„V tomto prípade nemusíte bojovať. Rozostavte sa a zostaňte stáť. Uvidíte, ako vás Hospodin zachráni...“

(Druhá kniha kroník – kapitola 20, verš 17)

Blížnemu treba pomôcť, povedala raz Sameera, keď sa u nich doma ukázal dobitý chlap so zakrvaveným okom a Yasaminina matka mu na celú noc poskytla prístrešie, vzdajúc sa zárobku i zákazníkov, a ošetrila ho, dokonca mu ponúkla vlastnú spálňu a ľahla si k dcére na jej úzku tvrdú posteľ. Yasamin mala vtedy len deväť rokov.

„Pri Alahovi a Prorokovi, dievča!“ slastne vydýchol Adham. „Ako dlho to už robíš?“

Yasamin sa sklonila takmer až ku kolenám. „Dva roky,“ hlesla a našla hižáb, ktorý odletel pár stôp od nej, keď jej Adham, vzdychajúc a fučiac, zaboril tvrdé prsty do vlasov. Skryla sa doň a s námahou vstala, klopiac zrak k zemi.

Adham si zhrnul rúcho a bez ďalších slov odišiel, zanechajúc ju tam. Pár minút stála na mieste, mlčky tíšiac svoje ubolené srdce, potom oddrobčila do Gálibovho stanu.

Počas nasledujúcich dní Yasamin robila stále to isté – doobeda čakala na návrat zlodejov, ktorí si zakaždým vyhliadli dajakých pocestných, čistila ich zaprášené, sem-tam aj zakrvavené odevy (Gálib jej vždy prízvukoval, že sa iba pobili, že nikoho nezabili) a chystala mäso na jediné jedlo dňa. Popoludní jej Ihab kázal zašívať roztrhanú látku dlhých rúch, nedbajúc na to, že má prsty celé dopichané od ihly, pretože matka ju nikdy nenaučila šiť. Bola ženou, takže zákonite musela ovládať ženské práce.

Hoci sa nachádzala v prítomnosti troch moslimov, neveľmi nahliadla do ich náboženstva. Už len tým, že kradli, jej ukázali, že nie sú žiadnymi svätuškármi, ale okrem Adhama, čo sa modlil akurát pred jedlom, nik z nich Alaha nezmienil inak než ako daromnú pripomienku Božieho mena.

Mohla aj utiecť, ale keďže dosiaľ vždy poslúchala Boží hlas, ani teraz sa netvárila, že nepočuje ten upokojujúci šepot: VYTRVAJ TAM, KDE SI. Nikdy nebol panovačný, jeho slová nezneli ako príkazy, skôr pripomínali láskavé rady, usmernenia, uistenia. A Yasamin bola vždy poslušným dievčaťom; preto aj Adhamovi každú noc vyhovela v tom, čo od nej žiadal, preto Ihabovi zašívala šaty, presviedčajúc sa, aký je nemotorný, keďže každý deň natrhol ďalšie, a preto počúvala Gáliba hovoriť o svojom živote a dospievaní.

Nedokázala posúdiť, prečo sa jej práve mladý vodca, ktorý azda mal byť najtvrdší, najdrsnejší a najprísnejší, natoľko otvoril. Muži jej vravievali rôzne veci, avšak nikdy nie také dôverné, a už vôbec nie bez dotyku ako on. Nevypytoval sa jej, iba hovoril. Na Yasamin jeho hlas, hravý a veselý, ale sem-tam aj vážny, pôsobil ako upokojujúci balzam, ako jemný olej, čo sa jej zlieval z vlasov na celé telo a ošetroval jej popraskanú a dopichanú kožu rúk, prenikajúc cez hruď i tie poškvrnené miesta, ktorých sa ani nedokázala, ani nechcela dotknúť, až k nohám, hladil ju a nádherne voňal.

