Ďakujem za všetky komentáre.

Pokúsme sa teraz vcítiť do človeka, ktorý totálne vyhorel.

Čo cíti? Sklamanie? Nechuť? Je plný negativity? Je naplnený žiaľom? Či cíti niečo ako nezmyselnosť - konania, námahy, služby?

Prosím, teraz nemusíte písať vlastnú skúsenosť ...

"Ako vtedy nájsť pomoc, keď najťaživejšie prostredie je práve to domáce a keď deň má iba 24hodín? A niet nikoho, koho by vôbec zaujímalo, čím prechádzate, ako sa cítite a či ešte vládzete kráčať, dvihnúť sa a ísť?" Pri tejto otázke ma napadlo, čo som často prežila doma. Bolo nás päť detí a maminka veľakrát aj zaplakala, lebo to celé bolo na ňu veľa. Vtedy som nerozumela tomu, čomu rozumiem dnes. Aj toto je téma týkajúca sa spoločenského zriadenia, ktoré presvedčilo ženy matky, že je potrebné, aby sa angažovali v spoločenskom živote práce - zamestnania... To je samozrejme môj osobný názor, s ktorým sa nestotožňuje nikto ani v mojom okolí... Pracujem v zamestnaní s matkami, ktoré sú po pôrode a s kolegyňami, ktoré sú matkami. Zaujímavé je, že žiadna z kolegýň nikdy nepripustí, že by niekedy toho na ňu bolo veľa, avšak to, čo ukazuje správaním sa a svojim stavom rodiny akosi hovorí proti tomu... viac ako polovica z nich je rozvedených, v práci sú vystresované a nemajú "nervy" na pacientky... nemajú trpezlivosť ani úctu voči nim... čo sa ukazuje v dennej komunikácii o pacientkach, keď nie sú prítomné... no čo na to povedať. Deň má 24 hodín a žena, matka je jedna osoba, ktorá má v prvom rade starosť o rodinu, deti, manžela, starkých, byt či dom, a nehorázne mnohé iné veci, ktoré má zvládať vždy usmiata a dobre naladená...samozrejme sa angažuje v zamestnaní či povolaní, kde nemá nárok na prijateľné podmienky, aby mohla zvládnuť oboje. No a myslím si, že to je veľa aj na slona-prepáčte mi ten výraz-a ak taká žena nemá sociálnu oporu rodina, blízkych či priateliek, alebo už aj dospievajúcich detí, tak neviem, ako by nevyhorela... tu totiž nie je asi nič, čo by mohla len tak "prestať robiť", aby si neuškodila. Nie zriedka nerozumejú ani najbližší, čo sa odohráva v duši matky, manželky, ktorá by potrebovala sem tam trocha vypnúť, alebo dokonca pravidelne vypnúť z "fungovania" v domácnosti so všetkými jej oblasťami, ktoré zahŕňa. Od varenia, po čistotu, opravy a údržbu obydlia až po spokojnosť členov rodiny svojej a príbuzných, spokojnsti v zamestnaní... Už len na písanie je toho veľa:0)) Prepáčte moju otvorenosť,ale tak to vidím ja. Žena matka sa má právo realizovať v zamestaní, ktoré ju baví, má právo na oddych, miluje svoju rodinu aj príbuzných, a aj tak, ak jej je ťažko, môže iba ona sama odpovedať na tú otázku, ako si uľaviť, čo zmeniť a ako. Dakedy to trvá dlhšie, kým prídeme na isté veci, ktoré sme možno mohli robiť inak... PS: zasa je to celé iba o mne, aby si nikto nemyslel, že píšem o ňom:0)))

Ten dlhočizný komentár mal byť o tej pravde... každý o nej vie a každý osobne sa rozhoduje spôsobom, ktorý je jemu najbližší... čo je skutočne mojou úlohou, povinnosťou, záľubou a ako to môžem zladiť dokopy ako by som si mohla oddýchnuť a netreba sa obávať to aj vysloviť pred rodinou či príbuznými. keby sme aj získali iba poľutovania alebo neporozumenie, aj tak nás to obohatí inak. Overíme si pravosť porozumenia u blízkych a možno nájdeme inú osobu, ktorá nám dá iný pohľad na vec. Nikto z nás sa nevyhne tým preťaženiam, ktoré však dostanú bohatú odmenu formou smiechu detí a radosťou aj spokojnosťou manžela, či svokry a vždy tu budú aj tie tienisté stránky, ktoré nám sem tam, či častejšie priotrávia život. No aj tie prejdú do minulosti a možno sa stanú zdrojom pre hodnotnú skúsenosť, ktorá sa dá získať iba týmto spôsobom. Oči, ktoré plakali, vidia jasnejšie, Boh stvoril ženu a dal jej slzy... lebo vedel...

