Začnem drobným klišé. Pamätám si to ako keby to bolo včera. Raz-dva-tri, dva-dva-tri. Raz-dva-tri, dva-dva-tri. Otočka. Jau! Dokelu, kde mám dať nohy? Veď kroky ovládam – dozadu, doprava, dopredu... či naopak? Dokelu!
Ach, tanečná pred prvým spoločenským plesom. Moja nočná mora. Vôbec totiž necítim rytmus. Ak pri speve zachytím melódiu, verte mi, je to náhoda. Som na hudbu absolútne hluchá.
Zrejme si poviete, no ale keďže je to žena, môže sa nechať pri tanci viesť mužom. Omyl. Ani viesť som sa nenechala. Bola som hluchá a ešte aj tvrdohlavá. Nenechať sa nikým viesť. Ja viem kam chcem ísť, viem ako sa tam mám dostať, ja chcem byť pánom tejto situácie. O dôvere k partnerovi nemôže byť ani reč.
Vnímate to čo Vám chcem týmto povedať? Možno.
Práve teraz prežívam dobu, keď ma Boh učí tancovať. Učí ma naplno mu dôverovať, aj keď absolútne netuším, čo má pre mňa v tomto živote pripravené. Učí ma vnímať život skôr srdcom ako iba očami, či ušami. Šepká mi do ucha: Nechaj sa viesť, moja milovaná. Ja viem ako a kam. Len ma nasleduj.
A ja mám stále strach. A On hovorí: Neboj sa, nevzdávaj to, vytrvaj.
Mám pred sebou ešte dlhú cestu domov.
