Tak ako je to s nami? Máme sa radi? Alebo máme radi tých iných? Alebo oboje? Alebo je viac tej nenávisti, nadávok, sťažností na „hlúpy svet“ ešte „hlúpejších“ politikov a strach z blížiacich sa katastrof, ktoré ohlasujú neznáme indivíduá, či správy v médiách? Aj vám sa zdá, že žijeme vo svete, kde zvíťazilo zlo a zmätok? Tak potom nie ste sami.

Zlo má veľkú „papuľu“ a neustále ju otvára.

Chrlí z nej informácie o tom, čo práve uskutočnilo....

vraždy, vojny, krádeže, tyrania, homosexualita a pod.

Práve tieto informácie nás provokujú, a nechávame sa strhnúť do prúdu horekovania a sťažností:

Hovoríme:

Nič nemá zmysel.

Daj si pozor na peniaze v banke.

Uži si, kým môžeš.

A nech ťa nezaujímajú iní....

Bingo. Ani sme nezbadali a už si nás  niekto varí...

Kde:

V HRNCI    NEGATIVIZMU.

Lenže....

Máme šťastie.

Z toho hrnca sa dá vyskočiť.

A niekedy je ten skok neplánovaný a nečakaný....

Stačí, ak sa vám prihodí niečo, o čom sa vám ani nesnívalo.

Vo štvrtok bola u nás nálada na bode mrazu.

Nuž aj také dni sú.

Otec od rána nenašiel nič, s čím bol spokojný...

Všetko je zle, bolí ho každá kostička, nikto mu nechce pomôcť, aby znova mohol chodiť (je po mozgovej príhode na invalidnom vozíku) a pod.

Mamina, ktorá by mu dala aj modré z neba si to vysvetľovala po svojom. A cítila sa vinná. Pýtala sa čo mu má ešte dať? Ako sa o neho starať? A prišla k záveru, že aj ona má všetkého plné zuby.

Schyľovalo sa k hádke.... a mala som čo robiť, aby som ju nezačala.

Najlepšie riešenie, ktoré mi napadlo, bolo zmeniť „lokál“ a vyvetrať hlavy.

Napríklad ísť plávať do kúpeľov, do bazénu.

V bazéne nás však čakalo prekvapenie.

Ako inak nemilé.

Ľudí a najmä detí ako smetí....

„To sme mali ostať radšej doma,“ pustil sa znova do svojej pesničky otec. „A voda je studená, a ani chodiť sa tu nedá, a je tu krik...“

Dvaja starší páni, postávajúci pri zábradlí bazéna rozoberali katastrofickú situáciu a krach bánk. Radili si navzájom, ako čo najrýchlejšie vybrať svoje úspory, lebo inak o ne prídu.

Dve dámy, postávajúce z druhej strany riešili skorumpovanú situáciu v zdravotníctve, a splietali, že majú strach chodiť večer po ulici, lebo môžu byť okradnuté, prepadnuté, alebo zavraždené... A že majú hrozné deti (už dospelé) a keby vedeli, aké budú nevďačné, najmä tie najmladšie, tak by si nechali spraviť potrat.

Deti vrieskali, špliechali a štuchali sa....

A VŠETCI SI HUČALI SVOJE A PO SVOJOM.

V tom sa však stalo niečo, čo nikto nečakal.

K bazénu na invalidnom vozíku prišiel mladý a mocný muž.

Ruky mal svalnaté, no nohy tenké ako palice do fazule a ešte aj vykrútené.

Pozrel sa na nás. Všetci sme mu pohľad opätovali a v zdesení sme zo seba nevydali ani hlások.

Muž bol zrejme na tieto reakcie zvyknutý. Zabrzdil vozík, zložil si „paličkové nohy“ zo stúpačiek a vydal sa rúčkovať. Zošuchol sa na zem a po bruchu vkĺzol do vody. Ešte chvíľu bolo ticho a potom znova prichádzala vrava, ale už nie o „ničom“ ale o tom mužovi.