Tak nepíšem vlastnú, ale to, čo som veľ-veľa krát skúsila. U kolegýň- zdravotníčok, lekárok i učiteliek, u študentiek. Aj u slobodných v plnom pracovnom nasadení. Pretože niekto si myslí, že ak žena nie je vydatá, nie je pre iné ako pre zamestnanie.
Najmä tí, čo sa volajú šéfovia, a bohužiaľ, dosť často duchovní. Nech prepáčia, ale musela som to povedať a necielim na nikoho konkrétneho.
Veľmi častý je ten pocit nezmyselnosti konania a námahy. Často sa stávalo, že najvyššie odmeny dostávali tie, čo vedeli dobre rozprávať a nie tie, čo najviac urobili. To vie ukrutne znechutiť. Peniaze síce nie sú všetko , ale nie každý strká peniaze do vlastnej pančuchy. Sú i takí, čo chcú pomôcť.
Niekedy sledujem vonku učiteľky materských škôl.....to je nezaplatené práca....oveľa ťažšia, ako na základnej škole. Tu vidím hneď, ktorá je vyhorená...reve po deťoch, maličkých- 3-6 ročných, postrkáva ich hrubo, bez citu, častá odpoveď "daj mi pokoj" učí zakríknutosti od veku, kedy by sa malo dieťa, ktoré už je ranené tým, že musí stráviť pár hodín bez milovanej mamky- nemusí to byť navonok, ale v podvedomí!- učiť citu ku krásnu a ku láske a k povedomiu, že je milované.
Nie, nestrkám do jedného vreca, to sa nedá.
Skôr chcem vzať hold ženám, ktoré napriek nedoceneniu a skrytým ranám dokážu prejaviť dieťaťu lásku a byť trpezlivé.Vďaka Vám, sestričky, vychovávateľky, učiteľky za odpovede na tisícoraké prečo a za úsmev, ktorý presvedčí, že život je predsa len pekný.

Obe ste to nádherne vyjadrili, ďakujem za tieto slová plné prežitej pravdy.

