Ako som už písala, začalo to nevinne...
Po nesmierne namáhavom mesiaci som bola doma - na dva a pol dňa. A nakoľko som už strašne dlho nemala čas len tak na čítanie, čítala som. Myslím na také zábavné čítanie, pretože v poslednej dobe som mala čas jedine tak na skriptá a ráno, ak som vstala skôr na Sväté Písmo. A mne sa už tak strašne nechcelo premýšľať. Bola som unavená.
Od čítania som sa odtrhla len, keď som si bola zobrať niečo na jedenie alebo som šla spať. Na modlitbu ani pomyslenie, to, že som už dva dni nebola na omši, hoci sa mi dalo, tiež nie je u mňa zvykom.
Začal vo mne vŕtať taký malý červíček pochybností - čo ak nekonám vôbec správne? Ale rýchlo som sa ho snažila zahnať a namiesto neho prišla apatia.
Tento týždeň bol prvý piatok v mesiaci a toto sa odhrávalo štvrtok pred ním.
Zuza - mala by si ísť na spoveď, zdá sa, že to potrebuješ - hovorila som si. A zároveň sa vo mne ozýval hlas. Veď si bola pred týždňom. Dnes nemusíš, pôjdeš zajtra v Bratislave. Dnes si ešte môžeš čítať.
Strašne sa mi nechcelo ísť na tú spoveď. Vedela som, že nekonám správne, že sa mi podarilo nejakým spôsobom padnúť - čo však bolo horšie, mne sa nechcelo vstať. Ja som padla a mne sa nechcelo vstať. Vtedy som vedela, že je už zle. Napriek všetkému možnému, donútila som sa. Spravila som dobre. Zrazu sa mi odkryli všemožné veci, ktoré mi zastierali zrak.
Najmä jedna skutočnosť - stále mi chýbajú korene. Nie som zakorenená v Kristovi. Stačí, že príde vánok a ja sa skácam.
Ako však byť zakorenení v Kristovi?