Všetko sa to začalo v lete roku 2002, keď sme spolu s manželom zistili, že túžime po spoločenstve rodín. Práve v tom čase sme sa stretli s mladou rodinou, ktorá tiež vtedy pocítila potrebu spoločenstva a všetci sme chceli viac poznávať a čítať Božie Slovo. Preto sme požiadali kamaráta kňaza, aby viedol naše spoločenstvo a on sa nám spočiatku venoval, obrazne povedané, nakopol nás. Už len stretania a spoločné modlitby s čítaním Písma boli pre nás povzbudzujúce a zároveň sme jasne cítili, ako veľmi rastieme. S radosťou sme sa stretávali rok, keď sme boli pozvaní na stretnutie spoločenstiev.

 Najprv sme boli zvedaví a celé stretko sme sa dohodli, že pôjdeme pozrieť, čo to je. Na prvom sme boli veľmi prekvapení a nebyť toho pocitu vernosti voči stretku – keď chodia oni, patrí sa chodiť tiež, hoci sa mi to zdalo divné, modlitby chvál a podobne - bola by som prestala chodiť a nestalo by sa v mojom živote veľa vecí.

Postupne som si zvykla na modlitbu chvál, aj na to, že sa pri nej dvíhajú ruky, len ma strašne rozčuľovalo to, keď nás animátori vyzývali, aby sme sa nebáli a otvorili sa modlitbe nahlas, ústami, aj s pozdvihnutím rúk. Vždy som si v duchu hovorila - ja sa budem modliť potichu a tak, aby ma nikto nepočul a nič nevidel.

Musím povedať, že vždy som bola dosť závislá na televízii – v tom zmysle, že niekedy som si povedala – nebudem pozerať, len toto a len túto maličkosť, veď v tom nič nie je a potom to skončilo pri tom, že som kričala nervózne na deti, pretože ma vyrušovali. Nechcela som si to však priznať a tvrdila som, že to ony sú v ten deň zvlášť zlé a ja za to nemôžem, musím sa len rozčuľovať.

Tak sa stalo, že som aj manžela naviedla pozerať a on bol potom nešťastný, pretože po filme večer sa veľmi ťažko modlí a jemu to v tej dobe chýbalo asi viac ako mne. Často boli kvôli tomu i nezhody, ale nie hádky. Narušený pokoj, nespokojnosť a presadzovanie seba z mojej strany.