„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý.“

(Kniha proroka Izaiáša - kapitola 53, verš 4)

Nesťažuj sa, Yasamin! kričala na ňu raz Sameera prísne. Vždy sa nájde niekto, kto sa má oveľa horšie ako ty. Dievčina vtedy od matky prvýkrát – a zároveň i naposledy – pýtala mincu navyše, aby si mohla kúpiť jednu pitu, pretože celý deň hladovala a na večeru jej bol dopriaty len pohár už takmer skysnutého mlieka. V noci potom musela znášať matkino šomranie, že ju ruší žalostné skuvíňanie dcérinho prázdneho žalúdka.

Zo spánku, do ktorého sa nevdojak ponorila v drevenej posteli, prikrytá jemnou vrstvou hladkého hodvábu, ju vytrhol hrôzostrašný zvuk. Po chrbte jej prebehol mráz a keď sa bleskurýchlo s híknutím posadila, cítila, že jej stoja chĺpky na rukách. Miestnosť, neveľká komôrka, kam ju zaviedol Fravardin a nechal ju tam po zotmení samu, priam kričala prázdnotou; Yasamin v ušial dunel tlkot vlastného srdca, no ako ozvena k nej stále doliehalo akési neľudské zavýjanie, ktoré si nevedela žiadno vysvetliť.

Prvým, čo jej zišlo na um, bolo, či sa skutočne vonku nenachádzajú vlky, čo sa zbiehajú okolo domu, posilnené a povzbudené splnom, no keď opatrne nadvihla hlavu a vykukla škáročkou v zapečatených okeniciach, uistila sa, že na nebi žiari len nenápadný kosáčik mesiaca. Nezačula ani zvieracie laby, čo by sa blížili, preto si iba tuhšie pritiahla prikrývku a po chvíľke, počas ktorej sa snažila upokojiť, si opäť ľahla.

Len čo sa odvážila privrieť oči, aby sa nanovo ponorila do hlbín sveta odpočinku, matných spomienok v snoch a známych-neznámych hlasov či vôní, ozvalo sa to zase. Yasamin si hodváb natiahla až na hlavu v snahe ochrániť sa, skryť sa pred tou hrôzou, ibaže na chodidlách, bosých a ubolených z toľkej chôdze, pocítila vanutie chladného vzduchu. Nevedela sa rozhodnúť, či je bezpečnejšie nechať si odhalené nohy, alebo sa predsa len zhlboka nadýchnuť a vykuknúť von spod prikrývky.

Hodváb, ktorého sa dotýkala stuhnutými, ešte stále od ihly dopichanými prstami, pôsobil na ňu upokojujúco. Nikdy ešte nedržala nič také jemné, príjemne klzké a ľahučké. Na celom jej tele akoby sa rozlieval sťa liečivý balzam, ako objatie milovanej osoby, po ktorom Yasamin nikdy nezatúžila, pretože nedokázala milovať, ako očistný prameň, krištáľovočistý.

Z domu toho neuzrela mnoho; Fravardin povedal, že nemá čas previesť ju po izbách a všetko jej poukazovať. Zatiaľ nevedela ani to, kde sa nachádza Mahtabin senan, ako sa nazývali ženské miestnosti v islamských domoch. Jediné, čo v ten deň ešte stihla, bolo v rýchlosti a v studenej vode si opláchnuť unavené a zničené telo, z vlasov vyčesať prašnú špinu z púšte a od jednej z otrokýň, ktorá sa na ňu nemo dívala podivne svetlými očami, si vziať kúštik z bochníka chleba a zjesť ho.

