„Zamýšľate podrobiť si Júdovcov a Jeruzalemčanov za otrokov a otrokyne. Tým ste sa sami previnili proti Hospodinovi, svojmu Bohu. Poslúchnite ma teda a prepustite svojich zajatcov, ktorých ste vzali svojim bratom, inak pocítite páľavu Hospodinovho hnevu.“

(Druhá kniha kroník – kapitola 28, verše 10-11)

Ten najdesivejší zážitok napokon priniesol do môjho života to najväčšie požehnanie, prečítala si Yasamin v Iryniných očiach, kým jej Krymčanka rozprávala svoj životný príbeh. Dačo podobné sa stalo aj Mariane, ktorá sa vybrala do sveta za dobrodružstvom a nakoniec získala manžela a rodinu, za čo bola nesmierne vďačná. Na požehnanie však Yasamin myslieť nedokázala, kým bežala chodbami, stískajúc Marianinu horúcu ruku, až takmer nevládala, až strácala dych a ledva prepletala nohami.

Viedol ich Aetius, ktorý pribehol do kuchyne v okamihu, ako sa chodbami rozniesla zvesť o vtrhnutí anglického kráľa do Limassolu, a hoci Sýrčanka vôbec nechápala, prečo utekajú, v dôvere Rimana nasledovala. Marianu rýchlo opustili sily a jej ruka sa Yasamininej vzdialila; Sýrčanka sa však okamžite zvrtla, aby ju počkala. Rimanka, podopierajúca si dlaňami brucho, zmohla sa už len na rýchlu, celkom svižnú chôdzu – nie však na beh.

„Aetius!“ zvolala Yasamin. „Stoj!“

Strážnik zastal a otočil sa, rozbehnúc sa naspäť k nim. Objal svoju manželku okolo ramien. „Musíme sa ponáhľať.“

„Kam nás vedieš?“ dožadovala sa Sýrčanka, preskakujúc popri nich z nohy na nohu. „A prečo vlastne?“

„Vtrhli sem ako zvery! Tí ľudia si prišli po to, čo im patrí. Neradno sa im dostať na oči. Treba sa skryť!“

„Môžeme im vôbec utiecť?“

„Prehľadajú celú pevnosť, len aby našli princeznú a voľakedajšiu kráľovnú. Dievča, nevieš, čoho sú schopní, tak nás nezdržiavaj a nevypytuj sa!“

Po týchto slovách sklopila zrak a hľadela si pod nohy, aby nezakopla. Všetky chodby sa jej videli prázdne, nezvyčajne tiché a priam opustené, no nebolo času, aby si všímala krásne opracované, chladné kamenné múry, fakle v držiakoch vyrezávaných zo železa či hrubé masívne dvere. Prenikal ju strach, srdce jej rýchlo búšilo a ešte väčšmi ju sužovali obavy o Marianu a bezpečie dieťatka v jej lone. Nemohla však ani dohliadať na Rimanku, pretože tej sa zhostil Aetius, takže Yasamin vlastne zaostávala, keďže chodby boli dosť úzke.

Dvihla hlavu, aby si overila, že ich nestratila z dohľadu, a vtedy sa jej zvrtla noha. Tvrdo dopadla na neprívetivý kameň, udrúc si bradu a oškrúc si dlane i kolená. Zrejme si aj roztrhla šaty, no slzy jej do očí vohnala bolesť, nie ľútosť nad látkou. „Aetius!“ začula Marianin hlas. „Kde je...? Počkajme ju! Yasamin!“

Jej oči sa stretli s Rimankinými; vtom ju prenikol des a naplnila hrôza, pretože za sebou začula dupot. „Bežte!“ zvolala vydesene. „Bežte, nečakajte ma! Bežte!“

„Mariana, poďme!“ naliehal Aetius a čoskoro Sýrčanke obaja zmizli z dohľadu. Stačila sa sotva posadiť, stále matne vnímajúc Marianin nešťastný hlas, opakovane zvolávajúci jej meno, keď ju ktosi schmatol za plecia a vytiahol na nohy.

„Pozrimeže, čo to tu máme! Ukáž sa poriadne,“ skrútil ju k sebe, podvihujúc jej bradu dohora. „No teda...“

Keď sa v nej nazbieral dostatok odvahy, aby mu pohliadla do očí, uzrela bradatého muža, hnedovlasého, so škaredými zubami a s okom podliatym krvou. Hruď sa jej prudko dvíhala a netušila, čo s ňou bude, ibaže aj tak sa jej zmysly dokázali sústrediť na nezvyčajné rúcho toho muža, ktoré pozostávalo z vysokých čižiem a krúžkovej košele siahajúcej takmer po kolená, spod tých vytŕčal kúsok tmavých nohavíc, na hlave mu spočívala kovová prilbica.

