„Beda vám, hriešni mužovia, ktorí ste opustili zákon najvyššieho Pána.“

(Kniha Sirachovcova – kapitola 41, verš 11)

Poraď si sama, spomenula si na matkin výrok. Sameera mala v deň, kedy ho vyriekla, mimoriadne zatrpknutú náladu, Yasamin však bola preľaknutá až na smrť. Ukázala matke zakrvavené rúcho nechápajúc, kde sa v nej tá krv vzala a prečo z nej tečie. Bála sa, či jej dajaký zo zákazníkov neublížil, ale nevedela si spomenúť, že by počas noci cítila nezvyčajnú bolesť. Hrbila sa v kŕčoch, čo jej vystreľovali vo vnútri, a so slzami v očiach žiadala od matky vysvetlenie.

Sameera jej ho ale neposkytla. Nepovedala, že je všetko v poriadku, že sa jej iba stalo to, čo sa stáva všetkým ženám. Yasamin si jednoducho musela poradiť sama.

Zvykla si, že kŕče prichádzajú opakovane, síce nie pravidelne, ale zato vždy sprevádzané krvou. Preplakala takmer celý deň, dokonca ani nedokázala zastaviť slzy, hoci už nesmoklila. Rahim, dedinský chlapec bez predného zubu, si to všimol a zvedavo si ju prezeral. Yasamin, pláchajúca matkino rúcho v ľadovej vode potoka, sklopila zrak a okrem vlasov si šedozeleným hižábom zahalila i tvár a ani neodpovedala na jeho pozdrav.

Keď sa v Gálibovom stane prebudila po necelých troch hodinách spánku, doľahla k nej známa bolesť a ona si bleskovo pritiahla závoj. Jediný, čo jej ostal – svetlohnedý, kedysi voňajúci aromatickými koreninami –, teraz už bol po pár dňoch na úteku cítiť iba pôdou, na ktorej Yasamin spávala, lebo vietor z neho vyhnal všetky príjemné vône. Mladý vodca mlčky sedel, presne taký, akého si ho pamätala z tej chvíle, kedy zavrela oči, uložiac sa na spánok.

Hovoril s ňou ešte dlho do noci, ale nepustil ju k slovu. Nechcel počúvať o tom, že Yasamin je neviestkou. Nezaujímali ho jej vysvetlenia, a ona by mu to beztak nemala ako vysvetliť. Snažil sa na to zabudnúť, avšak keď k nemu doľahol jej prerývaný pokojný dych, nezažmúril oka. Radšej teda myslel na Amani s vedomím, že Sýrčanku beztak za svitania pošle kadeľahšie.

Omotala si hlavu hižábom a jej zrak sa stretol s jeho očami. „Choď,“ povedal tvrdým hlasom.

Sklopila zrak a opustila stan. Pri uhasenom ohnisku sedel Adham a dvihol k nej hlavu, zaškeriac sa a pohladiac si zavšivavenú bradu.

„Konečne si vstala!“ ozval sa Ihab a hodil dievčine do náručia ďalší zo svojich pretrhnutých odevov.

„Ja...“ začala, no nezmohla sa na slovo. Zadŕhavo sa nadýchla, akoby sa zadúšala plačom, no pritom v očiach necítila slzy a v hrdle guču. „Prepáč,“ podala mu rúcho späť. „Odchádzam.“

„Ale nie,“ zasmial sa, „dohodli sme sa predsa, že ťa...“

„Assalamu alaikum wa rahmatullah,“ šepla. Tie slová si pamätala ako rozlúčkové, hoci netušila, čo presne vraví. Šlo o jednu z moslimských modlitieb, tak sa spoliehala, že tým Ihaba ani Adhama neurazí. Chcela odísť, no práve vtedy zo stanu vyšiel Gálib a Ihab sa naňho oboril:

