3: Perie

Dežo Ursiny: Heroín (text: Ivan Štrpka)

Neviem čo tu fičí.
Tento svet je ničí.
Je to vták neborák,
vrazil by som mu hák,
ale stále kvičí.
Neviem o čo beží.
V gebuli mi sneží.
Je tu vták neborák,
drapnem ho za zobák,
para z neho syčí...

Pomaly sa vznášam

som bez váhy len taký vzdušný mäkký nehmotný

žijem dýcham vidím svet je ťažobný zázračný a

zvláštny

Pomaly tam klesám

Neviem kam dopadnem kde je asi dno

a hlavne kedy príde mráz prvého letného dňa

Tvoja vôňa tvoja vôľa všetko jedno

mätie ma

každý pohyb všetky ústa oči zrkadlá

Kde som netuším vidíš ma pýtam sa ničoty

Pomaly dopadám

Vonku sneží a Krištofovi sa chce rýmovať. Októbrový sneh je nezvyčajnosťou, všetci druháci podchvíľou zvrtnú zrak k oknu a uistia sa, že sa to skutočne deje, že gravitácia lepí k betónu biele páperie. Zmrznuté tekuté striebro púta i Krištofov zrak, zrak z prvej lavice povedľa Natálie. Dnes je na ňom, aby sa prispôsoboval, má nepríjemné tušenie a to sa čochvíľa naplní. Z učiteľových úst zaznie jeho meno, Krištof povzdychne a chcel by sa Natálii „odvďačiť“, že to zavinila tým, ako trvala na tom, aby obdeň sedeli i v jej lavici vpredu.

Došmotle sa k tabuli, podá geografovi zošit, postaví sa pred mapu, námatkovo pohladí drevené ukazovadlo. „Tak, čo by si nám vedel povedať o Afrike, Krištof?“ Tykajú im, všetci učitelia rovnako. Nikomu to neprekáža, vlastne im to takto vyhovuje. Priateľskejšia atmosféra.

„Je tam sucho.“

„A ďalej?“

Zadné lavice sa chichocú, Krištof nechce vedieť, či na ňom, z neho, či s ním, nesnaží sa predsa byť vtipný, vraví, čo si myslí, ako napokon väčšinu času. Málokedy niečo povie nahlas, myslí však stále, mozog sa nedokáže zastaviť a neprestajne pracuje, aj keď by ho niekedy najradšej vypol a umlčal. Niekedy by mal rád pokoj od vlastnej hlavy, ale nie. Nie je mu dopriaty.

„Čo sa týka flóry a fauny...“ napomôže mu učiteľ, naznačí, podporí ho, nakopne. Nerád ťahá slová zo žiakov ako z huňatých bavlnených pokrývok studených zimných večerov s čajovou vôňou v opare. Krištof by sa tiež rád stal dekou. Alebo rovno snehovou vločkou, páperím zimy, poslom chladu.

Napriek maminmu varovaniu si ráno tvrdohlavo nevzal bundu, oľutujúc to ešte na prahu domu, ale nevrátil sa, nešiel si po ňu, radšej to pretrpel. Kým prišiel na zastávku, zuby mu drkotali ako strojáreň v priemyselnej štvrti mesta. V škole hrejú radiátory, aj preto by chcel sedieť vo svojej zadnej lavici, tam má jeden plný horúcich rebier poruke, mohol by doň zapliesť prsty a zohrievať si dlane. Zimu nemá rád, cítil ju osem mesiacov vo svojom vnútri, už viac nechce. Prečo dnes musí snežiť? Obočie nesúhlasí s počasím.

„Slony, žirafy. A levy,“ menuje, čo mu napadne. Mysľou na stenu maľuje savanu, obschnuté trsy trávy siahajúce až do neba, nad atmosféru, k Venuši a Merkúru, vyprahnuté kry, praskajúcu zem a cvrlikot kobyliek, vlastne ten nekreslí, len počuje. Živá fantázia.

„Ďalej?“ vyzýva ho učiteľ, vyzbrojený trpezlivosťou a ochotný dať dobrú známku, nerád dostával päťky a nerád ich rozdáva. Možno im zverí tvorbu referátov, azda sa preberú, čosi naštudujú, naučia sa vystupovať. Áno, referáty. Alebo, ešte lepšie, prezentácie v počítači, to bude oživenie hodín, super. „Krištof, pokračuj.“

