„Hospodin ti otvorí štedrú pokladnicu, nebesia, a v pravý čas pošle na tvoju krajinu dážď; bude požehnávať každé dielo tvojich rúk. Budeš požičiavať mnohým národom, ale ty si nebudeš požičiavať od nikoho.“
(Kniha Deuteronomium – kapitola 28, verš 12)
Na nič si priveľmi nezvykaj, vravievala Sameera, pričom k ich jednotvárnemu životu tento výrok vôbec nepasoval. Dievčina mu ani nerozumela, keďže každý deň u nej vyzeral rovnako, ale potom – keď do ich hraničnej dedinky vtrhli krutí moslimovia – pochopila, pripomenúc si ďalšie časté slová svojej zatrpknutej matky: Život si vždy nájde spôsob, ako človeka prekvapiť, šokovať a udiviť.
I Yasamin sa na chvíľu zdalo, že by svet mohol byť pekný, jednoduchý; ale nie, všetko to prekazila Kažakova choroba a sen sa rozplynul. Hoci nedúfala, že by jej mohol opätovať lásku, nazdávala sa, že pri ňom možno našla svoj domov, veď aj ľudia okolo neho boli pre ňu takmer ako rodina: bradatý Luka ju vždy ponúkol mäsom, hoci sám ho mal najradšej, škúľavý Tamaz ju rozosmieval svojou zdanlivou nemotornosťou, s Irynou konečne našla spoločnú reč. Ibaže aj tak sa tejto rodiny musela vzdať, lebo každá pripomienka Kažaka sa jej zabodávala do srdca ako tisíc ihiel, stovky dýk či desiatky mečov s naostrenými čepeľami.
Viac už sa žiaľom trápiť nechcela – najmä, odkedy jej brat Stepan tak veľmi zdôraznil, že Armén z neba len nerád vidí jej skormútenú tvár. Jediná cesta, akou sa mohla vydať, ktorá by viedla od smútku, ju však oddelila od posádky.
Opustila Larnaku, rozlúčiac sa hlavne s mníchom a Irynou, ktorí jej k srdcu prirástli najviac – okrem Kažaka –, a zamierila na juh, akoby ju nohy samy ťahali čo najďalej od Sýrie. Putovala popri brehu, vystriedala niekoľko prác, ale každú iba na chvíľu: pri rybách v prístavnom meste Zygi sa nemohla zdržať, keďže obchodník jej takmer nedovolil spať, zveriac jej ako čerstvý vdovec s trojicou malých detí chod celej domácnosti; na poli tiež robila iba zopár týždňov, nanajvýš tri, pretože náhle prišlo obdobie dažďov; nakrátko si zarábala i dojením kráv, no keď dobytok posadla akási pliaga, dala sa na útek pred chorobou. Naučila sa však mnoho nových vecí, zväčša aj užitočných, ako poriadne šiť, priasť ľanové vlákno, zberať plody z ovocných stromov, dohliadať na pasúce sa ovce, rozkazovať strážnym psom. Až zrazu, plná nových zručností, vstúpila do druhého najväčšieho cyperského mesta.
Limassol, gréckou časťou obyvateľstva zvaný Lemesós, privítal ju hneď za mestskou bránou, cez deň otvorenou, desiatkami rúk, špinavých, mozoľnatých, zodratých, čo spolu s prosbami zúbožených žobrákov pýtali milosrdnú almužnu. Sýrčanka si so sebou od posledného chlebodarcu, majiteľa ovocného sadu, pestovateľa zeleniny a skúseného záhradníka, niesla pletený drevený košík, v ktorom sa pod vzorkovanou utierkou skrývala navŕšená kopa jedla.
Keďže pracovala za stravu a strechu nad hlavou, peniaze nemala; bedárom teda rozdávala pomaranče, grepy, citróny či pečivo. Väčšina poďakovala, vyhladovane si milodar strčiac do úst, no našli sa aj takí, čo jej urazene vynadali, div ju nahnevane neudreli do tváre. Na každého sa však usmiala a zapriala: „Boh ťa žehnaj, bratu.“
Kráčala medzi ságovými, trstinovými, ananásovými palmami a kým sa zotmelo, už sa nachádzala v prístrešku pouličnej pekárky. Vždy jej práca priam padla do náručia, nemusela pre ňu ani pohnúť prstom. Eleni s očami blízko seba, špicatým nosom a uhľovými vlasmi schovanými pod hnedočerveným závojom ju hneď vzala do svojho prázdneho domu, vraj jej jediná pomocnica sa pred niekoľkými dňami vydala a odišla zo služby. Zdala sa ako spravodlivá žena, keď hneď Yasamin varovala:
„Spať môžeš ísť vedno so sliepkami, no vstávame ešte pred prvým kohútom. Cisárovi treba na stôl zrána priniesť dobroty; jeho sluhovia prichádzajú najneskôr s východom slnka, mnohokrát i včaššie.“
Hoci pripravovať pokrm samotnému panovníkovi bola ohromná, desivá, priveľká zodpovednosť, Sýrčanka sa práci potešila a hneď nebesiam poďakovala. Najhorúcejšie dni roka sa blížili a ona mala radosť, že sa nebude musieť túlať vyprahnutou zemou, slnkom pohltenou, ako keď dakedy, hádam pred sto rokmi, putovala púšťou a stretla karavánu kadbanu Mahtab.
