Je večer. Taký jarný, prázdninový. Jeden s tých smutnejších a pozývajúcich, aby človek zatiahol do hĺbky hrobu. Práve tam, na miesto, kde sme dnes pochovali môjho známeho. Jednoducho večer, v ktorom sa spája život so smrťou....

Domino a Domina netrpezlivo poskakujú z nohy na nohu a čakajú kým vyrazíme na cintorín. Dnes sme sa rozprávali o pohrebe i o hroboch. Ale i o mojom známom...

Dohodli sme sa, že keď bude úplná tma, pôjdeme ho pozrieť. Nech sa deje, čo sa deje.

„Máš dosť sviečok, aby sme mu zasvietili na cestu do neba?“ kontroluje Domino a ja prikyvujem.

 „A nezabudla si na zápalky alebo zapaľovač?“ pridáva sa jeho sestra. Usmievam sa a šermujem zápalkami pred ich očami. 

„Tak už môžeme ísť,“ skonštatujú a vykročíme vpred....

Sme skoro za dedinou a lúčime sa aj s pouličným osvetlením.

„To myslíš vážne, že tam ideme, aj keď je celkom tma?“ pýta sa neisto Dominika.

„Hádam sa nebojíš?“ dodáva jej odvahy brat, ktorému sa akosi chveje hlas.

„Ja nie. Ale ten ujo, ktorého dnes pochovali, by sa mohol aj báť, keď je tam sám...“ snaží sa hrdinsky si ospravedlniť svoj strach dievčinka. 

„Tak mu prinesieme trocha svetla,“ povzbudzujem ich ale uvedomujem si, že som pripravená na okamžitý „návrat z tejto dobrodružnej cesty.“ Teda, ak to bude nutné...

No zatiaľ nebolo. Pevnejšie sme sa chytili za ruky a vykročili. Prekľučkovali sme okolo tmavých hrobov a ocitli sme sa na asfaltovej cestičke. Potom sme zabočili do prava a boli sme tam.

Chvíľu sme stáli ticho. „Požičiaš mi mobil?“ pýtal sa Dominik, „Potrebujem vidieť.“  

Podala som mu ho a zasvietila v ňom svetlo.

„To je vencov, to je kvetov...“ šepkali drobci sa a začali lúštiť nápisy na stuhách... „Posledné zbohom od rodiny.....“ „Ostávaš v našich spomienkach...“

„A ktoré kvety sú od teba?“ spýtala sa z ničoho nič Dominika. „Žiadne,“ usmiala som sa.

„Ty si mu kúpila veniec, že? A my sme ho ešte nenašli,“ premýšľal nahlas Dominik. 

„Nie. Ja som mu nič nekúpila,“ priznávala som.

„Tak ty si potom lakomá To nie je od teba pekné,“ pustila sa hneď do mňa okaňa.

„Prečo hovoríš, že si ho mala rada, keď si mu na rozlúčku nekúpila žiaden darček?“ pridáva sa nechápavo Dominik. „Ty potom klameš. Ty si ho neľúbila.“

Vyvalila som oči a pozerala, ako ma tí dvaja chcú vyhlásiť za „lakomicu“ i „klamárku“ a následne ma ukameňovať svojimi pohoršenými pohľadmi a výčitkami.

Ale nedala som sa. Skočila som im do rečí skôr, kým sa celkom neprevalcujú. „On odo mňa dostal iný darček,“ vyhlásila  som pokojne.

V ich zvedavých očiach sa odrážali plamienky z kahancov. „Aký?“ spýtala sa vážne Domina. „Isto sviečku,“ skonštatoval Dominik. „Nie,“ zavrtela som hlavou. „Tak potom aký?“ spýtali sa skoro súčasne.

„Taký, ktorý je drahší ako všetky poklady sveta,“ povedala som vážne.

„Klameš, ty si sestrička. A babka povedala, že sestričky nemajú peňazí na rozdávanie,“ usvedčila ma Dominika.

„Nuž síce babka má pravdu,“ prisvedčila som s úsmevom, „ale ja dám peniažky na to, aby sa za jeho dušu odslúžila svätá omša.“ Chvíľu ostalo ticho. „A prečo?“ spustila sa ďalšia lavína otázok. „To dáš všetky peniaze ktoré máš, keď je to také drahé?“

„Nie. Ale tomu ujovi, ktorého sme dnes pochovali už nepomôžu kvety, ani vence, ale iba svätá omša a modlitba. A svätá omša má nekonečnú cenu," vyhlásila som ale nebola som si istá, či ma drobci správne chápu. Preto som pokračovala: "To je ako sprcha... Ak je duša toho uja, ktorého sme dnes pochovali ešte špinavá od hriechov, potrebuje sa umyť. A umyť sa môže iba vtedy, keď sa za neho modlíme, alebo  keď pán farár slúži svätú omšu."

Bolo vidieť, že tým dvom to znelo celkom logicky. „To nám hovorila aj babka, len nám nepovedala, že tá sprcha je v očistci.“ priznávala Dominika. „Vieš, aj ona chcela, aby sme sa modlili za tých špinavých, čo ešte nemôžu ísť do  neba...“

„Tak potom, ak je ten ujo v očistci, tak to je akoby bol v kúpeľni," filozofoval Domino. "A potom je to jednoduché. Nemôže ho očistiť obyčajná voda, ale iba voda modlitieb a omší...“ Prikývla som. Ani sama by som to lepšie nepovedala...

„ No a keď sa modlíme, tak to tá voda zo sprchy iba kvapká?“ spýtala sa Dominika. 

„A na to si ako prišla?“ Chcela som vedieť kam mieri. 

„No lebo za modlitbu nič neplatíme. Modlíme sa zadarmo,“ vysvetlila mi. „Ale za omšu sa platí... aj ty budeš platiť...“ Usmiala som sa. „A preto keď sa za niečo platí, tak to už musí byť lepšie. A tak si myslím, že omša, to je taká riadna sprcha a cez ňu tečie veľa vody. A človek môže byť úplne čistý.“

V nemom úžase som teraz vyvalila oči ja. Tí moji malí, mali pravdu...

Jediné, čo naši zosnulí potrebujú, je poriadna sprcha Kristovej Krvi, ktorá vytiekla na odpustenie hriechov.... 

Nepotrebujú drahé náhrobné kamene, ani vence, kahance, či kytice... To všetko je pekné... ale myslím, že v tej očistcovej sprche, z toho iba kvapká...

Zajtra budem mať veselý deň, lebo viem, že večer „sa môj známy okúpe v riadnej sprche....“ a verím, že bude čistejší, ako je dnes...

Ozaj čo vy na to, nemáte niekoho, komu by sme zasponzorovali sprchu z Ježišovej Krvi????

Svätá omša má pre dušu nekonečnú hodnotu. Nezabúdajme na to.

Tí dvaja malí už teraz spia, ale ja  akosi nemôžem....

Tak som vám to chcela napísať...

Uverejnené 6.3.2012,akutalizované Redakciou Moja Komunita  2.11.20022