V Colorade je nádherná jar, písanie práce vcelku napreduje, bola som na baseballovom zápase ... život je krásny.

„Inti madženuuna!“ je moja ďalšia zvládnutá veta v arabskom jazyku. Potrebovala som niečo, čím vyjadrím svoje sympatie k Sahar a „Si šalená!“ mi prišlo úplne najvýstižnejšie. Najväčšiu radosť z mojich pokrokov má Musad zo Saudskej Arábie. Sahar ma pre istotu naučila aj verziu pre pánov – „InT madženUn!“, ktorú mu hovorím namiesto pozdravu. Svoju radosť neskrýva, ak je teda správny môj predpoklad, že Arabi pokladajú vrtenie hlavou a jej vloženie do dlaní za špecifický prejav radosti. Iba žeby nie... Okrem rôznych fráz v rozličných jazykoch tu aj naozaj študujem. Teda hlavne tu študujem! – aj keď to z mojich blogov zrejme takto nevyzerá. Totiž napriek všetkej svojej snahe neviem nájsť spôsob, ako zábavne opísať hodiny strávené čítaním článkov o formatívnom hodnotení a vytváraním teórie, na ktorej postavím svoju dizertačnú prácu. Matematika, hodnotiace nástroje, spätná väzba, otázky na porozumenie: aj keď to môže znieť ako zoznam mučiacich nástrojov, sú to kľúčové slová, ktoré mi pochodujú hlavou sem a tam a snažia sa poskladať do nejakej prečítania hodnej formácie. Po už asi milióntom prečítanom článku a po ešte len dvadsiatej napísanej strane mám pocit, že kľúčové slová vypochodovali von a vymkli sa. Našťastie, tento pocit na mňa prichádza v piatok poobede, čo je úplne ideálny čas prestať rozmýšľať o škole.

Idem sa prejsť. Dvadsať minút pešo od intráku začína Chautauqua park. Vyberám si trasu, ktorú som už raz absolvovala so Scottom. Vtedy som nespravila veľa fotiek, lebo som nechala pamäťovú kartu v notebooku. Šikovná! Tentokrát nerobím veľa fotiek, lebo sa mi v polovici vybíja foťák. No comment! Ale nevadí. Myslím, že najkrajšie dojmy by sa nezmestili ani do fotky urobenej najlepším fotoaparátom. Aj keď neviem, ten môj je od Ježiška, takže možno má nejaké zázračné schopnosti, ktoré som zatiaľ neodhalila. Jarná príroda okolo mňa tancuje v pestrofarebných šatách. Žlté, ružové, fialové, biele, modré kvety a kvietky zasadené medzi rôznorodé odtiene zelenej vnímam aj s prižmúrenými očami. Cítim sa ako doma v kuchyni, keď uvarím bylinkový čaj – pre každého iný. Ale asi je to presne naopak. Najbližšie, keď si uvarím bylinkový čaj, privriem oči a vrátim sa sem. Je tu nádherne. Cieľ mojej cesty je v nadmorskej výške cca 1950 m n.m. Len tak pre zaujímavosť: Téryho chata je len o 65 metrov vyššie. No keďže začínam 1655 metrov nad morom, tak to zase až taký heroický výkon na piatok poobede nie je. Úplne hore si sadám do kresla s výhľadom na Boulder. Niekto tu zo zosunutých – inak zbytočných – kameňov vyskladal kreslá a gauče. Je tu ticho a pokoj. Zhlboka dýcham a zakazujem si akékoľvek rozmýšľanie. Len nádych, výdych a chvála Bohu za to, ako nás ľúbi. Naokolo nie sú takmer žiadni ľudia, čo ma pripravuje na nedeľu.

Moji kolegovia z kancelárie, Ryan a Raymond, ma pozvali na baseballový zápas. Sľúbili mi, že mi vysvetlia pravidlá. Po príjazde do Denveru sa mi snažia vtĺcť do hlavy základy: čierni sú zlí, fialoví sú dobrí. Ale keďže je nedeľa, tak možno že dobrí budú bieli. Ak to takto pôjde ďalej, neviem, neviem ako to zvládnem. Prichádzame na štadión. Je obrovský. Všade sa hemžia ľudia a ja obdivujem rodiny s deťmi, s akým pokojom to všetko zvládajú. Krátka obhliadka štadiónu, vďaka ktorej premeškáme slávnostný začiatok tradične sprevádzaným americkou hymnou. Vypočujeme si ju v rade na hotdogy a pitie, ktorý zrazu zázračne zamrzol, lebo všetci naokolo, vrátane obsluhy, majú pravú ruku na hrudi. A to sa potom zle čapuje kola. Ryan aj Raymond robia čo môžu, aby som začala aspoň matne chápať, čo sa na ihrisku deje. V skratke čo si pamätám: štruktúra hry je ako tenis ale nie až tak celkom. Útok a obrana je ako petang, ale nie až tak úplne. Ten čo odpáli loptičku musí bežať, ale nie ďaleko aby ho tá loptička (ktorú pred chvíľou odpálil) nepredbehla, lebo keď ho predbehne, tak je von a keď je von trikrát, teda von – vonkšie – najvonkšie, tak je v keli. Ale do kelu sa dá dostať asi tristo spôsobmi, zatiaľ čo k bodom len jedným – obehnúť štyri méty skôr, než je hráč von, vonkšie alebo najvonkšie. No jednoducho, po tomto zápase (ktorý mimochodom Rockies prehrali 5:1) som úplný expert a jediné čo teraz potrebujem, je poriadne sa najesť. Viete, baseball je veľmi náročný šport. Prichádzam na intrák, okamžite mierim k chladničke, kde je tanier s mojim menom a lakocinkami od Edi. Oprava: kde by mal byť tanier s mojim menom. Prechádzam štádiami prijatia umierania: Popretie (hľadám svoj tanier v ostatných chladničkách), Hnev (opis tohto štádia nie je vhodný pre zverejnenie), Vyjednávanie (veď sa chcem len najesť), Depresia (niekto ma tu nemá rád a naschvál mi zjedol moje jedlo), Zmierenie (možno mal väčší hlad než ja. Upozorňujem, že tu som sa prepracovala až po výrazne nezdravej večeri v blízkom fastfoode, ktorá eliminovala všetky moje negatívne pocity.) Páni, a to bolo len jedlo. Čo to bude, keď to bude naozaj?