Od Kažakovej smrti a rozlúčky so Stepanom i Irynou už nedovolila, aby jej niekto vstúpil do srdca. Zamkla si ho ako truhličku so vzácnym pokladom, ktorý by mohol poškodiť i ten najjemnejší poryv vetra, ako obozretný človek zamyká dvere domu pred prípadnými zlodejmi, ako kráľovské stráže na noc zatvárajú všetky mestské brány, len aby cisárových poddaných nik neohrozil. Aj tak ju všetci videli sťa to najmilšie stvorenie, vždy skromné a sladkobôľne usmiate, pretože tak sa Yasamin jednoduchou správala; každý si ju musel obľúbiť, hoci zamestnávatelia svoje nároky nikdy neznížili, nikdy v ničom neustúpili, nikdy nepoľavili.
Eleni ju ubytovala pri piecke a hneď v prvú noc jej zverila oheň, vraj za tmy sa vie riadne ochladiť, tak nech jej uhlíky nevyhasnú. Sýrčanku premohla únava: schúlená pri zemi v popole a vedľa prichystaného dreva zaspala, ani poriadne neležala. Hlava jej klesla na hruď a ona sa mykla, s hrôzou si uvedomiac, že zlovestná červeň v piecke už neblikoce. Sprvu sa vydesila, že hneď prvú úlohu nesplnila, ale potom si uvedomila, že na kovových dvierkach, kam sa díva, mihoce sa jej vlastný tieň. Obzrela sa teda ponad plece a na stolíku s jednou nohou takou krivou, až sa celý knísal, všimla si horiaci kahanček, po ktorom stekal rozvoniavajúci vosk, zanechávajúci stopy aj v dreve.
Vzala jedno brvienko a zapálila ho od sviece, vložiac ho do piecky. Dvierka ju popálili, no bolesť z nej namiesto kriku či stonov vytryskla len skrz slzy, ktoré rýchlo potlačila: pahreba nevyhasla tak dávno, takže dom sa azda ani nestihne ochladiť natoľko, aby si to Eleni všimla, nádejala sa. Jej prianie sa splnilo, akurát si v tú noc veľmi nepospala, lebo od toho okamihu radšej už ani oka nezažmúrila.
Napriek tomu Boh doprial odpočinok aspoň jej mysli, keď jej umožnil zabudnúť na starosti všedných dní a priniesol jej ďalšiu z vidín, čo ju zahriala väčšmi a oveľa lepšie než krvavá pahreba:
Opäť uzrela seba, ako kráča kamennou dlažbou, bosá a od hlavy po päty zahalená moslimským rúchom pre ženy patriace k tej najprísnejšej vetve svojho vierovyznania. Navyše sa krčila pred dažďom a na prázdnej ulici sa jej šmyklo každým druhým krokom, keď do nej nepríjemne studené kvapky vody šľahol ukrutný vietor.
Víchrica jej nadvihla celý odev a prevliekla jej ho cez hlavu, odsotiac ju vzad a odvanúc rúcho do nedozerných diaľav. Sýrčanka sa preľakla, že uprostred ulice, hoci vyľudnenej, ostala nahá, no na svojej druhej podobizni zbadala ľahučké šaty, skôr len vrstvu látky, čo jej nežne hladila telo a pokojne okolo nej viala. Sledovala, ako Yasamin z vidiny obracia tvár k nebu a s radostným výrazom a rukami zdvihnutými dohora sa necháva zmáčať očistným vodopádom Božej milosti.