„To ju len tak necháš odísť? Veď sme...“

„Ty nechaj mňa,“ zavrčal naňho, prehodiac si cez temné vlasy kefiju. „Adham, vieš o nejakých pocestných?“

Yasamin viac nečakala a odkráčala preč, nikým nezastavená, nikým nesprevádzaná ani len pohľadom. Adham odhrýzal zo zoschnutej pity, Ihab prehováral Gáliba a vodca sa mračil, vyhýbal sa tmavomodrým očiam útleho mladíka a nič nevravel. Vstúpila medzi borovice – bosá a v starých šatách, v šatách, čo v moslimskom svete nesmela nosiť, ak sa nechcela prezradiť. Kríža sa už vzdala, bolo treba spraviť niečo aj so šatami. Sám Gálib jej predsa povedal, že hižáb na vlasoch nestačí.

„Stoj!“ začula a obzrela sa. Díval sa na ňu odmerane a mlčky jej podával svoj chalát. „Vezmi si to a zahaľ sa,“ prikázal.

Naprázdno preglgla.

„No tak!“ zhúkol prísne a ona pricupkala k nemu. Neodvažovala sa natiahnuť roztrasené ruky a zobrať si Gálibov odev; on však konal namiesto nej. Prešiel poza ňu a prehodil jej chalát na ramená. Tvrdosť v jeho očiach by Yasamin tak rada zamenila hoci aj za tú vášeň, čo tam videla v noci, keď sa nad ňu sklonil... Zhlboka sa nadýchla a šepla slovko vďaky.

Odvrátila sa od neho a pomaly vykročila ďalej.

„Pôj... pôjdeš bosá?“ opýtal sa váhavo, zvraštiac obrvy.

„Nemám žiadnu obuv,“ priznala, otočená chrbtom. Bol potichu, preto naňho po polminúte neodvážne pozrela ponad plece.

„Pôjdeš ešte s nami. Čaká nás lup. Dnes. Potom odídeš, keď dostaneš potrebné veci.“ Hovoril úsečne, stručne a dôrazne. Jeho výraz by nezniesol námietky, nezniesol by ani protirečenie, ale ani súhlas. Prosto rozhodol namiesto nej – a Yasamin poslúchla.

Vrátili sa a ona mohla byť len rada, že Ihab a Adham nie sú zvedaví. Usadila sa k ohnisku, neďaleko zarasteného obra, a tomu sa posmešne zablyslo v očiach. Uškrnul sa a podal jej kúštik svojej pity. „Ďakujem,“ povedala, pretože sa to patrilo. Nebola mu vďačná za nič, pretože vedela, s akým úmyslom jej jedlo dáva. Chcel len potvrdiť svoju prevahu nad ňou, ale teraz už na tom nezáležalo. Gálib sa dozvedel, kým Yasamin je, a odmietol ju. Nielen odmietol; posiela ju preč. Nechápala, prečo chce, aby sa s nimi zúčastnila lúpeže, ale neodvažovala sa klásť otázky či protestovať.

BUĎ TRPEZLIVÁ, ozval sa v jej mysli láskavý a upokojujúci hlas. Hlas, ktorý sa nápadne podobal Gálibovmu, keď nad tým pouvažovala. Netušila, či ten Boh, čo sa k nej prihovára, má meno, či je Alahom, Jahvem alebo iným, nemohla ho porovnávať, pretože nepoznala podstaty náboženstiev, v zmesi ktorých žila. Nechápala však, prečo by sa Boh pripodobňoval k hriešnemu človeku, akým vodca zlodejskej bandy bezpochyby bol.

V tom príkaze, ktorý bol skôr uistením a žiadosťou, cítila akúsi nádej, možno prísľub. Prísľub čoho? pýtala sa svojho vnútra, no neodpovedalo jej. Aj Boží hlas tentokrát mlčal. Nezúčastnene prežúvala vysušené cesto a zatúžila po vode, čo by sa jej rozliala hrdlom, číra a svieža, bez chuti, dokonalá. Spomenula si na dedinský potok. Zurčala v ňom ľadová voda, taká studená, až mala Yasamin po každom praní skrehnuté prsty. No mala túto vodu aj rada.

