Nás. Teba, mňa. Slnko, vodu, jesenné stromy. Deti pobehujúce okolo.... Sochy Panny Márie, pri ktorých sa z času na čas zastavíme a pomodlíme ruženec.... Ak túto otázku položíme deťom, dostaneme jednoduchú odpoveď: „Vidí všetko.“ (a ja si myslím že aj všetkých)

Dnes si v evanjeliu všimol desiatich malomocných. To že boli chorí a že mali nad svojim telom „malú moc“ to videli všetci, no on videl niečo viac. Počul ich krik: „Ježišu, učiteľ zmiluj sa nad nami!“ A počul aj beznádej zmiešanú s vierou, ktorá sa ozývala v ich hlase. Ježiš videl tajomstvá ich života. Ich sklamanie, smútok. Hnev. A túžbu vykročiť inou cestou.

Keby neboli aspoň troška verili, že sa môže nad nimi zmilovať, že im môže vrátiť zdravie a moc, neboli by za ním kričali. Čo je to, čo privolalo Ježiša k nim?

Nehovorí o tom nahlas, nerozoberá to cez teoĺogické traktáty a zdá sa, že ho to vôbec nezaujíma. Pozornosť týchto desiatich mužov upriamuje inde. „Choďte a ukážte sa kňazom.“ Ukážte sa tým, čo majú poverenie, aby povedali, že ste zdraví a že sa môžete vrátiť.

Koľkí z desiatich skutočne verili, že keď prídu pred kňazov, budú zdraví? Nebola to iba zotrvačnosť, čo ich tam poslala? Nebola to iba bolesť, ktorá prepletala ich nohami? Mali nádej, že ich kňazi nevyženú? Že sa  im nevysmejú? Alebo už nemali čo riskovať?

Poslúchli. Možno tam šli z posledných síl. S bolesťami tela. A oplatilo sa. Boli očistení.

To je tajomstvo Boha s človekom.

Dovolí.... ale neopustí...

Možno sú našim malomocenstvom sklamania, ohovárania, ktoré bránia iným, aby nás mali radi.

Možno nás stretli pochybnosti v tom, či je naše manželstvo či zasvätený život pravé a vidíme že v „susedovej záhrade“ sa žije ľahšie a je tam viac bohatstva.

Možno sa na nás nalepilo malomocenstvo únavy, bolesti, beznádeje a sklamania.

Možno sme ponorení do depresie....

Lenže nič z nášho malomocenstva nám nemôže zabrániť, aby sme z posledných síl volali k Ježišovi.

Pane, daj mi väčšiu vieru – že je dôležitejšie veriť tomu, čo mne hovoríš ty, a nie to čo o mne hovoria ľudia.

Pane, daj mi väčšiu vieru, veď ak si ma povolal na túto životnú cestu, verím, že ma na nej ochrániš, uzdravíš, pomôžeš mi vytrvať a dáš mi silu odolať ovociu v susedovej záhrade.

Pane, daj mi väčšiu vieru, aby som nikdy nezabudla, že ty si nad každou bolesťou, obetou, sklamaním, beznádejou, únavou, či depresiou.

Pane, daj mi vieru, aby som ťa neprestala hľadať, hoci ma už opúšťajú všetky sily a ja chcem robiť to čo je príjemnejšie, ale nie tvoje.

Ježiš nikoho nenútil.

Vďaka zrnku viery uzdravil všetkých.... Kňazi im dosvedčili, že sa v ich živote stal zázrak.

No iba jeden z tých desiatich mal odvahu vrátiť sa a povedať : „Ďakujem.“

Iba jeden, ten ktorého od malička preklínali a hovorili mu, že nepatrí medzi božích – lebo je samaritán.

 Iba ten sa vrátil, aby sa porozprával s Bohom, aby ho chválil, aby dal svojmu životu novú nádej.

Aby ukázal, čo vie v živote človeka spraviť viera.

Veriacich môže byť veľa....

Aj ja si hovorím, že verím....

No dnes sa pýtam či naozaj?

Pane, daj mne i mojim priateľom živú vieru, spojenú s odvahou, ostať tam, kde som. Daj, nech uverím, že sa o mňa postaráš.... A nech sa nikdy nepozerám na tých, ktorí to majú ľahšie. Veď možno ich malomocenstvo je zakryté iba šatmi....

A tak vás pozývam. Prosme o novú a živú vieru, že On nás prevedie cez každú tmu.

Ježiš sa na nás pozerá a iste nám chce dať novú vieru. Veď „viera“ je skvelý dar.

A prosme ďalej... Prosme o odvahu, aby sme s vierou prichádzali k nemu... a dávali mu všetko, aj keď to bolí a nevidíme zmysel ďalšieho dňa....

Vyprosujem vám čas požehnania a viery. Nebojte sa Ježiš nás vidí.