Izba, v ktorej sa ocitla, bola v porovnaní s tou v jej rodnej dedine rozdielna azda iba v tom, že v nej chýbala Yasaminina matka. Podvečer, keď sa z minaretov opäť ozývali zvolania muezínov, ktosi vstúpil dnu. „Fravardin,“ pozdravila ho prekvapene. Nečakala, že sa jej niekto v ten deň ešte bude venovať. „Mám ísť za kadbanu?“

„Nie; posiela ma za tebou, aby som ti oznámil, že zajtra ráno jej začneš slúžiť. Vstať musíš ešte za tmy a zájdeš do kuchyne, kde pomôžeš pripraviť prvé jedlo dňa. Ďalšie pokyny dostaneš od ostatných otrokýň.“

„Dobre teda. Ďakujem, že si za mnou prišiel.“

„Dobrú noc, Yasamin,“ nesmelo sa usmial.

„Dobrú noc,“ odvetila a sledovala, ako opúšťa jej izbu.

Celkom spokojná sa uložila na spánok a oddychovala, až kým ju neprebudilo mrazivé kvílenie. Ležala teda pod hodvábom, čoraz neistejšia, a čakala, kedy sa to ozve znovu, kedy ju to zasiahne ako dajaký hlučný šíp. Zišlo jej na um, že možno to nie je nič nebezpečné, že možno... Zažmurkala. Možno niekto narieka od bolesti, pomyslela si a ruky sa jej roztriasli. Pomaly – tak pomaly, že keby nad ňou niekto stál, nepobadal by žiadny pohyb – odhrnula prikrývku zo svojej hlavy a rozhliadla sa.

Jej oči si postupne privykli na temnotu noci, čo prenikala do izby napriek zavretým okeniciam, a dievčina sa postavila. Popukalo jej niekoľko kostí, načo sa Yasamin preľakla, či jej niekto nepríde vynadať, že ruší nočné ticho, preto na pár minút zamrzla na mieste, ani sa nepohla, iba čo hruď sa jej nepravidelne dvíhala v snahe čo najdlhšie nedýchať a na jeden nádych nabrať čo najviac vzduchu.

Keď kvílenie zaznelo tretí raz, nadskočila a pochopila, že prichádza nie zvonku, ale pramení priamo v dome, v jeho vnútri, a že teda tá vec, bytosť či netvor, čo tie zvuky vydáva, sa nachádza tam. Presne tam, kde Yasamin spí, presne v tom dome, možno len zopár miestností ďaleko, možno ani toľko. Obchádzala ju hrôza; netušila, či smie utiecť, či by si vôbec pomohla, keby sa uprostred noci ocitla na ulici v neznámom meste plnom moslimov, navyše bez vedomostí o tom, ako sa má medzi nimi správať, netušiac, čo môže a čo nemôže urobiť.

Vedela však, že nedokáže prežiť na tom istom mieste s tamtým, nech už to bolo čokoľvek. Zabudla na prepotený chalát od Gáliba a opustila miestnosť iba v tmavozelených šatách, ktoré opisovali jej kvitnúcu postavu, zdôrazňovali ženské boky a rastúce prsia, a vôbec neboli vhodné pre otrokyňu v moslimskom dome. Avšak tešila sa zo sandálov, čo jej daroval Fravardin – predtým patrili jemu, takže pre ňu boli priveľké, no aj tak sa v nich chodilo pohodlnejšie než bosky.

Yasamin sa ocitla na tmavej chodbe vydláždenej kamennými šesťuholníkmi a zbadala pred sebou niekoľko oblúkových klenb. Steny zdobili chladné mramorové mozaiky, vytvorené zo zeleno-červeno-modrých ornamentov, ktorým však Sýrčanka pre istotu nevenovala pozornosť. Najviac ju lákala záhrada, tam sa chcela pozrieť na druhý deň, chcela zistiť, čo v nej rastie, pokochať sa voňavými kvetmi a zatúžiť po sviežej zelenine uvarenej v horúcej polievke, prechádzať sa pomedzi stromy a azda sa i dozvedieť názvy všetkých bylín a rastlín od učeného Fravardina. Teraz však na tom nezáležalo.

