Každé normálne dieťa odráža svojim správaním charakter a povahu svojich rodičov. Prečo sa nesnažíme napodobňovať Boha, ako synovia Najvyššieho? O tom je svätosť.
Nikto nie je svätý
KTO BY NEPOZNAL ZNÁMY REKLAMNÝ PÚTAČ, NA KTOROM „KAPUCÍN“ S BRAVČOVO-SPOKOJNUČKOU TVÁRIČKOU ROBÍ REKLAMU NA PIVO SMÄDNÝ MNÍCH.
AJ BEZ TEJTO REKLAMY SI ZVYKÁME, ŽE SVÄTOSŤ JE NIEČO NEDOSIAHNUTEĽNÉ, O ČO SA ANI NETREBA USILOVAŤ. NORMÁLNEJŠIE JE PREDSA HREŠIŤ.
Špinavé prasiatko je niečo prirodzenejšie a prijateľnejšie, ako umyté prasa. Nuž poďme sa všetci váľať a spokojne krochkať, však je taká móda – hrešiť. A hrešiť to je ľudské, veď nikto nie je svätý. Áno, do hriechu môže upadnúť každý človek, aj kňaz, ale nehovorme, že je to normálne! Aj lekár môže ochorieť a podľahnúť ťažkej chorobe, na ktorú celé roky liečil pacientov, ale nehovorme, že je to normálne a že proti chorobám netreba bojovať! V medicínskej oblasti by nám pri takomto postoji s rastúcim sebavedomím pribúdali aj diagnózy. Tvrdiť, že sa neoplatí usilovať o svätosť len preto, že zlyhávame, je obyčajné demoralizovanie. Je to pravda, že nikto nie je svätý, lebo len Boh je svätý (Oz 11,9b). To však neznamená, že nemôžeme byť lepší, a že sa nemôžeme usilovať o svätosť. Hovoriť, že hrešiť je normálne iba preto, že je to v móde, je nebezpečné.
Chorobou dneška je, že si nevieme uznať vinu, čiže nie sme k sebe dostatočne sebakritickí a skromní. Vinu si občas priznáme, ak nesieme následky svojho zlého konania, ale väčšinou obviňujeme Boha, že dal také zákony, ktoré my nemôžeme preskakovať ako roztopašné kozliatka. Keď dal kráľ Dávid mafiánskym spôsobom zlikvidovať Uriáša, tak ešte neľutoval. Až keď mu prorok Nátan veľmi diplomaticky oznámil veľkosť jeho zločinu a rozsah trestu okrem iného v podobe smrti syna narodeného z Betsabe; až vtedy ľutoval (2Sam 12,1-24). Keď šofér jazdí rýchlo a riskantne, neľutuje – lebo on je šikovný. Až keď urobí zo svojho vozidla predmet záujmu v miestnom kovošrote, vtedy ľutuje. Sebakritika a priznanie si viny je počiatkom pokroku a rozvoja a to nie len po duchovnej stránke. Ak športovec nebude k svojim výkonom sebakritický, ďaleko to nedotiahne, hoci bude mať vedomie, že je vynikajúci. Ak si chorý človek neprizná závažnosť svojho stavu, nevylieči sa, hoci si bude nahovárať, že je zdravý. Ak si hlupák povie, že je dostatočne múdry a že nepotrebuje pozrieť do kníh, bude ešte viac mozgoprázdny, aj keď bude umierať s vedomím hypergeniality. Ak si človek ranený hriechom bude nahovárať, že až taký zlý nie je, bude ešte horší, hoci bude mať pocit bezúhonnosti.
Ak si neuvedomíme, že Božie zákony existujú nezávisle od nášho plastického svedomia a chorého sebavedomia a že ich porušenie nesie so sebou adekvátne následky, je nám beda v každej oblasti života! Zneužívame situáciu, keď porušovanie morálnych zákonov prináša výchovnú lekciu vďaka Božiemu milosrdenstvu s určitým oneskorením. Potom, keď treba chlípať pomyje, ktoré sme si sami navarili, tak nás veľmi zaujíma existencia Boha a a jeho bystrozrakosť, či náhodou nevidí do čoho sme sa dostali
Každé normálne dieťa odráža svojim správaním charakter a povahu svojich rodičov. Prečo sa nesnažíme napodobňovať Boha, ako synovia Najvyššieho? O tom je svätosť. Ak o svätosť nebudeme zápasiť, budeme mnohí maximálne nábožnými zločincami a už tu na peknom Slovensku si pripravíme život podobný peklu aj napriek tomu, že budeme skoro všetci formálne pokrstení.
Jozef Krišanda, katolícky kňaz
Uverejnené v časopise "Slovo zo srdca" roč.:9, č.:9, November 2002, s.:11,
Schválenie Ministerrstvo vnútra SR, VSS/1-900/90-14427 zo 7.9.1988
REg. číslo: 3/93 - PO - ISSN 1335-6844
Cirkevné schválenie: Šk 2452/98 z 27.10.1998
Každé normálne dieťa odráža svojim správaním charakter a povahu svojich rodičov. Prečo sa
nesnažíme napodobňovať Boha, ako synovia Najvyššieho? O tom je svätosť.
Blogy