„Keď mi príval starostí zviera vnútro, tvoja útecha dušu mi oblaží.“

(Kniha žalmov – kapitola 94, verš 19)

Aby niečo nové vzrástlo, iné musí umrieť, vysvetlila Sameera svojej drobnej dcérke, keď Yasamin plná nadšenia z dopoludňajšieho behania po poli priniesla za náruč žiarivožltých púpav. Z kvietkov sa nesmierne tešila, rozniesla ich všade po dome, aby ho okrášlila, ale na druhý deň, keď objavila už len biele páperie namiesto slnečných lupeňov, rozplakala sa. Štvorročnému dieťaťu potom matka musela vravieť o kolobehu života a smrti, hoci to bolo priskoro, veľmi priskoro, až kruto priskoro.

Napriek zdĺhavosti a bolesti v Yasamininom srdci bol obrad nádherný a plný akéhosi uľavujúceho smútku. Keď Sýrčanka zbadala Kažakovo telo nehybne ležať v drevenej truhle, padlo jej zaťažko i dýchať. Na hlave mu spočívala akási korunka, do ktorej vsadili pergamenový prúžok. „Trisagion,“ vysvetľoval jej i ostatným z posádky, ktorí ešte nezažili pohreb, brat Stepan, „z úcty k nemu v arménčine. Neskôr sa bude viackrát spievať, ale myslím, že nik sa nenahnevá, ak tak učiníte v rodnej reči. Pamätajte, že znie takto: Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.“ Okrem nápisu, čo nedokázala prečítať, si Sýrčanka na pergamene všimla i nakreslenú postavu muža sediaceho na tróne s knihou v náručí, pričom vedľa stála akási žena a na druhej strane ďalší muž. V Kažakovej pravej ruke zbadala drevený kríž a v ľavej modlitebnú šnúru s uzlíkami, vo východnej cirkvi zvanú čotky.

Keď sa pri truhle zjavil kňaz aj s trojicou mladíkov, chlapcov ešte mladších od nej, Yasamin pomaly ustúpila vzad. Kňaz pokropil rakvu svätenou vodou zo všetkých štyroch strán a obrad sa začal. Smútiaci členovia posádky sa posediačky započúvali do Žaltára, z ktorého striedavo čítali kňaz a brat Stepan, pričom po každom žalme všetci vstali a spoločne sa pomodlili Sláva Otcu. Yasamin, zdanlivo mysľou neprítomná, všetky úkony opakovala trochu oneskorene, no nik sa nad tým nepozastavil.

Po mnohých ďalších modlitbách, často i niekoľkokrát opakovaných, sa Chazari Omeljan a Chorpan spolu s Krymčanmi Volodymyrom a Ivanom zhostili rakvy, aby ju preniesli do kostola svätého Lazara. Úplne vpredu mladí chlapci niesli kríž a koruhvu s ikonou Panny Márie, nasledoval ich kňaz a všade sa rozliehala omamná, ťažká, sladká vôňa kadidla za spevu Trisangionu: „Sourp Asdvadz, sourp yev h'zor, sourp yev anmah, vor haryar i merelotz, voghormia mez.“ Yasamin začula v tej istej melódii i gruzínčinu („Ts'mindao Ghmerto, Ts'mindao Dzliero, Ts'mindao Uk'vdavo, shegvits'qalen chven.“) či ukrajinčinu („Svjatyj Bože, Svjatyj Kriepkyj, Svjatyj Bezsmiertnyj, pomiłuj nas.“) a rozhodla sa pridať v arabskom jazyku:

„Quddūsun Allāh, Quddūsun al-qawī, Quddūsun alladhī lâ yamūt urḥammā.“

S príchodom do chrámu pocítili všetci príjemné ochladenie, avšak keď zaznel i v ozvene dopad truhly na podlahu hlavnej lode, opäť ich prenikla skľúčenosť. Okolo rakvy mladíci postavili do tvaru kríža štyri zapálené trojnohé svietniky a kňaz ju znovu podymil kadidlom. Neďaleko stál stôl, na ktorom spočívala misa s kolivou, obradným pokrmom z uvarených, zmäknutých pšeničných zŕn s medom a sezamovými semiačkami, mandľami, orieškami, škoricou, semienkami granátového jablka, hrozienkami a anízom; všetko posypané petržlenovou vňaťou. Kňaz z Biblie prečítal jeden verš:

„Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“

Nasledovali ďalšie čítania, pri ktorých sa vymieňali aj Kažakovi priatelia, a modlitby, ekténie a panychídy. Tie boli Sýrčanke rovnako neznáme ako ich názvy, ale s privretými očami sa k nim pripájala aspoň srdcom a mysľou, keď už nie hlasom, čo by sa jej zrejme beztak zadŕhal, zasekával, zlyhával.