Tvor-netvor opäť zaujúkal a Yasamin sa mimovoľne pritisla ku stene, akoby ju to malo zachrániť pred niečím, čo sa preháňa chodbami. Cítila, že sa k tomu blíži; múdrosť jej kázala obrátiť sa, vrátiť sa do izby a zababušiť sa do hodvábu, predstierať, že nič nepočula, a ráno vstať a slúžiť svojej panej. Ibaže zvedavosť, zvedavosť dospievajúceho dievčaťa, ktoré chcelo zažiť dobrodružstvo a vo vlastných očiach sa stať odvážnou hrdinkou, v nej prevládla. Kráčala teda ďalej, až kým za chrbtom nezačula dupot.

Uvažovala, či ju niekto prenasleduje, a keď sa obzrela, uzrela fakľu, chvejúcu a blížiacu sa, nesúcu sa vzduchom. Dakto ju musel držať, a ten ktosi zrejme naháňal Yasamin; dievčina zadržala výkrik strachu, pobehla dopredu a skryla sa za múr dúfajúc, že prenasledovateľ si ju nevšimne a bude sa náhliť ďalej. Postupne k nej doľahli dva rozrušené mužské hlasy – v jednom spoznala zvučný hlas katiba Ehsana, no nerozoznala, čo hovorí, pretože mlel v turečtine, ktorej tak celkom nerozumela, a druhý nepoznala, no ten sa snažil pána domu upokojiť.

Prehnali sa popri nej, oheň z fakle ju sekundu-dve pálil na tvári, a stratili sa za najbližším rohom. Yasamin mala kratučkú príležitosť prehliadnuť si druhého muža aspoň od chrbta – bol výrazne nižší v porovnaní s Ehsanom, omnoho chudší, priam akoby zosušený a scvrknutý, na hlave čiapka na spanie, vďaka ktorej vyzeral ako rozprávkový piadimužík, okolo tela sa mu vinula ľanová nočná košeľa a popri katibovi cupkal vo fialovoružových črieviciach so zaokrúhlenou špicou.

Chvíľočku váhala, či ich má nasledovať. Predpokladala, že hľadajú pôvodcu tých strašných zvukov, zvolaní, zavýjaní, a nevedela sa rozhodnúť, či ho chce objaviť aj ona. Stále bolo oveľa jednoduchšie vrátiť sa do izby, ľahnúť si do postele, prikryť sa mäkučkým hodvábom. Azda by ešte i zaspala, a ak nie, bdela by do rána, pootvorila by okenice a vyzrela von, možno by sa jej naskytol pohľad priamo do záhrad, doliehala by k nej vôňa kvetov, čo tam rastú, a jej tvár by matne, striebristo ožaroval kosák mesiaca, putujúc nočnou oblohou pomedzi jagavé hviezdy.

Bože, kam mám ísť? spýtala sa a čakala. Odpoveď neprišla, preto Yasamin pochopila, že tentokrát rozhodnutie spočíva iba a len na jej pleciach, na jej rozume a vôli. Vykročila teda pred seba, šla viacerými chodbami, zavýjanie bolo čoraz bližšie, no zrazu utíchlo, a k Sýrčanke doľahol pokojný mužský hlas, hlas katiba Ehsana, ktorý pomaly, chlácholivo rozprával komusi príbeh, rozprávku. Tá bytosť ešte pár ráz zakvílila, no zakaždým čoraz tichšie, až sa úplne utíšila.

„Jedna žena mala raz syna. Počas búrky mu povedala, aby zavrel dvere, pretože sa bojí. Chlapec sa spýtal, čo tým myslela. Keďže mu to nedokázala vysvetliť, sám sa rozhodol, že zistí, čo je to strach.

