farnosť Udavské

Prahy rodín ako znak pohostinnosti a milosrdenstva

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Pred nami stojí brána, avšak nielen Svätá brána, ale aj iná: veľké dvere Božieho Milosrdenstva - a sú to nádherné dvere! - [dvere] Boha, ktorý prijíma našu ľútosť ponúkajúc milosť svojho odpustenia. Dvere sú veľkodušne otvorené, treba však trochu odvahy z našej strany, aby sme prekročili prah. Každý z nás má v sebe niečo, čo nás ťaží, nieje tak" My všetci. Všetci sme hriešnikmi' Využime túto chvíľu. ktorá sa blíži, a prekročme prah tohto milosrdenstva Boha, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy sa nás neunaví očakávať: Hľadí na nás. je vždy po našom boku. Vzchopme sa! Vstúpme do týchto dverí! Od Synody biskupov. ktorú sme slávili v októbri. dostali všetky rodiny a celá Cirkev veľké povzbudenie stretnúť sa na prahu týchto otvorených dverí. Cirkev bola povzbudená otvoriť svoje dvere, aby vyšla spolu s Pánom v ústrety putujúcim synom a dcéram, niekedy neistým. niekedy strateným v týchto ťažkých časoch. Osobitne kresťanské rodiny boli povzbudené, aby otvorili dvere Pánovi, ktorý čaká. aby mohol vstúpiť, prinášajúc svoje požehnanie a svoje priateľstvo. A ak sú dvere Božieho milosrdenstva vždy otvorené, aj dvere našich kostolov. dvere lásky našich spoločenstiev, našich farností, našich inštitúcií, našich diecéz musia byt' otvorené, lebo takto všetci môžeme vychádzať von prinášať toto milosrdenstvo Boha. Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva. ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo tiel. neraz ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí. Pán nikdy neotvára dvere násilím: aj on prosí o dovolenie vstúpiť: Pán žiada o povolenie, nedobíja sa dnu' Kniha Apokalypsy hovorí: «Stojím pri dverách a klopem.» Veď si len predstavme Pána. ktorý klope na dvere nášho srdca' «Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere. k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.» A v poslednom veľkom zjavení tejto Knihy Apokalypsy sa takto prorokuje o Božom meste: «Jeho brány sa cez deň nezavrú», to znamená navždy, lebo «noci tam viac nebude».

Sú na svete ešte miesta, kde sa dvere nezamykajú na kľúč. ešte existujú. Avšak sú mnohé miesta. kde sa pancierové dvere stali bežnými. Nesmieme podľahnúť predstave, že musíme aplikovať tento systém - hoci je aj vecou bezpečnosti - na celý: náš život, na život rodiny, mesta, spoločnosti. A o to menej na život Cirkvi. Bolo by to príšerné! Taká Cirkev, ktorá je nepohostinnou, rovnako ako aj rodina, ktorá by sa uzatvárala do seba, umŕtvuje evanjelium a robí svet vyprahnutým. Žiadne pancierové dvere v Cirkvi, nič také! Všetko otvorené!
Symbolický zmysel, aký priradíme "dverám" - prahom, priechodom, hraniciam - sa stal rozhodujúcim. Dvere musia chrániť, bezpochyby, avšak nie odpudzovať. Cez dvere sa neslobodno dobýjať, naopak, treba žiadať o povolenie, lebo pohostinnosť sa skvie v slobode prijatia a pri arogancii invázie zostáva v tieni. Dvere sa otvárajú často, aby sme videli, či nie je vonku niekto, čo čaká, a možno nemá odvahu, alebo azda ani silu zaklopať.
Koľko ľudí stratilo dôveru, nemá odvahu klopať na dvere nášho kresťanského srdca, na dvere našich kostolov ... A stoja tam, nemajú odvahu, obrali sme ich o dôveru: prosím, nech sa toto nikdy neprihodí.

Dvere povedia mnoho o dome a aj o Cirkvi. Spôsob, akým sú používané dvere si vyžaduje pozorné rozlišovanie a zároveň musí inšpirovať k veľkej dôvere. Chcel by som venovať slovo vďaky všetkým, čo majú na starosti dvere: dvere našich bytoviek, občianskych inštitúcií či samotných kostolov. Mnoho ráz dokáže všímavosť a zdvorilosť preukazovaná na vrátnici vtlačiť obraz ľudskosti a pohostinnosti celému domu, už počínajúc vchodom. Je sa čo učiť od týchto mužov a žien, ktorí sú strážcami miest stretávania a prijatia v ľudskom meste! Všetkým vám, čo máte na starosti toľko dverí, či už sú to dvere obydlí alebo dvere  kostolov, veľká vďaka! Takže vždy s úsmevom, vždy preukazujúc pohostinnosť toho ktorého domu či kostola - takto sa tam ľudia cítia šťastní a prijatí.

Pravdupovediac, dobre vieme, že my sami sme strážcami dvier a služobníkmi Božej brány - a ako sa táto Božia brána volá? Ježiš. On nás osvecuje pri všetkých dverách života, vrátane dvier nášho narodenia a našej smrti. On sám zdôraznil: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa. bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu». Ježiš je bránou, ktorá nám dáva vchádzať a vychádzať. Lebo Boží ovčinec je útočiskom, nie je väzením! Boží dom je útočiskom, nie väzením.

A ak sú dvere zavreté, povedzme: .Pane, otvor dvere!" Ježiš je dverami a necháva nás vchádzať a vychádzať. A kto sa snaží dverám vyhnúť, to sú zlodeji. Je to zaujímavé,  zlodeji sa vždy snažia vojsť inakade, oknom, strechou, no vyhýbajú sa dverám, lebo majú zlé úmysly a snažia sa votrieť do ovčinca, aby oklamali ovce a vyťažili z nich. My musíme prechádzať dverami a počúvať Ježišov hlas: ak počujeme jeho tón hlasu, sme v bezpečí, sme zachránení. Môžeme vstúpil' bez strachu a bezpečne vyjsť von.

V tejto prekrásnej Ježišovej reči sa hovorí aj o vrátnikovi, ktorý má za úlohu otvoriť Dobrému pastierovi. Ak vrátnik počuje hlas pastiera. vtedy otvorí a nechá vojsť všetky ovce, ktoré pastier privádza, všetky, vrátane tých, čo sa stratili v lesoch, a ktoré sa Dobrý pastier podujal priviesť späť. Ovce nevyberá vrátnik. nevyberá ich farský sekretár či farská sekretárka, to nie, oni ich nevyberajú!  Ovce sú pozvané všetky a sú vybrané Dobrým pastierom. Vrátnik ... aj on -- poslúcha hlas pastiera. Takže môžeme spokojne povedať, že musíme byť ako ten vrátnik. Cirkev je vrátnička Pánovho domu. Cirkev je vrátničkou. nie majiteľkou Pánovho domu.

Svätá rodina z Nazaretu dobre vie, čo znamenajú otvorené či zavreté dvere pre toho, kto čaká dieťa, pre toho, kto nemá útočisko, pre toho, kto musí unikať pred nebezpečenstvom. Nech kresťanské rodiny urobia z prahu svojho domu malý ale významný znak Brány milosrdenstva a Božej pohostinnosti. Práve takto má byť Cirkev známa v každom kúte zeme: ako tá, ktorá uchováva v sebe prítomnosť Boha, ktorý klope, ako Božia vrátnica, ktorá ti nezavrie pred nosom so zdôvodnením, že nie si domáci. S týmto duchom sa všetci približujeme k Jubileu, bude tu Svätá brána, ale sú tu aj veľké dvere Božieho milosrdenstva!
Nech sú tu aj dvere nášho srdca pre všetkých, či už pre prijatie Božieho odpustenia alebo pre dar nášho odpustenia a prijatie všetkých tých, ktorí klopú na naše dvere. Ďakujem.

Kráľovstvo sa priblížilo
Môžeme to zažiť už tu a teraz

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. (Mt 5,3) Aké úžasné je toto Ježišovo prisľúbenie! Každý, kto je chudobný v duchu, pôjde do neba. A nesľúbil to len raz. V evanjeliu je veľa prisľúbení neba. Ježiš svoj im učeníkom po ich prvom ohlasovaní evanjelia povedal: "Radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi". Na kríži sľúbil kajúcemu lotrovi, že čoskoro s nim bude v raji. Svätý Ján napísal: "Kto verí v Syna, má večný život" a Ježiš sľúbi l, že každý, kto bude jesť chlieb života, bude žiť naveky. Všetky tieto prisľúbenia a ešte mnohé iné potvrdzujú to, čo Ježiš povedal v blahoslavenstvách - chudobní v duchu zdedia nebeské kráľovstvo. Hovoril však Ježiš len o budúcej odmene? A čo dnes? Vari Ježiš chce, aby sme tu na zemi len trpeli, a tak sa jedného dňa dostali do neba? Ak sa pozrieme na to, čím je "nebeské kráľovstvo", uvidíme, že ho môžeme zažiť už teraz, hoci čakárne na jeho naplnenie na konci čias.

Nebeské kráľovstvo

Ježiš musel veľa hovoriť o kráľovstve. Výrazy "Božie kráľovstvo" a "nebeské kráľovstvo" sa len v evanjeliách vyskytujú viac než 75-krát. Nájdime teda zopár kľúčových prvkov tohto kráľovstva. Predovšetkým nemôže byť kráľovstvo bez kráľa. V našom prípade je to Ježiš Kristus, Kráľ kráľov, ktorý je náš vládca. Ježiš ako Kráľ je prítomný medzi nami v dare Ducha Svätého i v chlebe Eucharistie. Sľúbil, že bude s nami "až do skončenia sveta", a toto prisľúbenie splnil. Potom nemôže byť kráľovstvo bez súboru zákonov a toho, čo sa očakáva od jeho občanov. V našom prípade sa základný zákon pre kráľovstvo nachádza v modlitbe Pána: .Príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi". A aká je jeho vôľa? Aby sme ho milovali, milovali sa navzájom a prinášali "veľa ovocia".

Po tretie, podobne ako vo všetkých iných kráľovstvách, aj tu je zdroj moci. V mnohých kráľovstvách je to moc vojenská alebo ekonomická. Pre nás táto sila pochádza od Boha a je to sila lásky. Ježiš, náš Král', nám neustále odpúšťa, uzdravuje nás, mení nás na svoju podobu. Dáva nám aj podiel na svojej moci. Pomáha nám milovať a odpúšťať tak ako on. Jeho moc je nám k dispozícii, aby nám pomáhala odolávať pokušeniam, a dáva nám odvahu i pokoru opäť sa po páde postaviť. Jeho moc - ktorú sme dostali vo forme požehnaní, milosti, milosrdenstva a lásky - nám umožňuje poslúchať ho.

Hľadajte kráľovstvo!

Ježiš chce, aby sme pochopili, aké je jeho kráľovstvo, a potom ho každý deň čoraz viac prijímali. Chce, aby sme "najprv" hľadali toto kráľovstvo, aby mohol do nášho života vylievať požehnania. Chce, aby sme objavili radosť z jeho prítomnosti, aby sme mu dôverovali a podriadili sa jeho vláde. Ježiš pri istej príležitosti povedal farizejom, že vyhnanie diabla z posadnutého človeka je dôkazom, že "sa Božie kráľovstvo priblížilo". Pri inej príležitosti povedal vodcom Izraela, že vyberači dani a prostitútky ich predídu do Božieho kráľovstva. Takéto náznaky poukazujú, že Božie kráľovstvo je medzi nami prítomné aj dnes. Pomáhajú nám pochopiť, že chudobní v duchu môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva - aspoň do istej miery - už teraz. A hovoria nám, že sa môžeme tešiť zo života v Božom kráľovstve, keď zakúsime jeho prítomnosť a pôsobenie jeho sily v nás.

Prorok Izaiáš dávno pred Ježišovým narodením zakúsil Boha, ktorý mu - i nám - dal nazrieť do Božieho kráľovstva. Keď sa raz modlil, mal videnie Boha v celej jeho nebeskej sláve. Izaiáš videl takú velebu a svätosť, že mu to zasiahlo srdce. "Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami ... a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov!" Podobne sa obrátili Matúš, prostitútka z Kafarnauma, Peter a Pavol, keď sa stretli s Ježišom. Každý z nich uzrel svoj stav v novom svetle a to ich pokorilo, Videli, že ich hriešnosť kontrastuje s Ježišovou dokonalosťou. Spoznali svoju duchovnú chudobu. Pochopili, že sú chudobní v duchu, a prijali nebeské kráľovstvo. Všetky tieto príbehy hovoria, že ak chceme zakúsiť požehnania Božieho kráľovstva, musíme dať Ježišovi šancu, aby sa nám zjavil. Keď uvidíme Ježiša v jeho velebe, naše vlastné nedokonalosti tiež vyplávajú na svetlo. Keď uvidíme ten rozdiel medzi Ježišovou dokonalosťou a našou hriešnosťou, povedie nás to k tomu, aby sme sa pokorili. Rozdiel medzi Ježišovou nesebeckosťou a našou sebeckosťou odhalí našu duchovnú chudobu. A jediné riešenie chudoby, ktorú vidíme vo svojom živote. je rozhodnutie odovzdať sa Pánovi, pretože vieme, že on má bohatstvá, ktoré potrebujeme. Len on dokáže uzdraviť našu duchovnú chudobu.

Boží príbytok

Nebolo by úžasné, keby sme si mohli dovoliť ten luxus sedieť pri Ježišových nohách alebo počúvať jeho Reč na vrchu? Nebolo by to fantastické, keby sme sa mohli postaviť vedľa Petra alebo Márie Magdalény, keď Ježiš rozprával podobenstvá? Žiaľ, nedostali sme takúto milosť. Utešuje nás však poznanie, že toľkí svätci pred nami mali tú istú "nevýhodu", a aj tak sa veľmi priblížili k Ježišovi. Podobne ako oni aj my sa môžeme spoliehať na vieru, silu Ducha Svätého a vedenie Cirkvi i Písma.

Svätý Pavol sa modlil, aby Kristus prebýval v našich srdciach "skrze vieru". A keď sme "zakorenení a upevnení v láske", môžeme sa tešiť so svätými a pochopiť "šírku a dĺžku, výšku a hĺbku' Božej lásky. Viera je dôležitá! Musíme veriť, že náš láskyplný Otec sa nám chce zjaviť, žiť s nami a chodiť uprostred nás. Dôverujeme, že Ježiš požehná tých, ktorí nevideli, a uverili. Všetci musíme veriť Ježišovi, keď povedal: .. Ostaňte vo mne. ako ja ostávam vo vás". Je dôležité, aby sme ho vzali za slovo, keď povedal: "Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás".

Ježiš chce, aby sme celým srdcom verili, že chce prísť a urobiť si v nás príbytok. Chce byť s nami celý deň, každý deň. Boli sme stvorení, aby sme boli príbytkom pre Pána a aby nás mohol naplniť svojou láskou a používať nás ako nástroje svojej milosti pre tento svet.
Jedna vec je veriť v Boha, ale druhá vec je mať takú vieru, ktorá má Boha ako najcennejší majetok. Všetci máme poklady. Rodina, peniaze, majetok, priateľstvá alebo zdravie sú dobré príklady. Boh však chce. aby sme ho dali nad všetko; a budeme ho mať do takej miery, že uvidíme Ježiša v jeho sláve a velebe. Skúste meditovať o Božích prisľúbeniach, ktoré sme v tomto článku spomenuli. Používajte predstavivosť. Neuspokojte sa len slovami. Predstavte si, že Ježiš žiari v sláve a stojí po Otcovej pravici. Počúvajte, že každý v nebi vrátane vašich príbuzných mu spieva na chválu. Predstavte si, že Ježiš na vás a celý svoj ľud vylieva požehnania. Nech vás tieto obrazy pobádajú k modlitbe: "Pane, som naozaj duchovne chudobný. Ty si môj poklad. Príď, Ježišu, a naplň ma."

Stáť pri Ježišovi

Keď sa ocitneme pri Ježišovi, všetky naše názory a domnienky sa zmenia. Všetky naše svetské poklady a priority stratia dôležitosť. Budeme žasnúť nad jeho milosrdenstvom a láskou. Môžeme odpovedať len tak, že sa pred ním skloníme. Naplní nás radosť, pretože vieme, že všemohúci Boh žije v nás, napĺňa nás svojou láskou a milosťou. Sme naozaj blahoslavení, lebo nám patrí Božie kráľovstvo.

(Prevzaté Farský list. katolícky informačný bulletin vydávaný pre vnútornú potrebu Rímskokatolíckej Cirkvi, farnosti Najsvätejšej Trojice - Udavské, vydávaný bez jazykovej úpravy. Ročník III. 45/2015 – 15. November)

Rodina je cvičiskom vzájomného odpúšťania

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Zhromaždenie synody biskupov, ktoré sa skončilo len prednedávnom, hĺbkovo uvažovalo nad povolaním a misiou rodiny v živote Cirkvi a súčasnej spoločnosti. Bola to milostivá udalosť. V závere mi synodálni otcovia odovzdali text svojich uzáverov. Chcel som, aby bol tento text publikovaný. aby mali všetci účasť na práci. ktorá nás spoločne zamestnávala počas dvoch rokov. Toto nie je chvíľa na preverovanie tých uzáverov, nad ktorými musím ja sám meditovať.

Zatiaľ sa však život nezastaví, osobitne život rodín sa nezastavuje! Vy, drahé rodiny, ste vždy na ceste. A neustále píšete, už na stránky konkrétneho života, krásu evanjelia rodiny. Vo svete. ktorý sa niekedy stáva vyprahnutým na život na lásku, vy každý deň hovoríte o veľkom dare, ktorým sú manželstvo a rodina.

Dnes by som chcel zdôrazniť tento aspekt: že rodina je jedným veľkým cvičiskom pre tréning vo vzájomnom darovaní sa a odpúšťaní si. – rodina je jedno veľké cvičisko. kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní - bez ktorých žiadna láska nemôže vytrvať nadlho. Bez darovania seba samých a bez odpúšťania láska nezostane, nepretrvá.
V modlitbe. ktorú nás Ježiš sám naučil- teda v Otčenáši - nám dáva prosiť Otca: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom». A nakoniec poznamenáva: «Lebo ako vy odpustíte ľuďom ich poklesky. aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy» (Mt 6, 12.14-15). Bez vzájomného odpustenia sa nedá žiť, alebo aspoň nedá sa žiť dobre. osobitne v rodine. Každý deň si vzájomne spôsobujeme krivdy. Musíme brať do úvahy naše chyby. spôsobené našou krehkosťou a naším egoizmom. Avšak to, čo sa od nás žiada. je rýchlo zahojiť rany, ktoré si spôsobujeme, okamžite znovu nadpriadať tie vlákna, ktoré v rodine pretrhávame. Ak čakáme príliš dlho, všetko sa stáva príliš ťažkým. A je tu jednoduché tajomstvo na uzdravenie rán a na prekonanie obviňovania. Je ním toto: nenechať, aby sa deň skončil bez poprosenia o odpustenie. bez uzmierenia medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami ... medzi nevestou a svokrou! Ak sa naučíme rýchlo prosil' o odpustenie a rýchlo si darovať vzájomné odpustenie, rany sa hoja, manželstvo sa posilňuje a rodina sa stáva čoraz pevnejším domom, ktorý čelí otrasom z našich malých či veľkých mrzkostí. A na to nie je nutné robiť veľké reči, stačí jeden prejav nehy: jedno pohladenie. ktorým sa všetko uzavrie a ide sa opäť ďalej, No neskončite deň vo vojne! Je to jasné?

Ak sa naučíme takto žiť v rodine. budeme tak robiť aj mimo nej. kdekoľvek sa nachádzame. Je jednoduché byť v tomto skeptikmi. Mnohí - aj medzi kresťanmi - si myslia, že je to prehnané. Hovorí sa: áno, sú to pekné slová, ale nedajú sa uskutočniť. Avšak vďaka Bohu to tak nie je. Práve vďaka tomu. že prijímame odpustenie od Boha, sme potom schopní odpustiť iným. Preto nám Ježiš dáva opakovať tieto slová vždy, keď vyslovujeme modlitbu Otčenáš, a teda každý deti. Je nevyhnutné, aby v spoločnosti, ktorá je niekedy neľútostná. existovali miesta, akým je rodina, kde sa učíme vzájomne si odpúšťať.

Synoda znovu oživila našu nádej aj v tomto: schopnosť odpúšťať a odpustiť si je súčasťou povolania a poslania rodiny. Praktizovanie odpustenia nielenže zachraňuje rodiny od rozdelení, ale robí ich schopnými pomáhať spoločnosti. aby bola menej zlá a menej krutá. Áno, každé gesto odpustenia opravuje dom z jeho prasklín a spevňuje jeho steny. Cirkev, drahé rodiny vám vždy stojí nablízku, aby vám pomáhala budovať váš dom na skale, o ktorej hovoril Ježiš. A nezabudnime na tieto slová, ktoré bezprostredne predchádzajú podobenstvu o dome: «Nie každý, kto mi hovorí: .Pane, Pane,'? vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu Otca». A dodáva: «Mnohí mi v onen deň povedia: Pane, Pane, či sme neprerokovali v tvojom mene a nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov'> Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal» (pórov, Mt 7, 21-13). Je to silné slovo, niet pochýb, že má za cieľ otriasť nami a volať nás k obráteniu.

Uisťujem vás, drahé rodiny. že ak budete schopné kráčať stále rozhodnejšie po ceste blahoslavenstiev, učiac sa a vyučujúc vzájomnému odpúšťaniu, v celej veľkej rodine Cirkvi bude rásť schopnosť vydávať svedectvo o obnovujúcej sile Božieho odpustenia. Inak budeme robiť kázne, a to aj krásne, a možno vyženieme aj nejakého diabla, ale nakoniec nás Pán nerozpozná ako svoj ich učeníkov, lebo sme nemali schopnosť odpúšťať a nechať si odpustiť od iných!

Naozaj kresťanské rodiny môžu pre dnešnú spoločnosť urobiť mnoho. a aj pre Cirkev. Preto túžim po tom, aby počas Jubilea milosrdenstva rodiny znovuobjavili poklad vzájomného odpustenia. Modlime sa, aby rodiny boli čoraz schopnejšie žiť a budovať konkrétne cesty zmierenia, kde sa nikto nebude cítiť ponechaný v ťažobe svojich podlžností.

A s týmto úmyslom povedzme spoločne: "Otče náš. odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." Povedzme to spoločne: .,Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom." Ďakujem!

Milovať do konca ...

Ako sa starať o našich drahých zomierajúcich

V priebehu najbližších piatich rokov mnohí z nás prežijú smrť milovanej osoby. Možno našim rodičom pribúdajú roky. Možno stratíme manžela alebo manželku. alebo náš blízky priateľ vážne ochorie. Nikdy nemôžeme vedieť. kedy nás navštívi smrť, ale vieme, že keď navštívi niekoho blízkeho, zavolajú nás, aby sme mu pomáhali na jeho poslednej ceste, aby zakúsil pokoj a nádej. V tomto článku chceme ponúknuť niekoľko rád, ako pomôcť milovaným ľuďom, ktorí zomierajú .

Ako sa priblížil' k umierajúcim

Vieme, že smrť nie je len fyzický či medicínsky jav. Je to aj duchovná udalosť a je rovnako významná ako deň, keď sme sa narodili. A tak ako nikto z nás sa nenarodil osamote, nikto z nás by nemal zomierať osamelý. Dni a mesiace vedúce k smrti konkrétneho človeka môžu byť naplnené nespočetným množstvom prekvapujúcich Božích darov, ak je zomierajúci obklopený rodinou a blízkymi priateľmi, ktorí mu prejavia Kristovu lásku.

Pravda, niektorí ľudia majú prirodzený dar starať sa o zomierajúcich. No aj keď nepatríme medzi nich, môžeme byť presvedčení, že Boh prijme a premení aj naše najmenšie úsilie. Pomôže nám prekonať seba samých a staneme sa jeho rukami a nohami. jeho ušami, očami a ústami. aby sme mohli mať podiel na službe lásky a pochopenia.

