Ďalší týždeň strávený prevažne za počítačom. Kebyže mi nešibe už dávno, tak teraz by mi isto začalo. Ale o to sa už postarali moji drahí rodičia, keď ma ako malú nechali vypadnúť z kočiara rovno na hlavu. Kto z nich za to môže, netuším. Nevedia sa už hodnú chvíľu dohodnúť: „Ty si mal tú vaničku poriadne pripevniť ku kočíku!“ „Tys´ to měla skontrolovat, než jsi ji tam dala!“ Tak či tak dobre, aspoň sa ľudia nebudú diviť, keď sa vrátim domov, že čo tu so mnou v tej Amerike porobili. Už to môže byť len lepšie. Dúfam. Popri dopisovaní minimovky (...už chýba len kúsoček malilinkatý prťavý) som začala programovať. Vyštudovala som učiteľstvo matematiky a psychológie a teraz programujem. Kam som sa to dostala? Takto končia moje plány pracovať s ľuďmi? Raz darmo, plánovať je od slova plano. Tentokrát je to našťastie len naoko. Programujem v programe, ktorý sa využíva vo vyučovaní informatiky už aj na základných školách. Ďalší týždeň ma čaká letný inštitút pre učiteľov, tak aby som nebola úplne pribrzdená. Program je prispôsobený deťom, teda ide mi to celkom dobre. Najprv pracujem na úplne jednoduchej hre, kde sa žaba snaží preskákať cez cestu tak, aby ju nezrazilo auto, a potom prejsť po korytnačích pancieroch cez rieku tak, aby sa neutopila. Hra sa volá Frogger, viac adekvátny preklad je asi žabo, alebo žabó žabó (pozdravujem Peťa a Lenku, ale hlavne Peťa). Na prvý pokus žabó zastavuje celú premávku, kamióny vychádzajú von z hracieho plánu a korytnačky žaba zhadzujú do vody. Hovorím, ide mi to ako po masle! Už len doladiť detaily.
Keď už mám naozaj strach, že ma môj notebook zje, prichádza jedinečná ponuka pomáhať občas v kuchyni. Takže niečo zjem ja :) Eddie, naša kuchárka pôvodom z Filipín, má ruku po operácii a nemôže krájať a dvíhať ťažké predmety. (Zhodou okolností aj Ricky, ktorý je z Filipín, má ruku po operácii. Spadol z bicykla a podarilo sa mu zlomiť a vykĺbiť ľavé rameno. Au! Ťažký život majú tí Filipínci.) Tvrdá škola varenia doma v kuchyni konečne prináša výsledky. Eddie je úplne ohromená mojou schopnosťou nakrájať cibuľu. Po týždni už viem nakrájať aj ananás celkom obstojne, tak aby ho nebolo potrebné na trikrát obhryzovať. Melón taktiež krájam úplne profesionálne. Len občas úplnou náhodou nôž neposlúchne, a potom obetavo podojedám nepodarky. Aby im ľúto nebolo, že ich nikto nemá rád. Na to som špeciálne citlivá – aby všetci boli prijatí a nikto sa necítil vyčlenený (čítaš to, Dorotka? :P ).
Aby som sa cítila ľúbená ja, sa stará nadmieru dobre Pán Boh. Nedá sa nevšimnúť. Toľko živých dôkazov Jeho dobroty a lásky, že sa ani nedajú všetky vymenovať. Jedným z nich je, že sa moji priatelia a rodina delia so mnou o svoje radosti. To znamená, že nie som naozaj ďaleko, že sme si navzájom blízki. Viem, že Janka už má svadobné šaty, že v škole nejde tlačiareň a už zase ide (OK, to bol hromadný email, no pobavila som sa na tom), že sliepky zniesli štyri vajcia, ale sú to potvory, že Majka a Miška už dokončili písanie minimovky a čakajú ich obhajoby, že Šimonko už chodí, že Timejka sa na mňa pamätá, aj keď ešte pár mesiacov dozadu sa pri pohľade na mňa moja milovaná krstná dcéra rozplakala (úprimnosť nadovšetko...ale ja som vedela, čo robím, keď som jej darovala plyšového jednorožca), že Oliverko už je Božie dieťa, že Martinka aj Miška už majú prácu a Marienka je už Mgr. ... Ako dobre je mať priateľov! Ste pre mňa veľkým Božím darom. Všetci!!! Teším sa z vašich radostí a ste mi potešením, keď ma moja práca za počítačom nudí. Keď si musím silno pripomínať, že roľník, ktorý orie pole, chodí hore-dole, ťahá jednu brázdu vedľa druhej, každú rovnakú, ale výsledkom je pole pripravené prijať zrno a priniesť úrodu. Vtedy sa obzriem a vidím, ako vaša trpezlivosť a usilovnosť prináša ovocie a viem, že to isté čaká aj mňa. Boh je dobrý a Jeho požehnanie nebude meškať ani v mojom (ani v tvojom) živote. YES! Bože, len mi, prosím, daj trpezlivosť.... čím skôr, tým lepšie! :D