„Zebry. A hyeny, tie uchechtané potvory.“

„Dobre, prejdime k flóre, áno? Čo mi povieš o africkom rastlinstve?“

„Trávnaté oblasti na savanách, dosť chudobná vegetácia,“ odpovedá v indíciách, v náznakoch. Zbytočné slová nevyriekne, načo? Buď mu porozumie, alebo sa bude naviac vypytovať, na to by odpovedal obšírnejšie, ale učiteľ by to predsa mal pochopiť, inteligencia nie je výsadou bohatých. „Eh...“ Neteší sa, keď mu z hrdla vychádza váhanie, len aby neostalo ticho, no napriek tomu ho jeho telo zrádza. S tým sa však už zžil, leukémia mu na to poskytla dostatok priestoru. Telo mu vládlo, teraz už nebude. Zakašle, nech hlas znie pevnejšie. „Na púšťach sa vyskytuje suchomilné rastlinstvo.“

„To jest...?“

„Hlavne kaktusy. A palina.“ Horkejšia než pivo, zdravá bylinka, v nemocnici mu z nej nosili odvary, keď ho neposlúchal žalúdok, ibaže tá odporná chuť mu nijako nepolepšila.

Geograf prikývne, stručnosť mu zrejme stačí, čo Krištofa teší, veď nie je utáraný, načo by bol, keď ho väčšinu času nemá kto počúvať... Ľudia majú iné starosti. Sedemnásťroční starosti nemajú. Také sú pravidlá, dodržiavať ich treba. Aj on musí. I Krištof. „Ukáž nám teda na mape nejaké africké jazerá. Nie je ich mnoho, takže by ti to nemalo robiť problém.“

Tanganika, Čadské jazero, Viktóriino jazero. Dve z nich mu našepká Natália a učiteľ predstiera neprítomnosť zmyslových orgánov na hlave. Pre tú spomalenosť reakcií si Krištof odnáša dvojku, ešte jeden študent musí ísť odpovedať a prejdú si africké poľnohospodárstvo a nerastné bohatstvo, niežeby Krištof počúval. Nabudúce si dajú päťminútovku zo slepej mapy, nech sa poriadne naučia toky riek a hranice republík.

Prestávka odveje Natáliu na chodbu, keďže cesty v autobuse jej do života priniesli kamarátky z prvého ročníka, dve milé drobné dievčatá, blondínu a čiernovlásku. Roztopené vločky na vlhkých chodníkoch robia Krištofovi spoločnosť na hodine nemčiny, kde konečne sedí pri okne, lebo Natália má francúzštinu. Podľa učebnice rozoberajú zvieratá, ochranu prírody, ekológiu, do zošita mu pribúdajú ďalšie „šmuhy“, ako to on nazýva, opäť sa stretnú na fyzike a učiteľka rozdáva písomky.

„Štvorka? Čo máš ty?“ nakúka jej do papiera, na ktorom v krúžku žiari červená jednotka s dvojkou, rozdelené lomkou. „Čo si mala zle?“

„Pomýlila som si druhú a tretiu stavovú rovnicu, vzorce mi nikdy nešli.“

„Mne zas teória,“ ukáže na prázdne miesta, potom na tie preškrtnuté učiteľkou, v závere na jedinú súhlasnú fajočku pri príklade so správnym výsledkom.

„To si opravíš.“

„Neviem, ako to natlačím do hlavy,“ vzdychne. Štvorku nechce, hoci... najlepšie známky mať nemusí, ale... štvorku nechce.

„Možno by som... počkať, nie, zajtra píšeme z bioly...“

„Z čoho?“ plačlivo zafňuká a Natália sa mierne uškrnie, zastaviac úsmev uprostred jemného pohybu pier. Počas hodín je vážna, nemôže sa predsa smiať, určite nie pred fyzikárkou, pred ktorou má taký obrovský rešpekt. Ale Krištofov humor je jej taký blízky, že občas sa neovládne, podľahne smiechu a potom sa dusí v lavici, krčí sa a skrýva ústa ľavou dlaňou, aby pravou mohla ďalej písať kostrbaté poznámky.

„Z prokaryotickej a eukaryotickej bunky, len taká päťminútovka.“

„Žeby som vynechal školu?“ Nechce sa mu učiť o bunkách, musí predsa zájsť do obchodu s hudobninami, hoci aj bez Natálie, hlavne pocítiť pod bruškami prstov pevnosť a mäkkosť klavírnych klávesov, dnes má náladu na bicie, poriadne si zatrieskať a potrestať bubon za tú štvorku, síce zaslúženú, ale... Prichádza bezmocnosť, tá stará známa, dôverná priateľka, keď si predstaví, že pre zisk lepšej známky nezmôže zhola nič, lebo prosto... prosto mu to nejde do hlavy. Prosto nie.