Počas pohrebu každý z prítomných uchopil zapálenú sviecu a Sýrčanku z nej pálila tvár a slzili jej oči, no neprestávala do plameňa oddane, vytrvalo, odovzdane hľadieť; tak sa aspoň nemusela dívať na Kažakovu truhlu. Prekvapilo ju, keď začula radostné trojnásobné Aleluja, ktorým ľud odpovedal kňazovi na tri spievané vety:

„Blahoslavení tí, ktorých si si vyvolil a vzal k sebe, ó Pane.“

„Ich spomienka trvá z pokolenia na pokolenie.“

„Ich duše budú prebývať uprostred dobroty.“

Potom traja chlapci striedavo predčítali najdlhší spomedzi žalmov a smútiaci sa opäť ponorili do ďalšieho spevu, z ktorého Yasamin vyrozumela prosbu o to, aby Kristus daroval duši zosnulého večný odpočinok po boku svätých. Zrazu sa pred všetkých postavil brat Stepan s pergamenom v ruke a pomaly, precítene, takmer roztrasene sa modlil predpísanú modlitbu za odpustenie vín:

„Náš Pán Ježiš Kristus svojou Božskou milosťou a darom sily, ktorý zveril svojim svätým Učeníkom a Apoštolom, aby rozväzovali a zväzovali hriechy ľudské, keď im povedal: Dostanete Ducha Svätého. Komukoľvek hriechy odpustíte, budú odpustené; a komukoľvek hriechy zadržíte, budú zadržané. A čokoľvek rozviažete alebo zviažete na zemi, bude rozviazané alebo zviazané v nebi.

Tou istou mocou, ktorá bola daná nám od nich, je tento môj duchovný syn, Kažak, zbavený vín – skrze mňa, hoci nehodný som, od všetkých vecí smrteľných, ktorými zhrešil proti Bohu: či slovom, či skutkom, či myšlienkou alebo svojimi zmyslami, či dobrovoľne alebo nedobrovoľne, či vedome alebo neúmyselne.

Nech všetko, čo vzišlo zo slabosti jeho smrteľnej povahy, je zverené zabudnutiu a jemu odpustené, skrze Božiu milujúcu milosť, skrze modlitby našej najsvätejšej a požehnanej slávnej Kráľovnej, Matky nášho Pána a večnej Panny, Márie, a svätých, slávnych a chvályhodných Apoštolov a všetkých svätých.

Amen.“ Pergamen s modlitbou zroloval a vložil ho Kažakovi do ruky.

Nastal čas na to najťažšie, na posledný bozk. Všetci k Arménovmu telu zaradom pristúpili, aby mu pobozkali buď čelo, alebo kríž či ikonu v ruke, iba Yasamin sa perami znovu dotkla jeho líca, ktoré však už pred pár hodinami stratilo ľudské teplo a život. Meravý výraz na bledej, vychudnutej, no stále nádhernej tvári už nemohol zmierniť ani pohľad jeho veselých modrých očí, keďže mu ich po smrti zavreli.

Len čo sa s ním všetci rozlúčili posledným bozkom, Stepan venoval Sýrčanke pokývanie hlavou, ako sa vopred dohodli. Sľúbil jej totiž, že bude môcť Kažakovi voľačo darovať, a práve nastala vhodná chvíľa. Ako jediná z posádky lode sa k rakve priblížila i druhý raz, aby Arménovu tvár zahalila svojím hižábom. Bol to okamih, počas ktorého nadobro opustila moslimský svet i minulosť spojenú s ním. Prvý človek, ktorý ju poznal už nie ako neviestku, lež ako obyčajné dievča zo Sýrie, čelil smrti – a ona dúfala, že ten závoj prinesie pred Boží trón ako jej najúprimnejšiu obetu.

Nezotrvala pri ňom dlho, lebo musela prenechať miesto kňazovi. Teraz, keď už všetko minulé spoločne s Kažakom zanechala za sebou, pristúpila ku Krymčanke Iryne a pohladila ju po chrbte. Olena a Vira sa od plavovlasej priateľky ani nepohli, no i Yasamin jej chcela prejaviť sústrasť. Prýštila z nej čistá bolesť, sebaobviňujúca, vďaka ktorej Sýrčanka pochopila, že presne tie isté obvinenia, aké jej počas pobytu v stajni s umierajúcim Arménom na diaľku posielala, umárali i jej dušu. O čo viac ju musela bolieť jeho smrť, taká nečakaná a náhla, keď nielenže ho milovala, ale i bola ním milovaná – a ani sa s ním nestihla rozlúčiť! Teraz to už Yasamin chápala, už sa zase sústredila aj na prežívanie iných, nielen svoje vlastné.