Rozhodne nepatrila medzi samoľúbe dievčatá, ale vždy sa na niekoľko minút zadívala na svoj odraz na rozvlnenej hladine a pozorovala svoju tvár s určitým úžasom. Netušila, či je pekná, neodvažovala sa rozsudzovať takú vec. Ani sa nad tým nezamýšľala, nebolo to dôležité. Dôležité bolo, že si hľadela do očí a skrz ne akoby nahliadala do vlastnej duše.

Ona sama nazývala svoje oči studňami, sama sa v nich občas túžila utopiť. Doslova. Sem-tam ju prepadlo nutkanie skočiť do potoka, splynúť so sebou samou v dokonale priezračnej vode, ale predstavila si, že by dopadla na drobné kamienky a tie by sa jej všade zabodli, doráňali by ju a matka by ju pochovávala škaredú. Yasamin nechcela zomrieť škaredá.

V predstavách začula búrlivý buchot srdca a sklopila zrak k vlastnej hrudi. Nie, v nej to srdce netĺklo. Ona bola pokojná, iba čo sa krčila v bolestiach. Dumala, či by sa v očiach troch moslimov stala ešte väčšmi nečistou, keby vedeli, že prišli jej dni v mesiaci. Matka jej prízvukovala, aby sa v tých chvíľach radšej vyhýbala zákazníkom, pretože by sa im mohla sprotiviť, keby zistili, že krváca. Yasamin prijímala bolesti v bruchu ako zaslúžený trest; netušila, že je to znamenie, že by mohla prijať a vynosiť dieťa, nevedela, že by za to azda mala aj ďakovať.

So žmurkaním si po očku premerala Gáliba. Bol rozrušený a ona cítila všetku bolesť, čo z neho prýštila, ktorú mu privodila ona, lebo ho prinútila spomínať. Jeho srdce jej v ušiach dunelo ako hlučné bubny, ako pripomienka vojakov, čo vtrhli do jej dediny a pripravili ju o dovtedajší život. Yasamin si uvedomila, že sa nedokáže pozerať ľuďom do očí, keď k nej strhol pohľad a ona okamžite upriamila pozornosť na prašnú zem pod bosými nohami.

Dojedla a vodca vstal. „Tak poďme,“ rozkázal. „Ty sa drž pri mne,“ nariadil Sýrčanke a ona naňho začudovane pozrela. Sledovala, ako si Adham páše za opasok dvojicu dýk, Ihab si zas cez rameno prehodil brašnu. Taška bola prázdna, vysypal z nej všetky makovice, a Yasamin usúdila, že práve v nej si chcú odniesť lup.

Gálib k nej natiahol ruku a Yasamin zaváhala, či sa ho smie dotknúť. Nedokázala sa pohnúť, preto vodca konal sám: pevne, priam bolestivo jej zovrel predlaktie a vytiahol ju na nohy. Ľavicou mieril pred seba, chrániac sa vlastnou dýkou.

Predierali sa stromami a čoskoro opustili nielen borovicový les, ale aj step ako takú. Dostali sa na nehostinnú plochu, ktorá nápadne pripomínala púšť, avšak Yasamin pochybovala, že by púšť bola tak blízko jej domova. Uvedomila si, že ani nevie odhadnúť, ako ďaleko už zašla. Možno prešla desiatky míľ, možno by sa do rodnej dediny vrátila po štvrťhodine behu.

Pustatina, ktorou kráčali, neprinášala žiadne prekvapenia. Slnko im pálilo na hlavy, hoci ešte nedošlo ani do polovice púte po oblohe, a vzduch, čo im sadal na plecia a pritláčal ich nižšie k zemi, bol taký horúci, že sa pred ich očami vlnil ako had plaziaci sa medzi zlatistými zrnkami piesku.