Gálib sa narodil jednej búrkovej noci ako šieste dieťa pastiera Hagara a jeho vedľajšej ženy Fiddy. Hlavná manželka, vtedy už zostarnutý a vráskavý, mnohými neúspešnými pôrodmi poznačený tieň voľakedajšej krásavice, menom Arwa, dala pastierovi len tri živé a zdravé dcéry, preto sa rozhodol pribrať k sebe ešte jednu ženu. Prvú mu porodila dcéru, potom však nasledoval syn – a ešte jeden.

Gufran, Gálibov brat, bol starší o jedenásť mesiacov. Vyrastali spolu, starali sa o otcovo ovčie stádo, najradšej strihali hustú vlnu a ohadzovali sa ňou, predstavujúc si, že je to sneh, v ktorom sa tak radi hrali počas tých niekoľkých zimných dní, čo prišli každý rok. Suchá krajina ostala suchou aj v zime, ale sem-tam sa na zem znieslo pár snehových chuchvalcov a malí chlapci si nimi vždy postriebrili vlasy v snahe podobať sa viac otcovi, v snahe pôsobiť dospelejšie.

Keď sa matke ukázali s ovčou vlnou na hlave, vyhrešila ich a otec potom vyhrešil ju. Gálib sa odmalička díval na to, ako pastier, krutý a tvrdý muž, okrikuje najmä Fiddu, a prisudzoval to vždy tomu, že je až na druhom mieste v poradí manželiek. Časom však pochopil, že všetko spočíva len v tom, že je ženou. K tej hromade sestier, čo mal, sa ale nikdy nesprával podľa otcovho vzoru. Voči matke si to nemohol dovoliť – a ani nechcel.

„Vyrastal som ako moslim, no ľudia z púšte sú iní. Neskôr som zistil, že zaostalejší; žili sme ako beduíni pred päťsto rokmi, nemali sme potuchy o sečných zbraniach, čo sa nám stalo osudným.“

„Čo sa udialo?“ Yasamin bola ako na ihlách. Jeho rozprávanie bolo v tej strašnej jednotvárnosti, do ktorej sa dostala, alebo skôr, v ktorej pokračovala, jedinou útechou pre jej dušu. Jej srdce, prázdne a neznalé vrúcnych citov, si mladého vodcu nesmierne obľúbilo, oddeľovalo ho od tých dvoch lúpežníkov, s ktorými pracoval, nevšímalo si, že on kradne rovnakým dielom ako Adham či Ihab, zabúdalo, že Gálib je rovnaký zbojník a že – v prvom rade – to on ju uniesol. No uniesol ju? Naskytli sa jej tisíce možností utiecť. A nevyužila ani jednu.

„Mal som sa ženiť. Bolo to...“ zamyslel sa, „... počas môjho pätnásteho leta, deväť rokov dozadu,“ dodal s určitým chladom v hrdle. „Prisľúbili mi sesternicu, volala sa Amani,“ perami mu preletel kratučký úsmev. „Bola vzácna ako perla, oči sťa piesočná búrka, vlasy ako temný vodopád, čo sa znášal na jej prsia, okrúhle ako mesiac v splne... Mala telo bohyne a srdce dobrodinky.“

„Ľúbil si ju?“

„A ona mňa,“ prisvedčil. „No všetko sa pokazilo. Našu osadu prepadli zbojníci. Zniesli sa na nás ako straky, napadli nás odzadu, zhora, zo všetkých strán, vyliezli z piesku a nám nebolo pomoci. Zaútočili potme, väčšina z nás spala, len zopár vytrvalých strážcov bdelo, akoby ich mysle preniklo nejasné poznanie, že sa čosi blíži. Pamätám si ten večer predtým, sťaby to bolo včera...“ zadumane prižmúril oči.