Natrafil na zlodejov a posedel si s nimi pri ohni. Keď si tí uvedomili, že chlapec sa ich nebojí, dali mu prísady a poslali ho, nech na pohrebisku upečie pre nich koláč. Koláč od neho žiadala ruka ležiaca v hrobe, ale chlapec povedal, že jedlo živých nedaruje mŕtvym, a udrel ruku lyžicou. Potom ho zlodeji poslali ku kúpeľu. Tam objavil hojdačku, čo visela nad kúpeľom, a na nej sedelo dieťa. Dievčina chlapcovi povedala, že je to jej brat, a požiadala ho, či sa smie po jeho pleciach vyšplhať nahor a zachrániť brata. Chlapec jej to dovolil a dievčina ho nohami začala škrtiť. Odhodil ju a jej spadol náhrdelník, ktorý si chlapec vzal so sebou.

Pokračoval ďalej. Stretol ozrutu, čo požadovala náhrdelník, akoby jej patril. Šli spolu pred sudcu, ktorý vyhlásil, že ani jeden z nich nemá právo na náhrdelník a on sám si ho nechá, až kým mu jeden z nich neprivedie dvojníka k náhrdelníku. Ozruta i chlapec teda museli odísť.

Chlapec uzrel stroskotanú loď. Doplával až k nej a požiadal vydesených námorníkov, aby ho vzali hlboko do mora. Tam našiel morskú pannu, ktorá ťahala loď ku dnu. Oslobodil loď a pannu spútal.

Našiel záhradu, v ktorej poletovali tri holubice a zmenili sa na panny; jedna bola rukou na pohrebisku, druhá tou s náhrdelníkom a tretia morskou pannou. Pripili si na jeho zdravie a odovzdali mu náhrdelník príbuzný tomu, čo zanechal u sudcu.

Putoval dlhý čas, ale nikdy neobjavil strach. Jedného dňa prišiel do preplneného mesta. Povedali mu, že kráľ umrel a nezanechal potomka, takže vypustia holuba. Ktokoľvek, na koho holub sadne, sa stane kráľom. Sadol si na chlapca. Chlapec mal vidinu, kde uzrel seba, ako sa snaží učiniť z chudobných bohatých, zo zlých dobrých, ako je neúspešný a nedarí sa mu splniť svoje želanie. Bol zhrozený, ale vypustili ďalšie holuby a všetky leteli k nemu.

Chlapec teda konečne poznal strach a poddal sa svojmu kráľovskému poslaniu.“

Yasamin počas rozprávania neodvážne nakúkala do miestnosti, z ktorej hlas vychádzal, no okrem postele, nad ňou skloneného Ehsana a druhého muža držiaceho fakľu nevidela takmer nič. Premenlivé svetlo ohňa ožarovalo len časť izby a Sýrčankinu pozornosť upútali najmä strašidelné tiene postáv, čo sa tiahli po stene. Nevdojak privrela oči a započúvala sa do katibovho príjemného prejavu, cítiac sa ako malé dievčatko, ktorému niekto prišiel rozpovedať príbeh na dobrú noc. Hoci to bolo rozprávanie o strachu, Yasamin sa v tej chvíli už nebála. Pochopila, že príčinou neľudského kvílenia nie je netvor, že je to len človek, pravdepodobne trpiaci, a preto ju namiesto ľaku prenikala ľútosť nad tou ubolenou bytosťou.

Keď sa Ehsan blížil ku koncu rozprávky, Yasamin nevdojak vystúpila spoza bezpečného úkrytu bočnej strany dverí a ocitla sa medzi verajami. Tmavozelené šaty, vpredu i vzadu až po pás pokryté bujnými ebenovými vlasmi, umytými, no strapatými, pôsobiacimi trochu ako levia hriva, upútali pozornosť Ibrahima, indického veštca, ktorý sa kedysi dávno, už si ani nepamätal, stal v jednej bitke zajatcom, bol vzatý do Urfy a tam začal slúžiť svojmu únoscovi. Na dievčenskej tvári spočinuli podozrievavé oči obklopené nespočetnými vráskami a Yasamin vydesene ustúpila dozadu.

