Chodím do spoločenstva rodín, ktoré vzniklo v septembri 2002. Naše spoločenstvo nám pomohol založiť kňaz. Bol iba na prvých stretnutiach a odvtedy si vedieme spoločenstvo sami. Zatiaľ sme v spoločenstve 4 rodiny a spoločenstvo je otvorené aj pre iných.
O rok neskôr nás kňaz pozval na prvé stretnutie spoločenstiev, ktorý sa konalo 6.septembra 2003. Stretnutie začalo pesničkami, chválami na oslavu Boha. Pesničky sa mi veľmi páčili, ale k modlitbám, ktoré sa medzi pesničkami modlili, som mal nedôveru. Dovtedy som sa s takým spôsobom modlitby nestretol. Najskôr sa modlili jednotlivo jeden po druhom a dvíhali pritom ruky. Potom dvíhali ruky aj počas pesničiek a niektorí s nimi mávali, ako by tancovali.
Cítil som sa nepríjemne a nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Neskôr sa modlili všetci naraz, každý svojimi slovami, dokonca niektorí aj v iných jazykoch. Bolo to počuť ako hukot davu. Bolo to niečo nové a bariéry, ktoré som mal v sebe mi bránili urobiť niečo podobné.
Po chválach bola prednáška o Duchu Svätom a o jeho pôsobení vo svete. Hovorili o daroch Ducha Svätého a o zázrakoch, ktoré koná Duch Svätý aj dnes. Rozprávali, aby sme sa nebáli otvoriť Duchu Svätému a počúvali jeho vnuknutia. Aby sme sa nebáli robiť to, čo práve cítime a čo nám Duch Svätý hovorí. Po prednáške pozvali spoločenstvá dopredu a postupne sa všetci modlili vždy za jedno spoločenstvo. Nevedel som, ako sa mám modliť, tak som sa modlil iba jednoduché modlitby. Keď sa modlili aj za mňa, niekto z nich mi povedal proroctvo pre mňa, ktoré mu Boh zjavil. Bol to zvláštny zážitok a stále som nevedel, čo si mám o tom myslieť. Potom bola svätá omša a po nej agapé na fare. Odvtedy chodím na stretnutia pravidelne a môj život sa začal postupne meniť.
Na stretnutí, ktoré bolo v decembri, som mal zvláštny zážitok. Počas chvál, ktoré spievali mladí, som pocítil ľútosť nad svojimi hriechmi. Chcelo sa mi plakať, ale bránil som sa. Obával som sa, ako budem pred ostatnými vyzerať a snažil som sa to v sebe potlačiť. Nepodarilo sa mi to a nakoniec som sa rozplakal. Tvár som si zakryl rukami, aby ma nikto nevidel. Cítil som, ako ma Boh veľmi miluje. Videl som všetko to, čím som Bohu a svojim blížnym ublížil. Po desiatich minútach to prešlo a ja som sa rýchlo poutieral, aby ma nikto nevidel. Potom pokračoval môj život ďalej, tak ako predtým, ale cítil som veľkú túžbu po spievaní chvál. Tešil som sa na každé stretnutie a na nový spôsob modlitby, ktorý ma začal oslovovať.