U nás sa zaužíval názov Petrohrad, ale mesto sa volá Санкт-Петербург (Sankt-Peterburg). Keby sa mestu dával titul svätý, tak toto mesto, jeho obyčajní ľudia si ho snáď zaslúžia za mučeníctvo.

Mesto vzniklo na podnet cára Petra I. v roku 1703, ktorý chcel s jeho pomocou otvoriť Rusko Európe a vyviesť ho zo zaostalosti. Cár sa rozhodol mesto postaviť na výhodnom mieste, kde sa rieka Neva vlieva do Fínskeho zálivu, ale to bola oblasť lesov a močiarov. Jadrom mesta sa stala Petropavlovská pevnosť, chrániaca mesto pred útokmi od mora.

Pre výstavbu Sankt Peterburgu boli do Ruska pozvaní viacerí zahraniční architekti, Taliani, Francúzi. Začiatok výstavby Sankt Peterburgu však bol skutočne náročný a často ho sprevádzali mnohé nehody, požiare a záplavy. Robotníci umierali aj na následky epidémií. Mesto vyrástlo z ťažkej námahy a stálo veľa obetí. To je jeho prvé mučeníctvo. Už v roku 1712 bol Petrohrad vyhlásený za hlavné mesto Ruska. Aby si čitateľ urobil predstavu o rozvoji mesta, tak v roku 1725 malo 40 tisíc, v roku 1750 74 tisíc, v 1800 220 tisíc, v 1869 667 tisíc, v 1900 1,4 milióna a v 1910 1,9 milióna obyvateľov.

Pohľad na Petropavlovskú pevnosť s Petropavlovským chrámom, ktorého veža čnie do výšky 122,5 m, čím je najvyšším chrámom v Rusku.

Ďalším mučeníctvom obyvateľov Petrohradu bola komunistická revolúcia v roku 1917. O strádaniach obyvateľov svedčí jeho úbytok. V roku 1920 žilo v meste 720 tisíc obyvateľov. Svätý Peter prestal byť patrónom mesta, jeho novým „patrónom“ sa stal Lenin, mesto sa v roku 1924 premenovalo na Leningrad.

Pozostatky sovietskeho socializmu v podobe sôch, reliéfov sa v Rusku stále nachádzajú. Na obrázku je Dom sovietov z roku 1941, typický príklad stalinskej architektúry.

Oveľa väčším mučeníctvom bolo utrpenie obyvateľov počas blokády Nemcov a Fínov počas 2. svetovej vojny od 8. septembra 1941 do 24. januára 1944. Počas obliehania zahynulo 630 tisíc z 3 miliónov obyvateľov mesta a 200 tisíc počas evakuácií. Po blokáde v meste zostalo len 600 tisíc obyvateľov. Ľudia zomierali od hladu, chorôb, zimy a odstreľovania. Videli sme fotografie, ako boli rozorané parky a využívaná všetka pôda na pestovanie plodín. Pred Izakijevským chrámom bolo kapustné pole.

Pamätník Blokády „Tvojmu hrdinstvu Leningrad“.

Na prehliadku mesta sme mali takmer 3 dni. Presúvali sme sa metrom a pešo. Začali sme od najstaršej histórie spomínanou Petropavlovskou pevnosťou s Chrámom svätého Petra a Pavla, ktorý bol dokončený 30 rokov po založení mesta. Mnohí turisti aj my sme navštívili Nevský prospekt, na ktorého konci je Palácové námestie a bývalé sídlo cára Zimný palác. Najatraktívnejšie sú Izakijevský a Kazanský chrám. Večer sme zakotvili v reštaurácii s najobľúbenejšími jedlami bývalého Sovietskeho Zväzu, ktoré sa v Rusku udomácnili. Veľmi nám chutilo.

Katedrála najvyšších apoštolov Petra a Pavla so zlatým ikonostasom, ktorý vyjadruje dôležitosť chrámu vo vtedajšom Rusku. V chráme sú pochovaní mnohí cári.

Sarkofág s ostatkami cára Petra I. je umiestnený pod ikonou sv. Petra.

Kazanský chrám v Petrohrade z roku 1811 pripomína Vatikán. Cár Pavol chcel týmto počinom urobiť ústretový krok voči katolíkom. Dokonca aj stĺpy v stĺporadí sú z podobnej horniny ako na Námestí sv. Petra v Ríme. V roku 1932 v ňom zriadili Múzeum histórie náboženstiev a ateizmu. V depozitoch múzea sa v roku 1990 našli stratené ostatky sv. Serafima Sarovského.

Chrám sme vnímali ako premodlené posvätné miesto, kde sa konajú liturgie. Poklonili sme sa ikone Kazanskej Panny Márie, ktorá je jednou z najuctievanejších v Rusku. Pravoslávni veriaci veria, že ikony sprevádza Božia prítomnosť.

Najvýstavnejší Izakijevský chrám v Petrohrade z roku 1858 staval francúzsky architekt Montferrand 40 rokov. Chrám bol plný turistov, necítili sme sa ako v dome Pánovom.  

