Dievčatá ma trápia. Stále nevieme čítať. Oni sa učia podľa obrázkov a keď zakryjem obrázok, nevedia čo je napísané. To sú druháčky a prváčky. Tretiačky a štvrtáčky „čítajú“ vety v zošite. Naspamäť. Podľa počtu slov, ktoré aj tak píšu všetky spolu, žiadne medzery. Alebo iba niekedy. Staršie dievčatá majú zvláštny rukopis. Často hľadím a hľadím a rozmýšľam, čo je to za slovíčko. Malé L je také isté ako i. Rovnaká výška, bez bodky obidve písmená. Malé A vyzerá ako c a i bez bodky. Keďže na i nepíšu bodku, je to veľmi mätúce. Malé D vyzerá ako c a l. Malé R niekedy vyzerá ako v. Malé H vyzerá ako n, pretože mu nepredĺžia nožičku.
Jedna druháčka, nepočuje dobre. Sedím pri nej, čítam jej zo zošita, nech číta po mne a ona si rukami zakrýva obidve uši a hľadí všade okolo, len nie do zošita. Keď si zakryje uši, ktoré aj tak dobre nepočujú, čo počuje z môjho rozprávania? Načo sa ja snažím? Asi by som sa mala venovať dievčatám, ktoré to s učením myslia vážne. A nepozerajú po okolí, nehľadia čo sa deje na druhom konci miestnosti keď im vysvetľujem ako majú čítať. Ako keď hrach na stenu hádže. Tak sa cítim.
Precvičovali sme slovnú zásobu k téme rodina. Prváčky a druháčky pozrú na slovíčko, vidia prvé písmenko a hneď vychrlia slovo. Mother, brother, sister, father, každé slovíčko začína na iné písmenko. Problém nastal, keď som priradila slovíčko FAMILY, ktoré sme si už tiež čítali. Dávnejšie. Začína ako Father, videli F, automaticky father. Pozrite sa na všetky písmenká, ach, je to stále ťažké.
Ale máme aj radostné okamihy. Dve z piatich začali rozlišovať Father a Family. Radosť! Škôlkárka Fiona napísala celý riadok písmenko „a“. Celý riadok! Nie iba jedno a že hotovo. A písmenko neskákalo do horných ani do dolných riadkov. Bolo vo svojom. To bol pocit! Víťazstvo!
Hocikedy si začnú pospevovať pesničku A is for Apple, A A Apple. Potom menia písmenká, používajú svoje mená, J is for Jamila. To sú milé chvíle. Len keby ich to napadlo aj pri čítaní, aký zvuk má ktoré písmenko.
Raz večer sa dievčatá začali hrať na školu. Štvrtáčky boli učiteľky, ostatné žiačky, staršie mamy a ja som sa stala riaditeľkou. Učiteľky urobili nástup žiakov podľa ročníkov, ako v škole. Zaspievali hymnu, pomodlili sa a išli učiť. Niekto nezaplatil školné, tak prišli a zaplatili mne. Niekto prišiel neskoro do školy, išli za mamou a riešili problém. Prestávka. Nachystali jedlo (kamene a hračky). Chcela by som mugati. Nechala som ich doma, prinesiem. A už utekala predavačka do jedálne a priniesla niečo ako mugati. Učili ďalej. Písali do zošitov. Ja som kontrolovala. A napíš excellent. Tak som písala. Šťastné sme boli všetky. Oni, že sú excellent a ja, že rozprávajú po anglicky.
Niekedy si predstavujem, že pri testoch v škole, pri nejakom slovíčku ich napadne, že áno, toto si pamätám, toto sme si opakovali s auntie. Akože so mnou. Len sa asi nikdy nedozviem, či sa niečo takéto naozaj aj stane. Aspoň v mojich predstavách.
Stále verím, že má význam učiť ich čítať. I keď sa mi zdá, že pri stene mám veľa hrachu vyhádzaného v prachu.