Ebenové kadere dlhočizných hustých vlasov, do ktorých by sa pokojne mohla skryť pred celým svetom, sa jej lepili na ruky, čo jej odhaľovali voľné svetlé šaty, i na tvár, no z pier jej neschádzal úsmev; dážď už nebol neznesiteľne chladný a poháňaný útočným vetrom, lež nádherne liečivo teplý ako bylinkový kúpeľ pre kadbanu Mahtab, jemný a nežný ako páperie víriace sa medzi slnečnými lúčmi, voňavý ako čerstvo upečený koláč. A presne v okamihu, keď do nej dážď udrel najsilnejšie – no už nie bolestivo, keďže sa mu poddala –, pomaly klesla na kolená. Kamenná dlažba vôbec nebola tvrdá.
Namiesto ľudoprázdnej ulice sa pred ňou zjavil trón, nekonečne vysoký a celý zo zlata, jagavý, trblietavý, ligotavý. A z neho, kým pred ním stále kľačala, sa k nej znášala siahodlhá, snehovobiela hodvábna látka či plachta, ktorá ju čoskoro úplne pohltila, celú ju obaliac. Neoslepila ju však, ako by sa mohlo zdať, iba čo sa Yasamin konečne dokázala sústrediť na to podstatné, ba najpodstatnejšie, na toho Najdôležitejšieho. A z jemnej látky sa stali mäkušké periny, v ktorých Sýrčanka s dôverou spočinula, zverila sa im, načisto im podľahla – a bolo jej tak dobre, skvele, neopísateľne.
„Tak, zvládla si to tu?“ z vidiny ju vytrhol pekárkin hlas, keď Eleni, celkom čulá, vtrhla do miestnosti s pieckou, mierne Yasamin odsunula a nakukla na pahrebu. „Výborne, si šikovná!“ pochválila ju, ale to už Sýrčanka stála na nohách. Ozvalo sa prvé kikiríkanie toho dňa a Eleni sa zasmiala. „Ihneď šup-šup do roboty!“
V priebehu najbližších dní musela sa Yasamin naučiť sama, i s pomocou Eleni pripravovať tourvu, kokosový koláč; ďalej cesto z hroznového muštu pečené v tvare hrubých prstencov – moustokouloru; kusy pečiva namáčané v javorovom sirupe; koláčiky kattimeri so škoricou, cukrom a medom; potom turecký ekmek kadayıfı – vyprážanú buchtičku plnenú pečeným krémom; pomarančový koláč portokoli; grécke sladkosti zo sezamových semiačok zlepených karamelom – pasteli; halvu z oleja, krupice, cukru, vody a pistácií; tenučký plát cesta prepchatý orieškami a mandľami a poliaty sirupom, katmer; kifyllu, sladký chlieb s hrozienkami; kolokotes, pečivo plnené tekvicovou kašou; krupicový koláč ravani, zmäkčený medovým sirupom. Všetko okolo nej bolo také sladké, až večer netúžila po ničom inom než po kúsku obyčajného slaného chleba a možno i syra (tú zmes ovčieho a kozieho mlieka, Cyperčanmi zvanú hallumi, si jej jazýček obľúbil). Ráno čo ráno chystala všetky tie lahôdky pre cisársky dvor, poriadne ani netušiac, kde presne sa v Limassole nachádza, a jej svet sa opätovne stával jednotvárnym, no tentoraz to bolo príjemné, sladučké takmer ako Eleninine zákusky. Až raz...
Jeden z rímskych cisárskych sluhov, ktorých mal Izák Komnenos prehojne, pekárke oznámil: „Jeho veličenstvo chce vedieť, čo sa v tvojej kuchyni pozmenilo, žena.“
Eleni sa preľakla, či jej voľačo neprihorelo, avšak vždy si dávala na nedostatky pozor, pri každom kúsku si overila, že je najdokonalejší, aký dokáže vytvoriť. S náznakom výčitiek pozrela na Yasamin, ktorá sa v prítomnosti mužov krčila nad stolom, vaľkajúc cesto z mandľovej múky, cukru, vaječného bielka a ružovej vody na qurabiyu, malé okrúhle sušienky posypané rozdrvenými orieškami. Tešila sa, až bude piecť melomakarono, ktoré mala spomedzi všetkých najradšej, lebo sa jej sem-tam i ušli, kým ešte mala chuť na sladké. Zmes krupice, cukru, pomarančovej kôry i šťavy, škorice a olivového oleja vytvarovala sa do akýchsi maličkých vajíčok, ktoré naplnila orechmi a po upečení vložila do horúceho medového sirupu.