Z kňazových rúk sa na Kažakovo telo zosypal v tvare kríža prach pôdy, hliny, zeme, po čom rakvu traja mladíci zatvorili. Sprievod znovu vyšiel na ulicu, tentoraz smerujúc na cintorín, pričom tretiemu Trisagionu znel v pozadí hlahol zvonov. Kým truhlu pomaly, opatrne, s bázňou spúšťali do jamy vyhĺbenej v zemi, prítomní spievali: „Otvor sa, ó zem, a prijmi ho, ktorý z teba utvorený bol rukou Božou pred časmi a ktorý vracia sa k tebe, čo zrodila si ho. Toho, ktorého na svoj obraz utvoril Stvoriteľ, nech prijme späť ako vlastníctvo svoje.“

V záverečnej časti obradu kňaz chytil do rúk lopatu, navŕšenú hlinou, a zas vykonal nad rakvou gesto kríža. „Zem je Pánova a plnosti Jeho,“ vyhlásil, na drevo vylial posvätený olej a zadymil otvorený hrob kadidlom. Vzápätí sa každý chopil lopaty a onedlho bol hrob zaplnený hlinou, zmizol rýchlejšie, než si naplno uvedomili, koho pochovávajú, koho vkladajú do zeme, koho odovzdávajú nebesiam.

Na mesto sa počas pohrebu zniesla noc, ale nikomu zo smútiacich nechcelo sa ísť spať. Premáhala ich síce únava, no nechceli sa vystaviť nočným morám zo straty dobrodružného priateľa. Celá posádka prešla Larnakou, vzdialiac sa od obývaných častí, a založila vatru, okolo ktorej sa usadila. Bez pitia či jedenia spomínali na mnohé zážitky s Kažakom, až od pocitu osamelosti prešli ku smiechu a od veselia opäť zas k trpkosti.

Yasamin sedela v úzadí a myslela na Kažakovho strážneho anjela, predstavovala si jeho neopísateľnú krásu, s ktorou sa tá Arménova – hocako výrazná – zaiste nedala ani porovnať, uvažovala, či vystúpil do neba spolu so svojím zverencom, alebo ho Boh zošle nejakému ďalšiemu človeku, možno novorodeniatku. Vedomie, že kupec predsa len neodchádzal z tohto sveta sám a že i pred nebeskú bránu ho určite doviedol jeho nebeský ochranca, ju zvláštnym spôsobom upokojovalo.

Náhle sa striasla pod prívalom chladného morského vetra a zatúžila priblížiť sa ku krvavým plameňom, no na pleciach zrazu pocítila hrubšiu vrstvu čohosi, čo ju okamžite zahrialo. „Prevleč si ju cez hlavu. Nemá síce rukávy, ale je ušitá z ovčej kože. Nebude ti už chladno,“ usmiala sa na ňu Iryna, prisadnúc si.

Yasamin si kožušanku, súčasť ukrajinského ľudového odevu, obliekla podľa Krymčankinho vzoru, keďže Iryna ju mala tiež natiahnutú na bielej ľanovej vyšívanke s červenou šitou ozdobou. „Vďaka.“

„Môžeš si ju nechať – na chladné noci.“

„Si ku mne taká milá...“

„A prečo by som nebola? Si také nádherné nevinné dievča s čistým srdiečkom.“

Sýrčanke sa páčil ten oblý, mäkko-tvrdý prízvuk, s akým rozprávala v turečtine s občasnými chybami. „Och, nie, ja... Vravela som o tebe škaredé veci. Toľké! Div som ťa nepreklínala,“ priznala, stratiac dych, a zahanbene sklonila hlavu, okamžite oľutujúc svoju unáhlenosť.

„To nič; viem svoje o zamilovanom srdci dospievajúceho dievčaťa.“

Pozrela na ňu očami, čo jej zalievali slzy, ktoré ale nepustila von – bála sa totiž, že by ich prúd už nedokázala zastaviť, že by sa jej studne roztrhli ako hrádza pod silným náporom záplav, že by sa vo vlastnom žiali utopila.