„Ty pôjdeš so mnou,“ schytil ju za vlasy a ťahal za sebou, Yasamin sa len márne načahovala za jeho rukou, aby sa zbavila toho bolestivého zovretia. Šla by aj dobrovoľne, veď čo iné jej zostávalo? Nemusel jej tak ubližovať, ale zrejme sa nazdával, že by sa mu bránila. Nepoznal ju, nevedel o nej nič – a ona nemala ani poňatia, čo s ňou môže chcieť. „Našli ste dačo?!“ vybafol zrazu na štyroch mužov, podobne oblečených, na ktorých natrafili v jednej z chodieb. „Hľa, čo vediem ja! To je ale peknučká tvárička, čo, chlapi?“

„Moslimka, kapitán!“ zamračil sa jeden z nich.

„Ako vieš?!“ okríkol ho vojak, ktorý Yasamin zvieral pred sebou, teraz jej výhražne stískajúc krk.

„Čo iné by bola – taká tmavá? Pfuj!“ odpľul si.

„Myslíš, že moslimky majú iné telá než kresťanky?“ nadvihol obočie. „Bez šiat sa ti bude páčiť rovnako, Gilbert.“

Ostatní mu odpovedali rehotom, ale Gilberta takéto slová nepotešili, skôr rozzúrili. Namiesto toho, aby sa pomstil kapitánovi, zahnal sa na Yasamin a tá utržila zaucho, ktoré jej takmer zrazilo hlavu z krku. Oprela sa lícom o kapitánovu hruď, splašene žmurkajúc.

„Čo to robíš, Gilbert?!“ okríkol ho kapitán a zovrel Sýrčankin pás, aby mu neochabla v náručí. „Prečo ju mlátiš?“

„Je to špinavá moslimka; čo to na nej nevidno, kapitán?! No tak, chlapi!“ obzrel sa, hľadajúc podporu u ostatných vojakov.

„Kapitán, načo ste ju sem ťahali?“ vystúpil do popredia ďalší z nich. „Hľadáme predsa jej výsosť Johanu a princeznú Berengariu! Čo nás po nejakej otrokyni?“

„Sama sa mi priplietla pod nohy,“ uškrnul sa kapitán. „Tak prečo ju nevziať do zajatia? Aspoň budeme mať niečo na Komnenosa...“

„Otrokyňou chcete vydierať kráľa Cypru? Ozaj?“ spýtal sa hlbokým hlasom muž, ktorý k nim rázne kráčal chodbou. Bol viditeľne starší a vojakom sa na tvárach zjavil rešpekt, keď ho zbadali. „Kapitán, namiesto plnenia povinností si hľadáte zábavku do postele?! Dajte sa do práce! A vy ostatní tiež! Okamžite!“ zhúkol na nich, až kapitán Sýrčanku pustil a tá dopadla na zem.

„Áno, generál!“ odpovedali viacerí.

Vojaci sa rozpŕchli kamsi preč, pričom Yasamin nehybne ležala na chladnom kameni, zízajúc na topánky staršieho muža, ktorý ju, takpovediac, zachránil. Nerozumela im síce ani slovko a nemala poňatia, čo sa medzi nimi udialo, no dúfala, že tento človek, z ktorého cítila spravodlivosť a rozhodnosť, nezneužije, že je s ňou v opustenej chodbe sám. Tí mladší mali zaiste iné úmysly, ľahko to z nich vybadala, a jasne si uvedomovala, že najväčšmi sa páčila práve tomu, ktorý na ňu najviac gánil i nadával, ktorý ju udrel. Čo vraveli, netušila.

„Tak vstaň,“ generál Edvin sa k nej zohol, natiahnuc k nej ruku. S váhaním mu podala tú svoju, opatrne sa postaviac, a pohľad svojich studní zabárala do zeme, ku svojim chodidlám a k roztrhnutej sukni. „Nestihli ti ublížiť, však? Vlastne, ty mi nerozumieš... Ako sa...?“ prstom ukázal na jej hruď.

„Yasamin,“ zamrmlala, blúdiac zrakom po jeho tvári. Bola zarastená takmer bielou bradou a jeho oči, v ktorých sa miešala zelenosť sviežej trávy, modrota nebeskej oblohy i šedosť ťažkých mračien, stali sa pre Sýrčanku prísľubom spravodlivosti a miernosti, pričom v celom Edvinovom výraze i postoji badala stálu, pevnú povahu.