Ako by si sa teda mal správať k človekovi, ktorý umiera? Najdôležitejšie, čo môžeš urobiť, je byť sám sebou, Nepretvaruj sa. Ak si veselý a zábavný, neskrýva] svoju veselosť. Ak máš sklon byť vážnejší, nepokúšaj sa byť veselý za každú cenu. Je to v poriadku, ak spolu nariekate, ak sa spolu modlíte alebo ak sa spolu smejete, Dôležité je, že konáš s láskou. Taktiež je užitočné, keď milovaného človeka pozorne počúvaš. Kedykoľvek chce o čomkoľvek rozprávať, nájdi si čas, počúvaj ho a odpovedaj. Nedovoľ, aby v každom rozhovore prevládala choroba, najmä ak môže rozprávať aj o iných veciach, Usiluj sa, aby ste si obidvaja užili jeden druhého.

Po tretie, nezabudni prejaviť pochopenie a súcit malými činmi Potrebuje upraviť perinu? Je smädný'? Nepotrebuje poutierať čelo? Najmenšie skutky sú často prejavom najväčšej lásky.

Sklon k duchovnu

Popri prejavení ľudského tepla a lásky usiluj sa k sebe a k milovanému človeku pozvať Pána Ježiša. Keď sa dni milovaného človeka krátia, je dôležité zachovať pokojnú atmosféru. Dokonca aj keď so zhoršujúcou sa chorobou slabne viera chorého, určite rád privíta príležitosť modliť sa s priateľmi a členmi rodiny. Krátka modlitba či prečítanie Božieho slova môžu ľahko navodiť pokojné ovzdušie.

Arnie bol verný katolík, ktorý vychoval štyri dobré a úspešné deti. Miloval svoju ženu, veľa hodín venoval službe vo farnosti a bol štedrý k chudobným. Keď sa dozvedel, že zomrie na leukémiu, prijal to pokojne a začal dávať niektoré veci do poriadku. Každý člen jeho rodiny bol dojatý jeho vyrovnanosťou v posledných mesiacoch jeho života

Avšak keď jeho choroba pokročila, Arnie oslabol a bol náladovejší – a jeho nálada znela ako umieráčik pre jeho ženu Peggy. Jedného dňa, keď Arnie stratil všetok záujem o život, Peggy pozvala blízkych priateľov z farnosti, aby ich navštívili. Keď vstúpili do izby, Arnie vybuchol. Nebol na nič konkrétne nahnevaný, bola to len jedna z chvíľ, keď potreboval ventilovať svoju frustráciu.

"Prestaň, Amie," povedala Peggy .. .Chceme sa s tebou len modliť." Potom, keď začali čítať nahlas z Biblie, Arnieho hnev pominul a on pocítil v sebe Božiu radosť. Každý cítil, ako v izbe napätie ustúpilo pred pokojom. Ako čas plynul, Arnie aj naďalej prežíval chvíle nekontrolovateľného hnevu a frustrácie. ale zakúšal aj útechu a radosť v modlitbe. Pamätaj: najdôležitejšie nie je to, čo robíš vo svojej starostlivosti o zomierajúceho. Prvoradý je prúd Božej milosti a ty si nástrojom, cez ktorý Ježiš môže vyliať svoj pokoj a lásku. Takže nech je tvoja úloha v živote zomierajúceho akákoľvek, pros Boha, aby mu priniesol útechu. Pros, aby zoslal svoj pokoj. Modlitba neustále živená vierou je vzácnejšia a mocnejšia ako neužitočné ľudské úsilie. A každý z nás to zvládne.

Vyrovnanie sa so stresom, depresiou a hnevom

Je dôležité byť realistický. Ak milovaný človek zápasí so smrťou, bude istotne prežívať citové krízy. Pre umierajúceho je prirodzené, že prechádza štádiom hnevu a depresie. Takisto je bežné, ak niekto má pocit že všetko je stratené alebo dokonca viní Boha za svoje utrpenie. Takéto citové prejavy by nás nemali odradiť, ani by sme nemali milovaného človeka presviedčať, aby zmýšľal ináč. Jednoducho máme počúvať, rešpektovať jeho utrpenie a naďalej ho milovať.

Ak sa staráte o umierajúceho doma, môžete prežívať úzkosť, stres alebo aj hnev na seba samého. Príliš často sa stáva, že jeden člen rodiny prevezme na seba všetku starosť. Aj keď má dobrý úmysel, môže to viesť k príležitostným napätiam v rodine. Všetci členovia rodiny sa majú usilovať čo najviac podporiť jeden druhého, aby ani jeden neniesol príliš ťažké bremeno.

Keď je milovaný človek v nemocnici. venovať sa mu naplno si vyžaduje množstvo práce. Styk s lekármi, pravidelné návštevy, kontakt s členmi rodiny, dokonca aj príprava pohrebu, to všetko a ešte mnoho iných vecí môže byť vyčerpávajúce. Pravda, nemocnica zabezpečí fyzické potreby zomierajúceho, ale nemocničné zariadenia nemôžu naplniť jeho duchovné a citové potreby. Rodina a priatelia musia udržiavať pravidelný kontakt s milovaným človekom. aby tak zaplnili prázdnota. ktorú prežívajú mnohí chorí v nemocniciach. Nemôžeme dovoliť" aby sa naši drahí cítili na smrteľnom lôžku opustení.

Podiel na zodpovednosti

Ako si zachovať rovnováhu medzi svojimi povinnosťami a starostlivosťou o milovaná osobu? Možno vytvoriť tím, ktorý si podel í prácu. Môžete pritiahnuť členov rodiny, farníkov, susedov alebo dokonca aj deti z miestnej školy či mladých z farnosti, ktorí pomôžu. Niektorí členovia tímu si môžu podeliť povinnosti, ako je pranie, varenie, nakupovanie a pravidelné návštevy. Iní môžu pomôcť v zdravotných problémoch, napísať závet alebo vybaviť pohreb. Popri tom všetkom je dôležité vybrať si dôveryhodného priateľa, skúseného v podobných situáciách, ktorý pomôže, kým milovaný neodíde k Pánovi.

Ak pre vzdialenosť alebo nedostatok času nepatríš k tým. ktorí sa o chorého starajú, ešte stále môžeš hrať kľúčovú úlohu, ak budeš podporovať tých, čo chorého opatrujú. Aj keď žiješ ďaleko, môžeš ich povzbudzovať a ďakovať im za ich prácu a starostlivosť. Môžeš im pomôcť utvoriť tím a z času na čas im návštevou umožniť oddych. A čo je najdôležitejšie, môžeš im dať príležitosť, aby sa s tebou porozprávali o bojoch a zápasoch, ktoré sami podstupujú.

Verní do konca

Nech je tvoja úloha akákoľvek, vo všetkom ťa musí viesť láska. Za slovami a skutkami nech sa skrýva láska, ktorá bude pre teba silou. Potom nič neoľutuješ. Pamätaj, ako svätý Ján opísal Ježišov postoj pri poslednej večeri: "Pretože miloval svojich, čo boji vo svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13, l). ( z časopisu Slovo medzi nami)

Prekonať strach zo smrti

Johann Christoph Arnold

Bojíš sa smrti? Poznáš niekoho, kto zomiera? Zamýšľal si sa nad tým, ako by si prežil smrť niekoho, koho miluješ? Či si to uvedomujeme alebo neuvedomujeme, každý život je skôr či neskôr poznačený smrťou a tak každý človek sa musí zapodievať týmito otázkami. Podľa mňa významnou črtou výnimočných mužov a žien, ktorí stáli pred smrťou, nie je spôsob, akým zomreli, ale spôsob, akým sa na smrť pripravili: že žili naplno nie pre seba. ale pre druhých.

Je jasné, že keď človek zomiera, večnosť klope na jeho dvere. Ale neklope na naše dvere stále? Ak sme starší alebo chorí, nie je ťažké si to predstaviť. Je to oveľa ťažšie pre tých, ktorí sú zdraví alebo na začiatku života. Vtedy ani zďaleka nechápeme smrť ako niečo negatívne a myšlienky na ňu odháňame nabok, pretože nám pripomína, že nie každý sen o dlhom a šťastnom živote sa uskutoční. Lenže keď odháňame myšlienky na smrť, nikdy nevieme, či sa ráno zobudíme, či máme pred sebou desiatky rokov, alebo len niekoľko dní.
Môj štyridsaťosemročný bratranec Ben prednedávnom ochorel na rakovinu. Rozšírila sa tak rýchlo, že keď mu určili diagnózu, musel podstúpiť oboje naraz - operáciu aj chemoterapiu. Hoci jeho stav je teraz stabilizovaný, koniec môže prísť kedykoľvek -to si uvedomuje zvlášť v ťažších dňoch. Zároveň je taký veselý, že nikto by nepredpokladal, s čím osobne zápasí: nevoľnosť, horúčky, bezsenné noci a myšlienky, že by sa mal byť odlúčiť od štyridsaťročnej manželky, to všetko je niekedy pre neho príliš ťažké, aby to znášal bez sĺz. Ben vďaka svojmu zdravotnému stavu každý deň zápasí s myšlienkami na smrť - a keď to na neho príde, démon strachu útočí. Aj keď si niekto ako Ben väčšmi uvedomuje svoju smrteľnosť ako ty alebo ja, nie sme pred Bohom všetci rovnako krehkí? Nemala by nás každá choroba a smrť osloviť a vyzvať nás, aby sme prehodnotili svoju spokojnosť so sebou?

Pozerať, ako niekto zomiera, je vždy stiesňujúce. Lenže smrť nemá konečné slovo. Možno sa nám to zdá preto, lebo príliš veľa času venujeme strachu, ktorý v nás smrť vyvoláva. Sme tak zameraní na smrť, že zabúdame na prísľub večného života, ktorý po nej nasleduje. Dietrich Bonhoeffer správne poznamenáva: Venujeme viac pozornosti zomierajúcim než samotnej smrti, Väčšmi sme ustarostení o to, aby sme sa "zbavili" zomierania, než prekonali samotnú smrť. Sokrates bol majstrom v zomieraní. No Kristus prekonal smrť ako posledného nepriateľa. Je tu veľký rozdiel medzi dvoma skutočnosťami jedna je v rámci ľudských
možnosti, druhá znamená zmŕtvychvstanie. Nový a očisťujúci vánok nezaveje týmto svetom vďaka čnosti ars moriendi - umeniu zomierať. Jedine Kristovo zmŕtvychvstanie to môže urobiť.

Bonhoeffer, novodobý mučeník, ktorý sa vedome odmietol pokoriť požiadavkám Hitlerovej tretej ríše, išiel nebojácne na šibenicu. Jeho slová sú kľúčom k jeho odvahe. Zároveň obsahujú životné zrnko múdrosti: myšlienka, že najlepšia cesta - jediná cesta - ako prekonať strach zo smrti, je žiť životom, ktorého zmysel sa smrťou nekončí. Znie to veľkolepo, ale v skutočnosti je to jednoduché. Znamená to vybrať si štedrosť pred lakomstvom. Taktiež to znamená žiť pokorne a nehľadať vplyv a moc. Nakoniec to znamená byť pripravený zomierať znova a znova - sami sebe, svoj im sebeckým postojom či plánom. Nečakane stratiť priateľa alebo člena rodiny je vždy šokujúce. Avšak ak on alebo ona sú starší a žili plnohodnotným životom, môže to byť požehnaním. Iste, ak by si ľudia mohli vybrať, väčšina by si vybrala rýchlu a šťastnú smrť. No len niekoľko ľudí zomiera touto cestou. Zomieranie je skoro vždy spojené s ťažkým zápasom. Jeho súčasťou je strach, ktorý často korení v neistote toho nepoznaného. Môže k nemu patriť aj nenaplnenie alebo nevykonanie si určitých povinností či ľútosť a pocit viny nad chybami minulosti. Avšak strach vyplýva aj z prirodzeného odporu k myšlienke, že všetko, čo poznáme, sa končí.
S vôľou žiť môže človek prekonať neuveriteľné prekážky. No môžeme dosiahnuť aj opak: stratíme sme schopnosť prijať koniec života, keď páde. Nehovorím, že by sme mali podceniť strach umierajúceho tým, že bo budeme prehovárať prijať smrť ako priateľa, tak ako to vedia niektorí experti. My máme príčinu chápať smrť ako nepriateľa, pretože takto ju opisuje Biblia. Ako autor žalmu, ktorý prosí, aby ho podoprela Božia ruka, keď kráča cez údolie smrti, tak aj väčšina ľudí sa neteší na smrť, ale obáva sa jej.

Podľa zdravotnej sestry Maggie Callananovej, spoluautorky knihy Final Gifts (Posledné dary), pocity umierajúceho sú často bolestnejšie ako samotná fyzická bolesť. Niekedy bieda umierajúceho korení vo vedomí, že nikto nevie, cez čo prechádza alebo bude musieť prejsť. Tento strach môžu prežívať aj ľudia, ktorí sú obklopení veľkým okruhom priateľov a členov rodiny. Citujem z tejto knihy: Mnoho umierajúcich ľudí je osamotených nie preto, že ich nikto nenavštívi, ale preto, čo sa deje, keď ich ľudia navštívia. Návštevníci môžu tráviť čas s chorým prázdnymi rečami o počasí, športe či politike. Možno preto - či to chceli alebo nie - ich táranie odrádza umierajúceho od toho, aby bol osobný. Keď umierajúci nemá príležitosť rozprávať o tom, čo prežíva, cíti sa osamotený, aj keď je obklopený milujúcimi a o neho ustarostenými ľuďmi.

Samozrejme je potrebné dať popri modlitbe priestor aj na krátke rozhovory či žarty. Avšak väčším dobrom sú jednoduché skutky lásky: vreckovkou poutierané spotené čelo, ruka objímajúca trasúce sa ramená, krémom natreté suché pery. Väčšina ľudí potrebuje na konci svojho života takéto skromné ale predsa len láskou naplnené skutky.

Rodičia odovzdávajú deťom iskru Božej lásky

Generálna audiencie s pápežom Františkom

Dnes, nakoľko predpoveď počasia bola trochu nebezpečná a bol očakávaný dážď, sa táto audiencia koná na dvoch miestach. My tu na námestí a 700 chorých v Aule Pavla VI., ktorí sledujú audienciu na veľkoplošných obrazovkách. Všetci sme zjednotení a zdravíme ich potleskom.

Ježišovo slovo je dnes silné: «Beda svetu pre pohoršenie.» Ježiš je realista a hovorí: «Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!» Chcel by som vás, ešte pred začiatkom katechézy, v mene Cirkvi požiadať o odpustenie za pohoršenia, ku ktorým došlo v poslednom čase ako v Ríme, tak aj vo Vatikáne, prosím vás o odpustenie.

Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.

My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda. Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?

Prijatie a starostlivosť, blízkosť, dôvera a nádej sú rovnako základnými prísľubmi, ktoré sa dajú zhrnúť do jediného prísľubu: láska. My sľubujeme lásku, teda lásku, ktorá sa vyjadruje v prijatí, v starostlivosti, v blízkosti, v pozornosti, v dôvere a nádeji, ale najväčším prísľubom je láska. Toto je ten najsprávnejší spôsob, ako prijať ľudskú bytosť, ktorá prichádza na svet a my všetci sa tomu učíme ešte skôr než si to uvedomíme.

Veľmi sa mi páči, keď vidím otcov a mamy, keď prechádzam pomedzi vás, ako mi predstavujú malé deti a pýtam sa: .Koľko má'?' - , Tri týždne, štyri týždne ... prosím požehnanie od Pána.  Aj toto sa nazýva láska. Láska je prísľub, ktorý každý muž a každá žena dávajú každému dieťaťu: už odvtedy ako sa zrodilo v myšlienkach. Deti prichádzajú na svet a očakávajú potvrdenie tohto sľubu - očakávajú ho spôsobom totálnym, dôverujúcim, bezbranným. Stačí na ne hľadieť - vo všetkých etnikách, vo všetkých kultúrach, vo všetkých životných
podmienkach! Keď dôjde k opaku, deti sú zranené "pohoršením", tým neznesiteľným pohoršením, o to ťažším, čím menej prostriedkov majú k jeho rozlúšteniu. Nemôžu pochopiť, čo sa deje. Boh bdie nad týmto prísľubom už od prvého momentu. Pamätáte na to, čo hovorí Ježiš? Anjeli detí odzrkadľujú pohľad Boha a Boh nikdy nestratí z pohľadu deti (pOl·OV. Mt 18, I O). Beda t)111, ktorí zrádzajú ich dôveru, beda! Ich dôvery plné odovzdanie sa nášmu prísľubu, ktorý nás zaväzuje už od prvého momentu. nás súdi.

A chcel by som pridať ešte inú vec - s veľkým rešpektom voči všetkým, ale aj s veľkou priamosťou. Ich spontánna dôvera v Boha by nikdy nemala byť zraňovaná, a to osobitne vtedy, keď sa tak stane z dôvodu akejsi trúfalosti (viac či menej nevedomej), že sa staviame na jeho miesto. Nežný a tajuplný vzťah Boha s dušou detí nesmie byť nikdy zraňovaný. Je to reálny vzťah, ktorý Boh chce a chráni ho. Dieťa je už od narodenia pripravené cítiť sa byť milované Bohom, je na to pripravené. Ako náhle je schopné cítiť, že je milované pre seba samé, dieťa tiež cíti, že existuje Boh, ktorý miluje deti.

Novonarodené deti začínajú prijímať ako dar, spoločne s potravou a starostlivosťou, potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky sa dejú cez darovanie osobného mena, cez vštepovanie jazyka, cez reč pohľadov, cez žiaru úsmevov. Takto sa učia, že krása puta medzí ľudskými bytosťami ukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma rozdielnosť druhého, uznáva ho a ctí si ho ako partnera v dialógu. Druhým zázrakom, druhým prísľubom je toto: My - otec a mama - sa ti darujeme, aby sme ťa darovali tebe samému! A toto je láska, ktorá prináša iskierku Božej lásky! Nuž vy, otcovia a matky, máte túto iskru Božej lásky dávať deťom, ste nástrojom Božej lásky, a to je krásne, krásne, krásne!

Len ak hradíme na deti Ježišovými očami, môžeme skutočne pochopiť, v akom zmysle bránením rodiny bránime ľudstvo! Uhol pohľadu deti je uhlom pohľadu Božieho Syna. Cirkev samotná dáva deťom v krste veľké prísľuby, ktorými zaväzuje rodičov a kresťanské spoločenstvo.

Nech svätá Ježišova Matka - cez ktorú Boží Syn prišiel k nám, milovaný a zrodený ako dieťa - urobí Cirkev schopnou nasledovať cestu jej materstva a jej viery. A svätý Jozef- spravodlivý muž,, ktorý ho prijal a chránil, ctiac si odvážne požehnanie a prísľub Boha- nech nás všetkých urobí schopnými a hodnýmí hostiť Ježiša v každom dieťati, ktoré Boh posiela na zem. Ďakujem.

Rodinný duch je ,,ústavou" Cirkvi

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Biblickým pozadím audiencie bol úryvok z Listu Efezanom (2,19-22). «Teda už, nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolova prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.»

Pred niekoľkými dňami sa začala biskupská synoda na tému "Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete". Rodina, ktorá kráča po ceste Pána je zásadným svedectvom o Božej láske, a preto si zaslúži všetku pozornosť, ktorej je Cirkev schopná, Synoda je
pozvaná, aby interpretovala túto horlivosť a túto starostlivosť Cirkvi pre súčasnosť. Sprevádzajme celý synodálny proces predovšetkým našou modlitbou a pozornosťou V tomto období budú mať katechézy charakter úvah, inšpirovaných niektorými aspektmi
vzťahu ktorý právom môžeme nazvať nerozlučiteľným! medzi Cirkvou a rodinou, s pohľadom otvoreným na dobro celého ľudského spoločenstva.

Pozorný pohľad na každodenný život dnešných mužov a žien okamžite ukazuje, že je tu všade potrebná silná injekcia rodinného ducha. V skutočnosti štýl vzťahov - spoločenských, ekonomických, právnych, profesionálnych, občianskych - sa javí ako veľmi racionálny, formálny, organizovaný, ale tiež dosť "dehydrovaný, vyprahnutý, anonymný. Niekedy sa stáva neznesiteľným. Hoci sa snaží rôznymi formami o začlenenie ľudí, v skutočnosti však stále viacerých ponecháva osamelých a odsunutých bokom.

Tu vidíme, prečo rodina otvára pre celú spoločnosť oveľa ľudskejšiu perspektívu: otvára deťom oči, aby vnímali život-- a to nielen pohľadom, ale i všetkými ostatnými zmyslami .. _. predstavujúcim víziu ľudského vzťahu postaveného na slobodnej zmluve lásky.

Rodina privádza k potrebe vzťahov vernosti, úprimnosti, dôvery, spolupráce, úcty; povzbudzuje k naprojektovaniu obývateľného sveta a k viere vo vzťahy dôvery, aj v sťažených podmienkach; učí ctiť si dané slovo, rešpektovať jednotlivcov, brať ohľad na osobné obmedzenia a limity druhých. A všetci sme si vedomí nevyhnutnosti rodinnej pozornosti voči tým najmenším, najzraniteľnejším, najviac zraneným, ba dokonca tým, čo si prešli najväčšími životnými pohromami. Tí, ktorí v spoločností praktizujú tieto postoje, osvojili si ich vďaka rodinnému duchu, istotne nie vďaka konkurencii alebo túžbe po sebarealizácii.

Aj napriek tomu, že sa o tomto všetkom vie, rodine sa nepripisuje náležitá vážnosť - a uznanie i podpora - v politickej a ekonomickej organizácii súčasnej spoločnosti.

Chcem povedať ešte viac: rodina nielenže nemá adekvátne uznanie, ale prestáva byť zdrojom poučenia! Neraz by sa dalo povedať, že moderná spoločnosť s celou svojou vedou a technikou ešte nie je schopná pretaviť tieto znalosti do lepšej formy občianskeho spolunažívania.

Nielenže organizácia spoločného života upadá stále viac do byrokracie, ktorá je úplne cudzia základným ľudským vzťahom, ale dokonca spoločenské a politické spôsoby často vykazujú znaky úpadku - agresivity, vulgárnosti, pohŕdania ... -, ktoré sú hlboko pod prahom čo len minimálnej rodinnej výchovy.

V tejto situácii sa spojili opačné extrémy tohto otupenia vzťahov - teda technokratické otupenie a amorálny .,familizmus" - a navzájom sa živia. Je to paradox.

Cirkev dnes presne v tomto bode nachádza historický zmysel svojho poslania ohľadom rodiny a pravého rodinného ducha: počínajúc pozorným prehodnotením života, ktoré sa týka jej samej. Dalo by sa povedať. že _.rodinný duch" je pre Cirkev ústavou: takto musí kresťanstvo vyzerať a takéto musí byť. Je jasne napísané: «Vy, ktorí ste boli vzdialení» -- hovorí sv. Pavol - [ ... ] «už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny» (porov. Ef2, 19). Cirkev je a musí byť Božou rodinou.

Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí "rybárom ľudí, a pre toto je potrebný nov)' druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi. Nejde o sieť, ktorá robí z ľudí väzňov! Naopak, vyslobodzuje zo zlých vôd opustenosti a ľahostajnosti, v ktorých sa topia mnohé ľudské bytosti. Rodiny vedia dobre, čo znamená dôstojnosť cítiť sa synmi a dcérami a nie otrokmi alebo cudzincami, alebo dokonca len číslom preukazu totožnosti.

Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Odtiaľto Cirkev, poslúchajúc slovo Majstra, vychádza na rybolov na šíre more, v istote, že ak sa toto plní, rybolov bude zázračný, Nech entuziazmus synodálnych otcov vedených Duchom Svätým podnieti rozmach Cirkvi. ktorá opúšťa staré siete a opäť sa dáva na rybolov dôverujúc v slovo svojho Pána. Intenzívne sa za to modlime' Napokon, Kristus dal prísľub a povzbudzuje nás: ak dokonca ani zlí otcovia neodoprú chlieb hladným deťom, ako by mohol Boh nedať Ducha tým, ktorí ho - aj vo vlastnej nedokonalosti - prosia so zanietenou nástojčivosťou.

