Jó , pane faráři! Církev to je Hydra!“ Poťapkal ma na istej rodinnej oslave podnapitý chlapík a ešte niekoľkokrát mi prízvukoval túto svoju myšlienku duchaplnú ako cintorín. Potom sa odvlnil tanečno- pripitým krokom k ďalším spolustolujúcim. Ja som v kňazskom civile dojedol párky so srdcom kajúcnika, celý premrznutý po celodennom spovedaní so šumiacou hlavou poblahoželal som a odišiel na faru, aby oslava v mojej neprítomnosti viac ožila. Táto myšlienka o nepremožiteľnosti Cirkvi mi ešte dlho znela v ušiach. Čím je pre mňa Cirkev ? Za čo jej vlastne vďačím? Je to naozaj iba tá obluda z gréckej mytológie, ktorú nemožno zničiť a ktorá je často takto vykresľovaná v médiach a bulvárnych periodikách? Aj v tomto prípade útokov na Cirkev stále platí: „Udri pastiera, nech sa stádo rozpŕchne“ (Zach 13, 7b). Každý vie, že ak sa zníži úloha kňazov, či už ich vlastným zavinením, alebo útokmi zvonka, slabne puto medzi veriacimi a ich pastiermi. Potom je už možné kŕmiť veriacich všeličím a manipulovať nimi. Ak nás veriaci niekedy nechápu a majú skreslené predstavy o kňazoch, tak im to nezazlievam.

Ja som až počas diakonskej praxe videl, čo je to kňazský život. Takže sa nedivím veriacim laikom alebo neveriacim, keď nás niekedy nepochopia. Ak niekto vidí kňaza vysmiateho a v peknom aute, tak má predstavu, aké je to nenáročné povolanie. Zlodej a lakomec si predstavuje, ako dôstojný pán nedôstojne prehadzuje vidlami na fare peniaze, aby mu nesplesniveli. Smilník a cudzoložník vidí okolo kňaza iba samé ženy a opilec závidí kňazovi každú svätú omšu; konkrétne prijímanie pod druhým spôsobom.

Ak kňaz v kňazstve zlyhá a opustí kňazské rady, je to znak, že kňazstvo je náročné poslanie a nie povolanie pre naivných snilkov, ako si to niektorí ľudia predstavujú. Práca s ľuďmi je náročná, to potvrdí každý, kto pracuje s ľuďmi a týka sa to aj kňazstva.Všeobecne sa cez kňazov posudzuje celá Cirkev, ktorá je síce trochu feministická, ale túto jej charakteristiku zachytáva Žalm 68, 12b: „Pán vyslovuje slovo; nesmierny zástup
panien ohlasuje dobrú zvesť.“ Dnes je to s tými pannami trochu pobiednejšie. Len málo ich žije s takou diagnózou. Pri pohľade do prefeminizovaného kostola sa utešujem tzv. kalvárskym pomerom 1:3. Pod krížom zostal jeden mladík a tri ženy. Liturgický život nevyžaduje riziko, dobrodružstvo a námahu a preto mužov menej láka, ako nesenie kríža hore kopcom na krížovej ceste pred očami nežného publika.