„Pustiť ťa nemôžem,“ zamyslel sa, „teraz si našou zajatkyňou. Vynasnažím sa ale zaistiť, aby sa ti nič nestalo. Jedinou úlohou, čo tu máme, je nájsť kráľovu sestru a snúbenicu, nič viac; potom sa odoberieme. Načo ti to však všetko vravím, keď mi nerozumieš? Povedz...“ siahol si na krk a spod kovového brnenia, ktoré mu v jednotlivých lesklých plátoch pokrývalo celé telo, vytiahol na hrudi retiazku, „poznáš toto? Poznáš kríž?“ Keď zbadala dva tenké kusy drievka, čo sa pretínali, ústami jej preletel úsmev a pritisla na kríž pery, stúpnuc si na špičky. Generál sa pousmial. „A oni na teba pľuli ako na špinavú moslimku! Komnenos je predsa na strane kresťanov. Musí byť, hoci... prečo potom zajal ich výsosti? No nič,“ vzdychol, „ty mi nič neprezradíš. Poďme!“ zastrčil si kríž späť za brnenie a potiahol ju chodbou. Pred jednou zákrutou Yasamin zastala a ukázala vpravo, načo sa Edvin zadumal. „Čo tým chceš...?“ zamýšľal sa, ale predsa vykročil smerom, ktorý mu naznačila. „Tu? Za týmito dverami?“ otočil sa k nej a ona prikývla.

Verila, že niekdajšia sicílska kráľovná aj navarrská princezná patria Richardovi Prvému, veď boli jeho rodinou – jedna sestrou, druhá nastávajúcou manželkou –, a v ich odhalení videla aj svoje vyslobodenie: možno ju generál za odmenu prepustí a ona vyhľadá Marianu, aby sa neskôr mohla postarať o jej piate bábätko.

Edvin buchol do dverí a tie sa pred ním otvorili; z miestnosti vyšiel potláčaný ženský krik.

„Vaše výsosti!“ oslovil ich a princezná i bývalá kráľovná stíchli, vzápätí sa hlasno a kvetnato rozhovoriac o tom, čo všetko zažili. „Poďte; prišli sme po vás. Jeho výsosť práve jedná s cisárom. Poďte, vaše výsosti...“ uklonil sa im a Yasamin prvýkrát pohliadla na dve ženy, ktoré už dlhšie obsluhovala, ale nikdy poriadne neuzrela.

Johana bola mladá žena s ryšavými brčkami, jej chôdza vypovedala o kráľovskej hrdosti, a Richardovej snúbenici Berengarii, ešte o čosi mladšej, sa po dlhom splývavom rúchu znášali na chrbát čierne rovné pramene. Obe spočinuli pohľadom na Yasamin a zvedavo sa generála spytovali, kto to je; Sýrčanka postrehla, že sa kŕčovito držia za ruky.

„Otrokyňa, ktorá ma k vám doviedla, vaše výsosti. Mali by sme sa poponáhľať, výsosti, aby sme...“

„Dobre, dobre, poďme už!“ zavelila Johana nedočkavo, tak sa spoločne náhlili chodbami, nasledovaní vyplašenou Yasamin.

Ešte nikdy sa nedostala do týchto kútov pevnosti a obávala sa, že ak stretnú dajaké stráže, voľakto jej zaručene veľmi kruto vynadá a vyhreší ju, že zradila svojho pána Izáka Komnenosa. Necítila to však ako zradu, pretože považovala za správne, aby sa ženy vrátili k Richardovi Prvému, než už to bol ktokoľvek.

Zrazu sa pred nimi otvorili dvere a vyšla z nich horda vojakov, v strede ktorej rázne kráčal vysoký ryšavý muž s bradou a korunou na hlave. Zbadal svojho generála a ženy, ktoré Edvin sprevádzal, a pohľad mu zmäkol. Vojaci okolo neho sa rozostúpili a anglický kráľ Richard Prvý pristúpil ku svojej sestre i snúbenici, s Johanou sa pozdravil bozkom na obe líca, Berengarii zas pobozkal iba chrbát dlane, čo mu podala. Zavelil, aby sa odtiaľ čo najrýchlejšie vzdialili, vôbec si nevšimnúc Yasamin, a tá nemala odvahu upozorňovať na seba, takže kráčala za nimi, zúfalo sa obzerajúc ponad plece.

