Včera si opäť získal moje sympatie jeden starý, zarastený muž.

Napriek tomu, že nebýval v dome plnom drahých a moderných vecí, dal si záležať na tom, čo je dôležité. Žil v obyčajnom stane a nebolo mu ľúto vyrobiť ešte jeden, aby mohol kedykoľvek tráviť čas so svojím Bohom. Zašiel ďalej od tábora, aby si po ceste uvedomil, že miesto, kam smeruje je výnimočné, a zároveň ho urobil takým, aby ktokoľvek mohol vojsť a priniesť pred Boha všetko, čo chcel. Stan stretnutia, alebo stan zjavenia.

Mojžiš si ma získal svojou bezprostrednosťou. Viackrát som si prečítala text 33 kapitoly knihy Exodus, a premýšľala som nad tým, že podobným štýlom, ako on hovoril s Bohom, by som ja asi nemala odvahu hovoriť ani s mojím bývalým šéfom. Pozrime sa na jeho slová.

“Pozri, ty mi prikazuješ: “Vyveď tento ľud!”, hovoríš, že som našiel milosť v tvojich očiach, ale ešte si mi nepovedal, kto pôjde so mnou… veď tento ľud je tvoj národ.”
… cítite tú odvahu? Akoby hovoril “Okej, tak keď tvrdíš to, že som našiel milosť u teba, dokáž mi to, ukáž to, nech to nie je iba o slovách a sľuboch.

“Ak nepôjdeš s nami ty osobne, ani nás nevyvádzaj odtiaľto.”
… Hoci dostal poverenie vyviesť ľud Izraela z egyptského otroctva, frflal, že nie je dosť výrečný. Tu opäť oponuje. Mojžiš hovorí Bohu, aby ani len neuvažoval nad tým, že by ich nechal ísť samých… dokonca mu sám vysvetľuje, že práve Jeho prítomnosť bude dôkazom pre všetky okolité národy, že Boh je s nimi. Bol to múdry muž. Vedel, že by nadarmo boi vyvedení z otroctva, ak by to neznamenalo, že od tej chvíli bude Boh neustále s nimi.

A Boh pristal na jeho podmienky. Možno mohol byť Mojžiš spokojný. Stretol sa s Bohom v nezhárajúcom kríku. Videl všetky znamenia, ktoré sa skrze neho diali pred Egyptským faraónom, prešiel cez Červené, jednoducho videl Boha v akcii. Strávil s ním noci a dni na vrchu, vysvetlil mu prikázania. Mal svoj osobný stan stretávania sa s Bohom. Boh s ním hovoril z tváre do tváre, ako so svojím priateľom.

Ale Mojžiš nebol mužom, ktorý by chcel žiť z minulých skúseností v spomínaní na príjemne strávené chvíle. Chcel čerstvé veci, dnešné veci, nové veci. A preto rozhodne povedal: “Ukáž mi svoju slávu!” Nie, nestačilo mu povedomie, že Boh je s ním. Nestačilo mu, že sa z času na čas porozprávajú. Chcel viac. Chcel vidieť Jeho slávu, akoby preniknúť do samotnej podstaty, kým Boh je, nechať sa tým premôcť. Nestačil mu oblačný stĺp,  chcel vidieť Jeho samého. Toto ma inšpiruje. Chceme to? Chceme viac? Nežijeme z milosti a pomazania, ktoré patrilo včerajšku alebo minulým rokom? Máme v sebe Mojžišovu drzosť a túžbu po zjavení Božej slávy v našich životoch?