To sa k nej však zrazu obrátil i Ehsan, zamračil sa a podišiel k nej. „Čo sa tu túlaš, dievča?“

Bola by aj nazrela dnu, keby sa odvážila, no znemožnil jej to nielen strach, ale i katibova veľká postava, čo si stala do dverí. Yasamin zakašľala a dívala sa do zeme, vraviac: „Odpusť, esas, stratila som sa.“ Ani nevedela, prečo klame.

„Nuž...“ Zdalo sa, že zvažuje, či ju potrestá, alebo ju nechá odísť. Človek na posteli zamrnčal a Ehsan sa obrátil k nemu. „Už idem, tatlı günbatımı,“ odvetil nežne. Odvrátil sa od Yasamin, celkom na ňu zabudnúc, a Sýrčanka sa dívala na jeho chrbát, ktorý sa onedlho opäť sklonil nad lôžko neznámej osoby. Tentoraz zahliadla dokonca i prikrývku – hrubšiu, než mala ona, i pevnejšiu. Napriek tomu si však všimla, že pod ňou sa nachádza čosi pokrútené, kostnaté a akoby i dolámané. Zvraštila obočie a kusla si do spodnej pery. Jej vedomie naplnilo nutkanie zistiť, kto to je a prečo je taký.

Ehsan stál nad bytosťou, hladil ju a čosi jej šepkal; Yasamin stále prebodával nedôverčivý zrak Ibrahimových okáľov. Syčal na ňu čosi po indicky, ale Sýrčanka mu vôbec nerozumela; nazdávala sa, že ju odháňa, ibaže akosi sa nedokázala pohnúť, hoci svojim nohám i prikazovala, aby vykročili preč, opustili to miesto a nechali tú bytosť na pokoji.

„Kto je tam?“ začula, no dlho jej trvalo, kým rozlúštila, aké tri slová sa v tom mumlaní skrývajú. Azda to mal byť dievčenský, možno i ženský hlas, ale znel neprirodzene, silene, akoby tomu človeku robilo obrovské ťažkosti vyriecť i takú jednoduchú vetu.

„Nikto, tatlı günbatımı,“ odvetil potichu Ehsan, „pokojne spi.“

„Kto je tam?“ naliehala ležiaca.

Katib sa obzrel a rukou Yasamin pokynul, aby pristúpila. Opatrne teda vstúpila dnu a neodvážne pozrela na to, čo spočívalo na mäkkej posteli, oveľa mäkšej, než si ona kedy dokázala predstaviť. Musela sa veľmi premáhať, aby neskríkla od údesu. Bytosť, ak sa vôbec dala nazvať bytosťou, mala načisto prepadnuté líca, skrivené pery, okolo očí obrovské čierne kruhy, čelo akoby rozpolené vo dvoje zle tvarovanou lebkou, na hlave len chumáče šedohnedých vlasov. Prikrývka, ktorá dosiaľ neodhaľovala viac, sa zrazu pohla a spod nej sa sťažka dvihla pravica taká tenká, až sa Yasamin obávala, že keby sa jej čo len dotkla hoci i malíčkom, rozpadla by sa na púštny prach. Lakťová kosť, zrejme vykĺbená, vytŕčala spod priesvitnej vrstvy kože a okolo nej zapáchala hnisajúca rana.

Ruka sa natiahla k Sýrčanke a tá s hrôzou vystrela svoju pravicu, poslušne a odovzdane, mlčky upierajúc zrak na to, čo videla a čomu nemohla uveriť, hoci to mala priamo pred očami: bytosť, ktorá mala byť asi už veľmi dávno mŕtva, no stále ju dajakými čarami udržiavali pri živote, nechávali ju trpieť, v noci ju tíšili príbehmi, pretože zavýjala ako vĺča odkázané samo na seba uprostred hroznej prírody bez mesačného svitu... Yasamin naprázdno preglgla a končekmi prstov sa jemnučko, možno až zbytočne opatrne dotkla dlane, čo patrila skôr kostlivcovi než živému človeku.

