Sú dni, keď sa človeku nechce vstávať... Možno pre únavu, možno preto, že ho čaká niečo náročné... Možno....

Dnes ráno som budila otca.

„Ešte chvíľku,“ mrmlal si spod periny.

„Ale oci, veď je už pomaly desať a ty máš narodeniny,“ pokračovala som v presviedčaní.

„Veď práve...“ pozrel na mňa a v jeho očiach sa objavili slzy.

Vzdala som to...

 

Od istého dňa sú pre neho sviatočné dni tými najťažšími...

Tak veľmi by chcel, aby to bolo ako pred tým...

No je to inak....

 

Namiesto zábavy  - invalidný vozík...

A pri prianí... „veľa zdravia“.... sa jemu i „blahoželateľom“ naskytne pohľad na ochrnuté údy...

 

Narodeninový deň mu pripomína minulosť...

... ešte stále by rád jazdil na aute...

... staral sa o dom.... o záhradu....

... no čas mu pripomína, že slová o plánoch sú ako vánok,

ktorý prehluší víchor prítomnosti...

 

Niečo tu však ostáva!

LÁSKA

... a prítomnosť tých, ktorí ho majú radi....

... chcú s ním niesť kríže...

... a byť pri ňom v dobrom i zlom....

 

Dnes, keď na neho pozerám, vidím,

s akou bolesťou prijíma láskavú pomoc.

Najmä preto, že vie, že ju nemôže ničím splatiť.

A tak veľmi by chcel....

 

Láska je dar, ktorý má najväčšiu cenu slobodného rozhodnutia.

Ostáva aj keď by jej tí druhí podpísali právo odísť.... (eutanázie, či starobinca)

 

Je rovnaká ako Boh....

Aj on stojí a miluje,

kým sa človek váľa vo svojej bezmocnosti.

Prihovára sa,

aj keď si jeho deti zapchávajú uši.

Napomína a upozorňuje na karamboly,

aj keď my utekáme vlastnou cestou.

 

Láska stojí a miluje.

Neodchádza,

aj keď by sme ju chceli poslať preč.

Plače a dáva slobodu...

Tebe, mne...

Každému....

 

A ešte niečo dáva...

Dáva silu ostať v dobrom aj v zlom....

V samote i v spoločenstve...

V utrpení....

V čase, keď sú naše cesty úplne iné, ako tie JEHO....

 

Taká je Láska...

a svoju ruku dvíha aj počas sviatkov,

Hlási sa,

aby sme na ňu nezabudli...

 

Ako ťažko sa prijíma

vo chvíľach,

keď za ňu nemôžeme zaplatiť skutkami...

Radšej by sme prespali tento slávnosť pripomínajúci deň.

 

 

Pane Ježišu,

prosím ťa, daj nám odvahu, aby sme sa zobudili.

Aby sme si vážili lásku, ktorú nám dávajú ľudia,

a aby sme aj my boli tí, čo prinášame lásku iným....

Aj keď to bolí, aj keď sú to len kvapky bezmocnosti a často aj beznádeje...

Daj aby sme uverili, že ty sa o nás staráš...

a aby sme sa radovali, že napriek našim handicapom sme tvoje milované deti.

Ďakujem Pane, za dar lásky.

 

 

Ps.... A prosím aj za ocina.... aby čas, ktorý mu dávaš, mohol prežívať v tvojej a našej láske. Amen