Modlím sa tú vdovu,Bože osláv sa.

Klaniam sa, Olinka.

Ďakujem, Otilka, modlím sa.

Vyhorenie.......dnes ma napadlo duchovné. Už cítim od vás plieskanie biča na môj chrbát, ale nech! Povedali iní, poviem aj ja.
Áno, horíte.
A nebudem sa vyhovárať na Zlého, na pokušenia.Odrazu Vás premôže tak ukrutný pocit
zbytočnosti všetkého, že neviete, do ktorej myšej diery by ste sa schovali, aby ste mali konečne pokoj.
50 rokov v jednej farnosti. 34 rokov v jednom byte. S malými zmenami, ak sa na to naškriabe. Susedia- starí dobrí sú pod zemou, v bytovke sa to hemží dvakrát za mesiac.
Idete vo výťahu a neviete, či vo vásniekto vidí staršiu osobu alebo objekt, vhodný na zmlátenie a okradnutie
Dvadsaťdva rokov ten istý správca farnosti.Dlhší rozhovor sme mali raz. Neodvážim sa ku nemu na spoveď.
Každý rok výmena kaplánov. Ste tolerantný človek, ale....je nehorázne, čo si mladý dnes dovolí voči starému. Kto chce spoznať pokoru, nech nejde na Karmel, ale na dva mesiace ku mne.Najhroznejší sú tí, čo po tridsiatke ešte kaplánčia. Milosrdenstvo? E-e.
Zjazdia tak, že sa aj tú korunku zabudnete modliť. Čo teraz?
Tridsať rokov ten istý spovedník. Verný, dobrý, vždy vás podržal. Ale príde bod zlomu. Odrazu sa ho tak začnete hanbiť a mať zábrany, že je vám doslova fyzicky nevoľno.
Čo teraz?
Moje jediné riešenie- raz v mesiaci vycestovať a vyhľadať niekoho neznámeho, komu môžem vysypať celú ťarchu, čo ma tlačí.Ale zatočili s nami. Cez víkend sa nespovedá. Raz do roka ísť na poriadne duchovné cvičenia s prísnym silenciom. Čo poradíte, sestričky a bračekovia mladší katolíci?

Presne,náš duchovný otec zomrel,ten si vždy našiel i keď len pár sekúnd.Dnes je treba dobre hľadať.A tak vždy pred sviatosťou zmierania hľadáme.Najviac mi je ľúto,ako už je málo možnosť sa vyspovedať,keď to potrebujeme.U nás už veľa ľudí chodí radšej do mesta.Človek aby mal strach.Pri kázni vynadá tým,čo sú pri sv.omši,za tých ,čo tam nie sú,už aj farizejmi sme boli,doslova som odišla s plačom a nevoľnosťou pred požehnanímNik nechápal,čo sa mu stalo

Jaj na to treba odvahu napísať čo cítim.
Ešte jedná takáto reakcia a začnem.

Vďaka za studnicu múdrostí a obohatenie pre môj život, milé sestry

Fandím ti, Jarka:0)

Ja nerozumiem, ale čakám.

Aj ja čakám, myslím si , že som toho napísala dosť, na dodanie odvahy.

Čo cíti ten, kto vyhorel?

Predstavte si plný sud. Celkom plný, až po jeho vrchný okraj. Tak plný, že už vôbec nič do neho nevojde.

A teraz si predstavte prázdnotu. Prázdnotu všetkého. Žiadne emócie, žiadne reakcie. Nič, vôbec nič.

Byť vyhoreným je byť plným prázdnoty. Kedy už nič pozitívne ani negatívne do vás nevojde, kedy ste hluchí a slepí voči všetkému, čo sa deje okolo vás.

... a aj z tohto vyhorenia je cesta von;

... aj z popola, ktorý sa už môže zdať iba studeným, sivým a bez známok života, aj z chladu citov a z ľadovcov emócii, môže Boh vzkriesiť život. Život vedúci k celistvosti.

Pre Neho naozaj nie je nič nemožné.

Viem, že Bohu nič nie je nemožné, ako však koná ten, čo je už iba popolom a studeným, bez známok života...

Boha nemôžeme chváliť ani oslavovať činnosťou, ktorá vedie k prepracovanosti a vyhoreniuBoh nám prikazal robiť iba to, čo je v našich silách a zároveň dáva nám schopnosti, aby sme ich robili dobre. ( Henri Nouwen

Uverila som tomu, že je nevyhnutné sa obetovať ...

I tak še da.
Ďakujem, dievčatá, mladšie, staršie, vidím, žebabské fórum, chlopi asi horia furt a nevyhoria, ale pomohli ste mi svojimi pohľadmi.....a už je dobre. Objímam- po našomu pučim vas.:-)

Vďaka, Maruška.

Obetovať sa dokážeš,iba keď si plná, ba až preplnená Kristom a vtedy nikdy nevyhoriš, lebo to nie ty ale ON. No keď si len pod okraj naplnená, máš problém, lebo vtedy sa spoliehaš na seba a nie na Krista. Krista máme prijímať dennodene a nielen stále ho prosiť, lebo až keď ho prijmem ako fakt do svojho života, môže robiť aj skutočné zázraky. Ďakujem ti, Bože náš Otče, že si mojim životom v Kristu Ježišovi. Amen!