Potešila som sa, že ju hneď z rána vidím na istej sociálnej sieti svietiť. Ale bolo to v neobvyklom čase. O takom to čase je predsa v práci. Možno má dovolenku, alebo žeby bola chorá? Ale veď ona nezvykne byť chorá..., tak to bude niečo vážnejšie! A bol za tým škaredo vyvrtnutý členok na lyžovačke. Takže predsa....PN-ka. Po pár prehodených vetách mi hneď povedala, že to bude dobré..., že sa to spraví a ešte niečo na spôsob, že Pán sa postará. No ja som jej nato odpovedala, že tu bolesť a ten stav dôverné poznám... Lebo sa mi to často stáva, vzhľadom na môj slabý zrak. A už som si tiež zvykla na rozbité kolená, na vyvrtnutý členok...na deravé nohavice, na rozbité lakte, na modriny, len pretože som prehliadla schod a pod. Aj som sa sama tomu zvykla smiať, že sa mi neotvoril padák... , no a čo už s tým narobím. Raz mi jeden lekár pri ošetrovaní povedal, že vyvrtnutý členok je horší ako bežná zlomenina. LOna mi znovu napísala, že Pán sa postará a my predsa musíme ísť s úsmevom ďalej. Aj napriek tomu uisťovaniu som z tých slov cítila bolesť a smútok. Nepôsobilo to na mňa presvedčivo. A tento stav už trval dlhšie...
Tak som s tým šla pred Ježiša...
Pýtala som sa ho, Pane prečo mám poslednú dobu ten pocit, že sa za Tvoje slová iba skrývame. A veríme im vôbec...???
Ostala som veľmi prekvapená..., keď mi začal ukazovať rôzne situácie od môjho ranného detstva, spojené s mojimi chorými očami a slabým zrakom. Spoznávala som sa, ako nad rozťatým kolenom skrývam slzy a bolesť, aby ma nik nevidel plakať. Aká som bola zahanbená, keď ma z chodníka zdvíhal mladý chlap. Ako som odmietla pomoc, keď som si vyvrtla členok pred kostolom... lebo som zakrývala svoju slabosť. Hanbila som sa, že mám taký slabý zrak. A ešte stovky iných situácii a zranení drobných i veľkých... Ako som pociťovala obrovskú potupu...
A On načiahol ruku ku mne a povedal, len túto krátku vetu. „Obetuj to mne!“
A ja som si s plačom uvedomila, že som to nikdy neurobila. Obetovala som všetko iné, len nikdy nie toto čo chcel odo mňa môj Ježiš. A On chcel so mnou iba plakať... a musel nato čakať 50 rokov!
Ach, ako často sa Pane hráme na hrdinov... ,lebo v tomto svete slabí nemajú miesto! Ako často sa ešte aj skrývame za hromadu silných citátov! Ba aj svoje slzy plačeme len doma do vankúšov. A dokonca ich skrývame aj pred samotným Bohom! A On chce od nás IBA tak maalo..., chce s nami plakať...!
Boh nechce mať s Teba víťaza. Boh chce mať z teba bojovníka..., tak sa nevzdávaj! / o. M. Kuffa /.
Ale aj tí najlepší Egyptský bojovníci prichádzali z bojiska zranení, krvácajúci, stonajú, ba aj plakali... Potrebovali ošetriť rany a načerpať síl.
Popremýšľajme v tichosti a pôste nášho srdca ,či práve toto nechce aj od vás Boh. On určite nečaká, že to bude len o sebazápore, o jedle, alebo o aj tak nesplnených predsavzatiach.
Nehrajme sa už ďalej na hrdinov, len mu dajme práve teraz priestor ,aby On mohol konečne s nami plakať...
Nech sme po skončení pôstu, plný pokoja, radostí a odovzdaností, rozhodnutý spolu s ním niesť svoj kríž a vytrvať v tom. Nech načerpáme v tomto pôste s Bohom nové sily, aby sme mohli v radostí prežívať svoju V. Noc !
Lebo na PN-ku nechodia zdraví, ale chorí, ktorí počas nej relaxujú a načerpávajú novú silu a obnovujú si svoje zdravie.
Lebo Kristus neprišiel na tento svet trpieť kvôli zdravým. On prišiel kvôli chorým a slabým, nie kvôli hrdinom....
v