„Utekajte, zachráňte si život, budete ako borievka na púšti.“
(Kniha proroka Jeremiáša – kapitola 48, verš 6)
Neobzeraj sa späť, znel jej v hlave matkin nežný hlas. Samozrejme, keď to zvreskla, pobádajúc dcéru, aby bežala o život, nezrkadlila sa v jej tvári neha. Yasamin však poslúchla a dala sa do divého prepletania nohami. Po lícach, zašednutých od prachu, popola a sadzí, jej tiekli slané kropaje, až takmer nevidela; opatrne si nadvihovala sukňu dlhých tmavozelených šiat, aby nezakopávala, ale zdesené výkriky, plač a zvonivé zrážanie mečov ju vyplašili natoľko, až si ani nevšimla, ako stratila kožené sandále, v ktorých ju vždy boleli ploché chodidlá. Na krku sa jej hompáľal drevený kríž, nenápadne ju udierajúc do hrude, akoby jej chcel pripomenúť, ku komu sa má utiekať.
BEŽ, pobádal ju Boží hlas v mysli. Často sa jej prihováral – hlas jemný a pokojný, naplnený vrúcnou láskou –, najmä po nociach šepotal slová odpustenia už vtedy, keď ona ešte netušila, že sa jej má čo odpúšťať.
Spoločnosť jej robili krik a rev, sprevádzali ju zúfalé pohľady tých, čo nemali nádej na útek a v nič už ani nedúfali. Moslimovia vtrhli do ich hraničnej dedinky, ktorá mala byť nestrannou oblasťou, a tým porušili mier. Rinčanie zaoblených šamširov, takmer rovných, o čosi kratších jatagánov a strieborných mamelukov sa zmiešalo s dunením, keď k zemi klesli ťažké kamene, z ktorých nedávno postavili malú kaplnku.
Yasamin to nevydržala a obrátila hlavu, aby videla, ako sa nevysoká budova rúti nadol, skrývajúc pod sebou a pochovávajúc sedliakov, ba dokonca niekoľkých vojakov z Turecka. Na lýtku ju čosi zaštípalo a pod nohami si všimla drobné kamienky, čo do nej ktosi hodil. Tuhšie si pritiahla závoj, svetlohnedý hižáb, pod ktorým jej mizli ebenové pramene vlnitých vlasov, siahodlhé a husté, čo boli azda jej najväčšou ozdobou.
Dva protiklady, dve vierovyznania, ktoré už takmer storočie vyvolávali konflikty práve na tom území, kde žila, sa bili aj na jej vzhľade. Nerozlišovala kresťanstvo a islam, neoddeľovala Alaha od Jahveho, nečítala Bibliu ani Korán. Nosila kríž, rovnako ako nosila hižáb. Nosila šaty, rovnako ako si pred mužmi skrývala vlasy; nerozlišovala jednu a druhú vieru, pretože poznala Boží hlas a ten nikdy nevravel o rozdieloch, nikdy nezdôrazňoval nezhody a ľudský nesúhlas s tým a tamtým.
Tesne pred tým, než opustila dedinu, než navždy odišla zo svojho domova s vedomím, že sa tam nikdy nevráti a už nikdy neuzrie tvár svojej matky, zastala uprostred kroku a váhala. Nutkanie otočiť sa, vrhnúť posledný pohľad na miesto, kde vyrástla, aspoň očami, dvomi studňami temnými ako dno mora, sa rozlúčiť, prenikalo jej útlym telom, vystreľovalo nahor a stláčalo jej hruď.
S istotou, že hižáb má dobre pripevnený, si pritisla na prsia kríž a šepla: „Fiat voluntas tua...“ V rodnom jazyku to povedať nevedela, no jej srdce cítilo, čo tie slová znamenajú, tušilo. Prívesok strhla aj so šnúrkou, na ktorej visel, a odhodila ho ďaleko za seba. Akési ufúľané dieťa, drobný chlapček so zafírmi namiesto očí, ho schytilo a prezeralo si ho ako najväčší poklad. V tom momente ho zasiahla zakrivená čepeľ tureckej šable.
Yasamin to však – našťastie – nevidela. Taký pohľad by ju načisto obral o silu i chuť bojovať. „Hej!“ zvolal hrubý mužský hlas a ona na chrbte zacítila turecké oči. Neobzerala sa, presne podľa matkinej rady. „Hej!“ Veľmi rýchlo, úplne nezrozumiteľne čosi splietal po turecky smerom ku svojim druhom, tí zas vraveli zmätene: „Bilmiyorum!“ a „Hiç fikrim yok...“
Zhlboka sa nadýchla a pozrela na trojicu. Muži pred tridsiatkou sa za ňou hnali, mieriac na ňu svojimi mečmi, jednoduchý odev mali doplnený červenými šerpami a topánkami so zakrútenou špicou, čo svedčili o ich vyššej spoločenskej úrovni.
