9: Stupaj

Dežo Ursiny: Koľko je hodín (text: Ivan Štrpka)

... Neviem kde to ležím,

čosi po mne beží až mi v uchu sneží.

Je to slimák neborák dal som mu na zobák.

Ach nech to trafí šľak plazí sa ako vták,

po hodinovej veži...

Už ti niekedy stúpil na hlavu slon

a zanechal stupaj v piesku o veľkosti princeznej na hrášku

stupaje zanechávajú aj horšie veci s ťažšou váhou

prečo by aj nie keď majú kladivo

odtlačok rysuje sa v tráve nespím som bdelý pútnik

s bosými nohami

kde som neviem chodím bežím túlam sa kráčam robím stopy

nechávam ich ďaleko za sebou v nedozerne čierneho dňa bielej noci

kakaové ráno mliečny večer vyjdú mi v ústrety

a ja zanechám stopy i všetko ostatné

stupaj tu naďalej ostáva

no už nepatrí len mne

„Doniesol som ti zošit,“ vraví Krištof namiesto pozdravu, prisadnúc si k Natálii na prázdnu lavičku autobusovej zastávky.

Ona opäť vyzerá veselo, ako je zvyknutý, dnes dokonca potrebuje slnečné okuliare a plátenky s hnedými legínami a voľná, dlhšia žltá tunika jej svedčia, keď si na pleci podvihne tašku, usmievajúc sa. „Aký zošit?“

„Prekvapko,“ žmurkne na ňu, aj on má dobrú náladu, však prečo by aj nemal?, čaká ho super deň, konečne nejaké dobrodružstvo aj počas víkendu, soboty bývajú nesmierne dlhé, to už aj nedele sú lepšie, vtedy sa aspoň musí učiť a sem-tam dokonca spraví voľajakú úlohu. Nevadilo mu ani vstať o pol ôsmej, aby stihli dobrý autobus, a už vôbec mu nevadí vynechať každotýždenné domáce upratovanie, však sa zametá každý deň, naozaj musia toľko času stráviť robením poriadku, zahladzovaním stôp po svojej existencii? Celkom rád by zanechal v tomto svete dajakú stopu, keď raz odíde, hádam až v starobe, smrť už raz naňho siahla a vyšmykol sa jej, azda na pár desaťročí stratila odvahu alebo aspoň záujem. „Pripravená?“

„Mala som podstúpiť nejaký špeciálny výcvik?“

„Možno,“ zatvári sa výhražne. „Tu je program,“ z vrecka mikiny, dnes svetlomodrej s dvomi bielymi pásikmi, vytiahne zhúžvaný leták z lesklého papiera, podá jej ho, ona ho vystrie. „Môžeš si vybrať, na čo chceš ísť.“

„Myslela som, že je to maratón. Že pôjdeme na všetko.“

„Na to nemám nervy, zaspal by som tam!“ prizná, odpovedá mu zvonec v Natáliinom hrdle.

„A máš nejakú hornú hranicu?“

„Hmm, štyri predstavenia?“

„Každé má len hodinu, nie?“ mračí sa Natália na leták, prechádzajúc svojimi žiarivými olivami po všetkých riadkoch. „Čo budeme robiť ostatok času?“

„Neboj sa, sľúbil som doma, že budem preč celý deň – nepripravím rodinke prekvapenie v podobe skoršieho návratu. Môžeme ísť na obed, na zmrzku, sedieť na lavičke, pražiť sa na slnku – to asi nie,“ hneď si to rozmyslí. „Prosto, čosi vymyslíme.“

Autobus dorazí, tak nasadnú, na sobotné ráno je akýsi preplnený, neujdú sa im miesta vedľa seba, ale na tretej zastávke vystúpi dostatok ľudí, aby sa k nej mohol Krištof presunúť, potom už je všetko presne tak, ako má byť, ale len na chvíľu, keďže vstúpi babička so starčekom a oni im prepustia svoje sedadlá, zotrvačnosť ich zrazu hádže sem a tam. Z okna to stále vyzerá na slnečný deň, azda aj on si mal vziať okuliare, no kapucňa bude musieť stačiť, tá predsa zatieni celú tvár, už to dôverne pozná, keďže sa na ňu toľké mesiace upäto spoliehal.