Ja som sa rovno už zosypala, nie len vyhorela.
Chcem, aby sa tie, čo ešte môžu, poučili na mojich chybách.
Hneď po VŠ som sa dala na druhú VŠ, aj keď len na 4 semestre. Doplnkové pedagogické štúdium pre absolventov VŠ na CBM v Bratislave. Aby som mohla popri materskej učiť náboženstvo, lebo odrazu bolo treba katechétov a neboli žiadni. Miestny duchovný mi nechcel dať súhlas, tak som ten súhlas napísala sama a došla k nemu len pre pečiatku a podpis v posledný deň, kedy musela byť pečiatka na obálke s týmto hraničným dátumom. Čo mal otec Leander robiť? opečiatkoval a podpísal. Ako ho poznám, pre neho rodina , materstvo, je niečo posvätné, iktoré si zasluhuje plnú pozornosť a úctu z každej strany... pochopila som to po rokoch, prečo nechcel súhlasiť s tým, aby som šla znovu študovať....v tom čase sme mali ešte iba jedno dieťa, ale teraz začínam uvažovať o tom, že otec Leander má asi prorockého ducha a vedel viac o tom, že naša rodina sa poriadne rozrastie a ja budem ešte veľa krát tehotná...
Učila som nábožko iba počas štúdia, teda dva roky po pár hodín týždenne. Potom som začala pracovať, hoci som mala byť na tretej materskej dovolenke i rodičovskej ....Ferko mal 4 mesiace, Mirko rok a pol, Milanko 4 a pol roka... mama v práci- hej dojčila som Ferka ešte nejaké dva mesiace, ale stres v práci ,rozbeh úplne nového subjektu...mi dali zabrať. 4 roky na to, som v rámci klasickej dovolenky porodila Otilku, aj do pôrodnice za mnou chodila denne na dve tri hodinky sekretárka...celé 4 týždne dovolenky potom domov... dva týždne som maródovala (pracujúc doma) a po 6 týždňoch od pôrodu som bola v práci. Keďže zákonníjk práce vtrdil že žene patrí materská dovolenka, a nie že každá matka musí nastúpiť povinne na materskú.... tak som si dovolila nebyť vôbec na materskej. Ani pred pôrodom, ani počas ani po. Kým žena akotak vládze, zdá sa jej, že robí dobre, aká je silná a aká... hlúpa pri tom...lebo príde čas, kedy už len vzdychne, že robila zle, pre seba...pre dieťa...
Hádajte ako som sa správala o ďalších 6 rokov po narodení Miriam? Poučená vlastnými chybami, unavená som si naplno vychutnala 3 roky a potom už s podlomeným zdravím aj ďalší čas pomedzi pár mesačné pracovné príležitosti, zadarmo do jej 6 rokov.
Teraz prešiel mesiac od jej 6 rokov a ja som stále doma. Bez práce. Nie som bez práce, lebo 7 ľudí v rodine nedá čas na oddych.Stále je čo prať, vešiať, variť, zašiť skrátiť, zúžiť,ostrihať,ožehliť... Keď si to tak vezmem, ja ani nemám kedy chodiť do práce!!!! A ak, tak maximálne na 4 hodiny denne, lebo viac by som ani nevládala...Ak na 8 tak to by musela padnúť polovica mojich domácich prác na niekoho iného, ja viem podelilo by sa to, veď deti už sú aj veľké a vedia zabrať, keď treba.
Ja len pozorujem, ako mi ubudlo síl, ako sa mi skelet vzpiera, keď od neho chcem výkon, ako sa dlho zotavujem zo záťažových situácií, ako rýchlo sa unavím, ako málo vládzem, že o 23,00 odchádzam zo svadby, a ak náhodou ponocujem do 2,00 hod, trvá aj týždeń, než sa mi organizmus spamätá....

...a moje životné:" ja to dokážem sama" by som najradšej strčila kamsi. kKeby som mohla vrátiť čas, nechám pomáhať každého, kto prejaví ochotu pomáhať.
rozhodne by som si vychutnala všetky materské "dovolenky" a aj s holým pozadím radšej ako s výplatnou páskou vo vrecku v práci...

verte, že si užívam každý deň, že si vychutnávam každý dúšok kávy, prerušujem to, čo robím keď slnko krásne svieti a zláti listy na stromoch pred bytovkou... a sledujem a nechávam sa tým opantať a žasnem... lebo o veľa krásy a pokoja som prišla svojim nezmyselným naháňaním sa...
Keď spoločne naša rodina obeduje alebo večeria, nedvíham telefón aj keby prezident volal... v podstate ma ani nezaujíma, kto volá... ja stolujem s mojou rodinou. Postupne mením svoje návyky a prichádzam na veci, že nemusím byť stále on line pre celý svet, stačí byť on line pre najbližších... a tých, ktorých mi Boh pošle do cesty, kedy on chce.
Je ťažké prekračovať rozrobenú prácu a ísť si ľahnúť na 20 min , ak si to organizmus žiada. Ale už to dokážem. Už mi nevadí prach na nábytku čiernom, lebo viem že raz za týždeń ho ten, čo má službu v obývačke, zotrie, nie som predsa otrokom nábytku a prachu....

...napadá mi ešte jedna vec. Ak sa niekto ponúkne, že vám zoberie deti na nejaký čas , na prázdniny alebo na víkend, urobte všetko preto , aby ste to využili. Ba dokonca sa s pýtajte znýmych s veľkými deťmi, alebo bezdetných, či by nevzali vaše deti k ním na čas... urobíte radosť deťom, sebe i rodine kam deti poputujú.
Nebojte sa požiadať o pomoc. Aj keď sami ešte vládzete!!!!

