Dnes som išiel od sestier Matky Terezy v Moskve ešte s Evgenijom po ulici popri nových preliezkach pre deti. Samozrejme len dnes inštalovali jednu preliezku, ktorá je skôr posilovacím strojom pre dospelých než hračkou pre deti. Akýsi veľký rozruch bol okolo tej preliezky, pozerám lepšie - jeden otecko opodiaľ telefonuje... jedna mamička cez druhú behá okolo preliezky a na nej dievčatko - akosi sa silno drží preliezky a narieka a narieka - "Chúďa"-pomyslel som si-"Čo sa jej stalo? Preliezka nie je taká pekná ako očakávala?" No keď sme sa prizreli lepšie, ruky mala tak povediac trošku dokrútené a tak sa pýtame: "Netreba pomôcť?" No a mamičky s nešťastným výrazom v tvári zakričali: "Pamagiiite" - teda "Pomôžte! Ak môžete..." Nuž čoby sme nemohli.

Tak sme priskočili na pomoc. Pozerám lepšie na rúčky maličkej - jedna ruka privretá medzi hermetickú kladku, a pršteky druhej ručičky privreté v hydraulickej páke, ktorá tú kladku zdvíha. No privreté tak, že je ťažké pochopiť, čo sa stane, ak pákou z druhej strany potiahneš v smere, ktorým sa zdá že pršteky ešte silnejšie privrieš, alebo sa hydraulická ruka v protismere otvorí a oslobodí pršteky maličkej. Pýtam sa: "Skúsili ste už potiahnuť kladkou dodola?" S hrôzou v očiach skríkli: "Nie! Veď čo ak jej prsty tá páka ešte viac privrie a odsekne?" Joj až ma mráz prešiel po chrbte - Presekne? Uuuuf tak to by som nechcel, aby si ma maličká pamätala do smrti pozerajúc na svoje skrátené pršteky... A tak sme hľadali inú možnosť - dvíhali samotnú hydraulickú páku dohora, nešlo to... no a úprimne povedané, nijaká iná možnosť nebola. A tak premýšľam premýšľam - všetko v zlomkoch sekundy, pretože maličká už kričí akoby zomierala a mamka v šoku ešte viac horekuje, behá hore dolu, nevediac čo skôr - ratovať dcérku alebo svojho synka, ktorý stojí pod preliezkou pozerá na svoju sestričku a narieka asi aj horšie ako malá pricviknutá sestrička... alebo volať záchranku, nech im rýchlo prídu na pomoc...

Nuž premýšľam a hovorím si - ak tá maličká tie pršteky tam vložila, znamená to, že predtým bola páka sklopená dolu lebo pružiny ju teraz vo finálnej polohe ťahajú hore. Napriek hrôzostrašnosti myšlienky odseknutia prštekov maličkej skúšam veeeeľmi pomaličky potiahnuť páku dolu v smere, akoby som šiel viac stlačiť jej pršteky a pozerám, ako sa hydraulická páka správa pri jej prštekoch. Ťažko rozoznať, či ju oslobodzujem alebo nie. Mamička protestuje, bojí sa, div neskočí po mne, aby som dal svoju ruku dolu z páky a bezmocne behal okolo ako oni. No ja pokračujem s pákou jemnulinko dolu vo vnútri s obrovským bojom nespôsobiť maličkej ešte viac bolesti s urgentnou snahou ju oslobodiť, až nakoniec už vidno, že hydraulická páda sa v protismere dvíha dohora a tak už rýchlejšie sťahujem páku dolu. V tom boji som si letmo všimol že druhá ruka sa už oslobodila z druhého zovretia kladky oproti. Samozrejme mamička s veľkou vďačnosťou v rýchlosti poďakovala, no nestihla dopovedať ďakujem, pretože maličká pozerajúc na svoje dokrútené stlačené pršteky reve už ako o život, ešte horšie ako pred tým. Premkla ma hrôza i obrovská ľútosť až mi prišlo zle pri pohľade na jej pršteky ako ich drží pred sebou a v náreku si ich prezerá ešte stále stojac na preliezke no už slobodná. Pred mamkou ďalšia úloha, v ktorej sme jej už pomôcť nemohli - zoškovanú dcérku nejako upokojiť a doviezť k lekárovi. Rýchlo schmatla maličkú z preliezky, vzala synka druhou rukou. Malú posadila do kočíka a rýchlosťou blesku sa vzďaľovala od preliezky - dúfam, že smerom k poliklinike. Nebolo by to moc príjemné, keby mamka v šoku behala teraz hore dolu nevediac kam beží. Muž stojaci opodiaľ bol asi manželom tej druhej mamičky ktorá sa nejako snažila tej prvej pomôcť, no akosi sa nepodujal na oslbodzujúci krok, len akýmsi zdeseným hlasom hovoril do telefonu: "Pomôžte, no čo robiť? No pomôžte..."

Hm, tak mi len napadlo. Koľko krát sa v živote dostaneme do ťažkej situácie a tak strašne to všetko začne bolieť. Je možnosť dostať sa z toho a oslobodiť, no strach potiahnuť niektorú "Páku" je tak veľký, že radšej stojíme ďalej a bezmocne pobehujeme nezmyselne ďalej. To, čo treba urobiť a čo naozaj pomôže často vyzerá akoby nás to šlo rozmliaždiť, akoby to spôsobilo ešte viac bolesti a tak to radšej ani neskúšame, hoci oslobodenie je na dosah... Hm... Niektorí tak zacviknutí vo svojej hlúpej preliezke zostanú celý život s možnosťou vyliečiť sa, oslobodiť sa, no s obrovským strachom urobiť jeden krok, jedno "potiahnutie", pretože to vyzerá tak bolestivo. Neboj sa, ak ti Boh predkladá sám či cez iných urobiť ten správny krok na oslobodenie - On chce iba tvoje šťastie v absolútnej slobode lásky. Ak by mi to mamička nedovolila, maličká by musela čakať niekoľko hodín na záchranku a keby mamička ani im nedovolia potiahnuť pákou, maličkej by asi museli odrezať ruku... Niekedy až do takých absurdít dôjdeme, ak neposlúchneme radu nášho Boha. Chcejúc menej zla, spôsobíme sebe i druhým viac bolesti ako unesú a predsa Boh mal pre nich pripravené tak ľahké oslobodenie. Stačilo mu uveriť a plne dôverovať... Buď múdry, buď nablízku... nikdy nevieš, prečo práve v danú sekundu prechádzaš okolo preliezky, kde sa trápi tvoj brat, sestra... možno už niekoľko hodín, možno už niekoľko dní či mesiacov... Nikdy nevieš, či to nie si práve ty ten, cez ktorého Boh môže tvojho brata oslobodiť. No aj ty budeš musieť prekonať veľa strachov. Pros ho, aby si vedel vždy potiahnuť správnu "páku" správnym smerom a aj napriek zdaniu väčšej bolesti nakoniec srdce svojho brata oslobodil...