Opustia dopravný prostriedok, prejdú cez cestu a zvažujú, či využiť mestskú, alebo pešibus.

„Ešte je dosť málo hodín,“ usúdi Natália, „môžeme sa prejsť, čo povieš?“

Kráčajú parkom, čo po nociach okupujú podivné indivíduá, ibaže teraz je tu pekne, jesenne, stromy žltnú a zbavujú sa listov, jemne sa znášajúcich k zemi s neurčitým šepotom, Krištof nikdy nechápal, prečo sa príroda na zimu vyzlieka, keď človek potrebuje čoraz viac vrstiev oblečenia, veď to ani nedáva zmysel, nie? A príroda by mala dávať zmysel, veď E = m c² a aj gravitácia dodržiava fyzikálne zákony, tak prečo sa vznešenej logike nepoddávajú obyčajné stromy?

Dnes dostáva veľa priestoru Natália, zas rozpráva o počasí a vraj začala písať básne, však keď je jej najlepší kamoš tak všestranne talentovaný, prečo by to neskúsila aj ona? Neočakáva publikáciu ani spoluprácu s vydavateľstvom, len sa potrebuje a chce dať na papier, okrem toho, nepíše tak abstraktne a umelecky ako Krištof, sú to len jednoduché rýmy na koncoch veršov, podľa nej bez hlbšieho významu, avšak práve pri tvorení poézie si prvýkrát dokázala sadnúť za stôl s otcovým listom, stále neprečítaným, neotvoreným, skúšala to včera. Viac sa o ňom zhovárať nechce, Krištof nemá veľa príležitostí reagovať, asi jej stačí monológ. Tak dobre.

Jeho myseľ tie dve slová vyriekla v jej prítomnosti už toľko ráz, akoby pre ňu neustále robil ústupky, ale vlastne len vychádza zo svojej ulity – a ono to nie je až také náročné, ako čakal, ako sa obával, ide to takmer prirodzene, rakovinu zvládal s omnoho väčším premáhaním.

Divadelné predstavenia sa odohrávajú v starom kine, väčšinu roka zavretom a opustenom, je to schátralá budova, človek by sa ani poriadne nečudoval, keby naňho trebárs spadla strecha, všetko tu vŕzga, no je to taká umelecká atmosféra, obom sa tu páči. Krištof kupuje lístky, no strčí mu do dlane dvojeurovku, však sa nedohodli, že by ju pozýval. Hodí si ju do vrecka mikiny, pozve ju teda na zmrzlinu, na obed, na to ostatné, čo v ten deň absolvujú.

Franz Kafka: List otcovi. Krištof veľmi dobre chápe, prečo si Natália zvolila toto predstavenie, a zároveň ju obdivuje, určite to vyžadovalo mnoho odvahy, počúvajú ani nie hodinový monológ syna o tom, ako ho otec vychovával, o všetkom, čo sa ho týka, je to trpké, hlboko pravdivé a bôlne, možno až príliš depresívne, ťažko posúdiť, kto by sa dnes mohol ešte spýtať autora, ako to myslel?

Prestávka, spoločne sa rozhodujú pre ďalšie vystúpenie, vari všetky budú takéto individuálne? „Podľa mňa hej,“ odpovedá jej, dívajúc sa do letáku, ktorý Natália drží, nakúkajúc jej cez rameno, „pod každým je len jedno meno, nie?“

„Uhm... vyzerá to tak,“ skúmavo našpúli pery, robieva to aj v škole, akurát ešte si k nim vždy priloží pero či ceruzu, občas i kružidlo, ale vtedy ju na to upozorní, aby si neublížila. „Čo sa pozdáva tebe?“

