a krst Duchom pred tromi rokmi. Za tieto tri roky som prežil množstvo zázrakov, no až tento tábor m ukázal, že Ježiš môže prísť každý deň vždy novým a novým spôsobom.
Pred rokom som sa dostal do krízy viery, ktorá bola spôsobená prevažne tým, že v našom spoločenstve pri modlitbe všetci niečo cítia, no ja nie. Keď sme sa začali modliť, tak to vyzeralo tak, že všetci boli o päť minút už hlboko v Božej prítomnosti, modlili sa v jazykoch, spievali, dvíhali ruky a ja som sedel a ešte som len začínal chváliť. A preto som v modlitbe v spoločenstve nenachádzal silu pre môj duchovný boj a tak do môjho srdca vstúpil hriech, z ktorého som bol zúfalý a ktorému som vždy opäť podľahol. Časom som sa na radu E. začal viac venovať osobnej modlitbe a Písmu, ale aj tak som Bohu denne venoval tak maximálne 25 minút. Na naše stretká som chodil len z povinnosti a stále som sa tešil, až pôjdem domov. Aj CD-čka chvál na mojej polici upadli do zabudnutia a venoval som sa svetskému životu. Navonok som bol stále ten istý R, ale vnútri to bola púšť.
Ako sa však približovali prázdniny a s nimi tábory, vedel som, že so sebou musím začať niečo robiť. Na modlitbách som sa snažil viacej zapájať, no nijako zvlášť mi to nepomohlo. Potom prišiel júl a sním obrovský duchovný útlak, spôsobený rodičmi. Moji rodičia sú takí, že vôbec nevidia, koľko práce doma urobím, ale len tú, ktorú neurobím. Potrebujú ma mať stále k dispozícii, pretože ma musia „naučiť niečo robiť“. A to aj za cenu toho, že nepôjdem na stretko alebo tábor.
Nakoniec som sa však dostal na prvý tábor pre rodiny z Azylového domu, kde som bol vedúci. Nočné modlitby boli pre mňa obrovskou duchovnou obnovou, no stále som vnímal, že nie dostatočnou. Keď som sa vrátil domov, diabol na mňa neuveriteľne silno a priamo zaútočil. Keď som sa vracal, bolo to s predsavzatím, že budem činiť pokánie (rodinu som totiž odovzdal Bohu).
Hneď prvý deň som doma upratal všetko až na jednu vec, ktorú mal spraviť môj otec. Výsledkom bola prednáška, ktorá sa neobišla bez nadávok a mien ako „nepodarený, nevychovaný“ a tiež konštatovaním, že „sa zo mňa stáva pekný hajzel a že som predtým taký nebol“. Ďalší útlak bol aj taký, že som nevedel, či mám na druhý tábor vôbec ísť, či je to Pánova vôľa. Ale nakoniec som predsa len šiel.
Druhý tábor bol nabitý modlitbou, ktorá mi nesmierne pomohla a tiež prednáškami, cez ktoré som si mohol uvedomiť chyby, ktoré robím a tiež prisľúbenia, ktoré mi Boh dáva. Rozhovory, moji priatelia, s ktorými si najviac rozumiem... Jednoducho so si užíval slová „Aké je milé, keď bratia žijú pospolu“. Bol to úžasný čas, no deň pred modlitbami za vyliatie Ducha Svätého a nové Turíce začal diabol s obrovskými pokušeniami a útokmi. Tie útoky mnohých zasiahli, no ja som sa večer nakoniec cítil od nich úplne slobodný a Pán ma v tom utvrdil slovami „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“, ktoré som si otvoril predtým, než som išiel spať (Rim 8,31-39). Na druhý deň tesne pred modlitbami to bol útok, že sa mi nechce, že by som sa mal ísť vyspať, no na modlitby som šiel.
Modlil som sa a vyzývali nás k živej modlitbe ako vo večeradle pred 2000 rokmi. Mal som spievať na mikrofón. Tak teda do toho, zatvoril som oči a úplne som sa uvoľnil. Nakoniec Duch Svätý prišiel na mňa v tom istom čase, v tej istej chvíli ako na všetkých ostatných. To bolo pre mňa povzbudenie. V ten večer v mojom srdci Pán konal a uzdravoval a ja som druhý raz vnímal, že Boh je tu prítomný. Boh si ma cez tieto prázdniny úžasne viedol tak, aby som ho mohol pocítiť. Vnímam to tak, že to mala byť posila do budúceho času, keď budem stáť opäť bez pocitov pred Pánom. Lebo je to predsa o viere, nie pocitoch.
R, 16 rokov
