Základná otázka je:

Ako horieť tak, aby sme nevyhoreli?

Pravdu povediac, nikdy som nevahorela pri práci, akákoľvek bola ťažká.....vyhorela som, keď som s ňou musela skočiť. Mala som v živote to šťastie, že som všetko , čo som robila rada, či to bolo učiteľstvo, či viacero prác v zdravotníctve alebo napokon údel žienky domácej a opatrovanie mojej mamky. Vo všetkom som cítila zmysel, náplň, poslanie.
Vyhorená som teraz, keď sa to všetko pominulo. Ďakujem Pánovi, že mám ešte dosť síl. Vhorenie je to, že čo robím, už nerobím s láskou. Učím ľudím ktorým nejde o vedomosti, ale o zamestnanie v zahraničí...aj oni sú vyhorení,aj ja.
Pomáha mi modlitba, ktorá môže unaviť a tlieť, ale nevyhorí nikdy tak, aby zhasla...tak to cítim, tak to píšem. Bez chvastania a bez depresie.

Ja sa domnievam, že to, že niet nikoho, koho by to zaujímalo je problém toho vyhoreného. Ak sa on izoluje, ve´d on všetko zvládne sám a pomoc kým je pri sile nepotrebuje... potom ke´d mu dochádzajú sily, naozaj to nikoho nezaujíma, ale za to si môže aj sám, lebo sa vzdal dobrovoľne svojvoľne pomoci skôr a tým aj sociálnych kontaktov, blízkych ľudí, ktorí sa stali vzdialenými, a nevedeia vôbec, že on má problémy...

Pri opatrovaní chorého doma je najlepšie prijať chorobu ako dar. Nie ako trest. A s tým darom sa podeliť. Zapojiť do starostlivosti čo najširšiu rodinu,nevzdávať sa návštev, naopak, ke´dže ste vy prpútaný k domácnosti s chorým, tak organizovať podľa miery možností malé priateľské stretnutia doma, s tým, nech každý niečo donesie na zobnutie, pitie, a spoločne aj chorého zapájať do tohto spoločenského procesu. Poviete si nemožné v istých prípadoch.... ale ja vám hovorím, že takéto stretnutia sa diali aj v rodine 1,5 roka v kóme ležiacej matky, dvoch 22-a 24 ročných synov a dalo sa to. V rámci stretnutí u nich doma sme sa pomodlili aj ruženec spoločne a dokonca sme zapojili aj mamku v kóme, tak že aj ona dostala svoj desiatok ruženca, kedy sme na jej zdravas boli všetci ticho a v duchu sme sa modlili s ňou a potom nahlas odpovedali. jednoducho záleží na nás, či dovolíme sami aby sme boli obklopení ľuďmi, ktorí budú poznať zdravotný stav náš i chorého, budú prítomní pri potrebných úkonoch a budú vedieť nás zastúpiť, alebo budeme žiť systémom " ja sama, ja sám" a potom nám fakt nebude pomoci.

Dlhodobo chorí sú súčasťou našich rodín a nepatria do doliečovákov, ak to nevyžaduje napojenie na viacero prístrojov súčasne a nutnosť zdravotníckeho personálu 24 hodín denne.
Poznám prípad Dominikánskeho kňaza pátra Filipa ktorý je paralyzovaný na lôžku na ventilácii a jedine môže žmurkať viečkami nič viac. Počas postupu choroby si sám vybral veriacu z farnosti ktorú pripravoval na to, ako mu bude svalstvo atrofovať a vymysleli si žmurkaciu abecedu, leží u nej doma, denne je u nich pár návštev, niektorí pomáhajú s varením, niektorí s prádlom, a niektorí komunikujú s pátrom, ktorý leží v podstate akoby v kaplnke, lebo má v izbe Bohostánok, denne k nemu chodia kňazi slúžiť svätú omšu, s pomocou jeho opatrovateľky, ktorá dvíha jeho ruku a vedie ju ona aj požehnáva pri odchode návštevníkov.
Dokonca s tom stave, ako je už vyše 10 rokov, žmurkacou abecedou preložil do češtiny nanovo dielo Ľ.M.Grigniona O pravej úcte k Panne Márii. Tento jeho preklad by sa mal čítať na kolenách. nesmierna námaha, niekoľko minútové zisťovanie každého jednotlivého písmenka... to treba naozaj zažiť... on ovládajúci 10 svetových jazykov, žmurkaním odpovedajúci češtinou... ktorému zdravotný stav neumožňuje verbálnu komunikáciu

