Je prestávka. Deti pobehujú po chodbe a s chuťou hryzú do desiaty. Mať "dozor" je skvelé.... Dozviem sa veľa. Od tých, čo chodia na náboženstvo i od tých druhých..... No dnes je to iné....

Copaté dievčatko vzlyká. Iné ho zasa objíma....

"Čo sa stalo?" Vyzvedám a snažím sa malej druháčke osušiť slzy.

Plače ešte viac. Hovorí o tom, že jej zomrela babka...lebo bola veľmi stará... lebo bola v nemocnici..... lebo jej praskla cieva.... lebo....

Vlní sa predo mnou diagnóza, akoby ju recitoval sám lekár.

"Neboj sa. Babka je v nebi," privráva sa jej dievčinka a podáva jej keksík...

"Nie je!" vreští druháčka. "Mama povedala, že nebo nie je. Preto chodím na etiku. Počujete!!! Moja mama neklame."

Objímam ju a vravím, že som si istá, že nebo je. A že ak sa ona nemôže modliť, tak sa pomodlím za babku ja.... aj spolu s jej kamarátmi z triedy..."

"Budeš sa teda modliť?" V očiach sa jej zableskne nádej. "Vieš, lebo ja sa nemôžem. Mama povedala, že Boh nie je, a vyhodila aj babkin krížik..."

Zvoní na hodinu....

Plním sľub. S deťmi sa modlíme za Rebeku, čo chodí na etiku...

A riešime otázku, či aj "etikári" môžu ísť do neba...

Presviedčam ich, že Boh tam chce mať všetkých...

a niekto sa na nebo pripravuje už ako dieťa a niekto ako dospelý....

Aj etikár môže uveriť v Ježiša. Počúvajú...

Na konci hodiny sa hlási  Šimon. Vraj: "Keby Rebeka verila v Ježiša, tak by nemusela byť smutná. Vedela by, že jej babka je v nebi?"

Prikyvujeme.

Moja duša je akási smutná.

Znova vidím, ako sa deti stávajú rukojemníkmi názorov a presvedčení nás dospelých.

Berieme im vieru v Boha, ktorá je pre ne tak prirodzená,

a to len preto že sme uverili v akúsi nesprávnu predstavu Boha, ktorého nepotrebujeme.

Berieme im túžbu po Božej láske, a neraz vypustíme zo svojich úst káravé slová typu: "Počkaj, veď Pánbožko ťa potrestá..."

Berieme im to, čo by sme im mali dať...

A potom, keď príde prvé stretnutie s večnosťou, len nemo pozeráme na prázdnotu ich detského srdca...

Je pravdou, že rodič môže dať dieťa na etiku alebo náboženstvo....

Ale tu nejde o predmet,

ide o jeho zodpovednosť za "detské srdce",

ktoré túži byť milované, aj keď od neho odchádzajú ľudia...

Aj etikári potrebujú veriť v Boha....