Otilka, klobúk dolu! Nie pred tými "výčinmi" :0))) kedy si testovala koľko ešte vydržíš, ale aj za tie! Hlavne ale pred krásou tvojho vyznania. Mám slzy v očiach a viem si živo predstaviť, aké je úžasné, čo opisuješ! Ja robím celý čas nočné služby, keď som ešte pracovala na 40h úväzok, nevedela som ako vyzerá svitanie!!!! prespala som cestu do práce i z práce, vysilená a zmožená... inými deťmi. Potom, keď som už nechodila na 40h, som plakala pri východe slnka a ďakovala Bohu za tú krásu a za to, že JA si DOVOLÍM vidieť ju! Oti tvje príspevky sú balada na život! VĎAKA drahá MAMINA OTILKA!!!

Mala som pocit, že Jarka chcela presmerovať diskusiu niekam inam ale Otilkine úprimne slova mi nedajú aby som sa aj ja nepodelila s vyhorením ako som ho nedávno okúsila.
Navštívila ma priateľka, veľmi nešťastná, hneď pri dverách ma hrešila, že pre tie rozhádzané topánky pred dverami sa ku mne ani nedostane a ani tie tašky na chodbe by nezniesla. A keď som ju chcela usadiť v jedálni, zas sa jej nepáčilo to množstvo pohárov na stole a chcela silou mocou ísť sedieť von. No práve som dopekala koláče tak sa nedalo.
Keďže od začiatku bolo jasné, že sa potrebuje vyrozprávať tak som ju nechala a nevysvetľovala jej, prečo je to u mňa všetko tak naopak.
Skôr ako začala svoj monológ stihla poznamenať, že deti majú tu ľudovú hudbu nahlas pustenú, či ich nenapomeniem, ale potom som už dala kávu na stôl a ona sa mi začala sťažovať.
V práci to mala zlé, každú chvíľu čakala prepustenie, prišla domov všetci doma, ale ako keby nikto ani nebol doma. Nakukla do jednej izby, dcéra tam bola aj s kamarátkou započúvaná do hudby, nevenovala jej ani pohľad, len sa opýtala, či by im neprichystala niečo na zobnutie. Syn zavretí v druhej izbe komunikoval iba s počítačom a po pozdrave sa len opýtal, či mu vyprala tričko, vraj ho večer potrebuje. No a na záver, manžel od telky na ňu kričí, že ju čaká s kávou. Samozrejme uvariť si ju musí sama a doniesť k telke. A tak sa pobrala do kuchyne najprv dala variť vodu, potom nahádzala veci do pračky , umyla riad a zaniesla kávu do obývačky. No a práve vtedy si uvedomila, že funguje ako robot a povedala si dosť. Tak sa vám zobrala, nikomu nič nepovedala a prišla aj s mobilom ku mne. Vraj kedy si všimnú, že nie je doma.
Trvalo im to dlhšie. Chýbala manželovi. ( Po telefonáte poznamenala, teraz upratujem po káve a iba pohľad na prázdny pohár mu vnukol myšlienku, že nie som doma.) Samozrejme vypočula si jeho múdre rady, vraj mala najprv vypiť kávu a potom ísť do obchodu a že sa nemá baviť.
Mne medzi časom vychladli koláče a tak som ich začala krájať a ukladať na taniere.( Zas mi dávala rady, vraj mi zaschnú a vraj si mám konečne sadnúť a nepobehovať stále.) Ešte som nabrala pitie a zavolala : k- o- l- á- č. To sa otvorili dvere izieb povyliezali deti niektoré si zobrali tanier zo sebou, tie menšie sa usadili pri stole, každý na svoje miesto pri svoj pohár. Ešte sa ma snažila upozorniť, že by nedovolila nosiť koláče do izby ale keď sa zjavil syn celý biely (sadroval v pivnici), už prestala.
Pochopila, že tie topánky a tašky nepatria mojim deťom ale ich kamarátom, že ta hudba je vlastne skúškou skupiny, že keď mňa nevyrušuje biely prášok na dlážke nebude ani ju. (Ešte dnes sa čudujem nad tým, že si syn zobral metličku a pozametal po sebe, zvyčajne to nerobí, možno preto, že som mala návštevu.)
Len ticho sedela a krútila hlavou, po celom procese vydávania maškrtky len povedala. „ Ja si tu vylievam svoju dušu a ty to tu máš také isté len vo veľkom. Uvedomuješ si to!“ odpovedala som jej, že áno a že som sa pokúšala aj štrajkovať. Neprať, neupratovať... ale len čo sa mi nakopila robota.
Ako to celé skončilo? Sadli sme si von a celkom sme vypli, neskôr sa pripojila aj švagriná... (rozhovorom a oddychom sme dobili energiu a uvedomili si, že by sme to mali robiť častejšie)
Urobiť si čas aj pre seba preto, čo nás baví.