Udrie ho do pleca, zatváriac sa prísne, a teraz smiech zadržiava on. Je taký seriózny, život ho už naučil, no predsa v ňom Natália prebúdza uvoľnenie, núti jeho bránicu bdieť a dávať pozor, čo sa kedy stane, neprehliadnuť náznak komédie každodenného sveta. „Ty sa predsa neulievaš.“

Ohrnie nosom, preškrtne v zošite atramentové jablko. Nakloní sa cez lavicu a začne kresliť do jej veľkého zošita bez linajok, cez biely papier presvitá podložka s čiernymi riadkami, za okraj rysuje kľačiacu postavu, len obrysy, nejasnú figurínu, bezpohlavnú, so zopnutými rukami.

„Čo to...?“ nechápe, díva sa, diví sa ona. Vezme do pravice fixku, oranžovú, a napíše ňou nový nadpis:

Kruhový dej s ideálnym plynom

„Prestaň,“ šepká cez zuby, rovné drobné perličky, odstrkuje ho, Krištof si nedá povedať. „Čo to znamená?“

Ignoruje jej potrebu písať poznámky, vysvetlenia učiteľky. Natália ho capne po chrbte ruky, Krištof sa zachichoce, radšej si na hlavu natiahne kapucňu, nech z neho veľa nevidno, na fyzike by sa predsa zabávať nemusel, zvlášť, keď teraz dostal štvorku a potrebuje si vylepšiť priemer. Pod nakreslenú postavičku dopíše:

PROSÍM

doučíš ma fyziku?

Natália si to prečíta, vzdychne. „Čo keby si konečne dával pozor? Dosť by ti to pomohlo.“

„Mám na práci lepšie veci,“ odtiahne sa, priložiac pero s čiernou tuhou na vlastný zošit.

„Aké?“ krúti hlavou, vlny vlasov sa chvejú, vibrujú ako struny huslí, ako páperie priťahované silou planéty, no predsa sa búriace proti nevyhnutnému pádu.

Učiteľke ukáže väčšinu chrbta, ľavicou si podloží hlavu a čo najviac sa otočí k Natálii. „Nakresliť ťa.“

Tají úsmev, upiera zrak na tabuľu, predstiera, že je pozornou študentkou, napriek tomu istým spôsobom pózuje, zveriac sa do Krištofovej pravice, do náčrtu, na ktorý nemá odvahu pozrieť. Poslepiačky píše poznámky o práci plynu pri stálom a premenlivom tlaku, pýri sa, líca ladia s vlasmi.

Zazvoní a Krištof skôr, než by sa Natália stihla nadýchnuť, strčí zošit do tašky. Vyberú sa do obchodu s hudobninami. Dnes znie mnohými melódiami. Mnohými Krištofovými náladami. Natálii žiaria oči, je spokojný, ale ona vyzerá vzdialene, občas zadumane, v niektorých úsmevoch badá nútenosť. Nepýta sa. Aj keď by možno mal. Aj keď by chcel.

Odprevádza ju na zastávku, dnes ju nenechá odísť samu.

„Autobus,“ podotkne, hlava zvrtnutá vľavo, preč od neho. Nechce sa jej ešte, ale biológia nepočká, treba si do mysle poriadne vtesnať informácie o bunkách, o tých mikroskopických záležitostiach neviditeľnejších než atómy, dôležitejších než vzduch. „Nezabudni sa naučiť biolu,“ žmurkne naňho a vykročí, Krištof ju schytí za predlaktie. Natália v šoku zastane, kŕčovito stískajúc čipovú kartu, nevediac, či na nej ešte vôbec má dostatok kreditu.

„Čo je s tebou? Si nesvoja.“ Tak predsa! Je na seba hrdý, veď koľkokrát zazlieval okoliu, že sa neodvážilo spýtať sa? Možno i ona celý deň nenápadne čaká, len predstiera, že nechce hovoriť, že je veselá. Usmieva sa, dokonca aj očami, nie je však dobrá herečka. Nie, Krištofa neoklame. „Ďalší autobus ti ide o pätnásť minút,“ naznačí a stiahne ju pod arkádové podlubie lemujúce námestie, všetky zastávky, takmer celý svet neveľkého mesta.

Natália zvesí plecia, Krištof jej vezme tašku. Len páperie, prízvukuje svojim rukám, ktoré by chceli protestovať, vraj ďalšiu ťarchu už neznesú, čo nestačí, že má z vlastného batoha krivý chrbát, keď ho nosí len na jednom ramene? Tvrdohlavý Krištof! Oprú sa o sklo potravín, z druhej strany na nich číhajú balenia špagiet a slížov do horúcich jesenných polievok. Obaja sa strasú, nevedno, či od zimy, či od atmosféry, čo práve teraz získala napätý náboj elektrónu.