O histórii chrámu sme sa dozvedeli podrobné informácie od zanietenej sprievodkyne. Bol to zážitok ju počúvať, s nadšením, nie strojene hovorila o pravoslávnej cirkvi i o Rusku. Chrám je umelecký skvost. Mňa geológa uchvacovali mramory a polodrahokamy, ktoré boli v chráme veľkoryso použité.

Spoločenstvo na obrovskom Palácovom námestí, ktorého stred zdobí takmer 50 metrový stĺp na pamiatku víťazstva nad Napoleónom. Vpravo vidno Izakijevský chrám.

Nevský prospekt dlhý skoro 3 km je najrušnejšou ulicou v Petrohradskom centre. Okrem obchodov a reštaurácií, je tu aj večer rušno, hlučné vyvolávanie ponúk desiatok cestoviek na plavby po kanáloch Petrohradu, ďalej rockový koncert, hudobné produkcie osamelých umelcov. Nevský prospekt je i ekumenická ulica. Okrem Kazanského chrámu je tu katolícky, evanjelický a arménsky kostol.  

Na druhý deň sme mali naplánované odskočiť si do Valaamskeho kláštora, ktorý sa nachádza na ostrove na Ladožskom jazere, ktoré je najväčšie v Európe. Nepodarilo sa nám zohnať zájazd na ostrov, lebo je potrebný lístok na loď. Na internete som si našiel, že z istého prístavu na Neve odchádza ráno loď do Valaamu. Privstal som si, ale prístav bol opustený. Ani stopa po lodi. Naletel som na neaktuálnu internetovú stránku. Chytil som depresiu. Pešo som sa vydal popri rieke do centra mesta. Počas dlhej cesty na najbližšiu stanicu metra som rozmýšľal a modlil sa, čo mi Boh chcel touto situáciou povedať. Pochopil som, že som sa nemal odlučovať od spoločenstva.

S bratmi a sestrami som sa stretol pred Lavrou Alexandra Nevského – obrovským kláštorom. Hneď pri bráne nás odchytil pravoslávny mních a viedol nás hore schodmi do nadbránovej kaplnky. Tu k nemu pristúpili ďalší dvaja a zaspievali niekoľko krásnych piesní. Natrčili košík a CD-čka. „Dobrý biznis, ale nie pre zasvätené osoby“, pomysleli sme si. Kláštor nás duchovne neoslovil, pôsobil dosť svetsky. Čo mňa osobne oslovilo bol cintorín ruských osobností, ktorý sa nachádza vedľa kláštora. Krásne umelecké pomníky skladateľa Čajkovského, Rímskeho-Korsakova, spisovateľa Dostojevského a Krylova, maliara Šiškina, vedca Lomonosova.

Pristavím sa pri mojom obľúbenom spisovateľovi Dostojevskom. Čítal som od neho štyri romány. Považujem ho za jedného z najväčších svetových spisovateľov. Z jeho románov sa dá vybadať, že bol majstrom ľudskej psychológie, kresťanským filozofom a zároveň bol prorokom, predpovedal revolúciu a socializmus. V Petrohrade som navštívil aj jeho múzeum v dome, kde naposledy žil s manželkou Annou Snitkinovou. Ona bola darom od Boha, dokázala ho správne motivovať, vyzdvihnúť jeho dary a dať do úzadia a tolerovať jeho slabosti. Kým od písal, ona sa starala o účty a domácnosť, aby vyžili. Verím, že ho podporovala aj modlitbou...

Náhrobník Dostojevského na Tichvinskom cintoríne.

Poobede sme si dali voľný program, lebo niektorí zo spoločenstva sa necítili dobre alebo boli unavení. Mne individualistovi to voľno vyhovovalo, lebo som až do zotmenia prechodil dlhé kilometre po meste. Prečo som nevyužil dopravu? Petrohrad má krásne a účelné metro, ale stanice sú od seba aj vyše kilometra vzdialené. Medzi nimi premáva množstvo oficiálnych i neoficiálnych autobusových liniek, ktoré som nemal silu študovať. Radšej som sa prešiel a vnímal som atmosféru mesta, ľudí, nábrežia, lode, chrámy, parky. Zistil som, že sa tu prelínajú tri vplyvy podobne ako v Moskve, kde som bol predošlý rok. Závany cárskej histórie mesta s krásnou architektúrou a pozostatky Sovietskeho socializmu, ktoré ako staršie ostrovy plávajú v prúde modernej doby, v prúde napodobňovania súčasnej západnej kultúry.

Petrohradský kanál s Chrámom Spasiteľa na krvi.

Chrámom Spasiteľa na krvi bol postavený v staroruskom štýle v roku 1907 na pamiatku cára, ktorý tu bol zavraždený anarchistami v roku 1881, čo bolo v Rusku jedným zo spúšťačov vlny protižidovských pogromov.

Chrám je vyzdobený nádhernými mozaikami, ktoré znázorňujú výjavy zo života Krista a Starého Zákona.

Smolenský chrám Kristovho Vzkriesenia je jedným z najkrajších v Petrohrade.