najprv sa ho jeho opatrovateľka a tlmočníčka zo žmurkacej reči spýta:
je to číslo nebo písmeno žmurk
pri ktorom slove žmurkne vie že tam má pokračovať
teraz vie že je to písmeno
pýta sa první řádek? druhý řádek, žmurk
tak vie, že písmeno ktoré chce páter Filip povedať je z druhého riadku a tak menuje jednotlivé písmenká abecedy v druhom riadku a pozerá pri ktorom žmurkne a tpo je to písmeno... potom sa ide ´dalej znovu od začiatku, kým sa nevyskladá celé slovo, alebo aspoń jeho začiatok, potom sa už aj hádajú možné varianty.

Páterko mi chcel dať jeho preklad knihy Opravej úcte, tak sme sa dostali úpostupne k písmenkám Grign a opatrovateľke už bolo jasné, že je reč o Grignionovi..a rovno sa ho spýtala, či mi má dať knižku. Aké bolo úžasné, že ja som v taške mala práve Grigniona v slovenčine.... aby som počas jazdy vlakom z Mladej Boleslavi do Poděbrad mala čo čítať....a to už nám tiekli slzy od dojatia všetkým trom....

Naozaj treba myslieť dopredu, ešte kým vládzeme a dopriať aj iným občasné povarovanie chorého a sebe oddych vyvetranie hlavy i zmenu prostredia. čím ´dalej tým menej sa to bude dať s postupujúcimi komplikáciami pri akejkoľvek chronickej chorobe....

pozn.: Za uzdravenie pátra Mária Filipa je dobré prosiť Boha na orodovanie kardinála Berana.

Otilka to krásne vyjadrila, že to, že niet nikoho, kto by sa zaujímal, je problém vyhorenia. Tu totiž prichádza k tomu, že človek sa izoluje a každého vidí ako nepriateľa, v lepšom prípade je tam apatia a neschopnosť komunikácie. Vždy je niekto, kto sa zaujíma.
Ešte pár poznámok k vyhoreniu:
Syndróm vyhorenia sa prejavuje hlavne tým, že človek cíti, že nemôže ďalej. Prichádza strata energie, človek už nemá z ničoho radosť a nastupujú aj zdravotné problémy. Poslednou fázou môže byť dokonca samovražda. Nečudo že aj nezáujem o ľudí je vtedy silná a otázka, či to človek dokáže sám prekonať. V posledných fázach je to už ťažké.

Najhoršie je že samotný človek si často ani nevšimne prvé príznaky, skôr si to všimne okolie, preto je dôležité, aby človek dostával spätnú väzbu z okolia.

Syndróm vyhorenia má počiatky v tom, ak niekto investuje do niečoho veľa energie a nadšenia, prípadne ak sa o niekoho stará, tak to veľmi prežíva – napr. veľmi prežívam osud klienta, nemusí to byť ani rodinný príslušník. A pretože obvykle veci nejdú tak ako by sme si priali, tak sa začnú prejavovať problémy: Človek nie je schopný rozdiel medzi tým čo očakáva a čo je realita, prijať, alebo si to vlastne ani neuvedomí, že to treba riešiť. Prichádza apatia a schopnosť empatie slabne. Prostredie, v ktorom človek pôsobil, je zrazu nepriateľské územie.
Pocit bezmocnosti k syndromu vyhorenia prispieva najvyššou mierou. Ak ešte človek samotný má v sebe tendenciu robiť a mať všetko dokonalé .... tak to je nebezpečná kombinácia.