"Vždy vpred"

Homília pápeža Františka pri svätorečení .Junípera Serru

Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Je to pozvanie, ktoré prenikavo zasahuje náš život. Radujte sa, hovorí sv. Pavol so silou takmer rozkazujúcou. Je to pozvanie, ktoré sa stáva ozvenou túžby, aby sme všetci prežívali skúsenosť plnosti života, života, ktorý má zmysel, života radostného. Akoby mal Pavol schopnosť počúvať srdce každého z nás a pomenoval to, čo cítime, čo žijeme. V našom vnútri sa nachádza niečo, čo nás pozýva k radosti a nie k prispôsobovaniu sa náhradkám, ktoré sa nás snažia vždy len uspokojiť. Avšak neraz prežívame napätia každodenného života. Je vera situácií, ktoré sa javia ako spochybňujúce toto pozvanie.
Zdá sa, že dynamika, ktorej sme často podrobení, nás privádza ku smutnej rezignácii, ktorá sa pozvoľna premieňa v privyknutie si, so smrtonosným následkom: znecitliviť si srdce. Nechceme, aby rezignácia bola hybnou silou nášho života - alebo to chceme? Nechceme, aby sa privyknutie zmocnilo našich dní - alebo áno? Kvôli tomuto sa môžeme pýtať: ako konať, aby neznecitlivelo naše srdce? Ako prehlbovať radosť evanjelia v rôznych situáciách nášho života?
Ježiš to povedal vtedajším učeníkom a hovorí to aj nám: Choďte! Hlásajte! Radosť evanjelia sa zakusuje, poznáva a prežíva iba jej darovaním, darovaním sa. Duch sveta nás pozýva ku konformizmu, k pohodlnosti. Voči tomuto ľudskému duchu ,Je potrebné počuť nanovo, že potrebujeme jedni druhých, že máme zodpovednosť za druhých a za svet". Máme zodpovednosť ohlasovať Ježišovo posolstvo. Pretože prameň našej radosti sa «rodí z tej neuhasiteľnej túžby ponúkať milosrdenstvo, ovocia skúsenosti nekonečného milosrdenstva Otca a jeho šíriacej sa sily. Choďte všetkým ohlasovať pomazávajúc a pomazávajte hlásajúc. K tomuto nás Pán pozýva dnes a hovorí nám: Radosť kresťan zakusuje v misii: choďte k ľuďom všetkých národov. Radosť kresťan nachádza v pozvaní: Choďte a ohlasujte. Radosť kresťan obnovuje a aktualizuje s povolaním: Choďte a pomazávajte.

Ježiš vás posiela ku všetkým národom. Ku všetkým ľuďom. A v tomto slove "všetci" spred dvetisíc rokov sme boli zahrnutí aj my. Ježiš nedáva selektívny zoznam, ku ktorým áno a ku ktorým nie, ktorí sú hodní či nie sú hodní prijať jeho posolstvo, jeho prítomnosť. Naopak, ochotne vždy prijímal život taký, aký sa mu naskytoval. S tvárou bolesti, hladu, choroby, hriechu. S tvárou rán, smädu, únavy. S tvárou pochybností a ľútosti. Ďaleko od očakávania života vykrášleného, upraveného, vymaskovaného, prijal ho ochotne tak, ako mu prichádzal v ústrety.
Hoci to bol život, ktorý sa často predstavoval zrútený, pošpinený, znivočený. "Všetkým" Ježiš povedal, všetkým: Choďte a ohlasujete; celému tomuto životu, takému aký je, a nie ako by sa nám páčilo, aby bol: Choďte a prijímajte ochotne v mojom mene. Choďte na križovatky ciest, choďte ... ohlasovať bez strachu, bez predsudkov, bez povýšenosti, bez puritánstva, všetkým tým, ktorí stratili radosť zo života, choďte a ohlasujte milosrdné objatie Otca. Choďte k tým, ktorí žijú s ťarchou bolesti. zlyhania. s pocitom rozbitého života. a ohlasujte to ,.bláznovstvo" Otca, ktorý sa ich snaží pomazať olejom nádeje, spásy. Choďte ohlasovať, že omyly, klamné ilúzie, nedorozumenia nemajú v živote osoby posledné slovo. Choďte s olejom, ktorý tíši rany a osviežuje srdce.

Poslanie sa nikdy nerodí z dokonale vypracovaného plánu alebo z príručky veľmi dobre štrukturovanej a naprogramovanej; poslanie sa rodí vždy zo života, ktorý sa cítil byť hľadaný a uzdravený, nájdený a odpustený. Poslanie sa rodí zo zakúsenia, raz i viac krát, milosrdného pomazania Bohom.

Cirkev, Boží svätý ľud, vie prechádzať prašnými cestami dejín, skríženými často krát konfliktami, nespravodlivosťami, násilím, aby našla svoje deti a bratov. Boží svätý ľud sa neobáva omylu; obáva sa uzatvorenia sa, kryštalizácie v elitu, primknutiu sa k vlastným istotám. Vie, že uzatvorenosť v jej mnohorakých formách je príčinou toľkých rezignácií.

Preto «vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista». Boží ľud sa vie zapojiť, pretože je učeníkom Toho, ktorý pokľakol pred svojimi, aby im poumýval nohy.

Dnes sme tu, môžeme tu byť, pretože tu boli mnohí, ktorí mali odvahu odpovedať na toto povolanie, ktorí uverili, že «život vzrastá darujúc ho a oslabuje sa v izolácii a v pohodlí». Sme deťmi misionárskej smelosti toľkých, ktorí uprednostnili neuzatvoriť sa «do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu [ ... ] do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných". Sme dlžníkmi tradície, reťazca svedkov, ktorí umožnili, aby sa Dobrá Novina evanjelia udržiavala z generácie na generáciu Novou a Dobrou.

A dnes si pripomíname jedného z tých svedkov, ktorý vedel v týchto krajoch vydať svedectvo radosti evanjelia: Brat Junípero Serra. Vedel žiť to, čo znamená byť "Cirkvou na výjazde", touto Cirkvou, ktorá vie vychádzať do ulíc, aby sa podelila s Božou zmierujúcou nehou. Vedel zanechať svoju zem, svoje obyčaje, mal odvahu otvárať nové cesty, vedel kráčať v ústrety toľkým, učiac sa rešpektovať ich obyčaje a ich osobitosti. Naučil sa prebúdzať a sprevádzať Boží život v tvárach tých, ktorých stretával, robiac z nich svojich bratov. Junípero sa usiloval ochraňovať dôstojnosť domorodého spoločenstva, chrániac ho pred tými, ktorí ho zneužívali.
Sú to zneužívania, ktoré nás dodnes sprevádzajú a vyvolávajú v nás odpor, zvlášť kvôli bolesti, ktorú vyvolávajú v živote toľkých osôb. Mal jedno motto, ktoré inšpirovalo jeho kroky a tvárnilo jeho život: vedel povedať, ale najmä vedel žiť hovoriac: "vždy vpred". Toto bol spôsob, ktorý Junípero našiel, aby mohol žiť radosť evanjelia, aby sa jeho srdce neznecitlivelo. Smeroval vždy vpred, pretože Pán čaká; vždy vpred, pretože brat čaká; vždy vpred za všetkým tým, čo mu ešte zostávalo prežiť; smeroval vždy vpred. Nech tak, ako on včera aj my dnes môžeme povedať' vždy vpred"

Záverečná úvaha na tému manželstva a rodiny

Katechéza pápeža Františka

Toto je naša záverečná úvaha na tému manželstva a rodiny. Sme v očakávaní pekných i náročných udalostí, ktoré sú priamo spojené s touto veľkou témou: Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii a Biskupskej synody tu v Ríme. Obe sú svetového charakteru, ktorý zodpovedá univerzálnemu rozmeru kresťanstva. ale aj univerzálnemu dosahu tohto základného a nenahraditeľného ľudského spoločenstva, ktorým je práve rodina. Aktuálny úsek civilizácie sa zdá byť poznačený dlhodobými dôsledkami spoločnosti spravovanej ekonomickou technokraciou. Podriaďovanie etiky logike zisku disponuje nesmiernymi prostriedkami a nadmernou mediálnou podporou. V tomto novom scenári sa stáva nová aliancia [nové spojenectvo, zmluva, resp. zväzok - pozn. prekl.] muža a ženy nielen nutnou, ale a] strategickou kvôli oslobodeniu národov spod kolonizácie peňazí.
Táto aliancia sa musí navrátiť k usmerňovaniu politiky, ekonomiky a občianskeho spolunažívania! Ona rozhoduje obývateľnosti zeme. o sprostredkovávaní zmyslu života, o prepojení pamäte a nádeje.

Pre túto alianciu muža a ženy predstavuje manželské a rodinné spoločenstvo životodarnú gramatiku, mohli by sme povedať, že je jej .zlatým ohnivkom". Viera tu čerpá z múdrosti Božieho stvorenia, ktorý zveril rodine nie starostlivosť o samoúčelnú intimitu, ale úchvatný plán "udomácniť" si svet. Práve rodina je na začiatku. je základom tejto svetovej kultúry, ktorá nás zachraňuje; zachraňuje nás pred tak mnohorakými útokmi, od toľkej skazy, od toľkých kolonizácií, ako je tá zo strany peňazí alebo ideológií, ktoré tak veľmi ohrozujú svet. Rodina je základom, ktorý umožňuje brániť sa.

Práve z biblického Slova o stvorení. sme prebrali hlavnú inšpiráciu v našich krátkych stredajších meditáciách o rodine. Z tohto Slova môžeme a máme nanovo čerpať na široko a do hĺbky. Čaká nás tu veľká práca, ale je to aj veľmi nadchýnajúce. Božie stvorenie nie je nejakým obyčajným filozofickým predpokladom: je univerzálnym obzorom života a viery! Neexistuje Boží plán odlišný od stvorenia a od jeho spásy. A kvôli spáse stvorení - každého tvora - sa Boh stal človekom: «pre nás ľudí a pre našu spásu», ako hovorí Vyznanie viery. A zmŕtvychvstalý Ježiš je «prvorodený zo všetkého stvorenia» (Kol l, 15).

Stvorený svet je zverený mužovi a žene: to, čo sa medzi nimi odohráva, dáva svoju pečať všetkému. [ch odmietnutie Božieho požehnania osudovo vyúsťuje do blúznenia všemocnosti, ktoré ničí každú vec. To je to, čo nazývame "prvotným  hriechom". A všetci prichádzame na svet s dedičstvom tejto choroby.

Napriek tomu nie sme prekliati, ani ponechaní na seba samých. Už starodávny príbeh o prvotnej láske Boha k mužovi a žene obsahuje v tomto ohľade stránky plné ohňa! «Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej
potomstvom» (Gn 3,15a). Sú to slová, ktorými sa Boh obracia na podvodného, okúzľujúceho hada. Prostredníctvom týchto slov Boh vyznačuje ženu ochrannou hradbou proti zlu, ku ktorej sa môže utiekať -ak chce- pre každé pokolenie. Tým sa chce povedať, že žena nesie tajomné a špeciálne požehnanie na obranu svoj ho potomstva od Zlého! Ako žena v Zjavení apoštola Jána. ktorá uteká ukryť dieťa pred Drakom. A Boh ju ochráni (porov. Zjv 12,6).

Zamyslite sa aká hĺbka sa tu otvára! Existujú mnohé uvádzané miesta [orig.: luoghi comuni - pozn. prekl.], niekedy dokonca potupné, o žene pokušiteľke, ktorá navádza na zlé. Naopak, tuje priestor pre teológiu ženy, ktorá nech je na úrovni tohto Božieho požehnania pre ňu aj ej potomstvo!

Milosrdná Božia ochrana voči mužovi a žene, v každom prípade nikdy nechýba ani jednému z nich. Na toto nezabúdajme! Symbolické vyjadrovanie Biblie nám hovorí, že Boh, skôr ako ich vylúči I zo záhrady Edenu, im urobil kožený odev a obliekol ich (porov. Gn 3,21). Toto gesto nežnosti znamená, že aj v bolestných následkoch nášho hriechu Boh nechce, aby sme zostali nahí a ponechaní nášmu osudu hriešnikov. Túto Božiu nebu. túto starostlivosť o nás vidíme vtelenú v Ježišovi z Nazaretu, Božom Synovi «narodenom zo ženy» (GaI4,4). A sv. Pavol vždy ešte hovorí: «Kristus zomrel za nás. keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). Kristus, narodený zo ženy, z jednej ženy. To je Božie pohládzanie našich rán, našich chýb, našich hriechov. Veď Boh nás miluje takých akí sme a chce nás podržať v napredovaní s týmto plánom, a žena je tá silnejšia, ktorá tento plán nesie vpred.
Prísľub, ktorý Boh dáva mužovi a žene na začiatku dej in zahŕňa všetky ľudské bytosti, až do konca dejín. Ak máme dostatočnú vieru, rodiny národov zeme sa spoznajú v tomto požehnaní. Rozhodne, ktokoľvek sa nechá pohnúť touto víziou, nech patrí do akéhokoľvek národa. národnosti alebo náboženstva, nech sa vyberie na cestu s nami. Bude naším bratom a našou sestrou, bez robenia prozelytizmu. Kráčajme spolu pod týmto požehnaním, pod vedením tohto Božieho zámeru urobiť nás všetkých bratmi v živote, vo svete, ktorý napreduje a ktorý sa rodí práve z rodiny, zo zväzku muža a ženy.

Boh nech vás žehná, rodiny zo všetkých kútov sveta! Nech Boh požehná vás všetkých!

Spojenectvo rodiny a kresťanského spoločenstva je kľúčové

Katechéza pápeža Františka

Dnes chcem, aby sme sa zastavili nad prepojením medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Ide o tzv. "prirodzené" spojenie, pretože Cirkev je duchovnou rodinou a rodina zas predstavuje malú cirkev.

Kresťanské spoločenstvo je domovom tých, čo veria v Ježiša ako zdroj bratstva medzi všetkými ľuďmi. Cirkev kráča medzi národmi, kráča dejinami mužov a žien. otcov a matiek, synova dcér: toto sú dejiny, na ktorých Pánovi záleží. Veľké udalosti svetských mocností sa vpisujú do historických kníh a tam i zostávajú. Ale dejiny ľudských vzťahov sa zapisujú priamo do srdca Boha; a sú to dejiny, ktoré zostávajú naveky. Toto je miesto života a viery. Rodina je miestom neoceniteľného a nezmazateľného uvedenia nás samých do týchto dejín; dejín života v plnosti, ktoré končia v kontemplácii Boha po celú večnosť v nebi, ale začínajú sa už v rodine! Kvôli tomuto je rodina dôležitá.

Boží Syn sa ľudským dejinám učil touto cestou a prešiel ňou absolútne až do podstaty. Je teda pekné vrátiť sa ku kontemplácii Ježiša a znakov tohto spojenia. Ježiš sa narodil do rodiny a v nej sa "učil spoznávať svet": dielňa, štyri domčeky, okolitý nič neznamenajúci kraj. A predsa, počas tridsiatich rokov tejto skúsenosti sa Ježiš prispôsobil podmienkam človeka a prijal ich do svojho zjednotenia s Otcom i do svojej vlastnej apoštolskej misie. Neskôr, keď opúšťa Nazaret a začína verejne vystupovať, Ježiš vytvára okolo seba spoločenstvo, "zhromaždenie", čiže zoskupenie osôb. V tomto tkvie zmysel slova "cirkev". V evanjeliách nemá Ježišovo zhromaždenie formu exkluzívnej a uzavretej sekty, ale rodiny, pohostinnej rodiny: tam nachádzame Petra s Jánom, ale aj hladného a vysmädnutého človeka, cudzinca a prenasledovaného, hriešnicu a colníka, farizejov a zástupy. Ježiš ale neprestáva prijímať všetkých ľudí a hovoriť k nim, i k tým, ktorí už viac nečakajú, že vo svojom živote stretnú Boha. Je to silná lekcia pre Cirkev! Samotní učeníci sú vybraní, aby  sa starali o toto zhromaždenie, o túto rodinu Božích hostí. .

Aby táto skutočnosť Ježišovho zhromaždenia bola živá, je nevyhnutné oživiť spojenectvo medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom. Mohli by sme povedať, že rodina a farnosť sú dvoma miestami, kde sa uskutočňuje to spoločenstvo lásky, ktorého konečným zdrojom je sám Boh. Cirkev, ktorá je skutočne cirkvou podľa evanjelia, nemôže mať inú formu ako formu pohostinného domu s dverami vždy otvorenými. Cirkvi, farnosti, inštitúcie, ktorých dvere sú zavreté, sa nemôžu nazývať cirkvami, ale múzeami!

Dnes je toto spojenectvo kľúčové. "Máme vkladať naše nádeje do ideologických, finančných a politických 'centier moci'? Nie! Vkladajme ich do centier lásky! Naša nádej spočíva v týchto centrách lásky, evanjelizačných centrách, bohatých na ľudské teplo, založených na solidarite a spoluúčasti", podobne i na vzájomnom odpúšťaní si jedni  druhým. Posilňovať spojenie medzi rodinou a kresťanským spoločenstvom je dnes nevyhnutné a neodkladné. Isteže, potrebujeme veľkodušnú vieru, aby sme dospeli k múdrosti pre obnovenie tohto spojenectva. Niekedy sa rodiny stiahnu do ústrania tvrdiac, že nemajú nie sú na dostatočnej úrovni: .Otče, naša rodina je chudobná a tiež trochu rozbitá?, ,Nie sme schopní", , Už teraz máme doma veľa problémov?, .Nemáme silu? Toto je pravda, avšak nikto nie je hodný, nikto nie je na dostatočnej úrovni, nikto nemá silu!
Lebo bez Božej milosti nemôžeme nič urobiť. Všetko je nám dané, zadarmo dané! Pán nikdy nepríde do novej rodiny bez toho, že by neučinil nejaký! zázrak. Len si pripomeňme, čo urobil na svadobnej hostine v Káne! Áno, ak sa odovzdáme do rúk Pána, on dá, aby sme činili zázraky - tie každodenné zázraky! - keď je tam, v tej rodine Pán.

Prirodzene, i kresťanské spoločenstvo musí vykonať svoju časť práce. Napríklad, snažiť sa prekonávať príliš direktívne a funkcionálne  postoje; uprednostňovať medziľudský dialóg spolu so vzájomným poznávaním sa a vzájomnou úctou. Nech rodiny prevezmú iniciatívu a cítia zodpovednosť prinášať ich vzácne dary do spoločenstva. Všetci si musíme uvedomiť, že kresťanská viera sa žije na otvorenom poli života zdieľaného so všetkými; rodina a farnosť majú pre celú spoločnosť uskutočňovať zázrak života, ktorý bude životom viac komunitným, s väčším prínosom pre celú spoločnosť.

V Káne bola prítomná Ježišova Matka, "matka dobrej rady". Počúvajme jej slová: «Urobte všetko, čo vám povie». Drahé rodiny, drahé farské spoločenstvá, nechajme sa inšpirovať touto Matkou, urobme všetko, čo nám Ježiš povie a ocitneme sa zoči-voči zázraku; zázraku každého jedného dňa! Ďakujem.

Láska v rodine dokáže zvíťaziť nad premenou miestna púšť

Katechéza pápeža Františka

V tomto poslednom úseku našej cesty katechéz o rodine upriamime zrak na spôsob, ako rodina žije svoju zodpovednosť komunikovať vieru, odovzdávať vieru tak vo svojom vnútri, ako aj navonok.

V prvom okamihu nám môžu prísť na um niektoré evanjeliové výroky, v ktorých sa zdá, akoby si rodinné zväzky a nasledovanie Ježiša vzájomne odporovali. Ide napríklad o silné slová, ktoré všetci poznáme a ktoré sme počuli: «Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden».

Prirodzene, Ježiš týmto nechce rušiť štvrté prikázanie, ktoré je prvým, najväčším prikázaním voči ľuďom. Prvé tri sú vo vzťahu k Bohu, toto je vo vzťahu k ľuďom, je veľké! A ani si nemôžeme myslieť, že Pán po tom, ako vykonal svoj zázrak pre mladomanželov v Káne, ako posvätil manželský zväzok muža a ženy, po tom ako vzkriesením navrátil synov a dcéry späť do rodinného života, si nemôžeme myslieť, by nás Pán žiadal, aby sme boli k týmto pútam necitlivými! Toto nie je správne vysvetlenie. Práve naopak. Pre potvrdenie prvoradosti viery v Boha Ježiš nachádza najvýstižnejšie prirovnanie práve v rodinných vzťahoch. A zase z inej strany, tieto rodinné vzťahy uprostred prežívanej viery a Božej lásky podstupujú zmenu, sú naplnené väčším zmyslom a sú tak schopné prekročiť sami seba, aby tak vytvárali otcovstvo a materstvo v širšom meradle a mohli pojať za bratov a sestry i tých, čo sa ocitajú na okraji akéhokoľvek vzťahu. V istý deň, keď Ježiša upozorňujú, že vonku stojí jeho matka a jeho bratia, ktorí ho hľadajú, on odpovedá, ukazujúc na svojich učeníkov: «Hľa, moja matka a môj i bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu. je môj brat i moja sestra, i matka».

Múdrosť obsiahnutá vo vzťahoch, ktoré nemožno kúpiť ani predať, je tým najlepším venom rodinnej geniality. Práve v rodine sa učíme rásť v tejto atmosfére múdrosti citov. "Gramatike" týchto vzťahov sa učíme v rodine, inak sa jej len ťažko učí. A práve toto je reč, ktorou sa Boh dáva porozumieť všetkým.

Pozvaním vložiť rodinné vzťahy do sféry poslušnosti viery a zmluvy s Pánom sa tieto vzťahy neumŕtvujú; naopak, ochraňuje ich to, zbavuje egoizmu, chráni pred znehodnotením, privádza ich bezpečne k životu, ktorý nepodlieha smrti. Neustále pulzovanie rodinného štýlu v ľudských vzťahoch je pre ľudstvo požehnaním: prinavracia zemi nádej. Keď sa rodinné vzťahy nechajú pretvoriť na evanjeliové svedectvo, stávajú sa schopnými i nemysliteľných vecí, ktoré umožňujú rukou sa dotýkať diel, ktoré Boh uskutočňuje v dejinách, tak ako boli napríklad Ježišove konkrétne skutky voči mužom, ženám i deťom, ktoré stretával. Jediný úsmev, ktorý sa uprostred zúfalstva objavil na tvári opusteného dieťaťa, keď sa opäť preberá k životu, nám o Božom konaní vo svete dokáže vysvetliť viac než tisíc teologických traktátov. Muž a žena, ktorí neváhajú riskovať a obetovať sa pre dieťa iných a nielen pre to svoje, nám ukazujú činy lásky, ktoré mnohí vedci už akoby viac nie sú schopní pochopiť. A kde je táto rodinná náklonnosť, tam zo srdca vychádzajú tieto gestá, ktoré hovoria silnejšie ako slová. Gesto lásky, nad tým by sme sa mali zamyslieť.
Rodina, ktorá odpovedá na Ježišovo volanie, odovzdáva réžiu tohto sveta zmluve muža a ženy s Bohom. Uvažujte nad rozvíjaním takéhoto svedectva dnes. Predstavme si, že bude kormidlo dejín (spoločnosti, ekonomiky, politiky) sa - konečne! - zverí zmluve muža a ženy, aby ho ďalej viedli so zreteľom na budúcu generáciu. Záležitosti krajiny a domácnosti, ekonomiky a práce by tak odrazu zneli úplne inou hudbou!

Ak opäť prinavrátime hlavnú úlohu - počnúc Cirkvou - rodine, ktorá načúva Božiemu slovu a uskutočňuje ho, staneme sa takými, ako to dobré víno zo svadobnej hostiny v Káne, prekvasíme okolie ako Boží kvas!

V skutočnosti je dnes zmluva rodiny s Bohom povolaná k tomu, aby zabránila vytváraniu spoločenskej púšte z moderného mesta. Naše mestá sa stali púšťami pre nedostatok lásky, pre nedostatok úsmevu. Existuje mnoho zábavok, veľa vecí na míňanie času, aby sme sa smiali, ale chýba láska. A práve rodina, otec, mama, ktorí sa venujú deťom ... úsmev rodiny je schopný zvíťaziť nad premenou našich miest na púšť. Toto je víťazstvo lásky rodiny.