„Viem, že si ho ľúbila. A viem aj, že ty vieš, že som ho ľúbila tiež.“

Vie aj, že viem, ako veľmi on ľúbil ju? prebleslo jej mysľou, hoci v skutočnosti netúžila poznať odpoveď.

„Nuž, ale bolo vôbec možné nemilovať ho?“

„Tebe jedinej to opätoval,“ vyriekla, aj keď ju to nesmierne zabolelo, priam ako jedovatý šíp zabodnutý v hrudi, no zároveň tušila, nakoľko Iryna potrebuje počuť tie slová. Oheň usilovne praskotal, hladina Stredozemného mora, ktoré Yasamin z rozprávania z domoviny poznala ako Biele, sa pokojne vlnila, chlapi poväčšine utíchli alebo posediačky zaspali. „Ale nečudo,“ pokračovala, „si krásna a dobrá.“

„A ty v mojich očiach rovnako.“

„Ako si sa dostala do jeho posádky?“

„Keď už všetci spomínajú, prečo nie aj ja, že?“ pousmiala sa trochu trpko, akoby ju to kdesi zabolelo, ale Sýrčanka v pohybe tých ružových pier rozoznala aj silu, ktorú si dosiaľ v Iryne nevšimla. „Turci viedli na Krym mnohé nájazdy už za môjho detstva,“ začala Krymčanka, „a ja som sa nazdávala, že som pred nimi v bezpečí, lebo unášajú len chlapcov. Ostatných buď zabijú, alebo dokonca nechajú ísť; aspoň také chýry sa šírili mojou rodnou Balaklavou. Zrejme ich rozprávali staré matere svojim dcéram a vnučkám, aby žili v pokoji a nie v strachu – no neboli pravdivé.“

„Čo sa stalo? Ako si to zistila?“

„Moja najhoršia nočná mora sa premenila na skutočnosť. Predstava zajatia u moslimov bola pre mňa horšia než smrť z ich rúk, ale nedostalo sa mi toho, po čom som túžila väčšmi. Zajali ma, aj moje sesternice Olenu, Viru a Larysu. Olena a Vira sú sestry. Všetky tri sme boli dcéry troch sestier, ja ako jediné dieťa a Larysa mala dvoch mladších bratov, o ktorých však nič neviem. Od toho dňa sa všetko zmenilo, odviedli nás k sultánovi Tuğrulovi Tretiemu. Panovať začal ako šesťročný a kým dospel, stal sa z neho namyslený muž, ktorý sa nazdáva, že môže mať všetko, čo si len zmyslí. Všetko, všetko na svete.“

S roztraseným nádychom sa Iryna objala okolo pliec a Yasamin jej na znak podpory stisla zápästie, pričom Krymčanka si s ňou so smutným úsmevom a s vďakou v pohľade preplietla prsty.

„Sú to dva roky, čo nás tam priviedli. Prvé dni po nás ani pes neštekol, div sme neumreli od hladu a hlavne smädu. Potom nás začali pripravovať – skrášľovať, učinili z nás zdanlivé moslimky, aspoň podľa oblečenia a výzoru. Žiadna z nás sa nemala stať jeho manželkou, no to nám nebolo dostatočnou útechou, pretože sme vedeli, že aj tak...

Odpusť, Yasamin, nebudem ti kaziť sny podrobnosťami. Ako prvú k nemu odviedli Larysu, bola mi najbližšou priateľkou. Hrdšiu ženu som dosiaľ nestretla, ani predtým; ona už s odchodom vravela, že sa mu nepoddá, že sa nenechá znesvätiť špinavým moslimom. A myslím, že čo si zaumienila, i dosiahla. Hoci... stálo ju to život. Na striebornom podnose pred nás priniesli jej hlavu, čo nás tak vydesilo, až sa každá z nás hodila Tuğrulovi k nohám. Hanbila som sa za seba, akoby som bola horšia než... než čokoľvek, no žila som tak celé mesiace, až som zrazu napočítala rok a potom polovicu ďalšieho.

A Olena s Virou sa spriatelili s dvomi moslimskými strážnikmi, ktorým prisľúbili čokoľvek, ak nám umožnia útek. Stalo sa tak, pomohli nám a tuším, že i oni prišli o život – práve kvôli nám. No my sme mali voľnú cestu von, preč od toho hrozného života, aj keď sme nemali ani poňatia, kam sa vydať. A ani utiecť nebolo až také ľahké, hoci cesta sa pred nami krásne črtala. No bola to cesta z vysokej veže, kadiaľ sme sa mali zošplhať.

