieš zabudnúť.

Mraky sa oblohou štverajú,

ľudia v domoch sa skrývajú,

pred dažďom utekajú

pri mori.

A morské gorále

zdobia ti krk.

Nechcem zabudnúť.

Nesmieš zabudnúť.

Hviezdice na dne sa topia,

hviezdy sa na nebi kopia,

štyri stopy pieskom chodia

pri mori.

A morské gorále

zdobia ti krk.

Nechcem zabudnúť.

Nesmieš zabudnúť.

Tie gorále sa splietajú,

čajky sa už zlietajú

pri mori,

pri mori.

A morské gorále

zdobia ti krk.

Nechcem zabudnúť.

Nesmieš zabudnúť.“

Len čo doznejú posledné tóny pomalej, ležérnej skladby podobnej štýlu pesničkára Johna Mayera, Natália premáha nutkanie započať standing-ovation, no ponorí sa len do obyčajného aplauzu a zadíva sa na Krištofa, on nepôsobí prehnane sústredene, ani nervózne, ani príliš prepiato, prosto si to užíva, tak ako to len on vie, tak ako keď hrá svoju hudbu a ponára sa do vlastného sveta, ktorý takýmto bezpečným spôsobom odhaľuje a transformuje do akustickej podoby, možno aj ukazuje tým, čo sú schopní vnímať ho.

A Natália to vníma, vníma jeho a niektoré veci sa tak trochu menia, žmurkne a on privrie oči, nič navôkol nevnímajúc. Toľko myšlienok a emócií, zíde jej na um, že ten minulý čas slovesa „kamarátiť sa“ predsa len zrejme bol opodstatnený, aspoň istým spôsobom, oni nie sú kamoši, už nie, už dlhšie nie, prinajmenšom od Silvestra, toho spoločne stráveného večera nezaznamenateľného slovami, ba vlastne asi už od toho súdu, veď ktorý kamoš by pri niekom tak odhodlane stál? Ale je úplne jedno, kedy a ako a prečo sa veci zmenili, dôležité je, že sa to udialo, deje, udeje. Nielen v Krištofovi, ako počas plesu, no aj v Natálii.

A tak si prosto vymenia úsmev.