BEŽ, vyriekol znovu Boží hlas, no jej nohy, bosé nohy krvavé od triesok a kamienkov, čo sa jej zabodávali do chodidiel, akoby skameneli, neschopné pohybu. „Sen Müslüman?!“ skríkol prostredný. Vyzerali ako bratia, mali rovnako krivé nosy. A tomu, čo šiel vľavo, chýbalo jedno ucho.
Žmurkaním zahnala slzy a pokrútila hlavou nevediac, čo sa pýta, nič netušiac a pritom sa vnútri nebojac.
Zopakoval to niekoľkokrát, zakaždým sa striasla pri jeho hromovom hlase. Ďalší dvaja si ju podozrievavo premeriavali, z očí sa im blýskalo. Yasamin stála v búrke – v búrke, ktorú rozbesnili traja Turci; chýbal už len ľadový dážď. O čomsi sa chvíľu dohadovali medzi sebou, hodnotili ju a zvažovali, či je moslimka alebo kresťanka. Zachránilo ju azda to, že odhodila kríž, pretože k nej jeden z nich podišiel a strčil do nej. Po očku si ich postupne prezrela; nenápadne, úkosom, zboku, iba kútikom svojich temných studní. Z toho v strede cítila hnev a zúrivosť, nenávisť voči kresťanom, ten bez ucha trpel bolesťami a len s ťažkosťami nevraštil tvár; a tretí – čo k nej pristúpil – v sebe niesol akési nádejné milosrdenstvo a zhovievavosť. „Kaç!“ zhúkol na ňu a Yasamin preľaknuto nadskočila.
Povedal to i druhý raz a znovu ju posotil. Sekundu-dve sa bála, že ju doženie k dajakému domu a tam ju zabije, no on ju hnal mimo dediny, kopal do nej a pevne jej zovrel ramená drsnými, mozoľnatými rukami, zababranými od krvi a hliny, a obrátil ju smerom do diaľav.
„Kaç!“ vyriekol naposledy a Yasamin sa dala na útek.
Za ňou ostávali kúdole dymu, pach spáleniny a škrekot žien a detí. Mužov zabili ako prvých, aby im nestáli v ceste; sedliaci predsa len mali silu, a to moslimovia nechceli riskovať. Potrebovali kresťanskú pliagu vyhubiť, zbaviť sa jej. Vedeli však, že medzi kresťanmi v tejto nestrannej oblasti žijú aj pravoverní, a tých smeli – v prípade, že to bolo možné – oslobodiť. To teda spravil aj Tolga, nezákonný syn emira Sandžar-šacha, ako mu kázala povinnosť a vôľa.
Horúci suchý vzduch sa jej zarezával do pľúc, keď unikala vyprahnutou planinou, popraskanou zemou, ktorú nazývali step. Mäkká tráva, neveľmi bohatá na zeleň, jej príjemne osviežila nohy, a len čo prestala vládať, pomaly sa zviezla medzi nízke žltkasté feruly a zelenkavé árony. V diaľke sa do výšky k oblohe, zakrvavenej a ohnivo žiariacej v zapadajúcom slnku, týčilo zopár čiernych siluet, vzácnych tisov, aké Yasamin ešte nikdy nezahliadla.
Netušila, kam smeruje; tak ďaleko od domu ešte nikdy nedošla. Avšak musela ísť ďalej, ak chcela prežiť – a to ona chcela. Po niekoľkých minútach oddychu, za ktoré sa jej ako-tak podarilo nabrať dych, sa zdvihla na nohy a vykročila. Počas behu sa spotila a keďže na noc sa malo ochladiť, potrebovala sa chrániť, aby neprechladla. Sýrske dni bývali sparné, lenže noci boli ich pravým opakom. Sňala si teda hižáb, na plecia sa jej rozliali ebenové pramene, a omotala si šatku okolo trupu, aby ju zohriala.
Nepokračovala prirýchlym tempom, aby sa neunavila. Strachovala sa, kde bude spať, preto sa spánku chcela vyhýbať tak dlho, ako to pôjde. Netušila, koľko jej trvalo, kým sa dostala k tisom, na ktorých ju zaujali červené bobuľky medzi pichľavým ihličím ozdobeným aromatickou živicou, a dumala, či ich smie zjesť, či jej neublížia. Ľutovala, že mama nemala čas učiť ju o bylinkách a stromoch, teraz by sa jej to zišlo.