Rozprával, ako s Amani oslavovali zásnuby, ako jedli slávnostný pokrm a konečne sa smeli držať za ruky. Yasamin načúvala jeho rozprávaniu s nadšením, aké už dávno (možno nikdy) nepocítila, a pristihla sa pri tom, že Gálibovej snúbenici závidí. Sklopila teda zrak a snažila sa umlčať vlastné srdce, ktoré bilo čoraz rýchlejšie, ktoré bolo vďačné za Gálibovo priateľstvo, hoci samotná Yasamin sa neodvažovala nazývať tak to, čo sa medzi nimi rozvinulo, no ktoré bolo neskromné a žiadalo viac, viac lásky a pozornosti, bažilo po nehe a vrúcnych pohľadoch.

„Nemohol som zaspať, ale ani som nebdel s ostatnými, nestrážil som osadu. Azda keby... Ale nie,“ pokrútil hlavou, „nič by sa nezmenilo, osud je napísaný a moslim ho musí prijať. Všetko, čo sa deje, deje sa z Alahovej vôle, tak ma to naučili. Preto už dávno neverím, že by Alah bol dobrým bohom. Adham ma nazýva rúhačom, a nech! Zrejme má aj pravdu a ja si dláždim cestu do Džehenemu každým dňom, nič proti tomu nezmôžem. Ak mi Alah určil, že strávim večnosť s neveriacimi džinmi v bezmedznom ohni, nič proti tomu nezmôžem, nie je tak?“

„Ja...“ chvejivo zažmurkala.

„Ako prvú zabili moju matku, potom Arwu a sestry. Začul som výkriky a vedel som, že je čosi zle. Vybehol som teda zo stanu a v tme sa blyšťali čepele kiličov, stekala po nich krv mojich príbuzných. Chcel som zistiť, čo sa stalo matke a Amani, avšak nedostal som príležitosť. Za plecia ma schytil otec a zhúkol na mňa, aby som sa dal na útek. A ja...“ sklonil hlavu, „... ako zbabelec... som poslúchol.“

Yasamin pocítila príval silného žiaľu, ktorý jej už-už rozpučil hruď. To isté predsa spravila ona, a dosiaľ jej nezišlo na um, že konala zbabelo. Bola poslušná, spravila, čo jej Sameera kázala. Kto jej mohol dačo vyčítať? Netušila, čo sa deje, nemohla inak než poslúchnuť.

„A utekal som, presne ako ty. A, rovnako ako teba, aj mňa prepadli. Tiež som pri sebe nič nemal, avšak, ako som ti už vravel, pobil som všetkých Adhamových chlapov. A pridal sa k nemu. Zlodeji mi zničili život a ja som sa sám jedným stal. Smiešne, nie?“

Prehltla slinu. Ona predsa vykonala to isté – moslimovia vypálili jej rodnú dedinu, pripravili ju o domov, a ona sa, ešte neprešla ani míľu, pripojila k moslimom, k prvým ľuďom, na ktorých natrafila.

„Nech mi nik nevraví, že osud sa s nami nezahráva. Alah je krutý boh a určite škodoradostný. Inak by nedopúšťal takéto veci.“

Nevedela, čo na to povedať, no zdalo sa jej, že Gálib si beztak rozpráva viac-menej sám pre seba. Skončil a ona k nemu dvihla zrak. Pevne držal mažiar, z ktorého rozvoniavalo ópium, avšak mladý vodca sa k nemu v tú noc nesklonil, nepotreboval sa ho nadýchnuť. Mal Yasamin, v nej sa skrývalo to, čo mu chýbalo – niekto, kto ho vypočuje. Ponúkol jej misku, no ona iba odmietavo pokrútila hlavou, hižáb sa jej zvlnil. „Už deväť rokov sa živíš lúpežami?“

Gálib odložil rozdrvené ópium na zem. „Strašné, však? Život beduínov je pre mňa dávno zabudnutou minulosťou, len pri pohľade na teba sa na ňu rozpomínam. A bolí ma tu,“ ukázal si na hruď a keď zbadal, že ľútostivo zvraštila obočie, dodal: „To nič. Malo to tak byť.“

„Cítim tvoju bolesť,“ vyriekla ticho, akoby ani nechcela, aby to doľahlo do jeho uší.