Nijaké ekonomické či politické inžinierstvo nie je schopné nahradiť tento prínos rodín. Babylonský plán buduje mrakodrapy bez života. Duch Boží však dáva i púšti zakvitnúť. Potrebujeme vyjsť von z obrnených veží a komôr elít, aby sme mohli nanovo navštevovať domy a priestory otvorené pre mnohých, otvorené láske rodiny.

Spojenie chariziem - tých, ktoré sú darované vo sviatosti manželstva a tých, ktoré sa udeľujú pri zasvätení sa Božiemu kráľovstvu - je určené na to, aby premenilo Cirkev na miesto, ktoré má plnú rodinnú otvorenosť pre stretnutie s Bohom. Poďme ďalej touto cestou, nestrácajme nádej. Kde je jedna rodina s láskou, táto rodina je schopná ohriať srdce celého mesta svojím svedectvom lásky.

Modlite sa za mňa, modlime sa jedni za druhých, aby sme boli schopní rozpoznať a uniesť Božie navštívenia. Kiež Duch prinesie priaznivý vietor clo kresťanských rodín a mesto ľudí sa dostane zo svojej depresie! Ďakujem.

Práca je posvätná, dáva dôstojnosť rodine

Katechéza pápeža Františka

Po tom, ako sme sa zamýšľali nad tým, akú hodnotu má v živote rodiny sviatok, sa dnes zamyslíme nad prácou. Obidva prvky sa dopĺňajú a sú súčasťou stvoriteľského diela Božieho: sviatok a práca.

Bežne sa hovorí, že práca je nevyhnutná pre udržiavanie rodiny, pre zabezpečenie výchovy detí a dôstojného života pre našich drahých. O serióznom a čestnom človeku sa možno najkrajšie vyjadriť, keď sa povie: "Je pracovitý" - je to pracant, usilovný človek, ktorý v spoločenstve nežije na úkor druhých. Je tu dnes toľko Argentínčanov, ako som videl, a poviem to tak, ako to my hovoríme: "Nežije zhora" (Non vive de arriba) - rozumieme?

A naozaj práca sa vo svojich nespočetných formách, počnúc tou v domácnosti, stará aj o spoločné dobro. A kde sa možno tomuto pracovitému štýlu života naučiť? V prvom rade sa tomu učíme v rodine. Rodina vychováva k práci príkladom rodičov, otca a mamy, ktorí pracujú pre dobro rodiny a spoločnosti.

V Evanjeliu vidno Svätú rodinu z Nazareta ako rodinu pracujúcich, a samotného Ježiša nazývajú "synom tesára" alebo priamo "tesárom". A svätý Pavol nezabudne napomenúť kresťanov: "Kto nechce pracovať, nech ani neje". Nuž, je to pekný recept na schudnutie, nie? Nepracuješ, nejedz! Apoštol explicitne naráža na falošnú nábožnosť niektorých, čo vskutku žijú na účet svoj ich bratov a sestier a "nič nerobia". Nasadenie v práci a duchovný život si podľa kresťanského chápania nijako vzájomne neprotirečia. Je dôležité to dobre pochopiť! Modlitba a práca môžu a musia byť vo vzájomnej harmónii, tak ako to učí sv. Benedikt. Keď chýba práca, škodí to aj na duchu, podobne ako je chýbajúca modlitba na škodu praktickej činnosti.

Pracovať - opakujem, v tisícorakých podobách -je ľudskej osobe vlastné. Vyjadruje to jej dôstojnosť, že je stvorená na Boží obraz. Preto sa hovorí, že práca je posvätná. Práca je posvätná. A preto riadenie oblasti zamestnanosti je veľkou zodpovednosťou človeka a spoločnosti, ktorá nemôže byť ponechaná na ruky zopár jednotlivcov alebo zhadzovaná len na akýsi "trh" povýšený za božstvo. Zapríčiňovať stratu pracovných miest znamená spôsobovať vážnu sociálnu ujmu. Som zarmútený, keď vidím, že chýba práca, že sú ľudia bez práce, ktorí nenachádzajú prácu a ktorí nemajú tú dôstojnosť prinášať domov chlieb. A veľmi sa poteším, keď vidím, že tí, ktorí vládnu, vynakladajú veľké úsilie v prospech dostatku práce, pre nájdenie pracovných miest a v záujme toho, aby všetci mali prácu. Práca je posvätná, práca dáva dôstojnosť rodine. A musíme sa modliť, aby nechýbala práca žiadnej rodine.

Takže i práca, rovnako ako oslava, je súčasťou Božieho stvoriteľského plánu. V Knihe Genezis predchádza téme o zemi ako domovskej záhrade zverenej do starostlivosti a práce človeka veľmi dojemná pasáž: «Keď Pán, Boh urobil zem a nebo, nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme». Nejde tu o nejaký romantizmus, ale o Božie zjavenie. A my sme zodpovední za to, aby sme ho porozumeli a do hĺbky si ho osvojili. Encyklika Laudato si', ktorá predkladá integrálnu ekológiu, obsahuje aj nasledovný odkaz: krása prírody a dôstojnosť práce sú stvorené, aby boli vo vzájomnom spojení. Zem sa stáva krásnou, keď je obrábaná človekom, obidve veci idú pospolu.

Keď sa práca začne vzďaľovať od zmluvy Boha s človekom, mužom a ženou, a oddelí sa od ich duchovných kvalít, keď začne byť v zajatí logiky" zameranej len na zisk a znevažuje citovú stránku života, vtedy skľúčenosť duše začne kontaminovať všetko navôkol: vzduch, vodu, rastliny, jedlo ... Občiansky život sa korumpuje a životné prostredie (habitat) sa kazí. A následky pocítia najmä tí najchudobnejší a najchudobnejšie rodiny. V modernej organizácii práce niekedy vidieť nebezpečnú tendenciu považovať rodinu za prekážku, záťaž či pasivitu vzhľadom na produktívnosť práce. Položme si ale otázku: o akú produktívnosť ide? Pre koho? Takzvané "inteligentné mesto" je bezpochyby bohaté na služby a organizované; je však napríklad často nepriateľské voči deťom a starým ľuďom.

Neraz sa ten, kto projektuje, zaujíma o riadenie individuálnej pracovnej sily za účelom jej zapojenia, použitia či vyradenia podľa toho, čo ekonomike v danom momente vyhovuje. Rodina je veľkým skúšobným indikátorom. Ak ju manažment práce drží ako rukojemníka, či dokonca jej hádže bremená pod nohy, vtedy si môžeme byť istí, že ľudská spoločnosť začala pracovať sama proti sebe!

Pre kresťanské rodiny je táto situácia veľkou výzvou a veľkým misijným poľom. Rodiny totiž vnášajú do hry podstatné prvky Božieho stvorenia: identitu a spojenie muža a ženy, plodenie detí, prácu, ktorá kultivuje zem a robí svet obývateľným. Strata týchto základných prvkov je veľmi vážna vec, a na spoločnom dome je už príliš veľa prasklín! Táto úloha nie je ľahká. Často krát sa môže zdať združeniam rodín, že sú ako Dávid stojaci zoči-voči Goliášovi ... No vieme, ako ten boj dopadol! Chce to vieru a šikovnosť. Nech nám Boh udelí to, aby sme s radosťou a nádejou prijímali jeho volanie v tomto ťažkom momente našich dejín, povolanie k práci pre dôstojnosť seba samého a vlastnej rodiny.

Sviatok je Boží dar ľudskej rodine

Katechéza pápeža Františka

Vatikán 12. augusta Dnešnou témou "sviatku v rodine" Svätý Otec otvoril svoju reflexiu o troch osobitných rozmeroch ry tmu rodinného života, ktorými sú: sviatok, práca a modlitba. Ako povedal, "sviatok je Božím vynálezom" a je to "predovšetkým láskyplný a vďačný pohľad na dobre vykonanú prácu v..Pravý čas sviatku preruší profesionálnu prácu a je posvätný, pretože mužovi a žene pripomína, že boli stvorení na obraz Boha, ktorý nie je otrok práce, ale Pán, a teda ani my nemáme byť otrokmi práce, ale «pánmi»." Svätý Otec v tejto súvislosti spomenul aj problém moderného otroctva vo svete a pripomenul aj význam nedeľného odpočinku a účasti na Eucharistii. "Sviatok je vzácny Boží dar, vzácny dar, ktorý Boh venoval ľudskej rodine: nezničme ho!", vyzval pútnikov na záver katechézy Svätý Otec.

Dnes vstúpime do krátkeho okruhu zamyslení nad tromi rozmermi, ktoré takpovediac určujú rytmus rodinného života: sviatok, práca a modlitba.

 Začnime sviatkom. Dnes budeme hovoriť o sviatku. A ihneď dodajme, že sviatok je Božím vynálezom. Pripomeňme si záver rozprávania o stvorení v Knihe Genezis, ktoré sme počuli: «V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. l požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil» (Gn 2,2-3). Boh sám nás učí, aké dôležité je venovať čas konternplácii a potešeniu z toho, čo bolo prácou dobre vykonané. Hovorím o práci samozrejme nie iba vo význame remesla a profesie, ale v širšom zmysle: o každej činnosti, ktorou my, muži a ženy, smieme spolupracovať na Božom stvoriteľskom diele.

Sviatok teda nie je lenivé vylihovanie na pohovke, či opájanie sa v akomsi pochabom úniku. Nie. Sviatok je predovšetkým láskyplný a vďačný pohľad na dobre vykonanú prácu. Oslavujeme prácu. Aj vy, novomanželia, oslavujete prácu krásneho času snúbenectva, a toto je pekné! Sviatok je časom, keď hľadíme na deti, vnúčatá, ktoré rastú, a pomyslíme si: Aká nádhera! Je časom, keď pozeráme na náš dom, na priateľov, ktorí sú našimi hosťami, na spoločenstvo, ktoré nás obklopuje, a pomyslíme si: Aké je to dobré! Boh to tak urobil, keď stvoril svet. A neprestajne tak robí, pretože Boh vždy tvorí, aj v tejto chvíli!

Môže sa stať, že sviatok pripadne na dni ťažkostí a bolestí a slávi sa akoby s «hrčou v hrdle». A predsa, aj v takých prípadoch, prosme si od Boha silu, aby sa nám sviatok celkom nevyprázdnil. Vy, mamy a otcovia, to dobre viete: koľkokrát z lásky k deťom dokážete odsunúť ťažkosti, aby ste im umožnili dobre prežiť sviatok a vychutnať pozitívnu stránku života! Koľko lásky je v tomto!

Aj do pracovného prostredia niekedy - a to bez zanedbania povinnosti! - vieme «prepašovať» nej aký ten záblesk sviatku: narodeniny, uzatvorenie manželstva, narodenie dieťaťa, ako aj rozlúčka či nový príchod ... , je to dôležité. Je dôležité" oslavovať. Sú to chvíle familiárnosti uprostred súkolia mechanizmu výroby: a to nám robí dobre!

No pravý čas sviatku preruší profesionálnu prácu a je posvätný, pretože mužovi a žene pripomína, že boli stvorení na obraz Boha, ktorý nie je otrok práce, ale Pán, a teda ani my nemáme byť otrokmi práce, ale «pánmi». Na toto máme prikázanie, ktoré sa vzťahuje na všetkých, nikoho nevylučujúc! A pritom vieme, že sú milióny mužov a žien, a dokonca detí, ktoré sú otrokmi práce! V tejto dobe existujú otroci! Sú vykorisťovaní, sú otrokmi práce a toto je proti Bohu a proti dôstojnosti ľudskej osoby! Posadnutosť ekonomickým ziskom a technickým pokrokom ohrozuje rytmy ľudského života. Lebo život má svoje ľudské rytmy. Čas oddychu, predovšetkým nedeľného, je nám určený na to, aby sme sa  mohli tešiť z toho, čo sa nevyrába a nekonzumuje a nedá sa kúpiť ani predať. A predsa vidíme, že ideológia zisku a konzumu chce pohltiť ešte aj sviatok: aj ten je niekedy zredukovaný na «obchodnú záležitosť», na spôsob na získavanie a míňanie peňazí. Azda kvôli tomu pracujeme? Nenásytnosť konzumovania, ktorá v sebe zahŕňa plytvanie, je škaredým vírusom, ktorý okrem iného spôsobuje, že sme na konci viacej unavení ako na začiatku. Škodí ozajstnej práci a požiera život. Rozhádzané rytmy sviatku majú svoje obete, najmä mladých.

Napokon, čas sviatku je posvätný, pretože Boh v ňom prebýva osobitným spôsobom. Nedeľná Eucharistia vnáša do sviatku celú milosť Ježiša Krista: jeho prítomnosť, jeho lásku, jeho obetu, to, že z nás on vytvára spoločenstvo, jeho prebývanie s nami ... A tak každá skutočnosť a vec dostane svoj plný význam: práca, rodina, každodenné radosti a námahy, aj utrpenie a smrť; všetko sa premieňa Kristovou milosťou.

Rodina je vybavená osobitnou schopnosťou porozumieť, usmerniť a podporiť autentickú hodnotu sviatočného času. Aké pekné sú sviatky v rodine, sú nádherné! A osobitne nedeľa. Istotne nie náhodou sú sviatky, v ktorých je miesto pre celú rodinu tie najvydarenejšie! Samotný rodinný život, ak naň hľadíme očami viery, sa javí lepší ako námahy, ktoré nás stoji. Predstavuje sa nám ako veľkolepé dielo jednoduchosti, nádherné práve preto, že nie je umelé, nie je predstierané, ale schopné spojiť v sebe všetky prvky pravého života. Javí sa nám ako «veľmi dobrá vec», ako povedal Boh na záver stvorenia, keď stvoril muža a ženu. Takže sviatok je vzácny Boží dar, vzácny dar, ktorý Boh venoval ľudskej rodine: nezničme ho! Ďakujem.

Spontánne odpovede pápeža Františka mladým z Eucharistického hnutia

Pápež František začal Magatinou otázkou o napätiach medzi generáciami.

"Sú tu dve slová na začiatku otázok, ktoré sa ma dotkli. A sú to slová, ktoré zažívame v každodennom živote - či už v spoločnosti alebo v rodine. Týmito slovami sú ,napätie? a ,konflikt?" ... .Pomyslime na to, čo by bolo zo spoločnosti, rodiny, skupiny priateľov bez napätí a bez konfliktov? Viete čo by z nich bolo? Cintorín. Lebo napätia a konflikty sú neprítomné jedine tam, kde ide o mŕtve veci. Keď je tu život, je tu napätie a je tu konflikt. Je preto dôležité hlbšie tomu porozumieť a hľadať v mojom živote, ktoré sú skutočné napätia, ako tieto napätia prichádzajú - lebo napätia vypovedajú o tom, že som živý - a aké sú tieto konflikty .... Napätia ti pomáhajú rásť, rozvíjajú odvahu. A mladý človek musí mať túto cnosť odvahy! Mladý bez odvahy - nuž, to je ochabnutý mladý, je to mladý - starec." "Aby som to povedal jasne: po prvé - nebáť sa napätí, lebo pomáhajú rásť.

Po druhé - riešiť napätia prostredníctvom dialógu, lebo dialóg spája - ako v rodine, tak aj v skupine priateľov a nachádza sa tak spôsob k spoločnej ceste bez toho, aby sme stratili vlastnú identitu. Po tretie - nepripútať sa príliš k istému napätiu, lebo toto ti uškodí. ... Povedal som, že mladý bez napätia je mladým penzistom, .mŕtvym mladým", avšak mladý, ktorý vie žiť jedine v napätí je chorým mladým. Toto je treba rozlišovať. Je to takto jasné? Nie, nie je to jasné. Ale poďme ďalej."

Čo bolo tou najväčšou výzvou, ktorej pápež František čelil vo svojej misii ako rehoľník? Povedal by som - nájsť vždy pokoj v Pánovi. Ten pokoj, ktorý môže dať jedine Ježiš. V prácach, v povinnostiach je výzvou nájsť ten pokoj, ktorý znamená, že Pán ťa sprevádza, že Pán je nablízku. A je tu aj ďalšia výzva: vedieť rozlíšiť Ježišov pokoj od iného pokoja, ktorý nepochádza od Ježiša. Rozumiete? Toto je vec, ktorú sa musíte dobre naučiť a prosiť od Pána milosť vedieť rozlíšiť skutočný pokoj od falošného pokoja. Vedieť rozlišovať. Toto je výzva. Skutočný pokoj prichádza vždy od Ježiša. Niekedy je tiež zabalený do istého kríža. No j e to Ježiš, ktorý ti v tej skúške dáva pokoj. Nie vždy to prichádza ako kríž, no skutočný pokoj pochádza vždy od Ježiša. Naopak ten iný pokoj - povrchný pokoj":'" ten pokoj, ktorý ťa robí spokojným, tak trochu ťa uspokojuje, a však je povrchný, pochádza od nepriateľa, od diabla. A dáva ti uspokojenie: "Veď ja som v pohode, toto mi nerobí starosti, som v pokoji". Avšak hlboko vo vnútri je klam. A tu je potrebné prosiť o milosť vedieť rozlišovať, vedieť rozpoznať, ktorý je Ježišov pokoj a ktorý pokoj je od nepriateľa, ktorý ťa ničí. Nepriateľ vždy ničí! Nechá ťa veriť, že toto je cesta a potom ťa nakoniec nechá osamote.
Lebo pamätajte si jedno: diabol je zlý platca, nikdy neplatí dobre. Vždy ťa prekabáti! Je to podvodník! Ukazuje ti veci pod maskou a ty veríš, že sú dobré, že ti prinesú pokoj, ideš za nimi, no nakoniec nenájdeš šťastie. Vždy hľadať Ježišov pokoj -toto je výzva, výzva, ktorú som mal ja, ktorú mám a ktorú máte aj vy všetci. A čo je znakom Ježišovho pokoja? Ako viem, že tento pokoj dáva Ježiš? Znakom je radosť, tá hlboká radosť. Diabol ti nikdy nedá radosť. Túto radosť ti môže dať jedine Ježiš, darujúc ti Ducha Svätého."

Cirkev je otcovský dom aj pre zranené rodiny

Katechéza pápeža Františka

Touto katechézou sa vrátime k našej úvahe o rodine. Po tom, ako sme naposledy hovorili o rodinách zranených v dôsledku nezhôd manželov, dnes by som chcel upriamiť našu pozornosť na inú skutočnosť: ako sa postarať o tých, ktorí si v nadväznosti na nenapraviteľné rozvrátenie ich manželského zväzku vytvorili nový zväzok.

Cirkev dobre vie, že takáto situácia je v rozpore s kresťanskou sviatosťou. Avšak jej učiteľský pohľad vždy čerpá z materinského srdca, srdca oživovaného Duchom Svätým, ktoré vždy hľadá dobro a spásu ľudí. Preto cíti povinnosť «z lásky k pravde dobre rozlišovať situácie». Tak sa vyjadril svätý Ján Pavol [l. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio, uvádzajúc ako príklad rozdiel medzi tými, ktorí utrpeli separáciu v porovnaní s tými, ktorí ju spôsobili. Musíme robiť toto rozlišovanie.

Ak sa potom pozrieme aj na tieto nové vzťahy očami malých detí - deti sledujú, však?-, očami detí vidíme ešte naliehavejšiu potrebu rozvíjať v našich komunitách skutočné prijatie voči ľuďom žijúcim v týchto situáciách. Preto je dôležité, aby štýl komunity, jej jazyk, jej postoje, boli vždy pozorné voči týmto osobám, počnúc deťmi. Ony trpia najviac v týchto situáciách. Okrem toho, ako môžeme odporúčať týmto rodičom, aby urobili všetko pre výchovu svojich detí v kresťanskom živote, dávajúc im príklad presvedčivej a praktizovanej viery, keď ich držíme v odstupe od života komunity, akoby boli exkomunikovaní? Musí sa to robiť tak, aby sme nepridávali ďalšie bremená, okrem tých, ktoré deti v týchto situáciách už musia znášať: Žiaľ, počet týchto detí a dospievajúcich je naozaj veľký, je tak? Je dôležité, aby vnímali Cirkev ako matku pozornú voči každému, vždy ochotnú počúvať a stretnúť sa.

 V týchto desaťročiach Cirkev naozaj nebola ani necitlivá, ani lenivá. Vďaka dôkladnému štúdiu uskutočnenému zo strany pastierov, riadenému a potvrdenému mojimi predchodcami, veľmi vzrástlo povedomie, že je nevyhnutné bratské a srdečné prijatie, v láske a pravde, voči pokrsteným, ktorí si založili nový vzťah po zlyhaní sviatostného manželstva; v skutočnosti, títo ľudia nie sú exkomunikovaní: nie sú exkomunikovaní, a v žiadnom prípade s nimi nemožno tak zachádzať. Sú vždy súčasťou Cirkvi.

Pápež Benedikt XV l. hovoril o tejto otázke a vyzval k starostlivému rozlišovaniu a múdremu pastoračnému sprevádzaniu, s vedomím, že neexistujú nijaké «jednoduché recepty»,

Z tohto vychádza opakované pozvanie pastierov otvorene a dôsledne dávať najavo ochotu spoločenstva prijať ich a povzbudzovať ich, aby žili a stále viac rozvíjali svoju príslušnosť ku Kristovi a Cirkvi modlitbou, počúvaním Božieho slova, účasťou na liturgii, kresťanskou výchovou detí, charitou a službou chudobným, angažovaním sa za spravodlivosť a pokoj.

 Biblický obraz Dobrého pastiera zhŕňa poslanie, ktoré Ježiš dostal od Otca: to, aby dal svoj život za ovce. Tento postoj je vzorom aj pre Cirkev, ktorá prijíma svoje deti ako matka, ktorá dáva svoj život za ne. «Cirkev je povolaná byť vždy otvoreným domom Otca.» Žiadne zatvorené dvere! «Všetci sa nejakým spôsobom môžu zúčastňovať na cirkevnom živote, všetci môžu byť súčasťou spoločenstva. Cirkev ... je otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami».

Podobne sú všetci kresťania povolaní napodobňovať Dobrého pastiera. Najmä kresťanské rodiny môžu spolupracovať s ním ujímajúc sa starostlivosti o zranené rodiny, sprevádzajúc ich v živote viery spoločenstva. Každý nech sa zo svojej strany vynasnaží osvojiť si postoj Dobrého pastiera, ktorý pozná každú zo svojich oviec a žiadnu nevylučuje zo svojej nekonečnej lásky! Vďaka."

S Ježišom "pri stole"

(Otec Joseph G. Donders)

Evanjelia sú plné hostín. Stretnutia pri jedle boli jedným zo spôsobov. akými sa Ježiš zbližoval s ľuďmi: so svojimi učeníkmi, vyberačmi daní a hriešnikmi, s veľkými zástupmi žien, mužov a detí. Jedol s mladomanželmi v Káne, s farizejom Šimonom, s Maltou a Máriou,s Matúšorn a Zachejorn. To, čo nazývame Poslednou večerou. nebolo Ježišovým posledným stretnutím pri jedle. Po svojom zmŕtvychvstaní jedol s ľuďmi za rôznych okolností. Len si spomeňme na udalosť, pri ktorej sa zjavil Jedenástim a jedol upečenú rybu, aby im dokázal. že nie je duch. Alebo si pripomeňme raňajky, ktoré pripravil pre svojich učeníkov v jedno veľmi skoré ráno. keď sa vrátili z rybolovu.

Jedenie je prejavom súhlasu so životom. Vždy, keď jeme, kdesi vo svojej hĺbke súhlasíme s jeho pokračovaním. Spoločné stolovanie má ešte väčší význam, pretože má rôznorodé dôsledky. Spája vás s ľuďmi, s ktorými jete, a prostredníctvom jedál, ktoré požívate. Vás dokonca púta k celej prírode. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo moderný človek, ktorý má sklon k čoraz väčšiemu individualizmu. stále menej jedáva s inými ľuďmi.