Vďaka každej za jej osobné svedectvo - cením si všetky.

Ďakujem tiež za komentáre, v ktorých podávate recept ako nevyhorieť.
Zaiste je toto cesta - postarať sa aj o seba, nezanedbávať vlastné potreby v nijakej oblasti života. Nechať si priestor a čas aj na tvorivosť, umenie, pohyb, relax.

A predsa:

Pokúsme sa teraz vcítiť do človeka, ktorý totálne vyhorel.

Čo cíti? Sklamanie? Nechuť? Je plný negativity? Je naplnený žiaľom? Či cíti niečo ako nezmyselnosť - konania, námahy, služby?

Jarmilka H., máš pravdu, aj nekonštruktívna či prehnaná kritika a snaha o "naprávanie" druhých môže byť príznakom začínajúceho vyhorenia.

A prečo dávam znovu tú istú otázku?
Nuž chcela som názornejšie a podrobne ozrejmiť, čo vlastne to vyhorenie je.

Ak sme podráždené, ak kričíme, ak sme sklamané, ak sme nahnevané ... ak sme plné negativity, či ak nadmieru plačeme, alebo máme depresiu - to všetko môžu byť varovné signály, že niečo nezvládame ... a áno, môžeme byť aj na ceste k vyhoreniu.

No vyhorenie je ešte o kúsok ďalej.

"Pokúsme sa teraz vcítiť do človeka, ktorý totálne vyhorel."

Ja neviem... dá sa to? Ak niekto prežil stav vyhorenia, potom si to môže pamätať, ale ak nie, môžeme si len predstavovať, ako by sme sa asi mohli cítiť, keby... Ale obávam sa, "syndróm vyhorenia" je ešte trochu niečo iné. Je to odborný termín pre stav aký si prirodzene predstaviť nemôžeme. ak sme ho nikdy nezažili.

Neviem, čo cíti. Podľa toho, čo sme sa o syndróme vyhorenia učili, tak v neskorších štádiách necíti vlastne nič. Len akúsi rezignáciu, odmietanie všetkého vrátane ľudí i vlastného života. túži sa "vypnúť".
Asi tak. Najprv sklamanie, nechuť... potom negativitu a nezmyselnosť svojej práce, neskôr nezmyselnosť úplne všetkého.

Evka, presne si to vyjadrila.
Ak si to vieme predstaviť, tak sme to zažili na sebe alebo na niekom vedľa nás. Inak si to nepredstavíme.
Inak písala som to v svojom prvom komentári .... o čo tu ide.
Otilka aj Jarka napísali pekné skúsenosti, kde boli už na ceste...k niečomu horšiemu... ale uvedomili si včas možnosť prevencie :-) Aj vďaka tomu, že sa mali s kým o tom pobaviť a zistili že v tom nie sú samé.

Vyhorieť - stratiť všetko... má význam ešte žiť... prečo...?
Nekonečne veľa otázok, pocitov...
Každý to vníma inak... aj lieči inak...

Pre mňa je odpoveď jasná.
Je tu niekto kto ma má rád takú aká som....