„Viem,“ kývol, „inak by si sa ani na jedného z nás nedívala tak, ako sa dívaš. Všetkým trom vidíš do vnútra, všimol som si to. Nech už ťa stvoril akýkoľvek boh, veľmi ťa obdaroval.“

Pousmiala sa. Rozhodne nemala dojem, že by bola výnimočne obdarovaná. Nevlastnila predsa nič okrem periny z husieho peria. A to, že vedela, čo ľudia vôkol nej cítia, tiež nebolo žiadnym pôžitkom. Nie, ju nik neobdaroval. Nik. Nikdy.

„Máš však veľmi smutné oči,“ podotkol Gálib a vzal jej tvár do svojich dlaní. Yasamin sa pri jeho dotyku zachvela, akoby ju pošteklil. Takéto to je? uvažovala. Gálib bol iný, iný než všetci muži, ktorých stretla. Mal veselú povahu, ale tiež mu v očiach uzrela veľmi hlboký žiaľ, vnútornú bolesť a utrpenie. Teraz vedela, z čoho tieto pocity, ktoré v nej vyvolávali súcit, pramenia; poznala, aká udalosť zmenila veselého Gáliba na vážneho, prinútila ho dospieť a starať sa o seba, len o seba. Prudkosť a živočíšnosť, to z neho vybadala v prvých momentoch, kedy sa pred ňu postavil a ju zaujala kozia briadka, čo si nechal narásť. Bol od nej starší najviac o desať rokov, no neznamenalo to medzi nimi žiadnu priepasť, práve naopak. Azda sa mu blízkou stala práve preto, že sa blížila k veku, kedy skončilo jeho detstvo a jeho vidina krásnej budúcnosti po boku tej, ktorú miloval, sa rozplynula.

Prudkosť a živočíšnosť, čo v jeho vnútri nesporne panovala nado všetkým ostatným, sa však v Yasamininej prítomnosti vytrácala – a ona si toho bola vedomá. Ibaže tomu nerozumela. Prečo je pri mne iný? Keď bol s Adhamom a Ihabom, smial sa, väčšinou kruto, ale občas na nich aj vyletel, rozčúlil sa. Nevedela nazvať to, čo nad ním vládlo, no tušila, že to čochvíľa spozná na vlastnej koži. Desila sa tej chvíle.

Našťastie, Adham mlčal o všetkom, keďže mu vyhovela v každej požiadavke, a Ihab bol zas príliš hanblivý na to, aby sa s ňou zhováral. Stále jej venoval úškrny, na ktoré Yasamin väčšinou odpovedala len hanblivým pousmiatím, avšak to útlemu mladíkovi, najmladšiemu z bandy, očividne stačilo. Vzťah, čo medzi nimi vládol, jej pripomínal ten, ktorý ju tak tešil, keď bola ešte doma – vzťah s Rahimom, chlapcom, ktorému chýbal jeden predný zub.

Gálibov dotyk sa líšil od všetkých iných dotykov, ktorých sa jej v živote dostalo neúrekom. Podaktoré boleli, ostatné si ju prisvojovali, no nikdy v nej žiadne nechceli vyvolať túžbu, nikdy sa jej žiadne ruky nedotýkali s nehou. Bála sa nazvať Gáliba nežným, ale iné vyjadrenie sa jej nezdalo dostatočné. Vidí v nej azda svoju drahú Amani? Dlho sa jej díval do očí, do tých studní, čo ho tak priťahovali, v ktorých sa túžil doslova utopiť, a čakal. Čakal, až niečo povie, až mu odvetí a vysvetlí, prečo je smutná, prečo je taká nešťastná a skormútená, prečo z celého jej zjavu, zo zjavu nádherného kvitnúceho dievčaťa, žieňaťa v rozpuku, vyžaruje toľko bolesti a utrpenia, až ho kvári v hrudi, akoby bol tiež obdarený schopnosťou cítiť to, čo cítia iní.