„Napríklad Na ceste v básni,“ navrhne, niet prečo nesúhlasiť, o chvíľu sa ocitnú v rýmovanom prejave opisujúcom dobrodružstvá Jacka Kerouaca a jeho hrdinov Sala Paradisa a Deana Moriartyho, študent herectva si dal nesmierne veľa práce, ak je teda tvorcom scenára, keď sa dal do veršovania prerozprávaného príbehu, veľmi zaujímavý nápad – a zvláštny životný štýl, Krištofovi cudzie hodnoty, ani Natálii sa to po stránke posolstva ktovieako nepozdáva, sem-tam vpletie do vlastných veršov Kerouacove vlastné slová, trebárs „zakrátko prišiel súmrak, hroznový súmrak, tmavočervený súmrak nad mandarínkovými hájmi a dlhými melónovými poľami; slnko farby lisovaného hrozna, rezaného burgundskou červeňou, polia farby lásky a španielskej vzájomnosti“, no v jednom okamihu, keď budúci pán herec cituje posledný úryvok z knihy, obaja zataja dych pri tom úžasnom vykreslení atmosféry Ameriky štyridsiatych rokov, nezveršovanom, nezrýmovanom, a predsa takom prirodzenom a skvostnom:

„A tak keď nad Amerikou zapadá slnko a ja sedím na starom rozoschnutom riečnom móle, pozorujúc dlhé, predlhé nebo nad New Jersey, a cítim celú tú surovú, neopracovanú zem, ktorá sa valí v jedinej neuveriteľne obrovskej vlne k západnému pobrežiu, a celú tú uháňajúcu cestu a všetkých ľudí, snívajúcich o jej nezmernosti, a v Iowe, to už dnes viem, istotne plačú deti, sú to končiny, kde deti nechávajú plakať, a dnes večer tam vyjdú hviezdy, čo neviete, že boh je medvedík Pu? večernica tam už klesá a rozlieva svoj mdlý trblet na prérie chvíľu pred tým, než nastane úplná noc, ktorá požehná zem, stemní všetky rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to posledné pobrežie, a nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné trosky starnutia, vtedy myslím na Deana Moriartyho, ba dokonca myslím na starého Deana Moriartyho, na otca, ktorého sme nikdy nenašli, myslím na Deana Moriartyho.“

Vlastná práca a slušný výkon vyslúžia mladému hojný potlesk, povzbudzujúce pískanie, no Krištof je hladný a Natália súhlasí s obedom, dakde si dá nejaký šalát, alebo čo. Zatiaľ sa deň vyvíja sľubne, nemyslia na nepríjemnosti, bavia sa, zvedavo sa jej vypytuje na jej básne, sťažuje sa, že mu nedoniesla ukážku, a ona si zrazu spomenie na to prekvapko, dožaduje sa ho, štuchá doňho, až sa Krištof neubráni a z batoha, preveseného cez jedno plece, plného fľaše vody, kľúčov, zbytočností, vytiahne skrčený zošit.

Na slnkom zaliatom námestí objavia lavičku v tieni nevysokého stromu, vládne tu čulý ruch, možno až príliš čulý na to, že je sobotné poludnie, sú najedení a je im dobre, tak nech už dá ten zošit, aby sa mohla pozrieť na tie jeho slávne kresby!

Krištof pomaly listuje, držiac ju v napätí, keď sa im spoza chrbtov ozve: „Aleba, koho tu človek nestretne!“ O operadlo lavičky sa zaprie dvojica rúk a ponad hlavy im ktosi preskočí, Natália sa mykne a prekvapene zdraví Tibora z hudobnín, toho fantasy fanúšika. „Čaute, čo vy tu?“

„Divadelný maratón študentov herectva,“ objasní ona, usmievajúc sa, Tibor jej venuje úškrn, Krištof sa pýta na dôvod jeho návštevy Trenčína.

„Stretko s bývalými spolužiakmi, vlastne musím frčať. Zdochýňam od hladu, človek by neveril, že cesta busom je taká vyčerpávajúca! Ešteže ideme na obed. Majte sa!“ So smiechom odkráča preč, venujúc Natálii ešte jeden posledný pohľad, udivene sa za ním obzrie, akoby nechcela veriť, že si ju všimol, veď Krištof je ten zaujímavejší, prečo by sa teda na ňu díval tak... tak?

„Ukáž ten zošit konečne,“ dožaduje sa, ale on ho medzičasom schoval. „Kam zmizol?“ čuduje sa.