Čo sa so mnou deje? pýtala sa v duchu vyplašene. Nohy akoby ju viedli samy, akoby sa nemohla len tak zvrtnúť a vrátiť sa späť. Poriadne nevedela, koľko času v pevnosti Izáka Komnenosa slúžila, ale nechcela odtiaľ odísť, hoci často jej bolo ťažko, najmä pod Zenobiinými a Xantheinými všetečnými, sem-tam i výsmešnými pohľadmi a pod tvrdou rukou kuchárky Ambrosie, no mala tam milú Marianu, možno by sa časom spriatelila aj s jemnou Lucillou.

CHOĎ ZA SVOJÍM NOVÝM OSUDOM, povzbudil ju Boží hlas a ona šokovane zavrávorala, no podarilo sa jej nadobudnúť rovnováhu. Berengaria sa k nej obzrela, keďže Johana, sústredene sa zhovárajúca s kráľom, jej nevenovala pozornosť, a pousmiala sa. Yasamin neodvážne zažmurkala a sklonila hlavu, načo jej ktosi stisol ruku a natisol sa na ňu zboku.

„Yasamin! Kde sa tu berieš?“

Dvihla zrak; kráčala popri nej mladá hrdzavá Rimanka s pehami na nose. „Lucilla? Ako to, že si tu?“

„Aj teba zajali? Och...“

„Vieš, kam nás vedú?“

Zavrtela hlavou. „Ale jeden vojak je Riman a povedal mi... povedal mi, že ich výsosti budú potrebovať služobné, kým sú v týchto cudzích krajoch.“

„Takže sme ich zajatkyne? Uniesli nás a už sa... nevrátime späť?“

Lucilla nešťastne potiahla nosom. „Zrejme nie...“

Sýrčanka sa zhlboka nadýchla a pohladila Rimankinu ruku palcom, šepnúc: „To nič.“

„Odvedú nás až do Anglie? Nemám ani poňatia, kde to je, ale tí ľudia vravia inou rečou, sú úplne iní, sú svetlí, nie ako Cyperčania.“

„Aj ty si dosť bledá,“ podotkla Yasamin ustarostene. „Je ti zle?“

„Ak teraz neomdliem, tak už zvládnem všetko,“ vzdychla Lucilla. „Vari sa vrátime až na pevninu? Anglia musí byť oveľa ďalej než Rím... Och, ako môžeme slúžiť niekomu, komu nerozumieme ani slovko?“

„Veď sme ich obsluhovali aj doteraz.“

„Lenže nie z očí do očí! Podať jedlo strážnikom, čo ich držali v tej cele, nebolo až také ťažké, ale postaviť sa im tvárou v tvár, počúvať ich rozkazy a báť sa úderov biča, pretože nebudeme vedieť, čo vlastne od nás chcú...“

„Úderov biča?“ po chrbte jej prešiel mráz.

„Yasamin,“ ešte pevnejšie jej zovrela päsť, „ľudia z pevniny nazývajú ostrovanov divochmi, ale v skutočnosti dokážu byť ešte krutejší. Obzvlášť takéto bohaté panie!“

„Neboj sa, všetko bude dobré. Všetko... bude dobré.“

„Naozaj tomu veríš?“

Mimovoľne dvihla hlavu a spočinula očami, svojimi hlbokými studňami, na nebeskej oblohe, v ten deň oslepujúco bielej, požehnanej hromadami nadýchaných mračien, ktoré sa ale nevyhrážali chladivou spŕškou. „Áno, verím tomu.“

„Som rada, že si tu aj ty! Neber to zle, niežeby som ti to priala, ale...“

„Ja som tiež rada, že tu nie som sama. Prečo nás ale uniesli, nerozumiem. Zaiste by od cisára dostali do daru služobné, ktoré by im odovzdal dobrovoľne a ktoré by aj odišli dobrovoľne. Nás vzali nečestne; vari to cisára nenahnevá?“

„Neviem ti povedať, čomuže ja už len rozumiem?“

„Môžeš však vypočuť, o čom sa zhovárajú vojaci – aspoň tí, čo hovoria rímsky.“

Lucilla sa zachichotala. „To nie je rímsky, lež italsky. Dobre, pokúsim sa dačo vyrozumieť...“ nastražila uši a Yasamin stíchla, aby si neskôr mohla vypočuť: „Vravia, že jeho výsosť hovorila s Komnenosom a dohodla sa s ním. ... Anglický kráľ prišiel požiadať nášho cisára o armádu, ktorou chce dobyť... Svätú zem. Náš cisár mu vraj prisľúbil návrat majetku a päťsto mužov k tomu. A vraj... vraj sa ešte dnes sám Komnenos vydá naspäť do Famagusty.“