Americká autorka Mary Fisberová vo svojej už klasickej knihe Umenie jesť napísala: "Keď sa láme chlieb a pije víno, medzi ľuďmi vzniká väčšia jednota než len jednota tiel. .. Tak odpovedám ľuďom, keď sa ma pýtajú: .Prečo píšete o hlade, a nie o vojnách alebo o láske?' Jedenie má istým spôsobom vždy symbolický význam, Jete len s ľuďmi, s ktorými sa takým či onakým spôsobom stýkate."

Spoločné jedenie môže mať aj duchovný význam. Keď ľudia jedli s Ježišom, diali sa úžasné veci. Rozmnožili sa chlieb a ryby, voda sa premenila na víno, boli odpustené hriechy, umývali sa nohy, obnovoval a nádej a otvárali sa nové perspektívy života. Ježiš rád stoloval. Len si predstavte, aké obrovské hostiny pripraviI v prírode, a tie koše plné zvyškov: sedem košov po prvej a dvanásť po druhej!

Ľudia okolo Ježiša jedávali spolu dávno predtým, ako sa s ním stretli. Vedeli o význame a dôsledku spoločného stolovania. Jedávali s ním pred Poslednou večerou. Avšak pri Poslednej večeri Ježiš nesmierne prehĺbil význam spoločného stolovania, keď vzal chlieb a povedal: "Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku." Keď vzal kalich, povedal: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku". Pavol túto tradíciu, ktorú sám prijal od Pána. pripomenul Korinťanom. počul totiž o tom, ako slávia Eucharistiu. Robili to vo forme veľkých hostín, pri ktorých niektorí jedli viac, než treba, kým iní odchádzali hladní. Pavol im napísal: "Keď sa [takto] schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere." Potom dodal: "A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde". To mali robiť a podľa Pavla nerobili. Na niečo zabudli. Podobne nás Ján Pavol II v encyklike Cirkev žije z Eucharistie upozorňuje, aby sme nezabúdali, že Ježiš slovami o "dávaní svojho tela a krvi" pripomínal svoju ochotu obetovať sa za nás. Ježiš chcel. aby sme si ho pripomínali aj pri jedle, aj pri obete. Povolal nás nielen preto, aby sme si ho spoločne pripomínali pri svojom jedení a pití, ale aby sme boli aj ochotní .zvestovať jeho smrť, kým nepríde" tým, že budeme svoj život žiť v ňom a skrze neho.

Čo teda znamená zvestovať Pánovu smrť? Ako zvestujeme jeho smrť na kríži? Ako vo svojom živote vyjadríme to, čo slávime spolu s ním a navzájom, tvoriac jedno telo a krv Ježiša Krista, ako to Pavol napísal v tom istom Liste Korinťanom: "Vy ste Kristovo telo" . Ježišova milujúca a seba obetujúca smrť na kríži za iných, sprítomnená v Eucharistii, by nás, účastníkov Eucharistie, mala viesť aj k rovnakému spôsobu života.

Naša obetavá láska k iným predstavuje svetu Ježišov život a smrť. Je to prejav jeho vzkrieseného života v nás. Účastníci Eucharistie len aktívnou láskou a záujmom o iných ohlasujú Ježišovu smrť ako niečo, čo sa stalo kvôli nám všetkým, Je to otázka stotožnenia sa! Preto svätý Augustín namiesto pozdravu: Pán s vami radšej hovorieval: Pán je s vami.

Niekedy sa zrazu za zvláštnych okolností zaskvie realita Ježišovho tela cez udalosti nášho každodenného života. Mne sa tak stalo počas druhej svetovej vojny. Holandsko, kde som vyrastal, okupovala cudzia armáda. V tom čase som bol ako chlapec miništrantom v našej farnosti .. Vojakov, ktorí okupovali našu vlasť, sme považovali za nepriateľov. Nikdy sme od nich nič neprijali. Nikdy by sme si s nimi nesadli za stôl, a keď sme iných videli tak sedieť, považovali sme ich za zradcov, ktorí by mali byť po vojne potrestaní. Žili sme v období stanného práva. Nik nesmel vychádzať z domu od západu do východu slnka. No potom v jednu noc. muselo to byť v roku 1943. veliteľ okupačnej armády, ktorý bol zrejme katolík, počas Vianoc zrušiI stanné právo. V tú noc sme všetci išli na polnočnú svätú omšu. Keď som šiel do sakristie. aby som miništroval, spievali sa už koledy. Jednou z mojich úloh bolo držať zlatú paténu pod rukami kňaza, keď rozdával Oltárnu sviatosť kľačiacim ľuďom počas svätého prijímania. Na začiatku svätej omše nastal dosť veľký rozruch. Asi dvadsať vojakov vstúpilo do kostola s dosť veľkým buchotom, ktorý spôsobili podkovičky ich vojenských bagandží a odkladanie zbraní v kúte kostola, pri ktorých zostala stráž. Počas svätého prijímania som zostal pri kňazovi. až kým, aspoň tak som si myslel, všetci farníci neprijali Eucharistiu, Položil som paténu na oltár a šiel som si kľaknúť, aby som aj ja prijal Sviatosť. Práve vtedy pod išli niekoľkí vojaci zo zadnej časti kostola. aby tiež prijali večný chlieb. Jeden kľačal po mojej pravej strane a dvaja po mojej ľavej strane. Cítil som dokonca aj vôňu kože šíriacu sa z ich opaskov. Náš farár, ktorý riskoval svoj život ukrývaním židovskej rodiny pred okupačnými vojskami a ktorý určite nemal rád týchto vojakov, najprv podal sväté prijímanie vojakovi vedra mňa, potom mne a napokon tým dvom vľavo. Práve v tej chvíli, keď som prijal Oltárnu sviatosť s týmito nepriateľskými vojakmi, uvedomil som si skutočnosť jedného Kristovho tela, ktoré spoločne tvoríme aj napriek svojej ľudskej situácii. Sviatostne sme slávili skutočnosť, ktorá sa ešte len mala naplniť v našom každodennom živote.

Dôsledky stolovania s Ježišom sú nesmierne. Majú svetový a kozmický dosah s rôznymi dôsledkami v sociálnej, ekologickej a ekonomickej oblasti. Zvolanie po premenení: .. kým neprídeš v sláve" nám dáva poslanie. Očakávame "nové nebo a novú zem" a mali by sme k nim smerovať. Sedieť pri stole s Ježišom znamená pre nás uistenie o konečnom výsledku a dáva nám silu naplno pracovať na rozširovaní Božieho kráľovstva, kráľovstva pokoja a spravodlivosti. Zvyšuje náš zmysel pre zodpovednosť za náš svet, naše povolanie budovať bo v zhode so sviatostným pokrmom, ktorý vo svätej omši prijímame.

Vzácny dar
Dôležitý je úmysel

Dar mudrcov je poviedka amerického autora O' Henryho. Je to príbeh o chudobných manželoch. ktorí sa len ťažko dokázali uživiť. Na Vianoce si manželia Della a Jim chceli dať navzájom darček. Keďže nemali peniaze, museli byt' tvoriví.

Jim sa bez vedomia Delly rozhodol predať svoje zlaté vreckové hodinky - rodinné dedičstvo - a kúpil Delle súpravu hrebeňov na jej krásne dlhé vlasy. A Della si ostrihala vlasy a predala ich, aby Jimovi mohla kúpiť retiazku na vreckové hodinky. Keď si ukázali darčeky, hlboko ich to dojalo. Tieto dary vôbec neboli premrštené, ale pre týchto manželov boli nesmieme vzácne.

Poučenie z tohto príbehu je jednoduché. Znaky lásky sú tie najcennejšie dary, aké môže človek dať, Jimove hodinky boli vzácne, pretože boli viac než ukazovateľom času. Predstavovali jeho dedičstvo, väzby s otcom a starým otcom. A podobne Delline vlasy boli symbolom jej ženskosti a slobodného ducha. Toto si navzájom darovali - nie retiazku a hrebene, ale poklady svojho srdca. Použime tento princíp a aplikujme ho na príbeh ženy s alabastrovou nádobou. Pozrime sa, prečo jej dar oleja bol pre Pána taký vzácny.
Vzácne dary

Všetci vieme, že Ježiš nám na kríži dal vzácny dar. Stálo ho to celý jeho život! Toto je skutočná miera hodnoty daru - obeta, ktorú prinesie ten, čo dar dáva, a nie peniaze, ktoré na ten dar použije. Ale čo my? Čo môžeme dať Ježišovi za to, čo nám dal on? Určite nenájdeme nič, čo by sa vyrovnalo daru kríža!

Nuž do istej miery môžeme. Odpoveď je v nádobe. Sme to my! Tak ako ženina nádoba mala niečo vzácne a hodnotné, máme aj my niečo vzácne a hodnotné: svoje srdce. Niekedy sa nepovažujeme za takých dôležitých, ale vždy pamätajme na to, že všemohúci Boh nás nazýva svojím dieťaťom. Tak veľmi si nás cení, že dal svojho jediného Syna. aby nás vykúpil Áno, môžeme dať Pánovi veľmi vzácny dar. Dávame mu ho vždy, keď ho chválime, keď zachovávame jeho prikázania, keď ho napodobňujeme a žijeme životom milosrdenstva a viery, Možno mu nemôžeme dať rovnocenný dar tak, že za neho zomrieme tak ako on zomrel za nás, ale Ježiš neváži naše dary na týchto váhach.

Láska - a dary, ktoré táto láska motivuje - nie je záležitosť rovnocennosti. Je to záležitosť srdca. Della a Jim túto pravdu poznali. A poznajú ju aj rodičia. Keď dostanú od detí malý darček - možno kresbu, ktorú vytvorili, alebo malú ozdôbku, ktorú kúpili - -, toto gesto ich dojme. Dar je vzácny nie preto, čím je, alebo pre svoju peňažnú hodnotu, ale preto, kto a prečo ho daroval.

Ježiš pozná naše srdce. Vie, čo je v "nádobe" nášho života. Vie, čo sme mu schopní darovať, a neočakáva nič viac. Keď mu každý deň dávame to, čo môžeme, robíme mu "dobrý skutok". Ak dávame, čo môžeme dať, potom sú naše dary pre Ježiša vzácne.

Urobila, čo mohla  

Znie to dosť jednoducho, ale je tu háčik. Ak Pánovi dávame len vyznanie viery, pričom naše srdce sa zaoberá nejakou inou láskou, nič sme nepochopili. "Len to, čo môžeme dať" neznamená nastaviť nízku latku. Odovzdať srdce Ježišovi znamená odovzdať mu svoj životný štýl. Nie je to len účasť na svätej omši alebo čas, ktorý venujeme modlitbe. Je to ochota. ktorá hovorí: .Ježiš, dal si mi tak vera. Chcem byť aj ja taký štedrý voči tebe." Della mala len svoje vlasy. Jim mal len vreckové hodinky. To bolo všetko, čo si mohli dať, vďaka tomu ich dary boli také vzácne a hodnotné.   .

Žena, ktorá pomazala Ježiša: prejavila túto ochotu. Vyliala naňho svoj voňavý olej. Nedala mu len pár kvapiek: dala mu všetko, čo mala. Na jednej strane to, čo žena urobila, nebolo príliš užitočné. Nemohla zabrániť, aby sa na ňu učeníci nehnevali. Nemohla zmeniť Judášovo zmýšľanie a zabrániť mu, aby zradil Ježiša. Nemohla zabrániť veľkňazom a starším, aby sa sprisahali voči Ježišovi. Nemohla presvedčiť Piláta. aby prepustil Ježiša. Nemohla zabrániť vojakom, aby sa mu posmievali a bili ho. Nemohla zabrániť tomu, aby Ježiša ukrižovali. Ale mohla niečo urobiť a práve toto urobila: "Urobila, čo mohla". Ukázala Ježišovi, ako veľmi ho miluje. Obetovala mu svoj najcennejší majetok. Kým sa apoštoli hádali, kto z nich je najväčší: kým sa Judáš venoval plánu, ako zradiť Ježiša. a kým sa všetci ostatní pripravovali na Veľkú noc, ona venovala Ježišovi úplnú a celú pozornosť. Chcela mu vzdať česť a úctu, ktorú si iaslúži l.

Vášeň? Alebo miernosť?

Starý výrok hovorí, aby sme všetko robili "S mierou". Hoci tento múdry výrok je oprávnený', keď ide o jedlo, pitie. prácu a oddych, nepoužívajme ho, keď ide o našu otvorenosť voči Ježišovi. Ježiš sa nemiernil v láske k nám a my by sme sa nemali mierniť v láske k nemu. Dal nám každú štipku svojej energie. každú sekundu svojho času a každú kvapku krvi. Preto určite môžeme aj my všetci a každý deň preháňať v prejavoch našej oddanosti Pánovi!
Keď kráľ Dávid s radosťou tancoval pred archou zmluvy, prejavil zanietenie, ktoré prevyšovalo mieru. Keď Abrahám odišiel z domu do krajiny, o ktorej nikdy nepočul, prejavil oddanosť". ktorú mnohí ľudia museli považovať za prehnanú. A nič sa nevyrovná horlivosti, viere a láske, akú prejavila Panna Mária. keď povedala anjelovi: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova".

Takéto zanietenie a vášeň prejavila žena, ktorá pomazala Ježiša. A ako zistili aj ostatní hrdinovia a hrdinky viery, všetko. čo presahuje mieru, sa stretáva s odsudzovaním a odmietnutím. Presne takto reagovali učeníci, keď žena prejavila nesmiernu lásku. Hľadali miernosť, nie preháňanie. Ale ju nič neodradilo. A Ježiš ju za to požehnal.

Miernosť znamená nebyť príliš emocionálny, neprekročiť hranice, nebyť príliš zanietený. Nemá priestor pre Dávidov tanec. Abrahámovo putovanie alebo Máriino podriadenie. Nemá priestor pre vyliatie celej nádoby s drahým voňavým olejom na rabína z Nazareta, keď sa mohol použiť ináč, pre seba. Ale Ježiša hlboko dojala takáto láska a oddanosť. Naplnila ho radosťou a vďačnosťou. Podnecuje ho vylievať svoje požehnania. Stravuje ma horlivosť za tvoj dom

Príbeh tejto ženy nás pobáda, aby sme sa veľkodušne odovzdali Pánovi. Pobáda nás, aby sme odmietli rozhorčenie alebo názor, že tak prehnane sa venovať Pánovi je "mrhanie".
Hovorí nám, že takáto prehnanosť je krásna a veľmi sa páči Pánovi.

 Keď nám na niekom veľmi záleží, chceme s tým človekom tráviť čas, hoci to znamená. že sa niečoho musíme vzdať. Nájdeme si čas, pretože sme veľmi radi s ním alebo s ňou. Keď prinášame tieto obety, máme vnútornú radosť. pretože tieto obety nám vždy pomáhajú prehlbovať lásku. Takto by sme mali prichádzať k Ježišovi - pri každej svätej omši, pri každej modlitbe a vždy, keď sa staráme o jeho ľudí. Nezáleží na veľkosti daru. Nezáleží na čase, ktorý sme strávili. Záleží na ochote. Kiež sa všetci usilujeme urobiť to, čo môžeme.
Nech nás všetkých stravuje horlivosť pre Pána!

(Z časopisu Slovo medzi nami)

Prečo takto mrhať?

Ježiš chce spochybniť naše "operačné systémy"

Či už to vieme, alebo nie, každý z nás má svoj osobný "operačný systém". Všetci máme osobitný spôsob prijímania informácií, ich spracovania a vyvodzovania záverov na ich základe. Tie potom uvádzame do praxe.

Evanjelia nám vo svojich príbehoch poukazujú na operačné systémy rôznych ľudí v súvislosti s Ježišom. Všetci ho videli robiť tie isté zázraky; všetci ho počuli rozprávať o tých istých posolstvách. Niektorí tak prišli k záveru, že je to Mesiáš, a nasledovali ho. Iní prišli k záveru. že je to obyčajný človek, a ignorovali ho, a ďalší ho považovali za ohrozenie, nenávideli ho a odmietli ho. Rôzne operačné systémy priniesli rôzne výsledky!
Premýšľajme o príbehu, ktorý hovorí o tom, ako Ježiš uzdravil človeka slepého od narodenia. Mnohí, čo videli toto uzdravenie, žasli, ale niektorí náboženskí predstavitelia to považovali za podvod. Keď Ježiš nasýtil päťtisíc ľudí a nazval sa Chlebom života, mnohí odišli, ale Peter a ostatní apoštoli s ním ostali. Boli presvedčení, že má "slová večného života" bez ohľadu na to, že tie slová sa zdali záhadné a zmätočné. Ježiš spochybnil operačné systémy každého človeka - a chce spochybniť aj naše. Chce ovplyvniť naše myslenie i konanie. Chce, aby sme prijali jeho hodnoty a postoje, aby sme sa mu mohli viac podobať.

V tomto mesiaci sa chceme zamyslieť nad iným príbehom: nad príbehom ženy, ktorá pomazala Ježiša vzácnym olejom. Chceme sa pozrieť na to, že niečo, čo sa zdá byť "dobrým zmýšľaním", nie je vždy tou najlepšou odpoveďou. Niekedy Ježiš chce, aby sme prekročili hranice toho, o čom si myslíme, že je dobré, a otvorili svoje oči na ešte väčšie dobro. Pozrime sa na tento príbeh. Zistime, čo Ježiša tak dojalo - a zistíme, ako skutky tejto ženy môžu spochybniť naše osobné operačné systémy.

Klaňala sa Ježišovi

Ján označil túto ženu ako Máriu, sestru Lazára a Marty, ale Matúš a Marek ju nechávajú bez mena. Sme teda trochu v rozpakoch, kým skutočne je. Ale nie sme v rozpakoch, pokiaľ ide o to, čo táto žena urobila: pomazala Ježiša vzácnym olejom. Skúste si ju predstaviť - je na kolenách a jej oči sú úplne upriamené na neho s pohľadom pokory a oddanosti.

Táto žena vedela, že ten olej je veľmi drahý. Vedela, že si ho mohla nechať pre seba alebo ho predať za veľkú sumu peňazí. Ale nedbala o to. V jej mysli cena oleja bola ničím v porovnaní s Ježišom. Bola to obeta, ktorú chcela priniesť. Netrápila sa drahým olejom, ktorý premárnila. Skôr si kládla otázku, čo by ešte pre neho mohla urobiť!

Mala táto žena niekoho či niečo na starosti a bola zaň či za to zodpovedná, takže mohla tie peniaze - keby olej predala - použiť na to? Pravdepodobne áno. Mala dlhy? Možno. Ale v tej chvíli na ničom nezáležalo. Podľa jej názoru nič nebolo príliš dobré pre Ježiša. Bola to jej príležitosť, aby mu ukázala, ako veľmi ho miluje.

Čo nám hovorí tento príbeh? To, že Ježiš je hoden našej úcty a chvály. Táto žena neprišla prosiť za chorého priateľa. Neprišla prosiť o uzdravenie pre člena rodiny alebo pre seba. Neprišla prosiť o osobitné miesto v nebi. Prišla len vzdať úctu Ježišovi.

Nevhodné mrhanie? Alebo dobrý skutok?

Keď táto žena vyliala olej na Ježiša, každý, i apoštoli, sa na nej pohoršovali, Všetci si mysleli, že je márnivá a nezodpovedná, "Prečo takto mrhať?" pýtali sa. Určite to učeníci mysleli úprimne. Mysleli si, že ten olej sa mohol lepšie použiť - alebo táto žena si mohla nájsť menej nákladný spôsob, ako si uctiť Ježiša.

Ale Ježiš videl to, čo urobila, v úplne inom svetle. Videl niečo krásne, čo sa ho dotklo a dojalo - práve pre extravagantnosť. Videl lásku a oddanosť tejto ženy. Povedal, že urobila "dobrý skutok". Potom pokračoval, že jej príbeh sa bude hovoriť "vždy, keď sa bude ohlasovať evanjelium".

Poučenie

Ježiš miloval svojich učeníkov a vedel, že aj oni ho milujú. Ale chcel, aby boli viac než priatelia. Chcel, aby sa stali služobníkmi jeho kráľovstva - a to chce aj od nás, Aby sa to stalo, vedel, že ich operačné systémy treba z času na čas opraviť a upraviť. Podľa Ježiša činy tejto ženy neboli len "dobrým skutkom", ale boli silným poučením pre pohoršených učeníkov.

'Ježiš vedel, že napriek vernosti, láske a oddanosti učeníkov boli v ich myslení nedostatky a tie bolo potrebné riešiť. Boli to tí istí apoštoli, čo chceli poslať hladné zástupy ľudí domov namiesto toho, aby sa o ne postarali. Boli to tí istí, čo sa hádali, kto z nich bude najväčší v Božom kráľovstve, Boli to tí istí apoštoli. čo si mysleli, že Boh zničí ľudí, ktorí Ježiša neprijali. Boli to tí istí, čo sa nahnevali, keď sa dvaja z nich začali uchádzať o čestné miesta v nebi- na úkor ostatných.

Ako teda Ježiš využil túto situáciu s pomazaním, aby pomohol apoštolom upraviť ich operačné systémy? Tak, že túto ženu bránil. Veľmi jasne povedal, že nedbala o seba alebo o to, čo tento skutok spôsobí. Chcela dať Ježišovi dar, znak svojej lásky k nemu. Vysvetlil im, že toto urobí ľudí .veľkými" v Božom kráľovstve. Toto nás urobí veľkými aj v Božích očiach.

Potom vysvetľoval: .,Veď chudobných máte vždy medzi sebou, a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy". Mali veľa príležitostí starať sa o núdznych a ešte oveľa viac príležitostí bolo pred nimi. Ale boh to posvätil); okamih. Bolo to ticho pred búrkou Ježišovho utrpenia a táto žena urobila niečo .veľké", keď mu poslúžila.

Prorocké pomazanie

Ježiš potom povedal apoštolom, že keď ho táto žena pomazala, pripravila ho "na pohreb". Väčšina teológov pochybuje o tom, či táto žena vedela. že Ježiša čoskoro zatknú a ukrižujú. Ale Ježiš dokázal čítať v jej láskavom geste a považoval ho za skutok lásky. ktorý ho mal utešiť a posilniť pred skúškou.

Čin tejto ženy tiež pripomínal, že kráľ alebo kňaz sa pomazaním posvätným olejom zasvätil Bohu. Ježiš sa nemusel zasvätiť. Boh si ho už oddelil. Už bol kráľom tvorstva a už vedel,  že má osobitné poslanie od Otca. Činy tejto ženy však Ježiša potešili. Nielenže ho povzbudili a utešili, ale potvrdili aj slovo, ktoré dal Ježiš svojim apoštolom pred niekoľkými dňami-
že "Syn človeka bude vydaný, aby ho ukrižovali".

Toto prorocké pomazanie bolo jedným zo zriedkavých miest v Písme, keď Ježiš skôr prijímal než dával. Ježiš sa počas svojej verejnej služby rozdával nespočetnému množstvu ľudí. A teraz na konci. keď sa mal úplne odovzdať na kríži, prichádza táto žena a vyleje na neho drahocenný olej. Poslúži mu nežne a dôverne.

Nech nás povzbudí poznanie, že aj my môžeme poslúžiť Ježišovi ako táto žena. Nie tak, že vylejeme vzácny olej, ale tak, že mu odovzdáme svoj život konaním bohoslužby a poslušnosťou jeho slovu. Ťažko si to vieme predstaviť, ale vždy, keď odmietneme pokušenie, vždy, keď obetujeme trochu času modlitbe, vždy, keď pomôžeme človeku v núdzi, slúžime Ježišovi. Prinášame mu útechu a osvieženie, lebo vidí dôkazy, že jeho kríž nebol zbytočný.

Niečo veľké pre Ježiša

Tento príbeh nie je o drahom oleji alebo peniazoch. Je o našej schopnosti robil' radosť Ježišovi . .Je o tom, aby sme sa v našom operačnom systéme zamysleli nad tým, že môžeme urobiť niečo ,.veľké" pre Ježiša.

