Možno ste poznali ten pocit, keď ste viac menej v živote tápali a márne rozmýšlali, aký to má všetko význam. Neviem si to vysvetliť ale skutočne po rokoch som konečne dospel do bodu, kedy absolútny pokoj a lásku vidím skrze vieru v Boha.
Paradoxne Božiu prítomnosť som vždy akosi pocitoval v rannom detstve. Neviem to vysvetliť ale akosi som dokázal cítiť že tu je. A to v takých maličkostiach ako pársekudnový fragment svitu slnka, v pohľade na záhon stromov. Proste také v podstate obyčajné veci, v ktorých som ale ja osobne videl čosi neobyčajné.
Starí rodičia bývali pomerne blízko kostola. A snáď najviac som tu prítomnosť cítil práve v jeho blízkosti.Ten nádherný zvuk zvonov, ktorý sa ozýval dedinou. Ten neuveriteľný pokoj, ktorý sa vo mne vždy usídlil. Silný vplyv na mna mali obrázky z Biblie, nakoľko som v rannom veku ešte nečital ako tak dobre. To všetko, som mal pocit, všetky tie momenty do seba zapadali a tovrili pre mna akýsi prirodzený celok.
S rastúcim vekom a pribúdajúcimi problémami a starostami, som akosi prestával pocitovať tú kontinuitu. Bol som ju schopný ešte ako tak vnímať prostredníctvom spomienok ale už nie v takej miere ako predtým. Akosi som začal vplyvom okolností o všetkom pochybovať... aj o Bohu. Ani neviem kedy prišiel ten moment, keď som začal pocitovať potrebu všetko zdôvodnovať, prijímať len racionálne vysvetlenia. Bohužiaľ bolo to vtedy i moje obdobie pokleskov a hriechov, ktoré som však v tej dobe ako hriechy alebo čosi zlé nevnímal.
Akosi som nevedel a nechcel pochopiť, ten osud dvoch ciest, neba alebo pekla. Nechápal som prečo Boh nechá nevinných trpieť, nechápal som prečo keď dal ľudom slobodu, vyžaduje od nich aj tak isté povinnosti, nevedel som pochopiť prečo existuje zlo, keď Boh je všemohúci a môže zlo zničiť. Nevedel som prijať ten model takejto viery, prišlo mi to iracionálne.
Až časom, vplyvom udalostí, kde som sám cítil že toto všetko predsa musí mať nejaký zmysel a význam, že Boh predsa nemôže nechávať veci náhode, že Ježiš nemohol prísť zomrieť za nás aj keď zrejme vedel aká bude naša budúcnosť, proste cítil som že život nemôže byť len hra náhody alebo hra na dobrých a zlých. Popravde, mal som problém dôverovať Bohu, a až časom som zistil, že vlastne všetko je to hlavne o dôvere a láske.
Nevedel som precítiť a tobôž pochopiť význam slova milovať blížneho ale aj nepriateľa svojho ako seba samého, nechápal som som Ježišovým slovám a podobenstvám, nemal som dôveru v seba, nieto ešte v Boha.
Prišli však situácie, kde som už jedinú nádej videl v Bohu. Vo vypätých situáciach, kedy som si povedal, že daľej už nemôžem, som sa modlil a dúfal že sa niečo stane. Možno až práve vtedy, som mu bol schopný úplne dôverovať a on sa mi neotočil chrbtom. Človek by si pomyslel, že to bola vec náhody, aké sa môžu stať. Ale ja som prvykrát absolútne nepochyboval o tom, že to bola Jeho zásluha.
Začal som viac dôverovať jeho slovám a svojím modlitbám a hlavne i sebe samému. A popravde, som zase schopný vnímať tú Božiu krásu ako za detských čias. Učím sa stále a nemôžem povedať, že by som bol teraz neviem aký svätý ale pochopil som, že viera je založená na láske a dôvere... a ja som nesmierne vďačný, že som schopný veriť a milovať. :-)