Z horeuvedeného vyplýva aj spôsob ako to zastaviť. Popri rôznych radách typu: stanoviť si priority, vedieť povedať „nie“, znížiť vysoké nároky, nesnažiť sa byť zodpovedný za všetkých a za všetko (pocit vlastnej dôležitosti je treba vidieť reálne), rozdeliť si denné činnosti, odpočívať, relaxovať, je hlavne dôležité naozaj toto:
že človek si nájde niečo, čo mu prináša radosť, nejakú činnosť, koníčka, aktivitu..............
má emocionálnu podporu, teda cíti sa niekým naozaj prijatý,
nájde si odbornú pomoc
a hlavne nič nerobiť nasilu – človek v takomto stave aj duchovný život vníma inak a modlitba by nemala byť modlitbou zúfalca, lebo človek potom nadobudne pocit, že aj Boh je ďaleko. Ale skôr je vhodné najprv si nájsť priestor, napr. v prírode, v tichu, s iným človekom, spoločenstvom, kde dokáže spontánne a otvorene dýchať a prežívať intenzívnejšie aj Božiu prítomnosť.

A keď už je vo fáze, že každá rada márna? Tak tu je potrebné naozaj druhého človeka. vyhorený človek je ako dieťa. Bez viditeľného kontaktu s okolím, ale predsa cíti, ak niekto k nemu pristúpi s porozumením a láskou. Dieťatu stačí prítomnosť. Láska prebúdza k životu. Proste ako píše Otilka, Mať okolo seba ľudí. Človek. ak ostane sám, neprežije.

Teória, Aninka.Zrejme si veľmi mladá.
Nerobila som málo.Necítim sa vyhorená,Ale ak Ti dá okolie pocítiť, že ťa už nepotrebujú a si odsúdená k osamelému tráveniu Vianoc, hoci nič nechceš, žiaden darček, naverím a napečiem si sama, ide mi len o ten stisk ruky a zavinšovanie a zaspievanie si vianočnej pesničky, tak to dôvod k vyhoreniu je.
Toľko.

Horieť treba Ježišovou Láskou ak si uvedomíme, že nič nieje od nás ale od Pána Boha tak aj naša služba blížnemu je iná. Ak zveríme všetko Pánu Bohu tak nevyhoríme.

Márne sú naše namáhania bez Božieho požehnania.
Hovorievali moje staré mami.( nech im Pán Boh hriechy odpustí, aj to vždy povedali, keď si spomenuli na mŕtveho!)

No veď aj to je to o čom píšem Mária...máš pravdu. :-)
Bez ľudského tepla príde k vyhoreniu rýchle. A vzťahy, dobré vzťahy, sú aj prevenciou vyhorenia. Tou najväčšou, čo si budeme hovoriť. Ano, je ťažké nájsť si niekedy blízku dušu, alebo duše. Je to šťastie a to šťastie si treba veľmi vážiť.
Veď koľkí ľudia ostávajú osamelí, dokonca aj uprostred rodín.
Ja som zažila vyhorenie a aj niekoľkí moji priatelia. Bez ľudského tepla niet cesty a ak sa aj človek z toho dostane, ostáva tvrdý a vnútorne osamelý.

to, čo som napísala nie je rakcia na nikoho komentár, ale moje vlastné skúsenosti.
Bola som osobnou asistentkou osoby ZŤP (Alzhaimer bol pani diagnostivoaný ako 50 ročnej , ja som ju zažila v roku jej 60 narodenín, kedy to už bolo takmer bez jej hovoreného slova...)

Aj preto, čo som zažila, mám chuť robiť odľahčovacie centrum pre doma opatrovaných chorých, aby si ich zdraví príbuzní mohli oddýchnuť povybavovať veci.... pospať...

Nie vždy sa dá zapojiť celá rodina, sú choroby kde sa to nedá. moja mamka a otec doopatrovali oboch rodičov z oboch strán a stretli sme sa zo všeličím. Iba Pán Boh vie čím všetkým sme prešli.

Ale v našom rodičovskom dome vždy bolo miesto pre lásku a úctu k starobe a chorobe a som za to rodičom nesmierne vďačná.

Neviem či ja niekedy dokážem to čo oni a čo všetko ma čaká ale už teraz to zverujem Ježišovi.
Dostala som veľa ...

Mária Irma, a kde je problém? Čo ti bráni byť na Vianoce u nás? manželova mama 70 ročná je stále u nás na Vianoce, na Štedrú večeru berieme aj Starkú susedu z najvyššieho poschodia, od kedy jej umrela mamka 97,5 ročná- 4 roky Štedrovečeria s nami. v 5 izbovom byte je miesta aj na spanie dosť, a stoly máme dva, každý pre 12 ľudí!! Takže aj dva tucty apoštovlov posadíme a nakŕmime.

