Muž so "správnym" srdcom

Myslím, že ste o ňom už počuli. Nie v novinách, a ak tak v Katolíckych.... Často o ňom hovoria v kostole, a najviac sa o ňom dá dozvedieť z Božieho Slova.... Je blízky mojim priateľom ale i mne... a zvlášť teraz v tomto predpôstno – pôstnom období. Nech sa páči, poďme sa mu spolu bližšie pozrieť na zúbky. (má ich rovnako ostré ja alebo ty. Skrýva sa totiž v každom jednom z nás.).

Sedí pokojne na terase. Lúče slnka sa dotýkajú jeho tváre.

Spokojnosť je mu perinou a verejná mienka útechou.

Veru tak.

Vitaj na planéte zem vážený muž menom Jonáš.

Máš pravdu, čo by od teba ešte mohli chcieť.

Modlíš sa tri krát denne,

aj do zvončeka dávaš /prepáč v čase, keď si žil ty, tak tomu hovorili desiatky/,

chodíš do chrámu,

čítaš Písmo

a z času na čas pošleš aj sluhov, aby zaniesli almužnu.

Majú ťa predsa poslúchať a to znamená, že keď idú oni do chudobnej štvrte mesta, je to ako keby si tam šiel ty sám.

Tak čo ešte od teba môže chcieť Boh?

Znova máš pravdu, podľa tvojich predstáv už nič – pretože ty mu dávaš všetko.

Celý svoj život,

svoj čas,

svoje... no povedzme spokojné SRDCE.

Lenže!

V jeden deň, keď to najmenej čakáš

a možno vo chvíli, keď sa chystáš recitovať žalmy

a spievať o tom, aký „Dobrý, milosrdný a láskavý je Pán...“

sa v tvojich ušiach ozve hlas:

„Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a povedz ľuďom, že vidím ich zlobu.“

V tej chvíli, je ti jasné

... že na cestu do Ninive nemôžeš poslať sluhu, pretože toto špeciálne poslanie, môžeš vyplniť iba TY.

... a nemôžeš poslať ani priateľa, pretože tieto nebezpečné slová sú adresované iba TEBE !

Vstaň...

choď....

povedz....“

Ak pôjdeš a vojdeš do toho hriešneho mesta – môžeš sa nakaziť malomocenstvom hriechu.

A vôbec – myslíš, že Ninivčania budú mať pre teba otvorené uši? Veď zlo zapustilo v ich srdciach hlboké korene.

Nevysmejú ťa?

Teba, nábožného žida, slúžiaceho Bohu?

Nezatvoria ťa do väznice?

Alebo presnejšie povedané, nesiahnu ti na život?

Tvoje srdce kričí. Zmizol z neho pocit šťastia a vystriedal ho iný – bolestný, plný zmätku a beznádeje.

STRACH praská vo všetkých tvojich kostiach.

Bojíš sa vstať...

bojíš sa vykročiť...

bojíš sa toho čo príde a hľadáš iné riešenia....

Ty,

ktorý si o sebe ešte pred chvíľou tvrdil, že si MUŽ slúžiaci a patriaci BOHU.

Ty,

ktorý si bol presvedčený, že si dal Bohu všetko a už nič nemôže od teba chcieť....

Ty.....

Čo sa to stalo?

Nič.

Iba Boh prehovoril.

Ukázal kartu svojej pravdy

a tá?

Rozpútala vojnu v tvojom „ešte pred chvíľou“ pokojnom srdci.

A pridala silu tvojmu hlasu:

„Prečo vstupuješ do môjho života, veď JA som ti už aj tak dal všetko!

Pozri sa okolo!

Iných oslovuj!

Tých čo neveria, že si!

Tých, čo sa klaňajú všeliakym bôžikom!

Tým sa venuj!

Ja ti dávam všetko – aj almužnu.“

Kričíš a bezmocne zatínaš päste.

Prvý krát si si dovolil k Bohu viac...

Už nie si ten pokojný a pokorný Boží muž...

Už si MUŽ, ktorého sa niečo dotklo ... /niečo ako Boží hlas/

„Nemôžem tam ísť Bože. Iste ma chápeš.“ Ponoríš sa do vysvetľovania, v nádeji, že medové motúzy ťahané pod Božím nosom budú mať úspech.

No odpoveďou je iba mlčanie.

„Ale Bože,“ skúšaš to inak. „veď sa len pozri, koľko dobra robím, koľko „zásluh“ mám pred tvojou tvárou.

Daj príležitosť získavať „zásluhy“ niekomu inému... Napríklad môjmu susedovi, alebo si vyber niektorého z mojich sluhov... Dám ti ho, prepustím ho...“

Ticho.

„Bože, čo ma nepočuješ?

Nikam nejdem. Je ti to jasné?“

Znova krik.

Bezmocnosť.

Najvyšší nemieni posunúť hranice príkazu.

Mlčí.

A potom, keď už chceš vstať, zopakuje:

„Vstaň a choď...“

Neostáva ti nič iné...

Iba vykročiť....

aj keď nevieš, koho stretneš na ceste...