Keď už nevydržala pohľad na tú strašnú ruku a hnisavú ranu, pozrela bytosti do očí. Nebolo to síce o nič lepšie, no teraz už sa aspoň musela ovládať, prinútila sa k úsmevu a zbavila sa prvotného dojmu znechutenia. Šlo o ženu, ako odhadla už podľa hlasu, ktorá sa na ňu nedívala, pretože, ako Yasamin rýchlo pochopila, bola slepá. Odpudivo zakalenými očnými buľvami blúdila navôkol seba, ale nezazrela nič. Sýrčanke sa uľavilo, že sa nemusí pretvarovať, pretože sa bála, že sa jej to vôbec nedarí.

Dokázala však zastaviť zhíknutie, keď sa prsty mladučkej ženy nesmelo, no predsa zvedavo dotkli jej tváre. Pochopila, že vďaka tomu si ju zrejme bude vedieť lepšie predstaviť, a neustúpila. „Ako sa voláš?“ opýtala sa šušľavo.

„Yasamin,“ odvetila netušiac, či ju má nejako osloviť.

„Ayla je moja prvorodená dcéra,“ vyriekol zrazu Ehsan. „Zaželaj jej dobrú noc, Yasamin, ideme.“

„Dobrú noc, Ayla,“ dostala zo seba a žmurknutím zahnala slzy, čo jej zaliali oči.

„Yasamin...“ Na tvári mladej ženy sa načrtol úsmev, úsmev popraskaných pier a vychudnutých líc, ktorý vyvolával skôr zimomriavky než príjemný pocit zblíženia. „Prídeš ma ešte navštíviť?“

Sýrčanka pomaly dvihla zrak k Ehsanovi čakajúc, čo povie on. „Príde za tebou,“ odvetil, pobozkal Aylu na čelo a odobral sa preč. Yasamin šla v jeho stopách, za chrbtom cítiac páľavu z Ibrahimovej fakle. Katib uprostred chodby, ktorá bola dostatočne ďaleko, aby Ayla nepočula ich rozhovor, zastal a zhora pozrel na Yasamin. „V dome sa o nej nehovorí. Narodila sa taká, aká je doteraz – pokrútená, dolámaná, zničená, slabomyseľná a utrápená. Napriek tomu ju Ibrahim z moci Alaha a svojich bohov udržiava pri živote, pretože nedopustím, aby moje prvé dieťa podľahlo nejakej chorobe. Stačí, že za ňu umrela matka, moja prvá manželka, Aygül. Nemusím ti to všetko vysvetľovať; zajtra za Aylou zájdeš pred spánkom a chvíľu s ňou pobudneš.“

„Áno, esas,“ mierne sa uklonila, ako ju to učil Fravardin.

„No vedz, že ďalšie tvoje túlanie sa domom po nociach nestrpím. Hoci by si mala aj ten najlepší dôvod, prečo pochodovať po mojom dome! Za mojou dcérou ti dovoľujem, vlastne prikazujem ísť len preto, že ju milujem nadovšetko a chcem jej splniť každé prianie. To dievča má hrozný život, takže mu neodopriem nič, po čom zatúži. Mahtab sa o tom nemusí dozvedieť.“

„Áno, esas.“

„Teraz choď do svojej izby a spi.“

„Áno, esas.“ Rýchlym krokom, ktorý akosi nedokázala spomaliť, sa od neho vzďaľovala.

„A zbav sa tých nevhodných šiat!“ zvolal za ňou ešte. „V mojom dome sa budeš odievať ako moslimka.“

Rozbehla sa, na nič viac nehľadiac, a onedlho sa zavrela vo svojej izbe, zadýchaná a rozrušená. Matkine slová boli predsa len pravdivé, hoci jej sa z toho chcelo plakať – vždy sa nájde niekto, kto sa má oveľa horšie.