Neďaleko Smolenského chrámu sa nachádzalo centrum ateizmu Smolný palác, z ktorého Lenin riadil revolúciu v 1917 roku. Išlo naozaj o satanské besnenie, ktoré prorocky opísal Dostojevskij v románe Besy.

Rieka Neva s plachetnicou. V pozadí vidno mešitu z roku 1913. V Rusku je okolo 10 % moslimov pochádzajúcich zo strednej Ázie, Kaukazu a Povolžia. Vláda dovoľuje praktizovať vieru len umierneným moslimom. V minulosti sa stalo, že jej cez prsty prekĺzli teroristi. Dnes sa jej celkom darí ich včas odhaľovať.

Najväčšia petrohradská synagóga. Paradoxne okolo nej prechádza moslimská žena.

Na ďalší deň som pred spoločným programom prešiel niekoľko ulíc so zaujímavými chrámami a Senné námestie spomínané v románe Zločin a trest.

Veľmi pekný zvonku bol Chrám Najsvätejšej Trojice.

Zastavil som sa v Chráme Zjavenia Pána, kde v spodnej časti chrámu prebiehala liturgia. Až neskôr som zistil, že bol sviatok Usnutia Panny Márie, u nás Nanebovzatia Panny Márie. U nás je 15. augusta, ale u pravoslávnych až 28. augusta kvôli posunu juliánskeho kalendára o 13 dní.

Na tretí deň pobytu v Petrohrade sme so spoločenstvom spolu navštívili najväčšiu petrohradskú sväticu a svätca.

Smolenský cintorín skrýva kaplnku sv. Xénie Petrohradskej.

V kaplnke sv. Xénie sme boli svedkami improvizovaného vystúpenia chrámového zboru z nejakej dediny, z ktorej veriaci prišli na púť do Petrohradu. Miestny kňaz ich pochválil za krásny spev zo srdca. V kaplnke sme viacerí cítili, že toto miesto je Bohom veľmi požehnané.

Svätá blažená Xénia sa narodila bohatým rodičom na začiatku 18. storočia. Keď mala Xénia 25 rokov, manžel jej náhle zomrel. Ona sa vtedy obliekla do uniformy svojho milovaného manžela. Porozdávala všetok svoj majetok chudobným. Stala sa tuláčkou a žobráčkou. Jej rodina si myslela, že potratila rozum. Xénia počas dní blúdila po Petrohrade. V noci chodila za mesto do poľa, kde sa celú noc modlila. Pán ju chránil počas studených a vlhkých petrohradských nocí. Keď na Smolenskom cintoríne stavali chrám, Xénia celú noc nosila tehly, aby uľahčila stavbárom prácu.

Blaženej Xénii ponúkali teplé oblečenie a peniaze, ale ona ich hneď porozdávala chudobným. Petrohradskí obyvatelia ľúbili blaženú Xéniu, cítili, že je veľmi blízko Bohu. Ak niekam prišla, považovalo sa to za dobrú predpoveď. Matky sa radovali, ak im pobozkala ich dieťa. Pohoniči ju prosili, aby sa s nimi aspoň trochu previezla na koči, lebo vtedy mali zaručený nejaký zárobok. Obchodníci na tržnici sa jej snažili dať nejaké jedlo, a keď si blažená vzala, ich tovar sa rýchlo rozpredal. Dostala aj dar jasnozrivosti, predpovedala termíny smrti a liečila nevyliečiteľných pacientov. Pred vianočnými sviatkami v roku 1762 všetkým hovorila: „Upečte si palacinky, zajtra bude celé Rusko jesť palacinky.“ Na druhý deň zomrela cárovná.

Prosiace ženy sa s vierou prikladajú k stenám kaplnky blaženej Xénie. Keď ju na konci 18. storočia pochovali na Smolenskom cintoríne, hneď sa začali púte k jej hrobu. Po príhovore blaženej Xénii sa chorí uzdravovali, v rodinách nastával mier a pokoj, chudobní dostávali dobrú prácu. Tiež sa často zjavovala vo videniach, upozorňovala na nebezpečenstvá a zachraňovala od pohrôm. Mnoho ľudí, ktorí prežili blokádu Leningradu, sú presvedčení, že to bola Xénia, ktorá im pomohla prežiť.

Duchovne silným miestom bol i Kláštor sv. Jána s chrámom byzantského vzhľadu, ktorý stráži ostatky sv. Jána Kronštadtského. Sv. Ján pôsobil v Kronštadte na petrohradskom predmestí, kam za ním prúdili tisíce ľudí. Bol charismatickým duchovným pastierom, kazateľom a spisovateľom, mystikom a divotvorcom, mal dar uzdravovať. Vždy venoval zvláštnu pozornosť chudobným. V západnej cirkvi býva prirovnávaný k svätému farárovi z Arsu.

Modlitba pred ostatkami sv. Jána Kronštadtského. V chráme som videl mužov, ktorí písali na lístočky úmysly modlitieb na príhovor svätca.

Z Petrohradu sme sa presunuli do starobylého mesta Velikij Novgorod so stredovekými chrámami. O ňom až nabudúce.