„Čo je vo Famaguste?“

„Cisárova pevnosť. Komnenos nebýva tu,“ vysvetľovala Lucilla, „jeho trvalé sídlo je vo Famaguste. Keď sa dopočul, že na brehu Limassolu stroskotala loď, vybral sa tam a... ďalej to už poznáš: zhabal všetky majetky anglického kráľa i jeho sestru a snúbenicu.“

„Tak kam teda vedú nás? Naspäť do... Čo je Svätá zem, vieš?“

„Pre nich je to Izrael, Jeruzalem. Kraj, ktorý patril vyvolenému národu Židov a teraz ho okupujú synovia Izmaelovi – moslimovia.“

Sýrčanke sa v mysli vybavili dávne slová, ktoré počula od Fravardina v Ehsanovom dome: aj Urfa patrila kresťanom, no dobyli ju moslimi. „Dnes už všetci napádajú všetkých,“ povedal jej vtedy a ona tušila, že mal pravdu; ibaže teraz sa sama dostala do područia tých, ktorých voľakedy považovala za miernejších a spravodlivejších, a predsa ju neopúšťal strach, srdce jej v hrudi divoko tĺklo a pichalo ju v boku.

Tam sa mám vrátiť, Pane? Vedela predsa, že z Izraela nie je ďaleko do Sýrie, a divila sa, čo má znamenať takýto smer, akým sa bude musieť chtiac-nechtiac vydať. Toľko som toho musela prejsť a prežiť, len aby som sa zase dostala naspäť?

PREMENÍM TVOJU CESTU NA CESTU MOJU, TVOJE KROKY NA KROKY MOJE A TVOJE ZMÝŠĽANIE NA MOJE ZMÝŠĽANIE.

Čo tým mieniš, Pán môj? Daj mi porozumieť... Zbav ma strachu, nech môžem byť oporou Lucille. Prosím, nech sa nám nič nestane. Prosím, prosím...

DIEŤA MOJE, v tom hlase priam badala úsmev, UPOKOJ SA.

Pane, ja nechcem ísť späť, nechcem... Nie, nechcem. Najhoršie peklá som prežila práve tam a som rada, že som sa odtiaľ dostala preč! Títo muži... nenápadne sa obzrela ponad plece, títo muži nevyzerajú ako svätci, vyzerajú ako... ako vojaci. Ako vojaci, Pane, a vojaci zabíjajú, sú krutí, ubližujú ľuďom, bijú ich, ubližujú... ubližujú deťom. A ženám. Pane!

NEBOJ SA, DCÉRA MOJA. NEBOJ SA, opakoval, upokojujúc ju.

Napokon, keď sa zhlboka nadýchla, vystrela sa v akejsi novej sile, čo do nej prýštila ktovieodkiaľ, čo sa na ňu znášala akoby zo samotných nebies, čo ju obklopovala, chránila, napĺňala. Yasamin rýchlo zažmurkala a usmiala sa na Lucillu.

„Usmievaš sa? Teraz sa usmievaš? Ozaj, Yasamin?“

„Nemusíme sa ničoho báť, uvidíš. Budeme slúžiť tým paniam a ja sa naučím aj ich reč. Už som sa toho naučila veľa.“

„Vážne? Kde? A čo si sa naučila?“

„Som zo Sýrie, vieš? Precestovala som veľa krajov a miest, naučila sa veľa jazykov. Ide mi to rýchlo. Ak by si im aj ty nerozumela, preložím ti, čo bude treba.“

„Lenže načo sú im takéto služobné? Načo, ha? Oni predsa nevedia, že sa niektorá z nás dokáže naučiť ich jazyk! Nevedia to, tak prečo...?“

„Ticho!“ zrúkol na ne vojak a Rimanka sa strhla. „Budeš ticho?! Niet času na rozpravy, ženská!“

„Čo... čo vravel?“ zahabkala Lucilla.

„Držte huby, čvarga moslimská!“ okríkol ich ďalší. „Lebo vás opriem o najbližší sud a ukážem vám, ako to robia Európania! Pfuj, pliaga pohanská!“

„To nie sú moslimky, ty darebák!“ udrel ho do ramena druhý. Ani jedna zo zajatkýň nemala odvahu obzerať sa, takže obe stíchli a ešte pridali do kroku. „Sú to kresťanky ako my; ani sa ich nedotkneš! Počuješ?!“

Yasamin cítila, že Lucillina dlaň zviera tú jej čoraz kŕčovitejšie. Ten najdesivejší zážitok napokon priniesol do môjho života to najväčšie požehnanie, vravela si znovu a znovu Irynine nevyrieknuté slová, len aby sa utešila.