V tomto mesiaci sa modlite nad týmto príbehom. Predstavte si, že ste žena, ktorá pomazala Pána. V mysli si predstavte pohľad v jeho očiach, keď prijíma váš dar. Nech tento skutok extravagantnej lásky vyprýšti z vášho srdca a pobáda vás, aby ste sa ešte viac odovzdali Ježišovi. (z časopisu Slovo medzi nami)

Nedeľa - deň viery

Jedna vec je, čo nedeľa človeku ponúka, a druhá koľko si z ponuky dokáže vziať. Niečo môžu ovplyvniť vonkajšie okolnosti, väčšinu náš prístup. A v ňom najmä otázka viery. Od živosti viery závisí prežívanie nedele - a nedeľa je zároveň deň, v ktorom má naša viera rásť. Začarovaný kruh alebo špirála? Keď si pre slabú vieru nechávame nedeľu unikať, je to začarovaný kruh. Môže sa však zmeniť na stúpajúcu špirálu. "Verím, Pane, pomôž mojej nevere" - nedeľa je presne na to.

"Prvý deň po sobote" nebol len dňom stretnutia sa Krista s emauzskými učeníkmi na ceste z Jeruzalema, alebo s učeníkmi v jeruzalemskom večeradle, O ďalší týždeň to bol aj deň Tomášovho vyznania viery vo Vzkrieseného. Duch Svätý oživuje túto udalosť v každom liturgickom zhromaždení. Ján Pavol II v apoštolskom liste o svätení nedele dokonca hovorí: "Veriaci, keď stoja pred ním (Kristom) v nedeľnom zhromaždení, cítia - ako apoštol Tomáš - výzvu: .Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!' (Jn 20,27)".

Vyznávať vieru

Žartovne sa hovorí, že v latinskej liturgii sa Krédo - Vyznanie viery - recituje alebo spieva po kázní preto, aby si vieru obnovili tí, čo ju pre kázeň stratili. Skutočný dôvod je hlbší: slávenie eucharistickej obety, ktoré nasleduje, je možné prežívať len s vierou, preto si ju treba oživiť. Samozrejme, aj biblické čítania je potrebné prijímať nielen ako zaujímavé informácie a poučenia, ale s vierou, že sa nimi obracia sám Boh na každého z nás, že ich slovami od nás niečo požaduje a že sa Bohu patrí dať primeranú odpoveď, odpoveď vo viere a rečou praktických skutkov. "Keď veriaci prijíma Božie slovo a Pánovo telo - pripomína Ján Pavol Il. hovoriac o viere pri slávení Eucharistie - duchovne hľadí na vzkrieseného Ježiša prítomného v posvätných znakoch a s apoštolom Tomášom vyznáva: Pán môj a Boh môj!". Pri prežívaní svätej omše je teda potrebné oživovať si vieru, aby sme srdcom vnímali vnútorný význam posvätných znamení. ktoré hovoria k nášmu zraku a sluchu. Podobne ako svaly prácou a cvičením zosilnievajú, aj viera rastie a zosilnieva tým, že ju žijeme.

Rásť v poznaní právd viery

Viera zasahuje vôľu, keď sa rozhodujeme uveriť a navonok to vyjadriť skutkom. "Nechce sa mi, je mi všetko nejasné, ale ja verím a predsa idem!" - to je ten pavlovský skok viery. Viera sa týka aj poznania, teda toho, v čo veríme. Týka sa právd viery, poznania katechizmu i súčasných otázok vzťahu viery a vedy, vedy a zdravého života. Cez celé dejiny Cirkvi bola nedeľa aj dňom katechézy, či už spojenej s Iiturgickým slávením alebo mimo neho.

V súčasnej situácii, keď i samotní veriaci maj ú len minimálne náboženské vedomosti, a tie sú spochybňované rafinovane podávanou kritikou svetských médií je vzdelávanie sa vo viere o to naliehavejšie. Je dôležité vedieť svoju vieru obhájiť pred kritizujúcimi, vedieť ju vysvetliť hľadajúcim. No dôležité je poznať jej krásu a bohatstvo aj pre nás samých. Nedeľa preto má byť aj dňom vzdelávania sa vo viere, či už katechézami vo farnosti alebo inými stretnutiami, ale aj katechézou v rodine alebo samovzdelávaním. Pri nedeľnom obede by nemalo chýbať podelenie sa o myšlienky z kázne (a nezostať len pri kritike jej dĺžky či formy). A k nedeľnému popoludniu či večeru zas patrí tichá polhodinka nad dobrou knihou, povzbudivým životopisom.

Zachrániť nedeľu

"Deň Pána udával rytmus dvetisícročnej histórii Cirkvi," hovorí Ján Pavol II. v Dies Domini. Priznáva, že súčasný životný štýl vystavuje kresťanské slávenie nedele mnohým skúškam, no zdôrazňuje, že o to naliehavejšie je chrániť si totožnosť tohto dňa: "Na prahu tretieho tisícročia slávenie kresťanskej nedele zostáva kvalifikujúcim prvkom kresťanskej totožnosti". Uchrániť duchovný charakter nedele je zároveň príležitosťou na praktické vyznanie viery, a to hneď vo viacerých podobách. Je to vyznanie viery pred inými zachovávaním pracovného pokoja, slobodou od nákupnej horúčky i čisto materialisticky prežívaného odpočinku tým, že aj na dovolenke, na chate či v športovom stredisku vyhľadáme možnosť účasti na omši. Je to vyznanie viery pred sebou samými, keď nahromadené domáce povinnosti - unavení z celodennej práce - máme tendenciu odkladať na víkend. Odložiť ich, dať prednosť Bohu a duši vo viere, že kto sa stará najskôr o Božie kráľovstvo, bude mu pridané aj ostatné, si neraz vyžaduje veľkú vieru. No čoskoro sa presvedčíme, že sa to oplatí. Kto nevie odpočívať, nevie ani pracovať. A to je aj ďalšia praktická forma vyznania viery: priznať svoje limity, odovzdať svoje starosti Bohu a trochu aj prirodzene pookriať, odpočinúť si, to si tiež vyžaduje nemalú vieru i pokoru. Veď to nás predsa Boh stvoril ako bytosť. ktorá potrebuje aj odpočinok. Vedieť si naň vytvoriť čas a pohodu znamená rešpektovať vôľu Boha Stvoriteľa Zachrániť posvätný charakter nedele znamená teda uchovať si svoju kresťanskú identitu a znamená zároveň zachrániť človeka. to najlepšie a najhodnotnejšie v ňom. (prevzaté)

Neodbytná modlitba

Nikdy by sme sa nemali vzdávať nádeje

"Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby. modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí" (1 Tim 2, 1).

Pavol to žiadal od svojho mladého priateľa Timoteja, ktorý viedol cirkev v Efeze. Pavol vedel, že je veľmi dôležité prosiť o Božiu milosť pre seba i pre ľudí v našom okolí. Vedel, že je dôležité, aby sme predkladali potreby druhých ľudí Bohu, .Jctorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu". Pavlove slová sa oplatí počuť aj dnes, lebo môžeme mať pokušenie čoraz menej potrebovať Boha i silu, akú môže dať jeho milosť nášmu životu a životu ľudí v našom okolí. Všetci vieme, že je ľahké odstrániť Boha z každodennej rovnice nášho života a obracať sa k nemu len vtedy, keď sa dostaneme do úzkych. Vieme však, že to nie je správna cesta.

Podstatou modlitby príhovoru je presvedčenie, že Boh chce, aby sme sa každý deň modlíli za svojich priateľov a milovaných: za dobré zdravie, za silné vzťahy, ba aj za skúšky, čo majú deti v škole. Chce, aby sme mu predkladali každú potrebu a prosbu s dôverou. že je dobrý Otec. ktorý chce svojim deťom pomáhať. Nikdy nepremárnime ani jeden deň a modlime sa za svojho manžela či manželku, za deti, príbuzných a priateľov. Modlime sa za svojich nepriateľov a tých, čo nám ublížili. Rozhoďme siete a modlime sa za svoju farnosť, Cirkev, mesto a štát. Tak ako Ježiš pri Poslednej večeri prosil svojho Otca. aby nás viedol a chránil, tak sa aj my modlime za to, aby nás Boh viedol a chránil dnes i každý deň.
Buďte neodbytní

"Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať" (Lk 18, 1). Aké to bolo podobenstvo? 1301 to príbeh o vdove, ktorá neodbytne prosila nepoctivého sudcu, aby zasiahol v jej prospech. Vdova vyhrala - nie preto, že sa sudca stal spravodlivým, ale preto, že ho neodbytnosť tej ženy unúvala. Ak napokon ustúpil nečestný sudca, o čo viac nás vypočuje Boh, ktorý' je dokonale spravodlivý a milosrdný! Ježiš to vyjadril takto: "A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou?" Buďte teda neodbytní. Buďte odvážni. Buďte neúnavní. Nebojte sa unúvať Boha.

Ježiš pri inej príležitosti povedal: "Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: .Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.' A on zvnútra odpovie: ,Neobťažuj mal Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.' Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje ... Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria".

Ježiš to nemohol povedať jasnejšie: Boh nie je nepoctivý sudca. Nie je priateľ, ktorý nechce, aby ho obťažovali. Nie, je spravodlivý, láskavý a milosrdný. Chce, aby sme boli vytrvalí v modlitbe. Prečo? Aby sme mohli prejsť cez prekážky hriechu alebo neviery, ktoré nám bránia prijať jeho požehnania. Chce nám ukázať, že jeho plán a starostlivosť je to naj lepšie, čo môžeme mať.

Kedy prestaneme?

Francis MacNutt. ktorý má viac než tridsaťročné skúsenosti s modlitbou za ľudí a bol svedkom dramatických uzdravení a obrátení, rozpráva príbeh o svojom svokrovi Joeovi. Joe bol veľakrát vážne chorý a na pokraji smrti. Francis so svojou manželkou Judith sa za neho vytrvalo modlili a Joe sa vždy uzdravil. Tento proces trval viac než desať rokov. Potom Joe podľahol svojej chorobe a zomrel. Francis je presvedčený, že Joe žil oveľa dlhšie vďaka ich neodbytnej modlitbe. Táto a mnohé podobné skúsenosti sú dôvodom, prečo Francis pobáda ľudí, aby sa nikdy neprestávali modliť za uzdravenie až do chvíle smrti, keď Boh konečne privedie daného človeka, aby s ním žil naveky.

Bob, ktorý má po šesťdesiatke, mal vera rokov problémy so srdcom, Pred niekoľkými rokmi sa priatelia z farnosti ponúkli, že sa budú za neho modliť. aby sa uzdravil. Súhlasil. Položili mu ruky na ramená a modlili sa. Trvalo to len päť minút, ale účinok bol úžasný. Bob cítil lásku, ktorá prúdila od priateľov. Aj fyzicky sa cítil lepšie. Bola to taká dobrá skúsenosť, že Bob pravidelne žiadal svojich priateľov, aby sa za neho modlili. Myslí si, že modlitby mu pomohli fyzicky i duchovne. Lekárske výsledky boli tiež dobré. Bobovi lekári hovoria, že situácia so srdcom sa nielenže stabilizovala, ale sa dokonca zlepšuje! Ak sa modlíte na konkrétny úmysel, či už je to uzdravenie priateľa, ukončenie potratov alebo práca pre vás, neprestávajte, pokým nebudete vedieť, že vás Boh vypočul. Nevzdávajte sa a nernyslite si, že vaše modlitby sú nedôležité alebo "zlé". Pokračujte ďalej a uvidíte, ako Boh bude konať. Možno vám nedá presne to, čo chcete, ale určite vám dá niečo vernú, veľmi dobré.
Vyjednávať s Bohom

V Knihe Genezis je príbeh o Abrahámovi, ktorý vyjednával s Bohom. Boh prišiel navštíviť Abraháma v podobe anjelov a zjavil mu svoj plán zničenia Sodomy pre zlobu tamojších obyvateľov. Abrahám hneď myslel na svojho príbuzného Lota, ktoý tam žil s manželkou a dcérami. Abrahám chcel odvrátiť Pánovu ruku a spýtal sa: "A keby bolo v meste päťdesiat spravodlivých, zahubil by si ich a neodpustil by si mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, ČO sú v ňom?' (18, 24). Boh súhlasil, že pre päťdesiatich ušetrí mesto. Ale Abrahám chcel pre Lota urobiť všetko, čo mohol, a tak vyjednával s Bohom: A čo štyridsať ľudí? Tridsať? Napokon sa dohodol na desiatich a vtedy anjeli odišli.

Boh nevypočul Abrahámovu modlitbu presne tak, ako to Abrahám žiadal, ale ušetril Lota a jeho deti. Genezis hovorí, že Boh .,si spomenul na Abraháma a Lota zachránil zo skazy miest, v ktorých býval" (19,29). Tento príbeh hovorí, že nemusíme vždy dostať odpoveď, akú žiadame, ale Boh vypočuje naše modlitby a bude na nás pamätať v mysli i srdci, keď bude uskutočňovať svoj plán.

Nebojte sa vyjednávať s Pánom. Mnohí vojaci povedali Bohu v boji: .Zachovaj ma pri živote a ja sa do konca svojho života každý deň zúčastním na svätej omši." A svoj sľub dodržali. Ďalší muž, dôstojník newyorskej polície, ktorý mal 11. septembra 2001 službu, povedal Bohu: "Daj. nech túto katastrofu prežijem, Pane, a budem ti slúžiť." Dnes vedie program kresťanskej iniciácie dospelých vo svojej farnosti, je predsedom klubu mužov a pracuje ako dobrovoľník v miestnej potravinovej banke. Naozaj tieto vyjednávania fungujú? Nikdy sa to nedozvieme. Jedno však vieme: všetci títo veria, že Boh vypočul ich modlitby. a to im nesmierne ovplyvnilo život.

Žiadna prosba nie je príliš malá!

Pomocou modlitby príhovoru môžeme pomôcť ľuďom po celom svete. Môžeme slobodne prosiť Boha o čokoľvek, kedykoľvek, v akejkoľvek situácii. Naše modlitby môžu prekonať geografické, kultúrne a politické prekážky. Môžu priniesť uzdravenie. spásonosný dotyk Pána do nespočetných životov a situácií. Skrze modlitbu môžeme osloviť ľudí, ktorí bojujú vo vojne, ako aj deti v matkinom lone, ktorých život je ohrozený. Môžeme pomôcť svoj im deťom a starať sa o starších rodičov. Môžeme zmeniť atmosféru v rodine a vzťah medzi odcudzenými priateľmi - a to všetko vďaka modlitbe príhovoru.

Keď sa budeme modliť, zaujmime postoj "strážcov'" ktorý sa opisuje v Knihe proroka Izaiáša. Parafrázujme tento úryvok a použime ho na seba: "Na tvojich hradbách Pán postavil strážcov. Nikdy, ani v noci, ani vo dne neprestaň prosiť. Nie, pamätaj na Pána. Nedopraj si oddychu a nedopraj ho ani Bohu. Neustále sa modli, pokým Pán nevypočuje všetky tvoje modlitby a neurobí zo svojej Cirkvi pýchu zeme".

Pre Boha žiadna prosba nie je príliš malá, ani prosba o parkovacie miesto na preplnenej ulici alebo prosba o úľavu v nádche. Buďte neodbytní. Proste svojho nebeského Otca a prosiť nikdy neprestávajte.           (z časopisu Slovo  medzi nami )

Chráňme dušu dieťaťa pred nezhodami v rodine

Svätý Otec František

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V uplynulých katechézach sme hovorili o rodine, ktorá zažíva krehkosti ľudského rozpoloženia,chudobu, chorobu, smrť. Dnes sa zasa zamyslime nad- ranami, ktoré sa otvárajú v samom vnútri rodinného spolunažívania. To znamená vtedy, keď sa v samotnej rodine deje zlo. To je to najhoršie!

Dobre vieme. že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajúju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdan.ie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti. Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí.. No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach - a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad - akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život.

V rodine je všetko vzájomne prepojené: keď je jej duša v nejakom bode zranená, táto infekcia nakazí všetkých. A keď muž a žena, ktorí sa zaviazali, že budú «jedno telo» a vytvoria rodinu, myslia posadnuto na vlastné požiadavky slobody a potešenia, táto deformácia hlboko narúša srdce a život detí. Ako často sa deti schovávajú, aby sa vyplakali osamote ... Toto musíme jasne pochopiť. Manžel a manželka sú jedno telo. A ich ratolesti sú telo z ich tela. Ak si pomyslíme na tvrdosť, s akou Ježiš varuje dospelých, aby nepohoršovalimaličkých - počuli sme tento úsek evanjelia (porov. Mt 18,6) - môžeme lepšie porozumieť jeho slovu o vážnej zodpovednosti chrániť manželský zväzok, ktorý dáva počiatok ľudskej rodine (porov. Mt 19,6-9). Keď sa muž a žena stali jedným telom, všetky zranenia a všetkyopustenia zo strany otca či mamy sa zarezávajú do živého tela detí..

Je pravda, z druhej strany, že sú prípady, v ktorých je odlúčenie nevyhnutné. Niekedy sa môže stať priam morálne nevyhnutným, keď ide o ochranu slabšieho manželského partnera alebo malých detí pred veľmi ťažkými ranami, zapríčinenými útlakom a násilím, ponižovaníma zneužívaním, odcudzením sa a ľahostajnosťou.

Nechýbajú vďaka Bohu takí. ktorí držaní vierou a láskou k deťom svedčia o svojej vernosti voči zväzku, v ktorý verili, akokoľvek sa zdá nemožným  ho oživiť. Nie všetci odlúčení však cítia toto povolanie. Nie všetci rozpoznajú vo svojom osarnotení výzvu, ktorou sa Pán na nich obracia. Vôkol nás nachádzame rozličné rodiny v takzvaných neregulárnych situáciách - mne sa toto slovo nepáči ~ a kladieme si veľa otáznikov. Ako im pomôcť? Ako ich sprevádzať? Ako ich sprevádzať, aby sa deti nestali rukojemníkmi otca alebo mamy? Prosme Pána o veľkú vieru, aby sme hľadeli na realitu Božím pohľadom; a o veľkú lásku, aby sme pristupovali k ľuďom s jeho milosrdným srdcom.

Temnota smútku je v rodine konfrontovaná s láskou

Svätý Otec František

"Milí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes, pokračujúc v katechézach o rodine, sa priamo inšpirujeme udalosťou vyrozprávanou evanjelistom Lukášom, ktorú sme práve počuli (pórov. Lk 7,11-15). Ide o veľmi dojemnú scénu, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s trpiacim - v tomto prípade s vdovou, ktorej umrel jediný syn -, ako i Ježišovu moc nad smrťou. Smrť je skutočnosť, ktorá sa bez výnimky dotýka každej rodiny. Tvorí súčasť života. No predsa, ako náhle sa smrť dotkne rodinných citov, už sa nám viac nezdá byť až tak prirodzená. Prežiť svoje vlastné deti je pre rodičov niečo obzvlášť skľúčujúce, čo protirečí základnej povahe vzťahov dávajúcich zmysel samotnej rodine. Stratiť syna či dcéru je akoby sa zastavil čas: zrazu sa otvorí priepasť, ktorá pohltí tak minulosť, ako i budúcnosť. Smrť, ktorá od nás odlučuje maličké či mladé dieťa, je akoby fackou danou prísľubom, darom a obetám lásky, ktoré boli s radosťou dávané nami zrodenému životu. Veľakrát prichádzajú na svätú omšu do Svätej Marty rodičia s fotkou svojho syna, svojej dcéry, dieťatka, chlapca, dievčaťa a hovoria mi: "Odišiel, odišla nám". A ten pohľad je veľmi bolestný. Smrť dojíma a o to viac, ak ide o smrť vlastného dieťaťa. Celá rodina zostáva akoby paralyzovaná, akoby onemela. Niečím podobným trpí i dieťa, ktoré stratiac jedného či oboch rodičov, zostalo samo. Otázky typu: "Kde je ocko? Kde je mamka?" - "V nebi."- "Ale prečo ho nevidím?", prezrádzajú hlboké utrpenie v srdci dieťaťa. Ono zostalo samo. Prázdno z osamotenosti, ktoré sa v ňom otvára, je o to bolestivejšie, že dieťa nemá dostatočnú. či žiadnu, skúsenosť, aby mohlo pomenovať to, čo sa v jeho živote udialo. " Kedy sa vráti ocko? Kedy mama?" Čo na to odpovedať? A dieťa trpí ďalej. Takáto je smrť v rodine.

V týchto prípadoch je smrť čiernou dierou otvárajúcou sa v živote rodiny, na ktorú nedokážeme dať nijaké vysvetlenie. Niekedy sa smrť dokonca dáva za vinu Bohu. Koľko ľudí je vtedy nahnevaných na Boha - a ja ich chápem - a žalujú sa: "Prečo si mi vzal syna, dcéru? Boh nie je, Bob neexistuje! Prečo si to len urobil?" Veľakrát to môžeme počuť. Avšak tento hnev je často krát výlevom veľkej bolesti srdca - strata syna či dcéry, otca či matky je veľkou bolesťou. A táto sa v rodinách odohráva sústavne. Smrť vytvára v týchto prípadoch - ako som už povedal - veľkú dieru.

 No fyzická smrť má i svojich "komplicov", ktorí sú od nej ešte horší: ide o nenávisť, závisť, pýchu, chamtivosť. Celkovo povedané, ide o hriech sveta, ktorý je v službách smrti a robí ju ešte bolestivejšou a nespravodlivejšou. Rodinné zväzky tu vystupujú ako obete vopred predurčené a bezbranné voči takýmto smrti dopomáhajúcim silám, sprevádzajúcim dejiny ľudstva. Myslí sa tu na absurdne ponímanú "normálnosť", kedy - v určitých momentoch a na určitých miestach - sú udalosti, ktoré pridávajú smrti na hrôze, vyprovokované nenávisťou a vlažnosťou človeka. Pán nech nás chráni, aby sme si na niečo také zvykli!
Vďaka milosti súcitu, ktorý nám je darovaný v Ježišovi, mnohé rodiny v Božom ľude skutkami preukazujú, že smrť nemá posledné slovo. A toto je ozajstný postoj viery. Zakaždým, keď smútiaca rodina i keď je žiaľ príliš veľký - nájde silu zachovať si vieru a lásku, ktoré nás spájajú s tými, ktorých milujeme, zabraňuje už teraz smrti, aby nám zobrala všetko. Temnote smrti sa má čeliť intenzívnejšími skutkami lásky. «Bože môj. rozjasni moje temnoty!» je invokácia z večernej liturgie. Vo svetle zmŕtvychvstania Pána, ktorý nikoho z tých, ktorých mu zveril Otec, neopúšťa, môžeme smrti vziať jej "osteň" -použijúc slová sv. Pavla (1 Kor 15,55); môžeme zabrániť, aby tak svoj ím jedom otrávila náš život, aby zmiatla naše city a uvrhla nás do ešte väčšej temnoty. V tejto viere, vediac že Pán premohol smrť raz a navždy, sa potom môžeme utešovať navzájom. Naši milovaní sa nestratili v temnote ničoty: nádej nás uisťuje o tom, že sú v dobrých a mocných rukách Boha. Láska je silnejšia než smrť. A preto riešením je nechať rásť lásku, upevňovať ju, a ona nás povedie až po ten deň, keď bude z oči zotretá každá slza, keď "už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti" (Zjv 21,4). Ak sa budeme podopierať o takúto vieru, skúsenosť žiaľu môže dať vzrast silnejšej solidarite v rodinných zväzkoch, môže nás viac otvoriť voči bolesti iných rodín, môže vytvoriť nové bratstvo s rodinami, ktoré sa rodia či opätovne zažívajú prerod v nádej i. Zrodiť sa a znovu zrodiť v nádeji je možné len vo viere. Chcel by som tu podčiarknuť poslednú vetu z evanjelia, ktoré sme dnes počuli. Po tom, čo Ježiš prinavrátil život mladíkovi, synovi matky - vdovy,  evanjelium hovorí: "A Ježiš ho vrátil jeho matke". Práve toto je našou nádejou! Všetkých našich drahých, čo nás predišli do večnosti, všetkých nám Pán vráti a my sa s nimi budeme môcť stretnúť. Táto nádej nesklame! Dobre si zapamätajme toto Ježišovo gesto: "A Ježiš ho vrátil jeho matke", lebo tak Pán učiní i so všetkými našimi drahými z našej rodiny!