No Yasamin mlčala. Nemohla mu odpovedať. Taktiež však neuhla pohľadom, hoci to mohla spraviť. Presne to by za iných okolností, s iným mužom, vykonala. Nedovolila by nikomu nazrieť do svojej duše, pretože ju – ju jedinú z celej svojej bytosti, telesnej i nehmotnej – považovala za cennosť, za príliš veľký poklad, ktorý si nezaslúžil, aby ho len tak darovala jednému zo zákazníkov. V Gálibovi však čosi našla, čosi ako spriaznenú dušu.

On jej rozumel. Prežil čosi podobné ako ona. Bol doráňaný rovnako, aj keď inými údermi osudu. A bol schopný nesmiernej lásky, rovnako ako Yasamin. Teraz to už chápala. V jeho očiach bola láska. Láska, akú nikdy nezažila, o akej ani nesnívala, pretože sa jej necítila hodna – ona, nečistá a poškvrnená, ktorú najväčšmi na svete pokorovalo oslovenie radodajka. Mohli ju nazývať neviestkou, cundrou, pobehlicou, nadávať jej do tých najhorších špín, no nezniesla, ak sa jej niekto vysmieval ako radodajke. Nikdy sa nedávala rada. Nikdy. Vraveli jej to chlapi v krčme, keď si vyslúžila pár zlatiek za to, že chvíľu pobudla s dvomi naraz, a smiali sa, tak strašne sa smiali. Yasamin nevládala, neprotirečila im, prosila len o silu, prosila, aby vládala neplakať, až kým nedôjde domov. Matka ju naučila, že nesmie dávať svoj žiaľ najavo, že nesmie ukazovať, čo cíti, pretože by ju všetci prestali chcieť. Musela sa teda usmievať, byť šťastná. Ale teraz už nevládala. Nie po tej rane od moslimov, ktorá sa jej kruto zabodla do srdca ako naostrená čepeľ. Útočník ju však zabudol vybrať, a tak sa v Yasamininej kvitnúcej hrudi stále krútila, zabodávajúc sa hlbšie, ukazujúc jej, že je v strašnom svete sama, odkázaná len na seba a svoju jedinú schopnosť, ktorú dokáže speňažiť. Vidina budúcnosti, že bude navždy len obšťastňovať mužov, ako je Adham, jej vnášala slzy do očí a guču do krku. Človek ako Gálib by sa za ňou nikdy ani len neobzrel.

Všimla si, ako mu pri preglgnutí poskočil ohryzok. Pustil ju a predsa len vzal do rúk ópium. Yasamin sa utiahla na svoje lôžko a keď sa presvedčila o tom, že Gálibove oči sú úplne malátne a vodca ju už vôbec nevníma, sňala si hižáb. Okolo hlavy sa jej rozliali ebenové vlasy a ona sa dívala nahor s vedomím, že tak skoro nezaspí. Napokon, ešte beztak musela čakať na to, kedy sa Gálib ponorí do ríše snov a Adham ju príde zavolať, aby si splnila svoju nočnú úlohu.

Avšak tentokrát Gálib nekonal tak ako inokedy. Neľahol si mlčky pár stôp od nej a nezaspal. Na ópium bol už natoľko zvyknutý, že naňho pôsobilo len chvíľu, pár minút, a opäť mal čistú myseľ. Upriamil zrak na Yasamin, ležiacu neďaleko, a uvedomil si, ako veľmi sa podobá na jeho Amani. Nemala ešte také prsia, ale pochopil, že keď vyrastie, bude presne taká, aká by bola Amani, keby prežila, keby si ju vzal a mal s ňou deti.