Horúčosť sa znášala na Yasamininu tvár, prejavujúc sa v červeni, čo jej stúpla do líc, a v zrýchlenom dychu, ktorý násilne dvíhal jej hruď. Gálib ju viac-menej vliekol za sebou, pretože už nevládala kráčať; piesok pod plochými chodidlami ju pálil, na chrbte, po ktorom jej stekal pot, cítila Adhamove zvrhlé pohľady (alebo si ich len domýšľala?), kŕče v bruchu ju pobádali, aby sa skrčila do maličkého klbka a naplno precítila vlastné utrpenie. Hižáb jej niekoľkokrát zletel na zem; zakaždým musela Gáliba požiadať, aby jej dovolil zastať, zohla sa a ovinula si závoj okolo ebenových prameňov.

Adham frfľal, že žena ich iba zdržuje, a namrzene sa bez toho, že by chcel počuť odpoveď, vypytoval vodcu, načo ju s nimi ťahal. Okrem jeho otrávených rečí však medzi nimi nezaznelo nič, až kým slnko nedosiahlo najvyšší a najhorúcejší bod. Vtedy sa Gálib, tvár, hoci zatienená kefijou, lesklá od potu, otočil na Adhama a oboril sa naňho: „Kde si videl tú karavánu?!“

„Upodozrievaš ma, že sa tu nevyznám?“ zagánil naňho.

„Upodozrievam ťa, že si neschopný!“ skríkol a pevnejšie zovrel Yasaminino predlaktie, až sa dievčina preľakla, že jej ho rozdrví. „Vidíš ju dakde? Lebo ja – nech sa rozhliadam, ako sa rozhliadam – nevidím nič okrem piesku!“

„A ak sa ten zdvihne,“ hútal Ihab, keď mu jemný vetrík (Aké príjemné osvieženie! potešila sa Yasamin) prefučal cez hrubú látku dlhého odevu, „možno uzrieme aj pravú piesočnú búrku!“

Sýrčanka naňho uprela široko otvorené oči. Piesočná búrka?

NEBOJ SA, DIEŤA MOJE.

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.

„Tak kde sú?!“ pokračoval v kriku Gálib, nevšímajúc si Ihabovu poznámku. „Ktorým smerom sa vydáme? Na východ, či na sever?“

„Videl som ich v noci, oheň žiaril tamto,“ ukázal kamsi naľavo, „a keďže sa určite počas dňa dali do pohybu, musia byť dakde tam,“ mávol rukou pred seba.

„Odkiaľ vieme, že idú práve tým smerom?“ zagánil naňho. „Ak si sa prerátal a my sme zbytočne zašli prihlboko do púšte...“

„No tak,“ Ihab siahol do brašny a vytiahol z nej čutoru, ktorú Gálibovi hodil a ten ju obratne chytil, „napi sa, to ťa upokojí.“

„Nemusím sa upokojiť,“ odvrkol a strčil čutoru Yasamin do ruky. Chvíľočku na ňu roztúžene hľadela, no zahodila váhanie, otvorila ju a ovlažila si hrdlo. „La'nat!“ zanadával. „Povedz, že sme sa sem netrepali zbytočne! Vidíš, aká je vyčerpaná?“ dvihol Yasamininu takmer bezvládnu dlaň a zamával ňou. „Načo som ju sem ťahal? Načo?“

„To sa pýtam celý čas,“ utrúsil Adham, ledabolo myknúc ramenami a škeriac sa. „A nechceš mi odpovedať. Ako môžeš žiadať odpoveď odo mňa? Vravel som ti, že nemáš rozmýšľať rozkrokom, chlapče!“

Gálibovi sa rozšírili nozdry; postrehla to azda iba Yasamin, čo stála tak blízko neho, až cítila vôňu ópia, čo mu sálala nielen z prstov, medzi ktorými tak často drvil makovice, ale aj z odevu, pretože ten ňou tiež nasiakol. Pustil ju – vlastne ju od seba odhodil –, dopadla na piesok a ani sa neunúvala vstať. Jej nohám sa konečne dostalo úľavy, stiahnuté svaly povolili a Yasamin si s hlbokým výdychom prešla prstami po lýtku, jemne ho masírujúc, nedbala na to, či si daktorý z moslimov všimne, že si mierne vyhrnula Gálibov chalát.

