Krátka ukážka z knihy autora Narnie..

Nikdy mi nikto nepovedal, že sa zármutok prežíva ako strach. Nie že by som sa niečoho bál, ale je to podobný pocit. Rovnaká žalúdočná neuróza, rovnaký nepokoj a zívanie. Stále musím prehĺtať.

Inokedy to zase vyzerá, ako by som bol tak trošku na mol alebo po nejakom otrase. Ako by medzi mnou a okolitým svetom bola zavesená neviditeľná opona. Je pre mňa veľmi tažké vnímať, keď niekto niečo hovorí. Alebo snáď - je mi zaťažko chcieť to vnímať. Veď je to také nezaujímavé... Pritom ale chcem, aby mi druhí boli nablízku. 

Sú okamihy - prichádzajú väčšinou úplne nečakane - keď sa ma niečo v mojom vnútri snaží presvedčiť, že sa vlastne konieckoncov nič tak hrozného, tak príšerného nestalo. A napokon - musím mať v sebe niečo ako skryté rezervy, nie? Ľudia sa cez tieto veci dokážu preniesť. No tak, hlavu hore, veď to hádam nebude so mnou až také zlé...Človeku je ľúto načúvať tomu hlasu, ale zdá sa, že je predsa len trošku na niečo dobrý. Ale v tej chvíli ma bodne pálčivá spomienka a všetky tie "rozumné úvahy" sa vyparia, ako keď útroby kováčskej dielne pohltia mravčeka. 

Vzápätí upadám do ľútostivosti, sĺz a plačlivej rozosmútenosti. To už mám skoro radšej chvíle prudkej bolesti. Tie sú aspoň rýdze a čestné. Ale to utápanie sa v sebaľútosti, ako keď sa zviera prevaľuje v brlohu, to lepkavé sladké potešenie , ako sa bahním v žalosti - to je mi odporné. (...)

Usilovne sa snažím z tohto stavu dostať, ale stále sa vracia, znovu a znovu. Všetko sa opakuje. Chodím v kruhu, alebo sa môžem odvážiť dúfať, že po špirále?

Ale ak chodím po špirále, smerujem hore, či dole?