„Ešte nie si pripravená.“

„Krištooof! Nenaťahuj ma.“

„Poď na zmrzku,“ vstane, všetko si rozmysliac, sám sebe nerozumejúc, najradšej by ju vytiahol na nohy, keďže ešte stále sedí, ale poslúchne ho pod podmienkou, že zje jej kornútok, však ona má celiakiu, nemôže teda. Vyrieši to elegantnejšie, usadia sa v cukrárni a vypýtajú si do sklených pohárov, ochutnávajú i z toho, čo im nepatrí, veď kto by nechcel skúsiť banánovú, kokosovú, medovú, kávovú?

„Čakám už len na to, kedy vymyslia dajakú slaninovú príchuť, alebo čo!“ podotkne Natália pobavene a zrak jej skĺzne na ulicu, ktorou prechádza dvojica dievčat. „Aha,“ takmer jej vypadne zmrzlina z úst, našťastie ju zatlačí späť plastovou lyžičôčkou a Krištof zo slušnosti zadržiava smiech, „to je neuveriteľné! Evi, Mati!“ zvolá na kamošky, mávajúc voľnou rukou, a prváčky vzápätí skočia dnu, obložené plnými nákupnými taškami.

„Čauky, kde ste sa tu nabrali?“

„Baby tu bývajú a myslia si, že nikto iný do Trenčína nechodí,“ podotkne Natália smerom ku Krištofovi, pekné od nej, že sa snaží zapojiť ho už od prvej chvíle, aby sa necítil vynechaný. „Kade ste sa túlali vy?“

„Tak, treba doplniť šatník, však vieš!“ žmurkne Maťa, zavrtí bokmi, chichoce sa. „A Evča zas potrebovala asi štyristo nových kabeliek a osemtisíc náramkov!“

Keď sa odoberú, Natália mu vysvetľuje, že nie sú také povrchné, že to len pred chalanmi sa správajú tak pojašene a že inak sú úplne fajn, v pohode, veľmi milé dievčatá, akurát vrcholné štádium puberty sa u nich prejavuje nadmerným rehotaním v okolí osôb mužského pohlavia, nech to vôbec neberie osobne a nech ich neodsudzuje predčasne. Prečo by ich odsudzoval, však keď sa kamarátia s Natáliou, zaručene nie sú až také strašné, či?

Vrátia sa na maratón, ale zvládnu už iba jedno predstavenie, aj keď pôvodne zamýšľali štyri, ale toto stojí za to a ďalšie už nepotrebujú vidieť, mohli by sa trebárs prejsť po Trenčíne a nemusieť sa urputne sústrediť na dianie navôkol, prosto relaxovať, užívať si voľný deň, smiať sa. Obaja potrebujú smiech.

Nejde ani tak o herecké umenie ako o rétoriku, ale prednes básní Milana Rúfusa publikum presvedčí o tom, že aj Slovensko vie zrodiť hviezdu, vzácnosť a talent, cit zmiešaný s múdrosťou starca, veselosť a vážnosť, krásu. Že duša poetu je schopná priniesť svetu mnoho, možno i viac než toľko.

„Dobre, a kam teraz?“ pýta sa Natália, len čo vyjdú von, slnko zachádza, aspoň už ich neoslepuje, čas letí strašne rýchlo, neuveriteľné.

„Už mi nenapadá nič, čo by sa tu dalo robiť,“ usúdi.

„Takže bus domov?“

„Hmm,“ mykne plecami.

„A ani tá prechádzka...?“ pozrie naňho s nádejou. „Stále si mi neukázal ten zošit. Neviem, akou prípravou musím prejsť, aby si bol so mnou spokojný.“

„Akosi nemám odvahu ukázať ti to.“

„A keď ti ten zošit ukradnem?“

Pozrie na ňu pochybovačne, provokačne, s nadvihnutým obočím, neveriacky, však ona je také dobré a slušné dievča, že by v živote neukradla ani zaplatený chlieb! „Ako sa chceš dostať do batoha, ktorý sám nesiem?“

„Možno mám čarovnú moc. Alebo by si mi ho mohol požičať na doma, keď sa hanbíš byť pri tom. Vlastne, žiadne poznámky si mi nedoniesol; ako sa mám teraz všetko doučiť?“