Obávala som sa, že spadnem, preto sa mi i uprostred zostupu pošmyklo. Srdce mi tĺklo až v krku, nemohla som sa nadýchnuť a zrejme som zo seba počas pádu nevydala ani hláska, hoci dievčatá – Olena i Vira – som dole počula kričať od strachu. Komusi som zrazu padla do náručia a bola som zachránená. Ak ním dovtedy nebol, v tej chvíli sa Kažak stal mojím strážnym anjelom.“

„On ťa zachránil?“ opýtala sa Yasamin so zatajeným dychom. Spomenula si, ako zakopla na ulici v İskenderune a Armén ju zachytil, zakončiac jednu zo svojich zábavných rozpráv slovami: „A takto som chytil aj tú princeznú, čo padala z veže!“ Smial sa nielen on, ale i dav, a Yasamin pociťovala najväčšie rozpaky v živote, pričom však ten okamih stál za to.

„Presne tak, vďaka rástla v mojom srdci, až rozkvitla v... v lásku,“ dodala, hoci zaváhala, či je správne, aby pred trpiacou Sýrčankou vravela tak priamo.

„Čo budeš teraz robiť? Kam sa vyberú ostatní?“ Chcela sa spýtať i to, čo bude s ňou, no tušila, že teraz sa o seba musí postarať sama. Už na sebe nemá žiadne znaky moslimského sveta, takže sa pred ňou otvára nový život na Cypre, v Larnake či nejakom inom meste. Kdekoľvek.

„Zhovárali sa o tom, že bez Kažaka sa plaviť nebudú nikam, a ja súhlasím, nemáme právo... Jeho loď zrejme predáme a zisk si rozdelíme, aby sme každý mohli začať niekde inde.“

„Neostanete pokope?“

„Sama sa vyčleňuješ,“ pripomenula jej. „Kažak nás spájal, inak sme si cudzí. Zarobili by sme si dobre, ľudí cudzie kultúry zaujímajú, ale nie; takto to už nepôjde. Všetci potrebujeme robiť niečo iné, asi ani jeden z nás sa už nebude živiť tak ako pri Kažakovi.“

Chápavo prikývla, takto sa jej to zdalo i úctivé voči zosnulému.

„A kam sa vyberieš ty, Yasamin?“ Iryna sa predklonila, plavé vlasy sa zlatisto zaleskli v žiare ohňa a Sýrčanke pripomenuli tekutý med či roztavené zlato, alebo len priezračný vodopád prežiarený slnečnými lúčmi.

„Ešte neviem.“

„Nechceš ostať s nami? Olena a Vira ma určite neopustia, a Ivan zas neopustí Viru, pričom Volodymyr nenechá svojho mladšieho brata samého s tromi ženami. Kam sa vydajú Vasyl a Fedir, to neviem povedať, no neobyčajne si rozumejú s Chazarmi, takže s nami asi neostanú.“

„Potrebujem sa postaviť na vlastné nohy.“

„Nesmieš zostať sama! Ako si len poradíš v takom veľkom, cudzom, neznámom svete? Čo vieš robiť, dievča?“

„Naučím sa. Robila som už všeličo, i slúžku, i opatrovateľku, i kuchárku. Žiadnou poctivou prácou nepohrdnem, ak mi dajú najesť a strechu nad hlavou.“

„Och, Yasamin,“ objala ju okolo pliec, „také skromné dievčatko! Ja som rozmarná a chcela by som od života veľa, čo najviac. Neprestávam snívať o krásnom živote v honosnom paláci po boku kráľa, s korunkou na hlave a v čarokrásnych šatách z drahých látok. Zato ty chceš len jedlo a strechu nad hlavou...“

„Beztak je to pre mňa viac než dosť.“ A možno ani TO si nezaslúžim.

ZASLÚŽIŠ, zasiahol Boh, hoci to nemal vo zvyku, kým sa zhovárala s dakým iným. Teraz ju však veľmi uistil, až sa jej vnútrom rozlialo teplo – takmer také ako pri Kažakovom dotyku, pričom toto teplo bolo stálejšie, odolnejšie, trvalejšie; nevytratilo by sa pri prvej nepríjemnosti či ťažkosti, pretože pochádzalo zo samotných nebies.

„Ako sa vysporiadaš s jeho smrťou?“ opýtala sa ešte Iryna, akoby žiadala radu.

„Matka mi kedysi vravela jednu múdrosť. Keď jej slová trochu prevrátim, sú mi útechou: Niečo musí umrieť, aby iné – nové vzrástlo.“