Po celoplošnom mediálnom bombardovaní Cirkvi, kléru a historických chýb prestávame byť hrdí, že sme kresťania a hanbíme sa, že sme členmi tak ťarbavej inštitúcie, akou je Cirkev. Cirkvi sa niekedy vytýka, že často naskakuje do posledných vagónov vlaku dejín. Je to však vždy lepšie, ako sa predčasne vrhnúť pod lokomotívu. Historické fakty poprekrúcané s hystériou vykresľujú Cirkev ako brzdu všetkého pokroku a ako učiteľku tmárstva. Hlavne, že nám to vtĺkali do hláv tí, ktorí pokrokovo pálili vo vatrách vzácne knihy a ničili kultúrne pamiatky. Vo vývoji je prirodzené, že ľudia, ktorí predbehli dobu nie sú vždy pochopení svojimi súčasníkmi. Preto platí proces, že najprv sa na niečo pľuje, aby sa to mohlo neskôr leštiť. Preto aj významní vedeckí a kultúrni činitelia počas svojho života živorili a boli nepochopení spoločnosťou. My, ktorí si nevieme urobiť poriadok s dejinami Slovenského vojnového štátu, my ideme erudovane posudzovať dejiny a odsudzovať ľudí , ktorí žili pred niekoľkými storočiami? Čo vieme o spôsobe myslenia vtedajších ľudí, ktorí nemali základné poznatky o prírodných úkazoch a o problémoch psychických porúch? My ich ideme súdiť a divíme sa, že spoločnosť používala tvrdé tresty aj pri stíhaní nebezpečných zločincov aby tak odstrašila ľudí od páchania závažných trestných činov? Mala ich snáď stíhať na slobode, ako je to u nás dobrým zvykom, aby trpeli nevinní a spravodliví? Samozrejme, že bolo mnoho justičných omylov a zmanipulovaných politických popráv, ale nedeje sa to vo svete aj dnes, keď máme moderné vyšetrovacie metódy? Pri pohľade do knihy Čierna kniha komunizmu som pochopil, odkiaľ komunisti čerpali vedomosti o spôsobe mučenia v stredoveku. Lenže stredovek to nie sú len inkvizičné procesy, križiacke výpravy a žobravé rehole. To sú aj chirurgické nástroje kláštorného lazaretu vo francúzskom Beaune s ktorými sa už v 17. storočí robili také zákroky ako je trepanácia lebky. Ak si uvedomíme, že takéto služby prijímali chudobní a nemajetní, môžeme im my občania platiaci neplatiacim poisťovňám len poriadne po slovensky závidieť. V niektorých farnostiach sa skoro všetok športový a kultúrny život točí okolo fary, lebo štát okrem krčmy nemá čo ľuďom ponúknuť. Popri aktuálnom spoločenskom marazme v rozličných inštitúciách sa Cirkev javí ako stabilné a vplyvné spoločenstvo, ktoré musí zákonite liezť na nervy tým, ktorí by ju najradšej vyhodili na smetisko. Faktom je, že Cirkev v dnešnej dobe veľmi dobre zjednocuje liberálov s bývalými komunistami. Tak to urobil Ježiš, keď zjednotil Herodesa s Pilátom.

Netreba podceňovať ani fakt, že určité štruktúry v spoločnosti by veľmi radi Cirkvi zrátali jej vplyv na spoločenské zmeny s použitím nespokojných občanov vykorisťovaných úspešnými kapitalistami z radov bývalých funkcionárov. Z toho dôvodu vidím, že my klerici sme niekedy ako nemé psy, ktoré pranieruje Izaiáš (Iz. 56, 9 - 11). Málo otvárame ústa za chudobných, ktorí napĺňajú naše kostoly a na ktorých sa niekedy páchajú do neba volajúce hriechy. Problémy ľudí niekedy nie sú aj našimi problémami. Je to preto, že si svoje poslanie pletieme so zamestnaním. Sme niekedy opantaní masami. A masy často jednajú masovo. Návšteva Svätého Otca ich rozhýbe podobne ako televízna Esmeralda. Robíme všetci do roztrhania aj laici aj kňazi, ale chýba koordinácia ako pri veslovaní na loďke. Môžu všetci veslovať, ale ak nebudú zohratí, loďka nepôjde tak
rýchlo, ako je to v jej možnostiach. Katolícke časopisy sú napríklad početné a mnohé z nich si vzájomne lezú do kapusty, čo znižuje ich kúpyschopnosť. Niekedy dochádza aj ku zbytočným nedorozumeniam s veriacimi. Rešpektovanie ľudskej slobody v Cirkvi sa v spoločnosti chápe ako neľudskosť. Prejavuje sa to pri pohreboch, keď rodina núti kňaza aby brutálne dotiahol mŕtveho človeka do kostola napriek tomu, že sa tam nechcel
ukázať ako živý. Cirkev je ako vŕba. Stojí dôstojne, preto budí dojem smútku . Je sklonená k zemi, čiže poznačená svetom. Mnohí do nej rýpu, alebo rúbu. Musí byť ale napojená na vodu - Ducha Svätého, ak chce prežiť. Je však životaschopná; stačí malý výhonok, pôda s vodou a vyrastie na strom. Pri úsilí o svätosť netreba zabúdať na pozemskú realitu a taktiež na to, že bez Ducha Svätého nebude vzrast, iba smutná
priemernosť, ktorá odrádza. Osobne mám rád Cirkev aj s jej chybami. Nezniesol by som žiť v blízkosti hyperdôstojných pánov a bezproblémových veriacich. Som rád, že žijem v Cirkvi, ktorá musí zvádzať boj ako s vnútorným, tak aj s vonkajším nepriateľom. Páči sa mi, že Cirkev odpúšťa a žehná, nesie svoj kríž a zároveň vzácny poklad v hlinených nádobách, ktorými sme my sami. Tak jo, Cirkev to je Hydra. To však niekedy tvrdia tí, čo sú ako hydrant- červený.
 

Jozef Krišanda (Autor je rímskokatolícky kňaz)