Je neskorý večer. Zastavujem pred Tescom, aby som mohla pokrčiť papier s pripomienkou: „Nakúp!“ Premyslene hádžem veci do koša, keď tu, oproti mňa prichádzajú....

dvaja ľudia. Žena, ktorá vedie nevidiaceho. Zastavím sa.

Poznáme sa ešte zo škôlky.

Nasleduje zvítanie a niekoľko zdvorilých fráz.

 

Nemám odvahu spýtať sa, kto je ten pán s bielou paličkou.

A tak len tipujem, že je to jej nevidiaci manžel.

Alebo možno strýko, ktorého moja známa, pred niekoľkými rokmi spomínala.

 

Rozlúčime sa.

Ešte chvíľu počujem klopkanie  jeho paličky.

Ich tichý rozhovor a odpovede na otázky: „Kto to bol?“

„Odkiaľ sa poznáte?“

 

Platím pri pokladni.

Tí dvaja už zaplatili a kladú nákup do veľkého ruksaku.

päť mliek, tri chleby, nejaké to kilo cukru, soli a múky...

Pán s bielou paličkou sa chystá vziať ruksak na plecia.

 

Zastavím sa pri nich znova. „Máte tu auto?“

„Nie, my chodíme pešo,“ odpovedá on.

„Bývate blízko?“

„Zvládneme to,“ mávne rukou známa a už už sa chce aj vydať na cestu.

 

 

Je noc. A hoci mesto je osvetlené,

nemám ani najmenšiu chuť ich pustiť samých.

Ten ťažký ruksak,

ten nevidiac muž,

ten pofukujúci vietor vonku

ma vyrušuje....

 

„Počkajte!“

Zastanú.

„Zaveziem vás, máte to ťažké,“ usmejem sa, ukazujúc rukou na ruksak.

Pomoc prijímajú bez slova.

A ja sa čudujem sama sebe. Prestávam sa ponáhľať.

Jemne sa dotýkajúc tajomstva života týchto ľudí.

Kto sú? Čo sú? Kde bývajú?

A prečo takto v noci chodia na nákupy?

 

Nastupujeme do auta. Nevidiaci si sadá vedľa mňa.

„Kam to bude?“

„Pôjdeme asi 500 m rovno, potom doprava, potom štvrtá ulica vľavo....“

Naviguje ma. Mám pocit akoby videl.

„Dobre poznáte túto cestu,“ konštatujem.

Usmeje sa. „Áno, každý deň sa ju snažíme prejsť pešo. Poznám chuť jej krokov. Je do kopca a keď vyjdete vyššie, vaše kroky majú iný hlas,“ vysvetľuje....

Nikdy som si to nevšimla. Vidí viac, ako ja.

 

„Bavia vás večerné nákupy?“

„Musia. Musia kvôli peňaženke.... Je to lacnejšie...“

 

Hovoríme o živote,

o deťoch, ktoré nechali samé doma.

O práci, ktorú si musel nájsť, aby uživil rodinu.

Ale aj o motoroch áut, o poľnohospodárstve,

o psoch a koňoch...

Hovoríme a musím uznať že „nevidiaci vidí“, že sa „vyzná.“

A že NENADÁVA ani NEFŇUKÁ na to, čo má...

Ten muž s bielou paličkou je spokojný,

lebo vie, že jeho manželka je s ním,

že jeho deti sú jeho oporou.

Že jeho rodina je jeho prístavom,

aj keď príde búrka...

 

Po 15. minútach jazdy autom, konečne objavíme správny panelák.

„To fakt chodíte pešo?“ Čudujem sa.

„Áno. Máme na seba čas. Máme čas na počúvanie sa.“

„Aj s tým nákupom...?“

„Raz za týždeň. Áno. A vždy večer.....“

Chápem.... Nemusí vysvetľovať... Je to lacnejšie.

 

„Môžem si prezrieť auto?“ pýta sa nevidiaci.

„Jasné,“ prikývnem a sama som zvedavá ako sa na svet pozerá človek bez očí.

Ohmatáva ho. Obtlačka za obtlačkou. Dlaň za dlaňou. Dotýka sa svetiel, skla, dverí....

„Je krásne,“ povie po chvíli.

„Ďakujem.“

 

To isté si aj ja myslím o tomto mužovi.

Je bez-OČI-vý, bez očí, so zrakom ostrejším ako my vidiaci....

 

Fúka vietor.

Rýchle si vymeníme telefonické kontakty.

Rozlúčime sa.

 

Ostávam ticho sedieť v aute....

Pôvodne som chcela usporiadať preteky s vetrom.

Zrazu sa nemám kam ponáhľať...

 

Pustila som sa pomaly brázdiť ulice,

vyšla z mesta a našla si tmavé miesto na stretnutie s Ním.

 

Boh sa mi nanovo prihováral a opakoval:

„Svetlo prišlo na svet a ľudia milovali tmu viac ako svetlo....“

 

Ten muž s bielou paličkou videl viac,  než ja

a naučil ma,

že nezáleží na tom, na ČO sa pozeráme,

ale na tom, AKÝ zmysel dávame svojmu „pozeraniu.“

 

Nie vždy ten čo si o sebe myslí, že „vidí“ má naozaj v poriadku aj „duchovný zrak“ .

A zasa naopak. Človek vo tme, môže vidieť aj to, čo iní prehliadnu...

A okrem toho... Kto koná dobro, ide na svetlo, aby bolo vidieť jeho SKUTKY....

 

Tak čo s tou tmou, svetlom, skutkami a našou BEZočiVOSŤOU?

 

Pane, daj aby som aj v tme videl svetlo. A vo svetle všetky tiene tmy.