O desať minút sa pri bazéne objavil ďalší muž (alebo to bola žena?), možno o niekoľko rokov mladší od toho prvého. Hlava ako vajce, telo ako Rambo.

Znova sme spozorneli. No on nás mal „na saláme“.

S radosťou sa rozbehol za svojim bratom.

Hneď na to sa pri bazéne objavila staršia žena. Vošla do vody a oboch pohladila. Toho prvého držala za ruky a pomáhala mu pohybovať sa...

Druhý chodil za nimi a tešil sa...

Bola to ich mama.

Žiarilo z nej niečo, čo nemal v ten deň ani jeden z nás....

Pokora a láska. A tiež odvaha vidieť veci v Božom svetle....

Keď som sa s tou ženou rozprávala a pýtala som sa jej ako to zvláda (keď  ja to občas alebo častejšie nezvládam), usmiala sa a jednoducho mi to vysvetlila takto... :

„Boh dal na svet hojdačku. Polovica ľudí je hore a vidia všetko tak ako to vidia vtáci. Zdá sa im to krásne, sú nad problémami a majú odvahu žiť.

A druhá polovica je zasa dole. Tí sa boja, zúfajú si, hľadajú zmysel života. Vidia iba tmu a nevedia sa radovať.

A potom, Boh pošle anjelov, aby sa pohojdali.

A situácia sa pre ľudí zmení.

Takže aj v našom živote sú smutné dni.... no viem, že to Boh má pod kontrolou.“ usmiala sa a pozrela sa na svoje zvláštne deti. Potom pokračovala: „Niekedy sú dni, kedy ja moji dvaja chlapci rozdávame radosť ale  sú aj také, kedy aj  nás musia tešiť iní.“

V tom k nej priplával jeden jej šuhaj a objal ju. „Mama, chcel som ti iba povedať, že ťa ľúbim.“

Priklincoval to.

Hojdačka v našom živote je istá. Je to náš svet, miesto, kde žijeme, izba, v ktorej píšem tieto riadky.

Boh si nás povolal, aby sme chvíľu tešili iných, lebo nám je ľahšie.

No zároveň nám sučí pokore, aby sme dovolili iným, aby nás potešovali a dotýkali sa našich rán v čase, keď sme ponorení do tmy a samoty. Keď sme na hojdačke dole.

Raz príde Boh. A hojdačku zastaví. Vyrovná obe strany.

Vtedy sa naše pohľady, pocity, ustália...

Strach sa stratí... lebo ho uvidíme, takého aký je.

A snáď už konečne budeme vedieť „načítať“ dobro, je viac ako zlo a pochopíme klamstvo zla a jeho veľkej „papule.“

Dobro totiž nepotrebuje slová. Ono rozpráva skutkami.

V bazéne to akosi stíchlo.

Aj témy sa zmenili.

Veď čo sú peniaze, ak niekto nemá zdravie.

A vôbec podaktorí môžu byť radi, že sú tak zdraví ako sú...

Mohlo by to byť aj horšie.

Aj malé deti stíšili „volume“, aby sa aj „ujom“ dalo plávať...

Zaujímavé... Nevidela som ani nepočula, že by im to prikázali rodičia.

Vďaka týmto trom ľuďom sme vyskočili z hrnca  negativizmu.

A pre tento skok sme sa rozhodli sami....

Pane Ježišu, prosím ťa požehnaj tých, ktorí trpia, ale aj tých ktorí sa o nich starajú. Naplň naše srdcia trpezlivosťou a láskou. Nedovoľ nám zabudnúť na tajomstvo hojdačky...

Daj nám pokoru, aby sme sa vedeli deliť s tým, čo „sa v nás varí“ keď sme dole.

A daruj nám aj odvahu, aby sme žehnali všetkým, keď nás hojdačka vyvezie do výšav

Nauč nás, že každý, koho stretneme je pre nás darom. Amen.