Krv mu udrela do tváre a pocítil dôverne známu nedočkavosť. Náhlivo, bez rozmyslu, sa nad dievča sklonil. Yasamin mu pozrela do očí a mimovoľne skĺzla zrakom na jeho pery. Pousmial sa a jemne sa pritisol na jej ústa. Bozk mu neopätovala, neodvážila sa. Neľúbila ho. Bol mužom. Ďalším z mnohých. Ďalším, ktorý si uvedomil, že aj ona je len žena, ktorá mu môže poskytnúť chvíľkový pôžitok. Ďalším, čo ju odvrhne. Ďalším...

Bol nežný a zároveň dravý. Yasamin ho pritiahla, aby to bolo čo najrýchlejšie za ňou, a mierne roztiahla nohy, ako to robievala vždy, keď čakala. Čakanie bolo azda horšie než samotný akt, pretože počas neho už nič nešlo vrátiť späť. Predtým však vždy jestvovala možnosť, Yasamin cítila tú šancu, že to môže zvrátiť, že môže každého muža odmietnuť. No neurobila to. Bola poslušná.

Neľahol si na ňu, iba ju stále bozkával a telom sa držal ďalej. Vycítila, že už dlho nebol so ženou. Bublala v ňom túžba a vášeň. Yasamin prišla na to, čo dosiaľ nevedela pomenovať. Vášeň. Roztúžená vášeň. Pochopila, že to asi bude trvať o čosi dlhšie, a modlila sa, aby ich nevyrušil Adham. Gálib k nej bol aspoň dobrý a nechcel ju ponižovať takým spôsobom, akým to robieval zarastený obor. Bol jedným z tých, čo ju chceli celú.

Vodcova dlaň ju nežne pohladila po stehne a ona prekvapene – šokovaná z neznámej túžby, čo ju prenikla – otvorila oči. Gálib na ňu tiež zarazene pozeral. „Čo to robíš?“ dostala zo seba.

„Nie si panna, máš skúsené ruky,“ podotkol rozčarovane. „Ale...“

„Nikdy sa ma nik nedotýkal tak ako ty,“ priznala, srdce jej búšilo ako divé. Rozhorúčená krv jej pulzovala v žilách, uvedomovala si svoje telo viac než kedykoľvek predtým. Telo, ktoré nenávidela, poškvrnené telo, sprznené dotykmi mnohých mužov, až premnohých.

Zarazene zažmurkal a vystrel sa. „Ty si neviestka,“ pochopil.

Chcela sa spýtať, ako je možné, že to nevedel, no neopovážila sa. Prešlo niekoľko útrpne dlhých minút ticha, počas ktorých Gálib mlčky civel doprázdna. Yasamin sa neodvážne posadila a pozorovala jeho zhrbený chrbát a vlasy temné ako noc, nie dlhé, no ani krátke. „Prepáč,“ šepla.

Otočil sa k nej. „Čo? Nemôžem byť s neviestkou,“ vyriekol.

„Viem.“

„Musíš odísť.“

Plná porozumenia prikývla. „Ako povieš.“

„Ešte dnes.“

„Ráno,“ prehovárala ho.

„Nepresvedčíš ma, nech by si spravila čokoľvek,“ zhnusene na ňu pozrel.

„Odvrhuješ ma, hoci len pred chvíľou si sa mi zdôveroval,“ podotkla skormútene. Mrzelo ju to, ale zároveň bola prekvapená, že vôbec túži, aby zmenil na ňu názor. Nikdy jej nezáležalo na tom, čo si myslia ostatní, obzvlášť muži. Ibaže Gálib bol iný. Nechcel ju – práve kvôli tomu, že bola neviestkou. Práve kvôli tomu. „Chcem byť ešte s tebou. Vypočuť ťa.“

„Prečo?“

„Mama ma naučila, že blížnemu treba pomôcť. Ty potrebuješ, aby ťa niekto počúval.“

Udivene pootvoril ústa a v tú noc ju už neposlal preč.

Blížnemu treba pomôcť.