Táto nádej nech nás chráni pred nihilistickou ideou smrti, ako i pred falošnou útechou sveta, aby kresťanská pravda "neriskovala, že sa zmieša s mytológiami rôzneho druhu, poddajúc sa starovekým či moderným rituálom poverčivosti" (Benedikt XVI., Anjel Pána z 2. novembra 2008).

Je potrebné, aby dnes duchovní pastieri ako i všetci kresťania oveľa konkrétnejšie vyjadrovali zmysel viery v súvislosti so skúsenosťou žiaľu v rodine. Nemožno negovať právo na plač - naopak, v žiali je potrené plakať! Veď i Ježiš .zaslzil" a .zachvel sa v duchu" vidiac veľký žiaľ rodiny, ktorú miloval (Jn 11,33-37). Skôr môžeme čerpať z jednoduchého a silného svedectva všetkých tých rodín, ktoré v tvrdých chvíľach poznamenaných smrťou vedeli rozpoznať - z toho, čo podstúpil Pán - ukrižovaný a zmŕtvychvstalý - jeho neodvolateľný prísľub vzkriesenia z mŕtvych. Božia láska je silnejšia než smrť. A my s našou vierou sa máme stať aktívnymi spolupracovníkmi práve takejto lásky! Dobre si zapamätajme Ježišovo gesto: "A Ježiš ho vrátil jeho matke", lebo tak sa stane i s našimi drahými a s nami samými, keď sa s nimi stretneme, keď v nás bude smrť definitívne porazená. Smrt' je porazená Ježišovým krížom. A Ježiš v rámci rodiny vráti všetkých všetkým' Ďakujem vám."

Rodina s chorým členom je školou solidarity

Svätý Otec František

Pokračujeme v katechézach o rodine a v tejto katechéze by som sa chcel dotknúť aspektu veľmi rozšíreného v živote našich rodín, a to choroby. Je to skúsenosť našej krehkosti, ktorú najviac prežívame v rodine, od detstva a potom hlavne v starobe, keď sa dostavia neduhy. V prostredí rodinných zväzkov sa choroba milovaných osôb pociťuje s ešte väčšou intenzitou utrpenia a skľúčenosti. Láska nám to dáva vnímať silnejšie. Mnohokrát je pre otca alebo matku oveľa ťažšie znášať chorobu syna či dcéry, než svoju vlastnú. Dá sa povedať, že rodina bola odjakživa tou «najbližšom> nemocnicou. Ešte aj dnes je v mnohých častiach sveta nemocnica privilégiom pre niekoľkých a často sa nachádza ďaleko. Sú to matky, otcovia, bratia, sestry, staré mamy, ktoré zabezpečujú liečbu a pričiňujú sa o uzdravenie.

Evanjelia na mnohých miestach rozprávajú o stretnutiach Ježiša s chorými a jeho angažovaní sa pre ich uzdravenie. On sa verejne predstavuje ako ten, ktorý bojuje proti chorobe a ktorý prišiel preto, aby uzdravil človeka zo všetkého zla: zo zla pre ducha i zo zla pre telo. Naozaj dojímavá je práve spomenutá evanjeliová scéna z Markovho evanjelia. Hovorí takto: «Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi» (Mk 1,32) Keď myslím na dnešné veľkomestá, pýtam sa, kde sú dvere, pred ktoré možno priniesť chorých v nádeji. že budú uzdravení?' Ježiš sa nikdy nevyhýbal starostlivosti o nich. Nikdy neprešiel pomimo, nikdy neodvrátil tvár na druhú stranu. A keď otec alebo matka, či jednoducho priatelia, prinášali pred neho chorého, aby sa ho dotkol a uzdravil ho, neodkladal s časom; uzdravenie malo prednosť pred zákonom, aj takým posvätným, akým bol sobotný odpočinok (Mk 3, 1-6). Učitelia zákona Ježišovi vyčítali, že uzdravoval v sobotu, že v sobotu konal dobro ... Ježišova láska bola tá, ktorá uzdravovala, činila dobro. A to je vždy prvoradé!

Ježiš posiela učeníkov, aby konali to isté dielo a dáva im moc uzdravovať, čiže pristupovať k chorým a postarať sa o nich až do dôsledkov (po rov. Mt 10,1). Musíme mať na pamäti, čo povedal učeníkom v príbehu o človeku, ktorý sa narodil slepý (Jn 9,1-5). Učeníci – pred slepcom, ktorý stál pred nimi! - diskutovali, kto zhrešil, keďže sa narodil slepý, či on alebo jeho rodičia, ako príčina jeho slepoty. Pán jasne povedal: ani on, ani jeho rodičia; stalo sa to, aby sa na ňom ukázali Božie skutky. A uzdravil ho. Nuž, hľa, toto je Božia sláva! Toto je úloha Cirkvi! Pomáhať chorým, nestratiť sa v klebetách, vždy pomáhať, potešovať, pozdvihovať, byť chorým nablízku; to je tá úloha.

Cirkev pozýva k neprestajnej modlitbe za našich drahých, ktorých postihlo zlo. Modlitba za chorých nesmie nikdy chýbať. Ba, musíme sa modliť ešte viac, či už osobne alebo v spoločenstve. Zamyslime sa nad evanjeliovým príbehom o kanaánskej žene (Mt 15,21- 28). Je to pohanská žena, nepatrila do izraelského ľudu. Je pohanka, ktorá naliehavo prosí Ježiša, aby uzdravil jej dcéru. Ježiš, aby vyskúšal jej vieru, najprv tvrdo odpovie: «Nemôžem. najprv musím myslieť na ovce z domu Izraela». No žena neustupuje - mama, keď žiada pomoc pre svoju ratolesť, nikdy neustupuje! Poznáme to všetci, však? Mamy bojujú za svoje deti! A odpovedá: «Aj šteňatám, keď sa už páni najedli, niečo dajú!», akoby hovorila: «Pozri sa na mňa aspoň ako na šteňa!» A Ježiš jej odpovie: «Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš» (Mt 15,28).

Zoči-voči chorobe aj v rodine nastávajú ťažkosti, z dôvodu ľudskej slabosti. No čas choroby vo všeobecnosti privádza k zosilneniu rodinných spojív. Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť. Koľkokrát vidíme, všetci sme to zažili, že do práce príde muž, žena s unavenou tvárou, so spustenými plecami ... a pýtame sa ich: «Čo sa deje?» Odpovedia nám: «Spal som iba zo dve hodiny, pretože doma sa striedame, aby sme boli pri synčekovi, dcérke, pri chorom, pri starom otcovi, pri starej mame ... » A deň pokračuje prácou. Nuž, toto sú hrdinské veci. sú hrdinstvom rodiny! Toto skryté hrdinstvo sa prejavuje, keď je niekto chorý, otec, mama, syn, dcéra ... A deje sa to nežne a s odvahou. Slabosť a utrpenie prežívané v našich najdrahších a najposvätnejších citoch môžu byť pre naše deti a našich vnukov školou života - na výchovu detí a vnúčat k tomu, aby porozumeli tejto rodinnej blízkosti v chorobe - a stanú sa ňou vtedy, keď sú chvíle choroby sprevádzané modlitbou a láskavou a starostlivou blízkosťou príbuzných. Kresťanské spoločenstvo dobre vie, že rodina v skúške choroby nemá byť ponechaná osamotená. A máme ďakovať Pánovi za tie nádherné skúsenosti bratskej cirkevnej blízkosti, ktoré rodine pomáhajú prekonať ťažké obdobie bolesti a utrpenia. Táto kresťanská blízkosť jednej rodiny k druhej je pre farnosť pravým bohatstvom. Je to poklad múdrosti, ktorá pomáha rodinám v ťažkých chvíľach a umožňuje porozumieť Božiemu kráľovstvu lepšie ako mnohé príhovory! Sú to Božie prejavy nežnosti. Ďakujem.

Skloňme sa pred chudobnými rodinami, školami ľudskosti
Svätý Otec František

Počas týchto stredajších stretnutí sme sa zamýšľali nad rodinou a budeme pokračovať v tejto téme, v tomto uvažovaní o rodine. A odo dneška sa naše katechézy začnú zamýšľať nad zraniteľnosťou rodiny v životných podmienkach, ktoré pre ňu predstavujú skúšku.
Rodina má mnoho ťažkostí, ktorými je skúšané. Dnes začneme s jednou z nich.

Jedna z týchto skúšok je chudoba. Pornyslime na mnohé rodiny, ktoré obývajú predmestia veľkomiest, ale aj vidiecke oblasti ... Koľká bieda, koľký úpadok! A potom, aby sa situácia ešte zhoršila, na niektorých miestach prepuká aj vojna. Vojna je vždy strašná vec. Táto navyše osobitne zasahuje civilné obyvateľstvo, rodiny. Naozaj, vojna je "matkou každej chudoby", vojna spôsobuje chudobu rodiny, je veľkým koristníkom životov, duší i najdrahších a najposvätnejších citov.

Napriek tomu všetkému je mnoho chudobných rodín, ktoré sa s dôstojnosťou usilujú žiť ich každodenný život a často sa otvorene spoliehajú na Božie požehnanie. Táto lekcia však nemá byť na ospravedlnenie našej ľahostajnosti, iba ak by ešte zväčšila pocit nášho zahanbenia za to, že jestvuje toľká chudoba! Je takmer zázrak, že aj v chudobe sa rodina naďalej formuje a dokonca udržiava - ako to len dokáže - osobitnú ľudskosť svojich zväzkov. Tento fakt popudzuje plánovačov blahobytu, ktorí považujú city, plodenie a rodinné zväzky za druhoradý faktor kvality života. Nerozumejú ničomu! Práve naopak, musíme sa skloniť pred týmito rodinami, ktoré sú opravdivou školou ľudskosti, ktorá zachraňuje spoločnosť pred barbarstvom,

 Čo nám vlastne ostane, ak pristaneme na vydieračstvo cisára a rnamony, násilia a peňazí, a zriekneme sa aj rodinnej lásky':' Nová občianska etika sa dostaví iba vtedy, keď zodpovední verejní predstavitelia nanovo usporiadajú tento spoločenský zväzok, počnúc bojom s hanebnou špirálou medzi rodinou a chudobou, ktorá nás vedie do priepasti.

Dnešná ekonomika sa často zameriava na užívanie si individuálneho blahobytu, no vo veľkom praktizuje využívanie rodinných zväzkov. Toto je vážne protirečenie! Nesmierna práca rodiny nie je ocenená na váhe, samozrejme! Naozaj. ekonomika a politika sú v tejto súvislosti skúpe na uznanie. A jednako, vnútorná formácia osoby a sociálne prúdenie citov majú práve tam svoj oporný bod. Ak ho odstrániš, všetko sa zrúti.

Nie je to iba otázka chleba. Hovorme o práci, hovorme o vzdelávaní, hovorme o zdravotnej starostlivosti. Je dôležité dobre pochopiť toto všetko. Zostávame vždy veľmi po hnutí, keď vidíme obrazy podvyživených a chorých detí, ktoré sa nám naskytajú v toľkých častiach sveta. Rovnako nás veľmi dojíma rozžiarený pohľad detí ukrátených o všetko, ktoré sa učia v školách postavených z ničoho, keď s hrdosťou ukazujú svoju ceruzku a zošit. A s akou láskou hradia na svojho učiteľa či učiteľku! Vskutku, deti vedia, že človek nežije iba z chleba! Aj rodinná láska: keď je bieda v tejto oblasti, trpia deti, pretože chcú lásku, rodinné spojivá.

My kresťania by sme mali byť vždy čoraz bližšími k rodinám, ktoré sú skúšané chudobou. Pomyslite si len. všetci poznáte niekoho: otec je bez práce, mama bez práce, a rodina trpí, spojivá sa oslabujú. Je to nepekné. A vskutku, sociálna bieda zasahuje rodinu a neraz ju ničí. Nedostatok či strata práce, alebo jej silná nezaručiteľnosť sa ťažko odrážajú na rodinnom živote a spôsobujú skúšku vzťahov. Životné podmienky v najbiednejších štvrtiach s ťažkosťami v oblasti bývania a dopravy, ako aj redukcia spoločenských, zdravotníckych a školských služieb, spôsobujú ďalšie ťažkosti. K týmto materiálnym faktorom sa pridáva ujma spôsobovaná rodine pseudovzorrni šírenými masmédiami, založenými na konzumizme a na kulte vonkajšieho výzoru, ktoré zasahujú najchudobnejšie spoločenské vrstvy a umocňujú rozpad rodinných zväzkov. Starajme sa o rodiny. starajme sa o lásku, avšak bieda privádza na rodinu skúšku.

Cirkev je matka a nesmie zabúdať na túto drámu svoj ich detí. Aj ona musí byť chudobná, aby sa stala plodnou a odpovedala na túto biedu. Chudobná Cirkev je Cirkev, ktorá uskutočňuje dobrovoľnú jednoduchosť vo svojom živote - vo svojej náuke. v životnom štýle svojich členov - aby zborila každý múr rozdelenia. a najmä ten voči chudobným. Chce to modlitbu a skutky. Prosme intenzívne Pána, aby nás zburcoval k tomu, aby sa z našich kresťanských rodín stali protagonisti tejto revolúcie rodinnej blízkosti, ktorú teraz tak veľmi potrebujeme! Z nej, z tejto rodinnej blízkosti je od počiatku utváraná Cirkev. A nezabúdajme, že súd núdznych, maličkých a chudobných predchádza Boží súd. Nezabúdajme na to a urobme všetko. čo môžeme. aby sme pomáhali rodinám prejsť skúškami chudoby a biedy, ktoré zasahujú city a rodinné väzby.

Chcel by som ešte raz prečítať text zo Svätého písma. ktorý sme si vypočuli na začiatku a každý z nás nech myslí na rodiny prežívajúce skúšku. skúšané biedou a chudobou. Biblia takto hovorí: «Syn u, chudobným neukracuj živobytie, ani neodvracaj oči od chudobného». Zamyslime sa nad každým slovom! «Neopovrhuj nikým. kto hladuje, ani nedráždi chudobného v jeho biede! Srdce biedneho nesužuj a neodkladaj s darom núdznemu! Prosbu usúženého neodmietaj, ani neodvracaj tvár od bedára! Od bedára neodvracaj svoje oči mrzuto, ani nedovoľ, aby ťa prosebníci preklínali za chrbtom». Pretože toto bude tým,  čo urobí Pán - hovorí sa v evanjeliu -, ak nebudeme takto konať. Ďakujem.

Katechéza o rodine

Svätý Otec František

Pri pokračovaní v týchto katechézach o rodine chcem dnes hovoriť o zasnúbení. Zasnúbenie má spoločné prvky so slovami dôvera, dôvernosť, spoľahlivosť. Dôvera v povolanie, ktoré darúva Boh, pretože manželstvo je predovšetkým objavením Božieho povolania.Istotne je pekné, že mladí sa dnes môžu rozhodnúť pre manželstvo na základe vzájomnej lásky. No práve sloboda zväzku si vyžaduje určitý vedomý súlad rozhodnutia, a nie iba jednoduchú zhodu príťažlivosti či citu, jednej chvíle, či krátkeho obdobia ... Vyžaduje si cestu. Zasnúbenie je. inak povedané. obdobie, počas ktorého sú obaja snúbenci povolaní k intenzívnej práci na láske, práci zúčastnenej a zdieľanej, ktorá ide do hĺbky. Postupne sa navzájom spoznávajú. a síce, muž sa "učí", kto je žena spoznávaním tejto ženy, svojej snúbenice; a žena sa "učí", kto je muž, spoznávaním tohto muža, svojho snúbenca. Nepodceňujme dôležitosť tohto učenia sa: je to nádherná úloha, a vyžaduje si ju sama láska, pretože ona nie je iba ľahkomyseľným šťastím a citových unesením ... Biblické rozprávanie hovorí o celom stvorení ako o nádhernom diele Božej lásky: «Bob videl- ako hovorí Kniha Genezis - všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré». Až na konci si Boh «odpočinul». Z tohto obrazu chápeme, že Božia láska, ktorá dala vznik svetu, nebola improvizovaným rozhodnutím. Nie! Bola to nádherná práca. Božia láska stvorila konkrétne podmienky pre zväzok, ktorý je neodvolateľný. pevný, určený na to, aby pretrval.
Zväzok lásky medzi mužom a ženou, zväzok na celý život, sa neimprovizuje, netvorí sa zo dňa na deň. Neexistuje manželstvo «expres»: je potrebné pracovať na láske, je potrebné kráčať. Zväzku lásky sa muž a žena učia a tento zväzok sa obrusuje. Dovolím si povedať, že je to zväzok dômyselne, umelecky vytváraný. Urobiť z dvoch životov jeden, to je tiež takmer zázrak, zázrak slobody a srdca, ktoré sa zverilo viere. Mali by sme sa v tomto ohľade asi viac namáhať, pretože naše "citové súradnice" sa dostali trochu do zmätku. Kto sa domáha, aby mal všetko a ihneď, sa potom aj vo všetkom vzdá - a to veľmi skoro - pri prvej ťažkosti alebo pri prvej príležitosti. Niet tu nádeje na dôveru a vernosť sebadarovania, ak prevažuje zvyk konzumovať lásku ako istý druh «integrátora» psycho -  fyzickej pohody.
Láska nie je toto! Zasnúbenie preveruje vôľu spoločne chrániť niečo, čo sa nikdy nebude smieť kúpiť či predať, zradiť alebo opustiť, nech by bola ponuka akokoľvek lákavá. Aj Boh, keď niekoľkokrát v Biblii hovorí o zmluve so svojím ľudom, neraz používa výraz zasnúbenie. V Knihe proroka Jeremiáša, keď hovorí k ľudu, ktorý sa od neho vzdialil, pripomína mu čas, keď bol ľud Božou «snúbenicou», a hovorí takto: «Spomínam si na čas tvojej mladosti, na čas, tvojho zasnúbenia». A Boh uskutočnil tento proces zasnúbenia; potom dáva aj prisľúbenie: počuli sme ho tu, na začiatku audiencie, z Knihy proroka Ozeáša: «Vtedy si ťa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie. Zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána». Dlhá je cesta, ktorou prechádza Pán so svojím ľudom na tejto púti zasnúbenia. Napokon si Bob [ako ženích berie svoj ľud v Ježišovi Kristovi: v Ježišovi si berie Cirkev [ako nevestu]. Boží ľud je Ježišovou nevestou. Koľká cesta! Cirkev vo svojej múdrosti chráni rozdiel medzi «byť snúbencami» a «byť manželmi» - to nie je to isté práve vzhľadom na delikátnosť a hĺbku tohto rozdielu. Dajme si pozor, aby sme ľahkomyseľne nepodceňovali túto múdru náuku, ktorá vychádza aj zo skúsenosti šťastne' prežívanej manželskej lásky. Mocné telesné symboly držia v rukách kľúče duše: nemôžeme brať telesné vzťahy na ľahkú váhu, nie je to bez následkov nejakej trvalej rany na duchu.

Zaiste, kultúra a dnešná spoločnosť sa stali zväčša ľahostajnými voči delikátnosti a vážnosti tejto cesty. Z druhej strany, nemožno povedať, žeby boli veľkorysé voči mladým, ktorí sa vážne podujali na to, že si založia domov a privedú na svet deti! Ba viac, často im kladú tisíce mentálnych i praktických prekážok. Zasnúbenie je životný úsek cesty, ktorý má dozrievať ako ovocie, je cestou dozrievania až do chvíle, keď sa stane manželstvom.
Predmanželské kurzy sú špeciálnym vyjadrením prípravy. A my vidíme toľko dvojíc, ktoré prichádzajú na kurz tak trochu proti vôli. «Títo kňazi nám kážu absolvovať kurz! Ale načo? Veď my to vieme!», a prídu proti svojej vôli. No potom sú tieto dvojice spokojné a ďakujú, pretože v skutočnosti našli príležitosť - a často jedinú - hlbšie sa zamyslieť nad svojou skúsenosťou spôsobom, ktorý nie je banálny. Áno, mnohé dvojice sú spolu už dlhý čas, možno aj intímne, niekedy už spolu bývajú, no opravdivo sa nepoznajú. Zdá sa to zvláštne, ale skúsenosť ukazuje, že je to tak. Preto je treba nanovo doceniť zasnúbenie ako čas vzájomného spoznávania a zdieľania určitého plánu. Cestu prípravy na manželstvo je potrebné postaviť na tejto perspektíve. poslúžiac si aj jednoduchým, ale silným svedectvom kresťanských manželov. A aj tu sa treba zamerať na podstatu: na Bibliu. ktorú treba objavovať spoločne. cieľavedomým spôsobom; na modlitbu v jej liturgickom rozmere a aj na «domácu modlitbu». na rodinný život, na sviatosti. sviatostný život. sviatosť zmierenia,
sväté prijímanie, kde Pán prichádza prebývať v snúbencoch a pripravuje ich prijať naozaj jeden druhého «s Kristovou milosťou», na bratskú lásku k chudobným, k núdznyrn, ktorí nás pobádajú k. striedmosti a podeleniu sa. Snúbenci, ktorí sa na to podujímajú, rastú a to všetko ich privádza k príprave peknej slávnosti manželstva iným spôsobom, nie svetským, ale kresťanským!

Myslime na tieto Božie slová, ktoré sme počuli, ktorými sa prihovára svojmu ľudu ako snúbenec snúbenici: «Vtedy si fa navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie. Zasnúbim si ťa za vernosť, takže poznáš Pána». Nech na to mysli každá dvojica snúbencov a nech povedia jeden druhému: «Budeš mojou manželkou; budeš mojím manželom». Treba vyčkať na tú chvíľu; je to chvíľa. je to cesta, ktorá ide pomaly dopredu, ale je to proces dozrievania. Etapy tejto cesty nemožno preskočiť. Dozrievanie sa uskutočňuje takto, krok po kroku.

Čas zasnúbenia sa môže vskutku stať časom iniciácie, uvedenia - do čoho? Do prekvapenia! Prekvapenia nad duchovnými darmi, ktorými Pán prostredníctvom Cirkvi obohacuje horizont novej rodiny, ktorá je pripravená žiť s jeho požehnaním. Teraz vás pozývam modliť sa k. Svätej rodine z Nazareta: k Ježišovi, Jozefovi a Márii. Modliť sa o to, aby rodina mala túto cestu prípravy a modliť sa za snúbencov.

Ako vychovávať deti? Len s láskou, nehou a trpezlivosťou!

Svätý Otec František

Dobrý deň všetkým rodinám! Pokračujeme v zamysleniach o rodine, a dnes o jednej jej podstatnej charakteristike, a síce, o jej prirodzenom povolaní vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za iných. To, čo sme počuli od apoštola Pavla v úvode je nádherné! ( Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli». To je múdre pravidlo: dieťa je vychovávané k tomu, aby počúvalo rodičov a bolo poslušné voči nim ako tým, ktorí sa usilujú nedirigovať ho nevhodným spôsobom, pre ktorý by deti mohli zmalomyseľnieť, Deti majú rásť krok za krokom, bez toho, aby strácali odvahu.

Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» - «Nemôžem!» - «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy. Deti, poslúchajte rodičov, lebo to sa páči Bohu. A vy, rodičia, neroztrpčujte deti vyžadujúc od nich veci, ktoré nemôžu urobiť. Rozumieme tomu? Takto sa postupuje, aby deti rástli v zodpovednosti za seba a za druhých.