Trojica mužov jej však v žiadnom prípade nevenovala ani štipku pozornosti. Adhamove slová Gáliba nazlostili; vytasil dýku a schytil ho pod krk. Obor zaskučal, popálená koža ho zrejme štípala. Nestihol spoza opasku vytiahnuť svoje bodáky, takže vodca mal nad ním prevahu. Ihab ich bez záujmu sledoval. Takýchto výstupov už videl desiatky, možno aj stovky. Stávalo sa veľmi často, až pričasto, že Gálib na Adhama vyletel, takže útly mladík si z toho nič nerobil.

„Tvoje posmešky ma už nebavia, priateľu!“ zasyčal vodca.

„Pri Alahovi, chlapče, ty máš silu!“ uznal obor.

„Tamto!“ zvolal Ihab, ukazujúc za seba. Obrátila sa, rovnako i Gálib; Adham sa vyslobodil z jeho zovretia a namieril naňho svoje dýky.

V diaľke, z ktorej oni prišli, uzreli nejasné čierne obrysy tiav s ťažko naloženými hrbmi. Gáliba prenikla zúrivosť, že Adhamov odhad úplne zlyhal, a rozbehol sa proti obrovi s namosúreným revom. Avšak Adham už bol naňho pripravený. Jedným rýchlym ťahom rezol Gálibovi do napriahnutej ruky a vodca pustil dýku, zovrúc si zápästie, z ktorého sa rinula krv.

Yasamin konečne nazbierala odvahu a silu, náhliac sa k nim. Zastavila ju Ihabova ruka, pretože útly mladík pochopil, že tentokrát sa všetko medzi dvomi zlodejmi vyvíja inak než obvykle. Dievčinin pás sa zrazil s Ihabovou kostnatou pažou a to jej na okamih vyrazilo dych. Na okamih dostatočne dlhý, aby ju Ihab stihol držať tesne za sebou, akoby ju chcel chrániť. Spoza jeho hranatého pleca mohla len sledovať bitku, čo sa rozmohla medzi Adhamom a Gálibom.

Vo vodcovi vzkypela vášnivá a prudká krv, Yasamin to cítila vo vlastných žilách. Taktiež ale cítila i Adhamovu zarytosť a hrdosť, čo prerástla v sebaistotu, ktorá by hocakému mládencovi nahnala toľko strachu, že by sa dal na zúfalý útek, len čo by pohliadol obrovi do očí. Na Gáliba to ale neplatilo, mal odvahy (a najmä hnevu) aj za desiatich. Obor nielen opakovane urážal jeho česť, teraz ich ešte aj zaviedol nesprávnym smerom a znemožnil im olúpiť karavánu, čo si vyhliadli.

Napriek tomu, že v piesku syčali horúce červené kvapky, čo ho oslabovalo, zaútočil na Adhama práve on. Obor mal mnohoročné skúsenosti s bitkami, preto sa neobával, že by mladšieho muža, hoci pri plnej sile, neporazil. Ľahkovážne dokonca súperovi hodil jednu zo svojich zbraní so zvolaním, že by mali rozpútať spravodlivý a rovnocenný súboj. Gálib dýku znechutene odhodil, to isté teda spravil aj Adham a pomädlil si päste.