Zbalíš si kefku a pyžamo a je to. Smer PO

Dokonca Mária, predstav si, aj teraz som na ceste k syndrómu vyhasnutia - a dostávam sa do fázy apatie, klesá napr. aj schopnosť komunikovať s okolím, človek zrazu sám seba nepoznáva a cíti, že nemá síl to zastaviť...dokonca iné aktivity, modlitba, oddych....už prestávajú zaberať. Priatelia ma prestávajú zaujímať aj keď mi prejavujú blízkosť...... tak uvidíme ako to dopadne tentokrát.

U nás( a sú v tom zapojené aj naše deti) funguje koleda na štedrý deň. Opustení ľudia si nahlásia, že chcú aby ich navštívili deti a oni prídu. ( Priznám sa, že prvý rok som sa aj hnevala lebo si deti nestihli ani darčeky rozbaliť! ) Ale zvykla som si už neriadim všetko ja.

Teda, Oti, to je dobrý nápad.
Normálne popremýšľam.
Keď už sama nemôžem tráviť Vianoce tak ako si predstavujem, pomôžem niekomu inému.
Ale nemusia to byť len Vianoce.

Anka, kým som učila takých, čo mali reálny záujem o jazyk, o.k., to som zvládla aj pri opatrovaní mamky. Ale teraz 2/3 chodia opatrovateľky....naženú ich na rýchlokurz 2 mes., tam nemajú o ničom dinstu a v Rakúsku, nemecku a inde ich vyhodia. Potom prídu ku mne a čakajú to isté- skoro, skoro skoro naučiť! Lebo chcú skoro, skoro do roboty. Ja ich chápem, ale na zázraky sú Lurdy aMedjugorie a nie ja. Ku mne treba na základy chodiť aspoň rok, ak to nemajú zabudnúť. A oni za sva mesiace zasa zdúchnu a daktoré bez zaplatenia. Ja z toho musím žiť..... oveľa radšej by som učila zadarmo chudobné deti, ktoré majú ozajstný záujem, za symbolický poplatok. Niektoré aj odháňam- nemám svedomie ťahať peniaze ľuďom z vrecák, ak sa nič nenaučia. A ak sa chce rýchlo naučiť, márna sláva,musí sa učiť aj doma....Ja tú energiu mám, aj chuť- ale nie robiť dačo zbytočne!

Jáááááj- nuž sem si ma vyvesiť nemusela, ja som ti napísala pekný diskrétny mailík.....a tu to čítajú všetci admini a každý kto má džurku v dupke a ostanem šalena pre všetkých.... odpíšem Ti, ale na mail. Naj še ňehnevaju. OK:

Anka, stále sme roky prestierali jeden tanier navyše k štedrovečernému stolu, pre náhodného pocestného lebo v ten deň by mal byť hosťom každý, kto zaklope na naše dvere. Roky ten tanier i stolička ostávali prázdne, prosila som boha, aby sme zažili aké to je, ak príde " POCESTNÝ". Hosť do domu - Boh do domu. Ani jedla nemáme menej ako nám treba, aj darček sa nejaký stále nájde čo sa dá podarovať a urobiť ním radosť, aj si pospievame koledy spolu...aj nikto nie je sám.
U nás to už je tak, že ani nevieme byť sami na štedrý večer. Už samozrejme robím aj zemiakovú kašu k rybe, lebo suseda nemôže majonézový šalát. Deti sa pýtajú volala ti tetu Hanku zhora? A ja, že načo, veď je to už dávno jasné že stále večeria s nami, že ju nenecháme samú plakať niekde pod strechou činžiaka v jej byte.

A ešte stručná odpoveď na otázku - Ako horieť aby sme nevyhoreli?
Z toho čo tu bolo popísané vyplýva:
mať odstup, nemyslieť si o sebe že je všetko na mne a bezo mňa to nejde a mať kvalitné zázemie čo sa týka vzťahov. (s ľuďmi, s Bohom, oddelene to neexistuje)