Zdalo by sa, že je to prirodzené konštatovanie, a predsa, ani v našich časoch nechýbajú ťažkosti. Je zložité vychovávať pre rodičov, ktorí svoje deti vídajú iba večer, keď sa vracajú domov unavení z práce. Tí, čo majú to šťastie, že majú prácu! A ešte ťažšie je to pre rozvedených rodičov, ktorí sú zaťažení touto ich situáciou. Je pre nich náročné vychovávať, mali ťažkosti, rozišli sa a dieťa je mnohokrát ako rukojemník, otec mu rozpráva zle o mame a mama o otcovi, a takto sa narobí veľa zla. Poviem vám, rozvedeným manželstvám: Nikdy, nikdy nestavajte vaše dieťa do pozície rukojemníka' Vy ste sa rozišli pre mnohé ťažkosti a dôvody. Život vám priniesol túto skúšku, ale deti nech nenesú bremeno tohto rozdelenia, nech deti nie sú používané ako rukojemníci proti manželke, manželovi, nech rastú tak, že budú počuť, že mama rozpráva dobre o otcovi, aj keď nie sú spolu, a že otec rozpráva dobre o mame. Pre rozvedené manželstvá je to veľmi dôležité a aj veľmi ťažké, ale dokážete to . Je tu predovšetkým otázka: Ako vychovávať? Akú tradíciu máme dnes našim deťom odovzdať?

„Kritickí "intelektuáli každého druhu umlčali rodičov tisícmi spôsobmi, aby uchránili mladé generácie pred ujmami -  ozajstnými i domnelými -plynúcimi z rodinnej výchovy. Rodina bola obvinená, medzi iným, z autoritárstva, protežovania, konformizmu, z potláčania citov plodiaceho konflikty. Týmto činom došlo k rozštiepeniu medzi rodinou a spoločnosťou, medzi rodinou a školou, výchovné spojenectvo sa dnes narušilo, a tak sa výchovný súlad medzi rodinou a školou dostal do krízy, keďže bola podkopaná vzájomná dôvera.
Príznakov je mnoho. Napríklad, v škole sa podlomili vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy dochádza k napätiam a vzájomnej nedôvere, a dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Z druhej strany, rozrnnožili sa takzvaní «špecialisti», ktorí obsadili úlohu rodičov aj v najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, o osobnosti a jej rozvoji, o právach a povinnostiach, títo «experti» vedia všetko: ciele, motivácie, techniky. A rodičia majú iba počúvať, podučiť sa a prispôsobiť. Obraní o svoju rolu, stávajú sa často nadmerne zaťaženými na svoje deti a vlastníckymi vo vzťahu k nim, až do takej miery, že ich nikdy nenapomenú. «Ty predsa nesmieš napomínať dieťa». Majú sklon zverovať ich čoraz častejšie týmto «špecialistom», aj v najcitlivejších a naj osobnejších aspektoch ich života, a sami sa tak odsúvajú do kúta. Tak sa dnes rodičia vystavujú nebezpečenstvu, že sa sami vylúčia zo života svojich detí. A toto je veľmi vážne! Uvážme, že dnes už sú také prípady. Nehovorím, že sa to stáva zakaždým, no sú také prípady.

Učiteľka v škole napomenie dieťa a dá mu poznámku pre rodičov. Spomínam si na jednu osobnú úsmevnú príhodu. Raz, keď som bol vo štvrtej triede základnej školy, povedal som jedno škaredé slovo učiteľke a ona, dobrá žena, si zavolala moju mamu. Mama prišla na nasledujúci deň, porozprávali sa a potom si ma zavolali. A mama mi pred učiteľkou vysvetlila, že to, čo som vykonal, bola nepekná vec, ktorú som nemal urobiť. Mama to urobila s veľkou láskavosťou a požiadala ma, aby som poprosil učiteľku o prepáčenie. Urobil som tak a potom som bol spokojný, pretože sa príhoda skončila dobre. - Toto však bola len jej prvá kapitola! Keď som sa vrátil domov, nasledovala druhá kapitola - dovtípte sa sami!

Dnes, keď učiteľka v škole urobí podobne, na druhý deň jej to prídu rodičia, alebo jeden z rodičov, vyčítať, pretože «technici» hovoria, že deti nemožno takto napornínať. Ako sa zmenili veci! No rodičia sa nesmú sami vyčleniť z výchovy svojich detí.

Je zrejmé, že takáto koncepcia nie je správna, nie je harmonická, nie je dialogická, a namiesto toho aby napornáhala spolupráci medzi rodinou a ostatnými aktérmi výchovy, školami, ale aj telovýchovnými a mnohými ďalšími výchovnými ustanovizňami, stavia ich proti sebe. Ako sme došli do tohto bodu? Niet pochýb o tom, že rodičia, či lepšie povedané, určité výchovné modely z minulosti mali svoje limity, to nepochybne. Ale je rovnako pravda, že existujú chyby, ktoré sú oprávnení robiť jedine rodičia, pretože ich môžu kompenzovať takým spôsobom. ktorý je nemožný pre kohokoľvek iného. Z druhej strany, dobre vieme, že život sa stal skúpym na čas pre rozhovor, pre zamyslenie sa a výmenu pohľadov.
Mnohí rodičia sú doslova obeťami «únosu» z dôvodu práce - otec a mama musia pracovať - a sú zavalení inými starosťami. vystavení novým požiadavkám svojich detí a komplexnosti terajšieho života – ktorá je taká, musíme ju akceptovať ako takú - a sú akoby paralyzovaní strachom z toho, že by mohli pochybiť. Problém však nespočíva iba v rozprávaní sa. Práve naopak, nejaký povrchný «dialogizmus» nevedie k ozajstnérnu stretnutiu myslí a sŕdc. Spytujme sa predovšetkým, či sa usilujeme pochopiť, «kde» v skutočnosti sú naše deti na ich ceste? Kde vskutku je ich duša, vieme to? A najmä: chceme to vedieť? Sme presvedčení, že oni v skutočnosti neočakávajú iné?

Kresťanské spoločenstvá sú povolené, aby ponúkli podporu výchovnérnu poslaniu rodín, a robia tak najmä vo svetle Božieho slova. Apoštol Pavol pripomína vzájomnosť povinností rodičov a detí: «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli». Základom toho všetkého je láska, tá, ktorú nám daruje Boh, a ktorej nechýba rešpekt, ktorá <<nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé ... všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží». Aj v najlepších rodinách je potrebné znášať sa navzájom a to si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Veľkú trpezlivosť pre znášame sa navzájom. Ale taký je život! Život sa netvorí v laboratóriu, ale v realite. Sám Ježiš prešiel rodinnou výchovou. Aj v tomto prípade milosť Kristovej lásky privádza k naplneniu to, čo je vpísané do ľudskej prirodzenosti. Koľko máme obdivuhodných príkladov kresťanských rodičov plných ľudskej múdrosti! Sú dôkazom toho, že dobrá rodinná výchova je chrbtovou kosťou ľudstva. Jej spoločenské vyžarovanie je zásobárňou, ktorá umožňuje vyplniť medzery, zranenia, deficity materstva a otcovstva, ktoré prežívajú menej šťastlivé deti. Toto vyžarovanie môže konať ozajstné zázraky. A v Cirkvi sa tieto zázraky dejú denne! Moje žičenie je, aby Pán dával kresťanským rodinám vieru, slobodu a potrebnú odvahu pre ich poslanie. Keď sa rodinná výchova opäť s hrdosťou zhostí svojej hlavnej roly, mnoho vecí sa pre neistých rodičov i sklamané deti zmení k lepšiemu. Je čas, aby sa otcovia a matky vrátili zo svojho exilu- pretože sa sami vyhostili z výchovy svojich detí - aby sa z toho exilu vrátili a znovu naplno zaujali svoju výchovnú úlohu. Máme nádej, že Pán nám udelí túto milosť nevyčleňovať sa sami z výchovy detí. A toto môže dosiahnuť jedine láska, nežnosť a trpezlivosť. Ďakujem.

Tri kľúčové slová dobrého rodinného života
Svätý Otec František

Dnešná katechéza je akoby vstupnou bránou do série zamyslení nad životom rodiny, nad jej reálnym životom s jeho obdobiami a jeho príbehmi. Nad touto vstupnou bránou sú napísané tri slová, ktoré som tu na námestí už viackrát použil. Sú to slová: «môžem?»,«ďakujem», «prepáč». Tieto slová naozaj otvárajú cestu pre dobrý život v rodine, pre život v pokoji. Sú to jednoduché slová, no nie až také jednoduché pri ich uskutočňovaní! Ukrývajú v sebe mohutnú silu: silu na ochranu domu aj cez tisícoraké ťažkosti a skúšky;zatiaľ čo ich neprítomnosť pozvoľna utvorí trhliny, ktoré môžu spôsobiť, že sa dokonca aj zrúti.

Považujeme ich bežne za slová patriace k «dobrej výchove». To áno, dobre vychovaný človek žiada o dovolenie, poďakuje sa alebo sa ospravedlní, ak pochybí. Dobrá výchova je teda veľmi dôležitá. Veľký biskup, sv. František Saleský zvykol hovorievať, že «dobrá výchova je už polovica svätosti». Avšak pozor, pretože v dejinách sme videli aj určitý formalizmus dobrých spôsobov, ktorý sa môže stať maskou zakrývajúcou vnútornú prázdnotu a nezáujem o druhého. Ako sa hovorí: «Za mnohými uhladenými spôsobmi sa ukrývajú zlé návyky». Dokonca ani náboženstvo nie je uchránené pred týmto ohrozením, ktorým sa formálne dodržiavanie skĺzava do duchovného svetáctva. Diabol, ktorý pokúša Ježiša, sa prejavuje vyberanými spôsobmi - veď je to pánko, gavalier - a cituje Sväté písmo, robí dojem teológa. Jeho štýl sa zdá bezchybný, no jeho úmyslom je odviesť od pravdy o Božej láske. My však chápeme dobrú výchovu v jej autentickom význame, kde je štýl dobrých vzťahov pevne zakorenený v láske k dobru a v úcte voči druhému. Rodina žije z tejto rýdzosti chcenia dobra.

Pozrime sa na prvé slovo: «môžem?» Keď sa usilujeme, aby sme si s láskou poprosili aj to, o čom si myslíme, že by sme si na to mohli robiť nároky, vytvárame opravdivú záštitu pre ducha manželského a rodinného spolunažívania. Vstupovanie do života toho druhého, aj keď je on súčasťou nášho života, si vyžaduje jemný takt nenásilného postoja, ktorý obnovuje dôveru a úctu. Dôvernosť ako taká neoprávňuje pokladať všetko za samozrejmosť. A čím viac je láska dôverná a hlboká, tým väčšmi si vyžaduje rešpektovanie slobody a schopnosť vyčkať, aby ten druhý otvoril dvere svojho srdca. V tejto súvislosti si pripomeňme Ježišovo slovo zo Zjavenia sv. apoštola Jána, ktoré sme si vypočuli: «Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večeral' a on so mnou» (Zjv 3,20). Aj Pán žiada o dovolenie vstúpil'! Nezabúdajme na to. Predtým, ako urobíte nejakú vec v rodine: «Môžem to urobiť? Bude sa ti páčiť, ak to urobím takto?». Je to práve tá vyberaná reč, avšak plná lásky. A toto rodinám veľmi prospieva.

Druhé slovo je «ďakujem». V istých chvíľach sa pristihneme pri pomyslení, že sa stávame spoločnosťou so zlými spôsobmi a nepeknými slovami, akoby tieto boli makom emancipácie. Počujeme ich mnohokrát vysloviť aj verejne. Na jemnocit a schopnosť poďakovať sa hľadí ako na prejav slabosti, niekedy vyvolávajú priam podozrievavosť. Proti tejto tendencii sa dá bojovať v samotnom lone rodiny. Musíme sa stať nekompromisnými ohľadom výchovy k vďačnosti, k uznaniu: stadeto vychádza tak ľudská dôstojnosť, ako aj sociálna spravodlivosť, oboje. Ak sa v rodinnom živote zanedbá tento štýl, vytratí sa aj zo spoločenského života. Vďačnosť je pre veriaceho človeka zakotvená v samotnom srdci viery: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, je človek, ktorý zabudol jazyk Boha. Počúvajte dobre: kresťan, ktorý sa nevie poďakovať, zabudol jazyk Boha! A to nie je pekné! Spomeňme si na Ježišovu otázku, keď uzdravil desať malomocných a iba jeden z nich sa vrátil poďakovať(porov.  Lk 17,18). Raz som počul rozprávať jedného staršieho človeka, ktorý bol vernú múdry, dobrý a jednoduchý, avšak s nábožnou a životnou múdrosťou ... Vďačnosť je rastlina, ktorej sa darí iba v pôde šľachetných duší. Tá šľachetnosť duše, tá Božia milosť v duši nás pobáda k vysloveniu vďaky, k vďačnosti . Je kvetom ušľachtilej duše. Toto je niečo nádherné.

Tretie slovo je «prepáč». Náročné slovo, isteže, ale také prepotrebné. Keď chýba, malé trhliny sa zväčšujú - aj bez toho, žeby sme to chceli-- až sa stávajú hlbokými priekopami. Nie pre nič za nič nachádzame v modlitbe, ktorú nás naučil Ježiš, v «Otčenáši», zahrňujúcom všetky podstatné otázky nášho života, tento výraz: «A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12). Uznanie pochybenia a túžba prinavráť to, o čo sme toho druhého pripravili - úctu, úprimnosť, lásku - nás robí bodnými odpustenia. A takto sa zastavuje infekcia. Ak nie sme schopní ospravedlniť sa, znamená to, že nedokážeme ani odpustiť. V dome, v ktorom sa neprosí o odpustenie, začína chýbať vzduch, vody sa stávajú stojatými.

Mnoho citových rán, mnohé rozkoly v rodinách sa začínajú stratou tohto vzácneho slova: «prepáč mi». V manželskom živote toľkokrát dochádza k škriepkam ... a aj «taniere lietajú», no dám vám jednu radu: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Počúvajte dobre: Pohádali ste sa, manžel a manželka? Deti s rodičmi? Veľmi ste sa poškriepili? No, nie je to dobré. Avšak problém nie je v tomto. Problém je vtedy, keď toto citové rozpoloženie zostáva aj v nasledujúci deň. Preto, keď ste sa pohádali nikdy neukončite deň bez nastolenia pokoja v rodine. - A ako sa mám pomeriť? Mám sa hodiť na kolená? - Nie! Stačí malé gesto, nepatrný prejav. A rodinná harmónia sa vráti! Stačí jeden prejav nežnosti. Bez slov. Nikdy však nezavŕšte deň v rodine bez uzmierenia sa. Rozumieme tomu? Nie je to ľahké, ale treba tak konať. A týmto bude život krajší.

Tieto tri kľúčové slová v rodine sú jednoduché a možno v nás v prvej chvíli vyvolajú úsmev. No ak na ne zabúdame, potom sa už niet na čom smiať, však? Naša výchova ich azda príliš zanedbáva. Nech nám Pán pomôže dať ich opäť na správne miesto v našom srdci, v našom dome a aj v našom spoločenskom spolunažívaní. A teraz vás pozývam, aby sme všetci spoločne zopakovali tieto tri slová: «Môžem? Ďakujem! Prepáč!» [zhromaždení opakujú]. Sú to slová, vďaka ktorým sa vstupuje do lásky v rodine, aby sa rodina mala dobre. Ešte zopakujme radu, ktorú som vám dal, všetci spoločne: «Nikdy neukončime deň bez udobrenia» . Ďakujem. 

Krása kresťanského manželstva: láska, odvaha, misia
Svätý Otec František

Na našej ceste katechézy o rodine sa dnes dotýkame priamo krásy kresťanského manželstva. Ono nie je jednoducho obradom, ktorý sa koná v kostole, s kvetmi, oblečením, fotkami ...
Kresťanské manželstvo je sviatosť, ktorá sa uskutočňuje v Cirkvi, a ktorú tiež Cirkev koná, dávajúc začiatok novému rodinnému spoločenstvu, Je tým. čo apoštol Pavol zhŕňa vo svojom slávnom vyjadrení: «Toto tajomstvo -tajomstvo manželstva - je veľké; hovorím to vzhľadom na Krista a Cirkev» (Ef5,32). Pavol, inšpirovaný Duchom Svätým, tvrdí, že láska medzi manželmi je obrazom lásky medzi Kristom a Cirkvou. Nepredstaviteľná dôstojnosť!
Ale v skutočnosti je vpísaná v stvoriteľskom pláne Boha. a s milosťou Krista ho nespočetné kresťanské páry, hoci so svojimi limitmi, so svojimi hriechmi, uskutočnili'

Svätý Pavol, hovoriac o novom živote v Kristovi, hovorí. že kresťania - všetci - sú povolaní milovať sa navzájom, tak ako Kristus miloval ich, teda «podriadení jedni druhým», čo znamená v službe jedni druhým. A tu uvádza analógiu, podobnosť medzi dvojicou manžel- manželka a dvojicou Kristus - Cirkev, Je jasné, že ide o podobnosť nedokonalú, ale musíme zachytiť jej duchovný zmysel, ktorý je mimoriadne vznešený a revolučný, a zároveň jednoduchý. primerane každému mužovi a žene, ktorí sa spoliehajú na Božiu milosť. Muž- hovorí Pavol- má milovať ženu «ako vlastné telo»; milovať ju ako Kristus «miloval Cirkev a dal za ňu seba samého» . Ale vy manželia(muži),čo ste tu prítomní. rozumiete tomu? Milovať vlastnú manželku tak ako Kristus miluje Cirkev. Toto nie sú žarty, to je vážna vec! Účinok tejto radikálnosti, aká sa na základe. príkladu Krista vyžaduje od muža v jeho zameraní sa na lásku a dôstojnosť ženy, sa musel nesmierne  prejaviť v samotnom kresťanskom spoločenstve.

Tento zárodok evanjeliove novosti, ktorá nanovo ustanovuje pôvodnú vzájomnosť v oddanosti a úcte, v priebehu dejín pomaly dozrieval, no napokon prevážil. Sviatosť manželstva je veľký akt viery a lásky: svedčí o odvahe veriť v krásu stvoriteľského činu Boha a žiť tú lásku, ktorá poháňa isť ďalej, prekračovať seba samých ako aj samotnú rodinu. Kresťanské povolanie milovať bezvýhradne a bez miery je to, na čom sa s Kristovou milosťou zakladá aj slobodný súhlas, ktorý ustanovuje manželstvo.

Cirkev samotná je plne vtiahnutá do dejín každého kresťanského manželstva: buduje sa v jeho úspechoch a trpí v jeho zlyhaniach. No musíme sa pýtať s vážnosťou: prijímame do hĺbky, my sami, ako veriaci, a aj ako pastieri, toto nerozlučiteľné puto dejín Krista a Cirkvi s dejinami manželstva a ľudskej rodiny? Sme pripravení vziať vážne na seba túto zodpovednosť, teda, že každé manželstvo kráča po ceste lásky, ktorú má Kristus voči Cirkvi? Toto je vznešené! V tejto hĺbke tajomstva stvorenia, uznaného a znovu ustanoveného vo svojej čistote, sa otvorí druh) veľký obzor, ktorý charakterizuje sviatosť manželstva. Rozhodnutie "vziať sa v Pánovi" obsahuje aj misionársky rozmer, ktorý znamená mať v srdci pohotovosť stávať sa prostredníkom Božieho požehnania a Kristovej milosti pre všetkých. V skutočnosti kresťanskí manželia sa podieľajú, práve nakoľko sú manželmi, na poslaní Cirkvi. A to chce odvahu na toto, však! Preto, keď pozdravujem novomanželov, hovorím: "Hra akí odvážni!", pretože to chce odvahu milovať sa navzájom tak, ako Kristus miluje Cirkev.

Slávenie sviatosti nemôže ponechať stranou túto spoluzodpovednosť rodinného života vzhľadom na vznešené poslanie lásky, ktoré má Cirkev. A tak sa život Cirkvi zakaždým obohacuje krásou tejto manželskej zmluvy, tak ako sa ochudobňuje zakaždým, keď je znetvorená. Cirkev, aby ponúkla všetkým dary viery, lásky a nádeje, potrebuje aj odvážnu vernosť manželov milosti ich sviatosti! Boží ľud potrebuje ich každodenné napredovanie vo viere, v láske a v nádeji, so všetkými tými radosťami a námahami, ktoré toto napredovanie v manželstve a v rodine prináša.

Smerovanie je tak vytýčené natrvalo, je to smerovanie lásky: miluje sa tak ako miluje Boh, navždy. Kristus sa neprestáva starať o Cirkev: miluje ju naveky, chráni ju naveky, ako seba samého. Kristus neprestáva odstraňovať z ľudskej tváre škvrny a vrásky každého druhu. Aké dojímavé a aké krásne je toto vyžarovanie Božej sily a nežnosti, ktoré sa prenáša z páru na pár, z rodiny na rodinu. Sv. Pavol má pravdu: toto je skutočne «vznešené tajomstvo»! Muži a ženy, dostatočne odvážni na to, aby niesli tento poklad «v hlinených nádobách» nášho človečenstva - títo mužovia a ženy, ktorí sú tak odvážni - sú základnou devízou pre Cirkev, a tiež pre celý svet! Pre toto nech ich Boh žehná tisíc krát! Vďaka!"

Povolanie chrániť zväzok muža a ženy
Svätý Otec František

V minulej katechéze o rodine som sa pristavil pri prvom rozprávaní o stvorení ľudskej bytosti v prvej kapitole knihy Genezis, kde je napísané: «Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril» (Gn 1,27). Dnes by som chcel dokončiť toto zamyslenie druhým rozprávaním, ktoré nachádzame v druhej kapitole. Tu čítame, že Pán potom, ako stvoril nebo a zem, «utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou». Je to vrchol stvorenia. No niečo chýba. Potom Boh umiestni človeka do prekrásnej záhrady, aby ju obrábal a strážil.

Duch Svätý, ktorý inšpiroval Bibliu, predkladá na chvíľu obraz muža, ktorý je sám - niečo mu chýba -,je bez ženy. A hovorí o Božej myšlienke, takmer o pocite Boha, ktorý mu) hľadí, pozoruje osamelého Adama v záhrade: je slobodný, je pánom ... , no je sám. Boh vidí, že to «nie je dobré», je to ako istý nedostatok spoločenstva, chýba mu spoločenstvo, je to nedostatok plnosti. «Nie je to dobré» - hovorí Boh - a dodáva: «chcem mu urobiť pomoc, ktorá mu bude podobná». A tak Boh predstavuje človeku všetky zvieratá; človek každé z nich pomenuje vlastným menom - a toto je ďalší obraz človekovho vládnutia nad stvorením - ale v žiadnom živočíchovi nenachádza niekoho, kto by mu bol podobný. Človek je naďalej sám. Keď mu Boh napokon predstaví ženu, muž s radosťou zistí, že toto stvorenie, a jedine toto, je jeho súčasťou: kosť z mojich kostí, mäso z môjho mäsa. Konečne je tu odzrkadlenie, je tu vzájomnosť. A keď nejaká osoba - priblížim to na príklade pre lepšie pochopenie - chce podať ruku inej, musí ju mať pred sebou. Ak niekto vystrie ruku a niet tam nikoho, komu by ju podal, chýba mu vzájomnosť. Tak to bolo aj s mužom, ktorému niečo chýbalo k tomu, aby dosiahol svoje naplnenie, chýbala mu vzájomnosť. Žena nie je «replikou» muža; prichádza priamo z Božieho stvoriteľského gesta. Obraz «rebra» vonkoncom nevyjadruje nižšie postavenie či podriadenosť, ale naopak, že muž a žena sú tej istej podstaty a sú komplementárni, dopĺňajú sa, majú i túto reciprocitu. A tá skutočnosť - stále sme pri tom istom podobenstve, - že Boh tvorí ženu, kým muž spí podčiarkuje, že ona nie je akýmsi spôsobom výtvorom človeka, ale je stvorením  Božím. A ozrejmuje aj ďalšiu vec: aby muž našiel ženu - a môžeme povedať, aby našiel lásku ženy -, teda aby našiel ženu, musí si ju muž najprv vysnívať, a potom ju nachádza. Božia dôvera v muža a ženu, ktorým zveruje zem, je veľkorysé, priama a úplná. Spolieha sa na nich. No hľa, zlý duch vnáša do ich mysle podozrenie, pochybovačnosť a nedôveru. A napokon prichádza na rad neposlušnosť voči prikázaniu, ktoré ich chránilo. Upadnú do delíria všemohúcnosti, ktoré všetko zamorí a zničí harmóniu. Aj my ho veľakrát pociťujeme v našom vnútri, my všetci.