Ibaže Sameera sa starostila o iné veci než o svoju dcéru. Yasamin po nej zdedila nádherné bohaté vlasy, čo neskrotil ani pevný vrkoč, neposlušné vlnky dokonca sem-tam vylietali aj spod hižábu, ktorých mala dievčina neúrekom. Matka ju priučila jednej jedinej veci – svojmu vlastnému remeslu. Yasamin bola odmalička zvyknutá, že v dome stretáva neznámych mužov, každú noc, ak sa prebudila s plným mechúrom, aj niekoľkých, zakaždým rôznych, takmer ani dvakrát toho istého. Nerozumela tomu, no nepýtala sa. Nedúfala, že by sa jeden z nich, ktorýkoľvek, mohol stať jej otcom a mať ju rád, opatrovať ju či vychovávať, nosiť na rukách a bozkávať na čelo.
Potom však Basir, predstavený obce, bradatý štyridsiatnik s bielo-červenou kockovanou kefijou na hlave, zbadal počas svojej návštevy dospievajúcu Yasamin. Kým sa zhováral so Sameerou, dievčina ich obsluhovala, a on svojimi chlípnymi očami neustále prechádzal po jej pažiach, po nohách vytŕčajúcich spod nedostatočne dlhých šiat farby nočnej oblohy, snažil sa nahliadnuť do výstrihu, v ktorom ona sama ešte nemala čo skrývať ani ukázať, raz ju dokonca schytil za predlaktie a zadíval sa do jej studní. Náhle vyriekol: „Za ňu ti dám dvojnásobok toho, čo by som zaplatil tebe.“ Nedíval sa na Sameeru, ale na jej dcéru, ktorá nerozumela, čo ten muž vraví, a ktorá sa neodvažovala hľadieť inam než na svoje zaprášené chodidlá. Doma nikdy nenosila sandále, pretože by ich príliš rýchlo zodrala; a jej nôžky v nich príliš trpeli.
„Ešte nie je ženou,“ namietla Sameera, „ešte ani nekrváca...“
Basir sa rozhodol, že o to lepšie bude, ak mu ju dá. Yasamin neodvážne vyhľadala matkine gaštanové oči, ovrúbené čiernym uhlíkom, a zrak jej skĺzol na plné usmiate pery. Dobre vedela rozoznať, kedy sa Sameera usmieva úprimne a kedy nie. Skutočné úsmevy venovala iba a jedine svojej drahej dcére, nikomu inému – najmä, žiadnemu mužovi.
„Dvojnásobok?“ zatvárila sa neisto.
Predstavený obce prikývol a Yasamin sa v tú noc začala živiť rovnako ako jej matka. Od toho dňa bola odkázaná sama na seba úplne vo všetkom, Sameera jej nekúpila jediný obschnutý kúsok pity, nedarovala jej žiadny odev, nezháňala pre ňu prácu. Žili spolu v jednom dome, avšak každá zvlášť, akoby ani neboli tými jedinými príbuznými na svete. A dospievajúca Yasamin, dievčina v rozpuku mladosti, nerozvinutá, nežná a naoko nevinná, nemala núdzu o zákazníkov.
Bola to však pre ňu rovnaká robota ako zbierať zlatisté klasy z poľa či drhnúť šaty v ľadovom potoku. Štrnásťročné dievča, ktoré nevedelo nič o živote, nič o svete, toho prežilo viac než niektoré stareny. Napriek tomu však neumlčiavala dary, čo dostala od Boha, ale ďakovala za ne. Stačil jej jediný pohľad do niečích očí, a jej studne ľahko rozoznali, čo kto cíti, čo sa mu preháňa mysľou a aké poryvy hýbu jeho vnútrom. Seba natoľko nepoznala, ani sa nepovažovala za dôležitú, ale o iných toho vedela veľa, až sa jej občas zdalo, že priveľa. Nevážila si seba, nevážila si ani mužov, lebo videla do ich skazených duší. Nevážila si ženy, pretože poznala svoju matku. Ale stále v nej tlel veľmi silný, neuhasínajúci plameň lásky, ktorú smerovala len k nebeským výšinám, čo sa jej videli nedostižné, také vzdialené, že k nim nesiahali ani topole, podľa nej najvyššie stromy na celom svete.
Neodvážne vystrela pravicu k červeným bobuľkám na tise a všimla si, že je celá roztrasená. Nebolo to však od chladu; ešte sa predsa ani nezotmelo. Objala si ramená a párkrát poskočila na mieste, aby si rozprúdila krv v žilách. Stále sa však uprene dívala na červeň, mihajúcu sa medzi ihličím, a čakala.
