Pokračovanie môjho pobytu na University of Colorado, Boulder. Tento týždeň o tom, ako Boh zvláda to, že mi chýbajú moji priatelia a naše spoločenstvo. Bonus je trapas vykresľujúci moje športové (ne)schopnosti :) ...a na záver, modlitba za Ukrajinu. Prosím, buďme s nimi v modlitbe!

Začiatok konca prvého mesiaca a ja už prestupujem z nohy na nohu, že mi všetci chýbate. Popravde, s rodičmi rozprávam častejšie, než keď som na Slovensku a byť mesiac bez nich nie je až taká trauma - po pár rokoch na internáte. Takže to teraz až tak nepáli (...ale hneď keď bude teplejšie a vy budete so susedmi každú sobotu v altánku, grilovať klobásky, údiť ryby a piecť pizzu, hneď budem taká homesick že až joj!  Ľúbim vás!) Ale spoločenstvo a blízki priatelia. Viete, to ste tí, ktorí ste ma poňuňuškali, keď mi bolo smutno a ktorých som postískala ja, keď bolo smutno vám. U ktorých som jedla jogurtíky, keď som už toho mala dosť v škole. S ktorými sme trávili spoločný čas pri Otcovi a spievali mu na živé raty – čím hlasnejšie, tým lepšie. Vy, s ktorými som bola skoro denne. Naozaj vás mám rada a naozaj mi chýbate.

Tak si tak na začiatku týždňa žgrindám, že keby som aspoň mohla ísť niekde, kde sa budeme zdieľať a spievať a kde to bude aspoň trošku také ako doma v UPC. V pondelok mám hodinu o výskume, kde sa stretávam s takými šikovnými kolegami, že určite raz budem svojim vnúčatám hovoriť, s kým som mala tú česť pracovať. Potom bežím na sv. omšu, odtiaľ sa ponáhľam na večeru (vždy riešim debatu prezieravo vs. prežieravo), tam stretávam Sahar. Je zo Saudskej Arábie. Bola moslimka, našla Ježiša a už je Jeho a On je jej. Pozýva ma na biblické stretko u nás na „intráku“ na treťom poschodí. „Čo? my tu máme aj tretie poschodie?“ Ak to takto pôjde ďalej, tak na konci pobytu zistím, že bývam v ťahanovskom vežiaku. Dievčatá pri stole mi vysvetľujú, ako sa tam dostanem. Ja dievčatám pri stole vysvetľujem, že by som ich ani po slovensky nepochopila, keďže doprava a doľava sú u mňa výsledkom funkcie random. Úspešne nachádzam tretie poschodie a tam Sahar a Simona a Sarah (+ich bábätko zatiaľ bezpečne skryté v mamkinom brušku). A ešte viete čo tam je? Gitara. Spievame spolu, čítame si Božie slovo, zdieľame sa spolu, modlíme sa a je to tak trošku ako doma v UPC.

Na konci týždňa idem s tunajším „UPC“ na duchovnú obnovu. Som zvedavá. V piatok prichádzam do študentského centra, zapisujem sa, registrujem sa, zoznamujem sa s niekoľkými novými ľuďmi. Po chvíli čakania Victoria oznamuje, že ideme. Vonku na nás čakajú úplne skutočné žlté školské autobusy! Som v šoku, oni fakticky existujú! Nie nie, to nemyslím vážne. Už na nich verím celý mesiac. Po ceste do školy občas nejaký stretnem a spriadala som plány, ako sa do toho autobusu dostanem. Moje nadšenie zdieľam s Renate, ktorá je z Brazílie a prežíva podobné pocity ako ja. Nadmorská výška pomaly rastie, ideme do hôr a ja si smútiac za domovom hundrem po pod nos, že Tatry sú krajšie. Program duchovnej obnovy je riadne akčný. Fungujeme v malých skupinkách a pomedzi „vážnejšie“ časti programu zvádzame neľútostný boj o striebornú lyžicu. Ani moja snaha byť účastná len ako vášnivá fanynka našej skupinke bohužiaľ nepomáha. Z praktických dôvodov sa zapájam len raz. Musím. Ide o štafetovú súťaž. Vo dvojici, s loptou medzi chrbtami, držiac sa za lakte, bežíme tam a naspäť (je mi jasné, že si to viete úplne autenticky predstaviť). Každopádne, beh tam som ešte ako tak zvládla, ale zákrutu okolo stoličky a následný náraz do oproti bežiacich chalanov som už neustála a strepala som sa na zem. Dobre.. nie na zem. Spadla som na loptu a Michael spadol rovno pod ňu. Viete, ja mám taký zvyk padať na ľudí (čo najsrdečnejšie pozdravy pre Muchniatko). V sobotu poobede ma zase chytá splín. Nie je to pre mňa jednoduché začať sa s hocikým baviť len tak. Snažím sa prekonať, ale keď to nejde, tak mi ešte viac chýbate. Večer je adorka. Veď ja Ti to tam, Pane Bože, všetko poviem. Ako to takto môže byť? Otec Brady prináša Eucharistiu, kľačíme, spievame (keď neviem anglický text, tak spievam po slovensky alebo v nejakom inom jazyku) a Pán Boh mi to všetko pekne vysvetľuje. Pokoj, ktorý prevyšuje moju chápavosť opäť prichádza. To že prevýšil moju chápavosť neznamená, že nemá dôvod. „Zjednotenie s Kristom zároveň znamená zjednotenie sa so všetkými, ktorým sa dáva.“ (Deus Caritas est, Benedikt XVI.) Stále mi chýbate, ale už viem, kde vás môžem nájsť. Pri ceste naspäť sa mi coloradske Rockie Mountains páčia o niečo viac. Vlastne, sú veľmi pekné! Ale Tatry sú aj tak krajšie (minimálne o všetky túry, rozhovory, zážitky, ktorých sú priamymi účastníkmi).

PS:

Drahý Otec, ďakujem Ti za Ukrajinu – za jej národ, rodiny, mestá, dediny, zem a všetko bohatstvo, ktoré si im Ty požehnal. Ďakujem Ti za to, že si nešetril požehnaním na tomto národe a žehnám im ešte viac. Prosím Ťa o pokoj, prosím Ťa o spravodlivosť, prosím Ťa o pokoru a dar odpustenia. Prosím Ťa, aby si im požehnal nových vodcov, ktorí budú tento ľud spravovať podľa Tvojich princípov. Otče, nech sa deje Tvoja vôľa s týmto národom, nech je ako v nebi tak i na zemi. Zároveň Ťa, môj Otče, prosím za všetkých ľudí, ktorí majú v rukách moc nad národmi. Nech vedia, že raz uvidia všetky svoje rozhodnutia vo svetle Tvojej lásky. Prosím, nech im toto svetlo nie je na odsúdenie. Amen.

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, ale pomôž nám v núdzi, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.