„Ja a poznámky?“ zatvári sa nevinne, so smiechom ho mierne udrie do pleca, skôr len tak ťukne. „Keď si ich napíšeš z učebky, dáš mi ich opísať, že?“

„Krištof!“ zatiahne pohoršene. „Ty si aspoň bol v škole, ale ja nie! A to si mám ešte sama robiť poznámky a dávať ti ich? Nemala by som ich rovno písať cez kopirák, aby som ti ušetrila námahu?“

„A to by si spravila?“

„Ty si pako, Krištof Vážny!“ zasmeje sa, aspoňže ju dokáže rozosmiať, to je v priateľstve dôležité, už by mohol prestať s toľkou vážnosťou, však má sedemnásť, dokelu!

„Aha, Habšudová, nielen ty tu dnes stretáš kamošov,“ ukáže pred seba na trojicu tretiakov, svojich niekdajších a obnovených parťákov, fakt to bolo len včera, čo si založili kapelu?

„Zdarec!“ pozdraví ho ako prvý Peter, vykonajúc s ním jeden z tých chalanských pozdravov, čo často vidno v amerických filmoch o mladých, rôzne pohyby prstami, dlaňami, udieranie, krúženie, nepochopiteľné gesto.

„Čo tu robíte?“ spýta sa ich všetkých a keď šestoro očí spočinie kdesi vedľa neho, predstaví ju: „Toto je Natália.“

„Teší ma,“ uškrnie sa na ňu Ondrej, natiahnuc k nej ruku, „už dlho som chcel spoznať Krišovu frajerku, ale nedáva nám na to príležitosť!“

„Akú frajerku?“ nechápe Krištof, fakt nechápe, čože? Natália, a jeho frajerka? Odkiaľ spadli, z melóna?

„Eh...“ Natália mu venuje zmätený pohľad, no usmeje sa na Lukáša a zoznámi sa i s Petrom, hanbí sa čokoľvek vysvetľovať, beztak je určite celá červená, veru je, zbadá to v najbližšom výklade.

Trojica tretiakov sa rozhodne zmeniť smer, takže všetci vykročia spoločne, a Natália udivene načúva, ako sa jej kamoš správa „medzi svojimi“, možno si pripadá aj trochu čudne, ale čo už, zrejme patria k nemu a on tiež občas musí čeliť Mati a Evči, takže je tolerantná, ale celkom sa jej uľaví, keď sa ich cesty rozídu, lebo chalani zamieria na koncert, čo sa večer chystá.

„Sorry,“ ospravedlní sa Krištof a ona nechápe za čo, žeby za ten incident?

Radšej sa k tomu nebude vyjadrovať, chalani neradi riešia takéto veci. „Čo som to začula? Že máte kapelu?“

„Máme ako máme,“ prehodí, „včera sme ju vymysleli.“

„Môžem prísť na prvý koncert?“ žmurkne naňho.

„Môžeš prísť na prvú skúšku, ak vôbec niekedy nejaká bude,“ upresní, zadržiavajúc smiech pri predstave seba, stojaceho kdesi na pódiu, skrývajúceho sa pred pobúrenými rajčinami z publika a zakrývajúceho si uši pred nespokojným bučaním divákov.

„Sľubuješ?“

„No... sľubujem.“

„Ten zošit, Krištofko?“ sladko sa naňho usmeje, rýchlo a nedočkavo žmurkajúc.

„V autobuse ti to ukážem, dobre?“

„Tak okamžite letíme na zastávku!“ rozhodne nadšene a schmatne ho, takmer sa rozbehnúc cez tmavnúce námestie. „Ozaj, nechceš ísť k nám? Babka ťa pozýva na ďalšie bezlepkové sladkosti, dnes sme piekli perník.“

Obzrie sa na hodiny na mestskej veži a odhadne, že by to ešte mohol stihnúť do jedenástej, ktorú mu rodičia stanovili na tento výlet ako hornú hranicu návratu. „V tom prípade ti ho ukážem až u vás,“ vyhovorí sa a dúfa, že medzičasom na to Natália zabudne. Sám akosi nechápe, prečo sa pred ňou náhle tak... akosi... hanbí.