Vatikán 3. novembra – Ako je v tretí novembrový deň zvykom, v Bazilike sv. Petra slávil Svätý Otec Eucharistiu za duše kardinálov a biskupov zosnulých v uplynulom roku. Ide celkovo o 12 kardinálov, jedného patriarchu a 99 biskupov, vrátane kardinála Korca a biskupov Dominika Tótha a Vladimíra Fila.
Pápež František, ktorý slávil zádušnú svätú omšu v červenom rúchu, v homílii vyzval prítomných obnoviť svoje rozhodnutie slúžiť Cirkvi, pričom ako príklad a motiváciu uviedol Kristovu lásku. Podľa jeho slov, máme sa učiť štýlu Boha, ktorý „nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa“. V závere homílie veriacich vyzval:
„Nech nám stačí on, v ktorom je život, spása, zmŕtvychvstanie a radosť. Takto budeme sluhami podľa jeho srdca: nie funkcionármi, ktorí preukazujú službu, ale milovanými synmi, ktorí dávajú život za svet.“
Dnes spomíname na bratov kardinálov a biskupov zosnulých za posledný rok. Na tejto zemi milovali Cirkev, svoju nevestu, a my sa modlíme, aby sa v Bohu mohli tešiť plnej radosti v spoločenstve svätých.
S vďačnosťou opäť myslíme aj na povolanie týchto posvätných služobníkov: ako naznačuje slovo, je to predovšetkým povolanie ministrare, čiže slúžiť. Zatiaľ čo pre nich vyprosujeme odmenu prisľúbenú „dobrým a verným sluhom“ (porov. Mt 25,14-30), sme povolaní obnoviť sa v rozhodnutí slúžiť Cirkvi. Žiada to od nás Pán, ktorý ako sluha umýval nohy svojim najbližším učeníkom, aby sme ako on, konali aj my (porov. Jn 13,14-15). Boh nám slúžil ako prvý. Služobník Ježiša, ktorý prišiel, aby slúžil, a nie aby bol obsluhovaný (porov. Mk 10,45), nemôže byť iným, než pastierom pripraveným darovať svoj život pre ovce. Ten, kto slúži a darúva sa, v očiach sveta sa zdá byť tým, kto stráca. V skutočnosti strácajúc život ho nanovo nachádza. Lebo život, ktorý sa vzdá vlastnenia seba samého, strácajúc sa v láske, napodobňuje Krista: víťazí nad smrťou a dáva svetu život. Ten, kto slúži, zachraňuje. Naopak, ten, kto nežije preto, aby slúžil, neslúži životu.
Evanjelium (Jn 3,13-17) nám toto pripomína. «Boh tak miloval svet», hovorí Ježiš (v. 16). Ide naozaj o lásku veľmi konkrétnu, tak konkrétnu, že vzala na seba našu smrť. Aby nás zachránil, zastihol nás tam, kde by sme boli bývali skončili, vzďaľujúc sa od Boha, darcu života: v smrti, v hrobe bez východiska. Toto je poníženie, ktoré Boží Syn uskutočnil, skláňajúc sa k nám ako sluha, aby prijal všetko to, čo je naše, a napokon nám doširoka otvoril dvere života.
V evanjeliu sa Kristus prirovnáva k „pozdvihnutému hadovi“. Tento obraz sa odvoláva na epizódu jedovatých hadov, ktoré v púšti napádali putujúci ľud (por. Nm 21,4-9). Izraeliti po uštipnutí hadmi neumreli, ale zostali nažive, ak pohliadli na bronzového hada, ktorého Mojžiš na príkaz Boha pozdvihol na žrdi. Had zachraňoval pred hadmi. Rovnaká logika je prítomná v kríži, na ktorú sa odvoláva Kristus, keď hovorí s Nikodémom. Jeho smrť nás zachraňuje od našej smrti.
V púšti hady spôsobovali bolestnú smrť, ktorej predchádzal strach a ktorá bola spôsobená jedovatým uštipnutím. Aj v našich očiach smrť vyzerá vždy temná a skľučujúca. Taká, akú ju poznáme vstúpila do sveta zo závisti diabla, hovorí nám Sväté písmo (porov. Múd. 2,24). Ježiš jej však neunikol, ale plne ju vzal na seba, so všetkými jej protirečeniami. My teraz, hľadiac na neho, veriac v neho, sme ním zachránení: «Kto verí v Syna, má večný život», opakuje dvakrát Ježiš v krátkom úryvku dnešného evanjelia (porov. v 15.16).
Tento štýl Boha, ktorý nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa, nás má v mnohom čomu naučiť. Očakávali by sme triumfujúce Božie víťazstvo; Ježiš nám naopak ukazuje to najpokornejšie víťazstvo. Pozdvihnutý na kríži, dovolí, aby sa zlo a smrť zúrivo naňho vrhli, zatiaľ čo on neprestáva milovať. Pre nás je ťažké prijať túto skutočnosť. Je to mystérium, ale znak tohto mystéria, tejto nezvyčajnej pokory, spočíva v sile lásky. V Ježišovej Pasche vidíme zároveň smrť i liek na ňu, a toto je možné vďaka veľkej láske, s ktorou nás Boh miloval, vďaka láske pokornej, ktorá sa ponižuje, vďaka službe, ktorá vie prijať stav sluhu. Tak Ježiš nielenže odstránil zlo, ale ho premenil na dobro. Nezmenil veci slovne, ale prostredníctvom skutkov; nie zdanlivo, ale v ich podstate; nie na povrchu, ale pri koreni. Urobil z kríža most smerujúci k životu. Aj my s ním môžeme zvíťaziť, ak si zvolíme slúžiacu a pokornú lásku, ktorá zostane víťaznou naveky. Je to láska, ktorá nekričí a nenanucuje sa, ale vie očakávať s dôverou a trpezlivosťou, lebo – ako nám pripomenula Kniha nárekov – «dobre je ticho čakať Pánovo spasenie» (3,26).
«Boh tak veľmi miloval svet». My máme sklon milovať to, čo cítime, že potrebujeme a po čom túžime. Boh naopak stále až do konca miluje svet, čiže nás, takých akí sme. Aj v tejto Eucharistii prichádza, aby nám slúžil, daroval nám život, ktorý zachraňuje pred smrťou a napĺňa nádejou. Zatiaľ čo obetujeme túto omšu za našich drahých bratov kardinálov a biskupov, vyprosujme si to, k čomu vyzýva apoštol Pavol: aby sme «mysleli na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi» (Kol 3,2); na lásku k Bohu a k blížnemu, viac než na naše potreby. Kiež sa neznepokojujeme pre to, čo nám tu dolu chýba, ale skôr kvôli pokladu tam hore; nie kvôli tomu, čo potrebujeme, ale pre to, čo je skutočne potrebné. Nech nám pre náš život vystačí Pánova Pascha, aby sme boli slobodní od starostí o prchavé veci, ktoré pominú a zaniknú v ničote. Nech nám stačí on, v ktorom je život, spása, zmŕtvychvstanie a radosť. Takto budeme sluhami podľa jeho srdca: nie funkcionármi, ktorí preukazujú službu, ale milovanými synmi, ktorí dávajú život za svet.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-   

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar