Na ten tábor sa mi veľmi nechcelo ísť. Bola som presvedčená, že to bude týždeň nudy. Týždeň bez zábavy, bez chodenia von. Ale opak sa stal pravdou. V utorok sme sa ako malé spoločenstvo začali modliť. A Duch Svätý postupne prichádzal na veľa ľudí, len na mňa nie. Ja som stále sedela ako kus kameňa. Cítila som závisť, zlosť a sebaľútosť, že všetci majú a aj nie.

Vtedy som sa začala modliť, aby všetko zlé išlo preč, lebo to nebolo od Pána. Obviňovala som v duchu iných, ale problém bol vo mne. V tom sa na zem zrútila jedna z tých, (podľa môjho názoru), ktorí nevyzerali zanietene na Ježiša, ktorá počas piesní a chvál znudene sedávala na stoličke a na ňu sa zrazu vylial Duch Svätý.

Vtedy som pochopila, že ak ja niečo chcem, len a len ja sa musím zdvihnúť a ísť si to pýtať. A tak som sa pridala k modliacim, a už o chvíľu som cítila tú obrovskú a úžasnú lásku od nášho nebeského Otca, nevedela som, či sa mám smiať a či plakať, nakoniec ma zachvátili salvy smiechu, kedy som mala obrovskú radosť. Vedela som, že som milovaná, a že aj ja milujem.

Vzývanie Ducha Svätého pokračovalo spoločne so všetkými deťmi. Nedá sa opísať ten úžasný pocit, ktorý som mala, keď som videla asi 20 ľudí, i detí, ako plačú, ako sa smejú, plačú a padajú na zem. V ten večer som bola ako omámená. Bolo okolo mňa toľko lásky, tej pravej, trpezlivej, dobrotivej, ani nikdy nezarmucujúcej lásky, ktorou nás Pán v ten požehnaný večer obdaroval. Nechcem nikdy Pána Ježiša opustiť, a veľmi prajem aj vám, aby sa vás Pán Boh dotkol. Verte, je to úžasné.                                                                      H, 18 rokov