BINGO :-)

Súhlasím

Tak to je,najdoležitejšie mať niekoho,o kom vieme,že nás skutočne počúva,aj to stačí

Takže: schudla som 15 kíl behom mesiaca, vypadalo mi 3/4 vlasov, nevedela som sa usmiať, absolútne mi nefungovali usmievacie svaly, nedalo sa!!! Dve hodiny som sa prehovárala aby som spustila ľavú nohu na zem, organizmus nechcel poslúchať, ´dalšie dve hodiny som prehovárala druhú nohu... 4 hodiny som stála nad hrncom s polievkou a nevedela sa rozhodnúť, či do nej patrí sukor alebo soľ....môj život bol nanič. Som iba darmožráč čo nemá právo na jedenie , lebo nič nerobí a nezaslúži si.
Modlitba nefunguje
žiadna úľava, žiadna útecha, diabol sa vyškiera spoza každého rohu akričí a rehoce sa, kde je tvoj Boh??? no ukáž, prečo ti nepomáha? ha?
zúfalstvo, pohľad na nôž pohľad na zápästia, rozum hovorí čo bude s deťmi ak sa odpraceš? to chceš, aby ťa stratili? ani oni nestoja za to, aby si si to rozmyslela?

Bola som v tejto situácii. reči mi nepomohli. Rozčuľovali ma. to čo mi pomohlo, bol inzerát- hľadám osobnú asistentku k ťažko chorej manželke. telefonát. a ja sama v depresii na pokraji života a smrti, som odrazu bola zodpovedná za dementného človeka Alzhaimera. učila som sa režim chorej, makala fyzicky nadľudsky, 2 x denne kvôli nej chodila na prechádzky za každého počasia. Kvôli sebe by som ani nohu nevystrčila z postele... kvôli mojej chorej som to robiť musela. Niet nič lepšieho ako pracovná terapia. Nie fingovaná do ktorej ak nechceš neideš. ale naozajstná!!!!
hoci za málo peňazí, to nie je podstatné, podstatné, že som bola pod kontrolou manžela tej chorej pani, nebola som sama doma, a ich režim dal do poriadku môj režim, maximálna fyzická námaha ( ja 55 kilová, pani 75 kilová. pod chvíľou aj padala na zem a bolo treba ju dvíhať....)mi pomohla prekonať nespavosť....
nie slová, ale miera zodpovednosti za iného, ktorý je na tom horšie ako ja.
A tiež mi pomohlo video zo mńa, keď som sa zbadala ako vyzerám ako mrtvola čo sa jej oči zatvárajú v stave bdelosti.... padali mi viečka. zľakla som sa sama seba a vtedy som si povedala : už chápem zdesenie v očiach našich detí ke´d ma takú vidia, oni strácajp poocit istoty, ktorý by som im mala poskytovať....
toto a tiež návšteva kresťanského psychiatra, aj lieky mi pomohli sa z toho hrabať...

Dnes ďakujem Bohu za to, z celého srdca, legbo viem, aké to je. Nie z kníh som to načítala ale na vlastnej koži zažila.... aj psychosomatické problémy, aj nerozhodnosť aj stratu záujmu o udalosti rodinu. i Boha.

S radosťou svedčím, keď cítim že treba.
A čím ďalej tým viac treba.
Ozaj, mojej mame diagnostikovali Alzhaimera, a ja s vďačnosťou Bohu, môžem teraz slúžiť mojmu otcovi a radiť mu, čo a ako s mamou.

Nevidela som svetielko na konci tunela, iba samú tmu bez konca a kraja, bolelo to a veľmi.

Ak sa človek činorodý, večne veselý a nadšený zo všetkého ocitne v takej levovej jame ako saom to mala možnosť zažiť ja.... že ja sama som potrebovala pomoc,, že mi z druhej strany mesta známa doniesla hrniec jedla pre rodinu, lebo cítila že nie som schopná ani navariť..... siahla som si na to aké to je, prijať pomoc. i prosiť o pomoc. Ja čo som celý život pomáhala iným.... no a čo? veď sa máme milovať navzájom!!! dokonca máme milovať svojich nepriateľov a dobre robiť aj tým čo nás nenávidia!!!! neurobila som nikdy nič výnimočné, len som občas bola verná môjmu krstu. a občas niekto tiež voči mne.
Momentálne idem na druhý koniec mesta k vdove s 4 deťmi ,čo jej decká chchú vziať do DD a ju šupnúť na psychiatriu
prosím o modlitby. dík