EŠTE NEJEDZ.
Kývla hlavou a s povzdychom sa vybrala ďalej. Noc sa pomaly znášala na krajinu a Yasamin čoskoro opustila step, ocitnúc sa v borovicovom lese. Neúnavne šla hore kopcom, vôbec netušiac, ktorou stranou sa má vydať, avšak neodvažovala sa žiadať radu či usmernenie. Do päty sa jej zabodol ostrý úlomok halúzky a Yasamin zasyčala od bolesti. Oči sa jej zaliali slzami; ani nie tak slzami utrpenia, ako skôr slzami beznádeje a zúfalstva.
V mysli sa jej vynorili spomienky na ráno, kedy tesne pred svitaním po noci plnej práce vkĺzla do svojej tvrdej postele, zababušiac sa do hrubej periny, ktorá bola jej najväčším bohatstvom. Kúpila si ju počas výročných trhov a stála ju zárobok z desiatich nocí. Sameera ju iba vyhrešila, že si kupovala takú bezvýznamnú hlúposť, dokonca ju aj vyšticovala, ale Yasamin sa mlčky zabalila do duchny naplnenej husím perím a vychutnala si pokojný, priam pohodlný spánok.
Matka jej dopriala, ako takmer vždy, najviac tri hodiny spánku, potom ju kruto zobudila a donútila ju pripraviť obed. Yasamin teda vzala svoje peniaze, prihodila k nim dačo z matkinej pláce a šla kúpiť sliepku. Tú sama skántrila úderom plochej strany sekery do zátylku, zbavila ju peria a povyberala vnútornosti, ktoré povarila a hodila potulnému psovi Kadinovi, mäso piekla nad ohňom, kým koža nenadobudla zlatistú farbu, a potom ho zaniesla matke. Tá upiekla suchý arabský chlieb a, napodiv, v ten deň dcéru ponúkla.
Keď sa najedli, Sameera sa vybrala na pole, keďže Basir jej ponúkol vcelku dobre platenú prácu na jedno poobedie, a Yasamin kľačala pri potoku, umývajúc šaty matkine i svoje, až kým jej ruky od chladu nestŕpli. Cestou okolo vody sa jej prihovoril Rahim, osemnásťročný mladík, ktorý sa na ňu vždy tak pekne usmieval. Mrzelo ju, že mu chýba predný zub, kvôli čomu jeho úsmev vyzeral ako úsmev starca, ale vedela, že oň prišiel v nežiadanej bitke, takže vo všetkom súcite, čo v sebe našla, sa naňho tiež vždy usmiala – a Rahimovi sa z nej podlamovali kolená. Prehodili pár slov, v Yasamin vzrástla nádej, že možno konečne položí otázku, o ktorej snívala, odkedy prvýkrát pozrela do jeho nezvyčajných očí, čo sa jagali ako dva veľké smaragdy uprostred snedej pleti, odkedy jej do srdca prenikla milota a láskavosť, driemajúca v jeho vnútri. No nespýtal sa, nikdy sa nespýtal. Šiel si ďalej po svojom, pridal sa ku skupinke chudobných chlapcov a Yasamin do uší prenikal už len jeho zvonivý smiech.
Pred dom povešala šaty na šnúry natiahnuté niekoľko stôp nad zemou a sledovala, ako vejú v jemnom vánku. Okolo nej sa neustále čosi hýbalo; hoci to bol len vzduch, donášajúci k nej vôňu dozrievajúcich klasov, lesknúcich sa v žiare slnečných lúčov, alebo suchotu stvrdnutej popraskanej zeme, čo sa k nej dvíhala od nôh. Usadila sa na lavičku pred domom a pozorovala ľudí, čo chodili po dedine. Zakývala pekárke Munire a sklopila zrak pred roľníkmi, čo sa vracali z lánu, mieriac sa svojimi ženami a deťmi. Uvedomila si, že do večera ostáva dosť veľa času, a ľavicou si prikryla zívajúce ústa, pocítiac nebezpečný náznak únavy.
Pomaly vstala a odobrala sa dnu dúfajúc, že matka ju tak skoro nezobudí. Želanie sa jej splnilo, avšak bola by oveľa šťastnejšia, keby ju namiesto hluku spôsobeného vtrhnutím moslimského vojska do dediny prebudil matkin hlas, ktorému vždy vo svojich predstavách dodávala nehu. Sameerin hlas bol v skutočnosti drsný, takmer rovnako drsný ako kefa z prasacích štetín, ktorou sa Yasamin po rozlúčke s tým-ktorým zákazníkom drhla. Tentoraz však precitla, pretože začula hrozné zvuky, okamžite sa posadila a chcela vybehnúť von, v poslednej chvíli si našuchnúc sandále. Vo dverách sa zrazila s matkou a tá ju mlčky objala, vtisnúc jej na svetlohnedý závoj bozk, a postrčila ju hlbšie do domu.