„Ja... jeho veličenstvu sa niečo nepáčilo? Používam rovnaké recepty, aké som sa priučila od svojej nebohej matky, ktorú ich zas naučila jej mať; držia sa v rodine už niekoľko pokolení a...“
„Neplaš sa; jeho veličenstvo nevyzeralo nahnevane, skôr naopak,“ utíšil ju Aetius, muž hrdého výrazu i držania tela.
„Och, takže takto je to?“ potešila sa razom pekárka. „Nuž, čo je iné, čo je iné...“ uvažujúc sa rozhliadla po miestnosti, kde v piecke usilovne pukotali brvná zo štíhlych ihličnatých stromov. „Suroviny beriem od tých istých roľníkov, recepty mám rovnaké, dokonca aj pomôcky, vidíš?“ vytrhla Sýrčanke zamúčený váľok, dvihnúc ho do vzduchu. „Skutočne neviem, čo by sa tu bolo zmenilo...“ hútala.
Tým, že sa presunula, upútala Aetiovu pozornosť na Yasamin. „Ty... ty si tu bola aj minule?“
„Už zopár dní, kyrie,“ prikývla so sklonenou hlavou.
„Koľko presne?“ prižmúril oči, okolo ktorých sa mu prehĺbilo pár vrások. K mladíkom sa už neradil, ale od starca mal tiež ďaleko.
Yasamin blysla kútikom svojich hlbokých studní po pekárke, hľadajúc u nej záchranu, a Eleni sa teda okamžite chopila slova: „Presne je to osem dní.“
„Tak to bude ňou. Pridávaš do pokrmov pre jeho veličenstvo tajné prísady?“
„Nie, vôbec nie...“ namietala bezbranne, bezradne, vydesene. Akoby úplne zabudla na to, čo Riman povedal len pred chvíľočkou: že cisárovi sa zmena pozdáva.
„Lepšie bude, ak to jeho veličenstvu ukážeš sama,“ náhle k nej podišiel, schytil ju za rameno a vytiahol von z domu, sotva si stihla s Eleni vymeniť posledný vyplašený pohľad. Pekárka, síce trochu zamračená, premohla sa k úsmevu, ktorým ju chcela povzbudiť; žiarlivosť ju síce pichla pri srdci, pretože ju si cisár nikdy nenechal priviesť pred oči, avšak ak sa skutočne vo výsledkoch práce dala badať nejaká zmena, zásluhy by si za ňu nikdy neprávom nepripísala.
„Kam ma vedieš, kyrie?“ spytovala sa.
Aetius ju pustil a ona sa za chôdze, ráznej podľa sluhovho vzoru, snažila z prednej časti šiat oprášiť múku. „Do pevnosti predsa,“ odvetil a Yasamin takmer vypadli oči z jamiek. „A to grécke pomenovanie mi neprislúcha, nie som žiaden pán.“
„Ako ťa mám teda oslovovať?“
„Aetius,“ pousmial sa. Tvár mal oholenú, čo v predošlom svete Sýrčanka jakživ na dospelom mužovi neuzrela, no tu panovali iné zvyky – a bol to Riman, takže ani nevedela, či sú to zvyky grécke, byzantské alebo rímske. „A ty sa voláš ako?“
Povedala mu a až kým došli k palácu, dozvedela sa, že Aetius má ženu a štyri malé deti, prednedávnom sa mu narodili dvojčatá. Keď sa spýtala, ako sa z Ríma (o ktorom netušila, kde sa nachádza) dostal sem, na Cyprus, vysvetlil jej to tak, že rímski vojaci boli vždy považovaní za jedných z najlepších, a zrejme aj Izák Komnenos chcel mať tých najlepších poruke, keby k niečomu došlo.
„K čomu by malo dôjsť?“ nerozumela.
„K hocijakému prepadu, či už z moslimskej, alebo aj kresťanskej strany. Nikdy nevieš, križiaci sú nevyspytateľní.“
„A čo je ich cieľom? Prečo toľké rozbroje?“
„Že sú medzi vami nevzdelanci, viem,“ zhodnotil, „ale žeby až takí?!“ čudoval sa, čo Yasamin zahanbilo a sklonila hlavu s červenými lícami, aby naňho nemusela hľadieť. „Kresťania chcú oslobodiť Sväté mesto, Jeruzalem. Výprava, čo trvá už dva roky, je tretia v poradí.“
„A tie prvé dve...?“
„Neúspešné; inak by nebola tretia. Prvá sa uskutočnila asi pred sto rokmi.“
Sýrčanke sa oči rozšírili prekvapením; taký dlhoročný spor?! „A prečo ľudia stále bojujú?“
„V mene viery sa konajú všelijaké lotrovstvá. Nechcem vravieť nič proti križiakom, keďže aj naše cisárstvo patrí ku kresťanskej Byzancii, no do týchto vecí by sme sa motať nemali. Našťastie, Izák Komnenos spravuje svoj ostrov a vojna sa nás ani poriadne nedotýka.“
„Vďaka Bohu.“
Došli k pevnosti: budova zo svetlého kameňa sa na štvorcovom pôdoryse dvíhala do výšky, strechu tvoril tiež štvorec, avšak o čosi menší. Medzi dvomi podpornými stĺpmi sa čnela brána, ku ktorej musel Aetius vyviesť Yasamin po desiatke schodov. Pred vstupom dnu si ešte Sýrčanka všimla zvláštny strom, akoby s dvomi kmeňmi, čo sa vzájomne prepletajú a objímajú sťa spriaznené duše, najlepší priatelia, nerozluční milenci.
