Cecilia Flores-Oebanda pracovala ťažko už ako dieťa, bola na štyri roky väznená kvôli opozícii voči diktátorovi Ferdinandovi Marcosovi. Svoje detstvo prežívala vo väzení. V roku 1991 spoznala  Visayan forum, ktoré bojuje proti obchodu s ľuďmi vo Filipínach. AsiaNews mali možnosť s ňou hovoriť na konferencii Hlasy viery, ktoré organizoval Vatikán z príležitosti MDŽ.

Rím (AsiaNews) – Bola zneužívaná, väznená, trpela tým ako videla zomierať svojich priateľov, ale skúsenosť s milosrdenstvom Božím ju urobilo svedkom dôstojnosti žien a neúnavnou bojovníčkou proti obchodu s ľuďmi.

Cecilia Flores-Oebanda sa narodila vo veľmi chudobnej katolíckej rodine a začala pracovať ako dieťa, pretože to bolo nutné na jej prežitie. Rástla v turbulentných časoch vojnových zákonov za diktátora Marcosa, ktorý bol prezidentom Filipín v rokoch 1965 – 1986. V svojich 13 rokoch sa stala katechétkou. Ako hovorí, v tých rokoch začala armáda napádať farnosti a katolíkov. Niektorí jej kolegovia boli unesení, najlepšia priateľka znásilnená a zavraždená. Musela sa preto ukryť. Stala sa mamou po prvý raz, keď sa skrývala v horách pred diktatúrou.

Aby si ochránila dieťa, dala ho svojim príbuzným. Povedala: „Môj muž a ja sme žili v horách a po piatich rokoch nás zajala armáda. Bola som osem mesiacov tehotná s mojim druhým synom. Moji traja známi boli rovno predo mnou zabití. Prosila som vojakov, aby ich ušetrili, ale oni povedali. „Je vojnový stav, toto je milosrdná smrť!“

Bola odvedená do väzenia, pred vypočúvaním ju chceli znásilniť. „Bola som osem mesiacov tehotná. Povedala som si. Dnes zomriem, tak budem bojovať. Našťastie ma vojak z nejakého dôvodu nechal, možno že si uvedomil, že som bojachtivá, že sa tak ľahko nevzdám. Potom sa mi v ďalších rokoch môjho pobytu vo väzení narodil syn a dcéra. Viete si predstaviť ako to bolo mať rodinu v takých podmienkach. Boli sme v miestnosti ako kúpeľňa s bambusovými posteľami.“

Počas štyroch rokov väznenia bola Cecília naplnená zlosťou a jedom. „Pýtala som sa Boha, prečo som nažive, veď moji priatelia boli mŕtvi. Ale Pán bol ku mne vtedy taký dobrý, že sa ma dotkol aj vo väzení. Začala som mu ďakovať aj za malé veci, ktoré sa mi stali. Vedela som sa tešiť z toho, že som so svojou rodinou, že sa môžem starať o svoje deti.“

V roku 1986 Filipínci zvrátili režim diktátora Marca a rodina Cecílie získala slobodu. „Aj napriek tomu to nebolo ľahké. Nevedeli sme kde ísť, nemohli sme sa vrátiť do našej provincie / Visayas, stred súostrovia Filipín/, pretože tá bola stále ovládaná armádou. Preto sme sa rozhodli ísť do Manily spolu s mojim bratom. Znie to zvláštne, ale moje deti si dlho nemohli zvyknúť na slobodu. Napríklad môj syn nemohol zaspať, pokiaľ mu to vojak neprikáže. Tak musel môj brat obliecť uniformu a prikázať synovi spať...

Visayan Forum

Po rokoch hľadania ako slúžiť iným sa v roku 1991 Cecília rozhodla založiť Visayan Forum. „Našou misiou je, aby jedného dňa Filipínci mali možnosť pracovať bez rizika, že padnú do rúk obchodníkov s ľuďmi, vykorisťovania a moderného otroctva. V našich štyroch programoch sa zameriavame na zachytenie týchto obchodníkov na letiskách a v prístavoch, aby sme zachránili obete pred odchodom.“

Po 20 rokoch uvažuje, že sa stále nič nezmenilo. Problém narástol v takej miere, že začali preventívny program hlavne pre katolíkov a trochu aj moslimov. Chodíme do škôl, aby sme vytvorili inú kultúru, ktorá učí, že materiálne veci nie sú všetko a dôstojnosť je viac ako bohatstvo. Toto hnutie sa volá 'iFighters'.

„V tejto dobe vznikajú nové formy vykorisťovania človeka, ako virtuálny sex, kde sú deti zneužívané online. Tiež sú to aj rybári, ktorí sú unesení a využívaní, ľudia zo Sýrie a sú zajatí na lodiach, domorodci nútení na prostitúciu, deti pracujúce ako sluhovia bez pláce... Je to obchod za miliardy dolárov a obchodníci sa vyvíjajú. Tak musíme pracovať aj my“.

Naučila som sa odpúšťať, lebo Boh mal milosrdenstvo aj so mnou.

Cecília hovorí ako sa naučila odpúšťať svojou trýzniteľom. „ Je veľmi jednoduché pre mňa byť nahnevaná kvôli tomu, čím som si prešla. Keď sa teraz na to všetko pozerám, uvedomujem si aký dobrý bol Pán ku mne. Ľudia často povedia? Aká si fantastická, keď si dokázala urobiť to, čo si urobila!“ Nemyslím si že by som bola taká, keby som som si neuvedomila, že môj príbeh je cesta, ktorú mi nachystal Boh. Nebola by som milosrdná, keby som necítila milosrdenstvo Boha.“

Jej hlavnou snahou nie je presne pomenovať svoju bolesť. Nevie, či by bola schopná objať tých, čo ju zajali, keby ich stretla, ale ona by ich nesúdila, pretože to prináleží len Pánovi. Po toľkých rokoch trápenia hovorí: „Zistila som, že nie je dosť len zachrániť ľudí zo spomenutého obchodu. Sama som sa pýtala seba. Ako môžem tieto obete priviesť bližšie k Ježišovi? Toto mení všetko. Zvyčajne títo ľudia nie sú schopní úplne odpustiť.“

Znaky nádeje

Podľa Cecílie filipínska Cirkev má dôležitú úlohu v boji proti obchodu s ľuďmi. Je to Cirkev nielen chudobných ale aj bohatých, ktorí majú vplyv na kultúru a mentalitu krajiny. Pápež nazval obchod s ľuďmi za zločin voči ľudskosti. Je potrebné to previesť do praxe. Našťastie sú tu aj pozitívne znaky. Vidí príklady zmeny. Ale problém ešte nie je zďaleka doriešený.

„Som veľmi rada, že Vatikán otvoril dvere ženám ako ja. Bojujem ako katolíčka celý môj život. Dúfam, že bude stále viac priestoru, aby sa ženy mohli sami prejaviť.“

Zdroj: Asia news

Foto: wikipedia