Yasamin sa vypytovala, no nič z matky nedostala, pozorovala jej tvár, ale nič nevybadala. Sameera otvorila okenice svojej izby, ktoré boli dlhé roky zadebnené, aby neviestkini zákazníci nemali strach, že ich niekto uvidí tam, kde nemajú byť, rozrazila ich a do spálne vnikli slnečné lúče. „Neobzeraj sa späť!“ povedala jej nástojčivo a naznačila jej, aby preliezla oknom.
Dievčina tam meravo stála so slzami v očiach, namietala, nechcela matku opustiť, nechápala, čo sa deje. Potom však poslúchla jej naliehanie a ušla. Keď zbadala tureckú hordu, porozumela – aspoň čiastočne. Nepoznala motívy a príčiny ich násilného príchodu, ale vedela, že musí utiecť, že sa musí zachrániť. Takisto ako vedela, že jej matka dobrovoľne ostala. Nechcela si ani predstavovať, akým spôsobom umrela – či to bolo čepeľou tureckej šable, alebo v plameňoch ohňa, alebo ešte dajako krutejšie.
Zhrbila sa, utrela si uplakanú tvár do hižábu, vystrela chrbát a zaťala zuby, vykročiac hlbšie do lesa, plná akéhosi neznámeho a nevysvetliteľného odhodlania, nejasného náznaku nádeje a vidiny nového života, hoci len pred chvíľočkou čelila samotnej smrti.
Neobzeraj sa späť, začula zas. Kráčala, až kým si nedovidela ani stopu od nosa, potom zhodila na zem hŕbu konárov, ktoré nazbierala a niesla v náručí, a trela o seba dva kamene, až vzbĺkla iskra. Schúlila sa do seba, rukami si pridržiavajúc závoj na pleciach, a mlčky sa dívala do plameňov, čo sa odrážali v očiach, temných studniach jej duše.
Príroda, svieža a chladná, ju uspávala tichým húkaním kuvikov, kdesi neďaleko sa plazil trojfarebný koralovec a v korunách borovíc piskotavo svišťali netopiere. Yasamin sa nebála. Snažila sa presvedčiť samu seba, že sa nebojí, že sa nemá čoho báť. Triasla sa, ale v žiadnom prípade nie od strachu. V tichu noci na ňu doľahol osamelý, ten najopustenejší pocit, kváril jej hruď a zvieral divo tlčúce srdce, ktoré jej v mnohonásobných ozvenách znelo v hlave sťa hromy počas zúrivej búrky.
Kdesi čosi zaprašťalo a Yasamin stuhla. Znehybnela, iba si nenápadne pritiahla hižáb. Doľahli k nej šepoty viacerých mužských hrdiel, nerozoznala síce, čo vravia, ale spoznala svoju rodnú reč, pretože zachytila niekoľko slov: „tamto“, „ženská“ a „šperky“. Bolo jej jasné, že jej nieto úniku. Videli ju, boli viacerí. Yasamin nemala šancu.
Fiat voluntas tua, pomyslela si s privretými očami a ľutovala, že odhodila kríž, pretože teraz, keby ho v tomto okamihu zovrela, dodal by jej silu.
NEBOJ SA.
Mohla už len predstierať, že ich nepočuje, a čakať, až sa k nej dostanú. Nad tým, čo jej spravia, sa neodvažovala premýšľať. Možno ju budú chcieť len okradnúť, no keď zistia, že im nemá čo dať, zabijú ju. To by azda bolo šťastie. Takéto myšlienky však zahriakla, zakazovala si ich od prvej noci s Basirom. Túžila po smrti dlho a často, videla sa jej ako nádejné vykúpenie, ale čosi jej navrávalo, že si nesmie vziať život. Že život je napriek tomu, aký je, cenným, vzácnym darom od Boha, ktorý ona nemá právo odmietnuť.
Jediným pohybom, ktorý Yasamin vykonala v domnení, že tým už nič nepokazí, pretože ju beztak vidia, bolo, že si hižáb vytiahla na hlavu a prikryla si vlasy, akoby sa chcela zlodejom ukázať ako cudná mladá žena.
Neobzeraj sa späť.