Riman ju viedol rôznymi kamennými chodbičkami vystavanými pieskovcom, ktoré ju chladili, hoci sa ich ani len nedotkla. Vonku bolo čoraz horúcejšie, celé mesto akoby sa otepľovalo, pretože slnko pražilo neúnavne a dalo by sa povedať, že neprestajne, akurát v noci sa na chvíľočku umúdrilo, keď ho z oblohy vyhnal mesiac. Yasamin už dlho nevidela mesiac, ktorý jej inokedy pomáhal prekonať okamihy clivoty, ale teraz by naň hľadieť nemohla, lebo keď si v noci konečne ukradla aspoň zopár hodín na spánok, jej telo ich okamžite využilo. Hoci sa jej práca u pekárky Eleni páčila a bola za ňu vďačná, vstávať tak skoro ju unavovalo.
Teraz však musela byť svieža, veď predstúpi pred samotného cisára! Dosiaľ ani nestihla uvažovať o tom, čo mu povie – a čo sa jej bude jeho veličenstvo pýtať? Čudovala sa, že Aetius jej nevysvetľuje žiadne pokyny, ako by sa mala pred Izákom Komnenosom správať, veď už len pri Ehsanovi, pomocníkovi mestského pisára, musela sa vrhnúť na kolená a vdychovať prach spod jeho nôh; čo teda panovník celého ostrova?
Očakávala, až uzrie obrovitánsku priestrannú sieň, honosný trón a možno i ručne tkané koberce, vzácnosti z Orientu, tisíce sviec a začuje tichú oslavnú hudbu, a spomenula si, ako jej arménsky kupec Kažak dávno prisľúbil, že ju vezme na úžasné miesta a ukáže jej bazáre, chrámy, paláce. Keby nebolo jeho, keby v İskenderune nebola nastúpila na jeho loď, keby sa jej nebol priplietol do cesty, nesplnili by sa ani tieto slová. A hoci s ňou nekráčal týmito chodbami on sám, Yasamin si uvedomila, že svoj sľub dodržal.
„Kedy tam už dôjdeme?“ spýtala sa Aetia, keďže ju prenikala akási tieseň spojená s bázňou z celého tohto miesta, z majestátu, akým vyžarovalo. Hoci to nebol hrad ani zámok, lež pevnosť, zdalo sa jej, že krajšie miesto ešte nenavštívila – možno iba larnaské kostoly sa jej páčili o čosi väčšmi. V tých by však nemohla bývať; zato tu žili ľudia, tí šťastlivci, ktorým osud doprial viac než jej.
„Kuchyňa je tu za rohom,“ mykol Riman rukou pred seba, smerom vpravo, a Sýrčanka sa zarazila. „Čo sa tak dívaš?“
„Jeho veličenstvo je v kuchyni?“ prekvapene sa ozvala, ani si neuvedomiac, že zastala na mieste.
„Jeho veličenstvo?“ rozosmial sa Aetius. „Myslela si si, že ideš za jeho veličenstvom?“
Sklonila hlavu; zrejme si vysnívala príliš vysoký sen, na ktorý ešte nemohla dosiahnuť.
„Vediem vám posilu,“ oznámil kuchárkam, „dovoľte jej čokoľvek, čo si zmyslí.“ Uprel na ňu zrak: „Odteraz je tvoj domov tu.“
„A čo...“ začala, no sluha svižne odkráčal, takže len šeptom dokončila: „... Eleni?“ Rozhliadla sa po miestnosti, zrakom svojich hlbokých studní neisto blúdiac po neznámych tvárach.
Na nič si priveľmi nezvykaj. Život si vždy nájde spôsob, ako človeka prekvapiť, šokovať, udiviť.