„Sprav niečo,“ žiadala Yasamin Ihaba, ale ten len mlčky pokrútil hlavou, zízajúc na mužov s pootvorenými ústami, stále ju držiac za sebou. „Prosím... Veď sa pozabíjajú.“

Adham zaručal ako rozzúrený býk a Sýrčanke prebehli po chrbte ľadové zimomriavky, až sa striasla. Prenikla ju nenávisť, ktorou sa obor obrnil, a uvedomila si, že Gálibova vášnivá povaha proti toľkému vnútornému odhodlaniu nič nezmôže. Pomôž mu, prosím, žiadala Boha vo svojej mysli, oči sa jej plnili slzami. Nezaslúži si takto umrieť...

Boh ju vyslyšal. Pomohol Gálibovi, posilnil ho a uschopnil bojovať silnejšie, húževnatejšie. Udieral protivníka do pevného vypracovaného brucha, vyrazil mu dych niekoľkými zvláštnymi ranami roztiahnutou päsťou do vyššej časti hrude a donútil ho zakryť si tvár rukami, len čo mu tvrdým pravým hákom zlomil nos.

Z Adhamových úst do piesku doleteli zakrvavené sliny, ktoré vypľul, keď sa rozkašľal. Gálib však nemilosrdne útočil ďalej, prinútil Adhama skloniť sa v utrpení a potom ho kolenom kopal do hrude, až kým sa neschúlil k zemi. Chodidlom mu pristúpil hlavu, aby sa obor nemohol pohnúť, a načiahol sa za jednou z odhodených dýk. Nebezpečne sa zaleskla v žiare popoludňajšieho slnka a Yasaminino vnútro zaúpelo.

Nie, prosím... prosím, nie, Pane...

Vedela predsa, ako veľmi si Gálib váži život, ako si sám seba dokáže vážiť len pre jednu vec – len preto, že sa ešte nestal brutálnym vrahom, že zabil, iba aby sa zachránil. Teraz sa chystal prebodnúť svojho druha, ktorého nazýval priateľom, iba kvôli tomu, že Adham párkrát urazil jeho česť. A dobre si uvedomoval, čo ide spraviť. Práve preto na dve-tri sekundy zaváhal.

Yasamin sa rozhodla vykríknuť. Jej hrdlo už-už vylúdilo zvuk, čo by ho rozptýlil a azda aj zastavil vo vražde, ale Ihab jej zakryl ústa, až sa takmer zadusila. Nie! zvolalo len jej srdce, ktoré – nanešťastie – nedostalo dostatočne mocný hlas. V ušiach jej zaľahlo a počula len splašené srdce, čo jej udieralo v hrudi.

Gálib si temnými očami pomaly prezrel dýku, jagajúcu sa a odrážajúcu horúce slnečné lúče, a odhodlane ju zabodol do Adhamovho tela. A nielen to: rezal ďalej, akoby chcel otvoriť jeho hruď, akoby bol obor iba dajakým zvieraťom, ktoré treba zbaviť vnútorností, aby bolo nachystané na prípravu jedla. Yasamin so zdesením sledovala vylievajúce sa črevá, potom sa jej zakrútila hlava, pred očami sa jej zatmelo a sklonila sa k zemi, aby mohla vyprázdniť vyhladnutý žalúdok.

Keď jej Ihab pomohol na nohy, jej zrak sa stretol s Gálibovými očami. Z prstov mu stekala Adhamova krv, na tvári mu panoval zamrznutý úškrn, zlovestný ako vycerené vlčie hryzáky, a jeho oči... Tie oči... Bože, prosím... Tak veľmi sa ešte nikdy nebála. Muž, po ktorom z nejasných príčin sama v predchádzajúci večer zatúžila, sa stal krutým vrahom.

Yasamin sa s ťažkosťami vyšmykla Ihabovi a dala sa na útek, v ušiach sa jej v tisícnásobnej ozvene rozliehali matkine slová, tentoraz s výsmešným nádychom: Poraď si sama.