O našej identite v Ňom.

Na začiatku Jánovho evanjelia, na druhý deň po Ježišovom krste a po svedectve Jána Krstiteľa, sa Ján a Ondrej vydávajú za Ježišom a na jeho otázku, čo hľadajú, odpovedajú protiotázkou: „Učiteľ – kde bývaš?“ Zaujímavé, že nevedeli, kde býva, ale vedeli kto je – Učiteľ! A svojím vydaním sa za ním, ako i spomínanou otázkou, zároveň hovoria niečo aj o sebe – to, že sú, resp. chcú byť jeho učeníkmi. Jedno s druhým súvisí. Veď k čomu je učiteľ bez učeníkov? A učeníci bez učiteľa?

Svätý Polykarp, ktorého pre Krista získal a viedol spomínaný apoštol Ján, keď stál zoči-voči smrti, dostal od prokonzula ponuku: „Potup, urážaj Krista a vyslobodím Ťa!“ Polykarp mu odpovedal: „Už osemdesiat šesť rokov mu slúžim a nikdy mi neurobil nič zlého, nikdy ma nesklamal; ako by som mohol haniť svojho Kráľa a Spasiteľa?... Nahováraš si, že by som sa mohol nechať zlákať a prisahať na cisárovo šťastie? Ak predstieraš, že nevieš kto som, tak počúvaj, čo Ti teraz  úprimne poviem: som Kristov učeník“. O chvíľu nato Polykarp zomiera na rozpálenom ražni. – Pre Jána, Ondreja, Polykarpa, ..., ale aj pre nás je výsadou mať takého Učiteľa, byť jeho učeníkmi = napodobňovať ho a byť jeho svedkami. A nielen to!

Ak vyznávam, že Ježiš je mojím Pánom a Kráľom, zároveň vyznávam o sebe, že som jeho služobník a poddaný – pravda nie v tom ponímaní otrokárskom a feudálnom, ale poctený, že mu patrím. – Keď On je naším Spasiteľom – my sme zachránení.

Všetci máme niečo spoločné, no žiaľ nie všetci si to uvedomujeme a pripúšťame – to, že sme hriešni, chorí, uštipnutí hadom. Naša prirodzenosť je zasiahnutá jeho jedom ktorý oslabuje našu vnútornú imunitu, imunitu nášho srdca. Práve preto je šťastie byť v Ježišových rukách, v rukách tohto najlepšieho Lekára.

Nakoniec uvádzam to najdôležitejšie – na čom stoja vyššie uvedené atribúty Ježišovej osoby, ale aj nás samých. Ježiš je Boží Syn. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca (Jn 1. 14;18;34). A čo to hovorí o nás? To, že v Ňom a skrze Neho si nás Otec privlastnil, adoptoval za svoje deti. A tak už nie sme otroci, ani siroty, ale Božie deti! Niet pre teba krajšieho mena, titulu, hodnosti ako to, že si jeho dcérou, jeho synom.

Milý čitateľ týchto riadkov, postoj prosím a nepreleť tieto riadky akoby z rýchlika a dovoľ mi niečo sa ťa spýtať. Súhlasíš a stotožňuješ sa s hore uvedenými titulmi Ježišovej identity a tým zároveň aj svojej? Ak áno, čo to v tebe vyvoláva? Ako reaguje tvoje vnútro? Berieš to ako holý fakt, informáciu, myšlienku, bez ďalšieho poryvu srdca? Alebo ťa napĺňa svätý nepokoj, možno aj pocit viny a zároveň túžba, aby tieto pravdy boli ešte viac súčasťou tvojho života? Alebo tvoje srdce napĺňa radosť z toho, že to tak je?

Nemám právo klásť otázky, na ktoré by som nemal odpoveď. U mňa je to zaujímavé. Na jednej strane vnímam istý nepokoj, ktorý ma vyzýva ešte k väčšej odovzdanosti, viere a dôvere a na strane druhej oveľa viac ma napĺňa radosť. Zdá sa mi, že moje srdce sa radostne roztancovalo a že „parket mojej hrude“ mu je primalý.

Jozef