„Čo sa deje?“

Vietor jej vlasmi udrie do líc, Natália si nasadí kapucňu svetlej krémovej bundy, vlny jej stále vykúkajú a plazia sa po hrudi. Vzdychne, nedíva sa naňho, je hladná. „Počkaj chvíľu, dobre?“ Potrebuje čas, pár sekúnd. Aspoň minútu, dve. Odbehne do obchodu, spoza cestovín sa zadíva na Krištofov chrbát a nevie, netuší, čo mu povedať. Vari pravdu? Krv jej búši v hlave, ťažko dýcha a kúpi si malú žemličku posypanú roztopeným syrom, hádam bude chutná a čiastočne ju na tú štvrťhodinku zasýti, veď doma bude navarené, dostala prísľub dukátových buchiet. Už sa teší na jahodový puding.

Možno mala kúpiť dve, mohla by ho ponúknuť. Takto je jej hlúpe jesť, ale Krištof nevyzerá lačne. Ešte cestou do hudobnín si kúpil a zjedol Kávenky. Páči sa mu, ako Natália je, chutí jej. „O dvadsaťpäť minút ti ide ešte ďalší autobus, času máme dosť.“

Nešťastne naňho pozrie, vlastne nevedomky, neplánovane.

„Nechceš mi to povedať?“

„Neviem,“ prizná, prehltne sústo. Slané a jemné cesto, vzdušné. A chrumkavý obal, akurát bude smädná.

„Nemusíš. Len som myslel...“ Že bude lepšie, ak sa spýta. Lepšie, než keby sa tváril, že nič nevidí.

„Povieš mi niekedy o rakovine?“

Preglgne, teraz je nesvoj on. Pokojne by to mohla skonštatovať, ani by jej neprotirečil, ani by sa nehneval, mala by predsa pravdu. „Prečo by si o tom chcela počúvať?“ úprimne sa diví, o leukémii nemal s kým hovoriť, akurát s nemocničnou psychologičkou, čo síce bolo chvíľami fajn, ale zaobišiel by sa zrejme aj bez toho. Krištof si vlastne vždy myslel, vždy trpel tým dojmom, že na svete nenájde jedinú bytosť, ktorá by ho dokázala úplne a dokonale pochopiť. A nielen to, ešte ho aj prijať. V také dačo neveril.

„Ja neviem, prečo by si ty chcel vedieť, čo ma...“

„Trápi?“ doplní, Natália totiž nemá odvahu dokončiť vetu. Alebo nechce? Krištof nevie, no to je fuk, na detailoch nezáleží. Aspoň nie teraz, nie v tejto chvíli. Zdôvodnenie jej neposkytne, iba na ňu vytrvalo hľadí.

Je čoraz nervóznejšia, táto situácia jej nie je pohodlná, vonkoncom nie príjemná, radšej by sa učila o eukaryotickej bunke. Spoza rohu vykukne autobus, no ešte je priskoro, aby to bol ten, ktorý ju odvezie domov.

„Doučíš ma tú fyziku?“ zmení Krištof tému. Radšej.

Náznak úsmevu na jej tvári by chcel zachytiť grafitom, ale nemá poruke zošit. Akurát v taške hŕbu, vlastne dve hŕby. I Natália si spomenie, že mu zverila svoj náklad, a vezme si ho späť, veď ho nesmie zaťažovať. Ani takto, ani... ani žiadno inak. „Zajtra, dobre?“

„Počas prestávok?“ uškrnie sa na ňu.

„Nie, po škole.“

„Na lavičku na námestí si asi nesadneme, už prišla jeseň. Teda, zima. Zmes oboch.“

„Môžeme ostať na školskej chodbe.“

„Alebo ísť k nám,“ ujde mu z pier, obaja čelia sekundovému šoku.

„Dobre. A čo ma trápi... môj otec, Krištof.“

Nádych s privretými očami, výdych zadrží.

„Zle sa mi spí,“ priznáva Natália a Krištof zhodnotí, že to dôverne pozná. Mlčky čakajú na príchod autobusu, Krištof cestou domov sám blúdi snehovým páperím a odháňa ho, jeseň je predsa farebná a nie pochmúrna, zlatistá a prežiarená lúčmi vzďaľujúceho sa slnka, odchádzajúceho na zimný spánok. Má byť uľahčením prechodu k tej krutej ľadovej vládkyni, ale prečo teraz ľudstvu nie je dopriata? Radšej by sa učil geografiu, študoval ekológiu a globálne otepľovanie. Namiesto toho sa musí pripraviť na tú hlúpu písomku z biológie, znovu sa učí na zemi vo vlastnej izbe, oslepený žiarou lustra. Bezmocný.