Vždy, keď v pokladni obsluhujem ženu, ktorá má dokonale upravené nechty, začnem ich v duchu obdivovať. Áno, sú to doslova umelecké diela. S kamienkami i bez nich, každý necht inej farby, mozaiky rôznych tvarov i najdokonalejších fantázií. Žena s takýmito dekoráciami na svojich prstoch je obdivuhodná i obdivovaná. Je hlavne pestovaná. Môj manžel by povedal, že isto neumýva doma riad, veď by bola veľká škoda, ak by z tohto výtvarného diela odpadol čo i len jediný maličký kamienok, ktorý je zasadený práve tam, kde je, ako skvostný drahokam...

Netajím sa tým, že koľkokrát by som i ja chcela mať také dokonalé nechty a cítiť sa aspoň na chvíľu ako dáma...Ale len dovtedy, pokiaľ uvidím, aké sú tie krásne upravené nechty skôr na príťaž, ako na osoh...

Pazúriky, ako im ja hovorím, sú veľmi nepraktické hneď, ako dáma otvorí peňaženku. Ak ide platiť papierovou menou, má vyhraté, ale iba na krátky čas...pokiaľ jej nevydám výdavok z nákupu v drobných minciach. Uff, až vtedy začína veľký problém...Tie kovové mince sa nie a nie dostať do dlane svojej majiteľky zo stojančeka určeného na vydávanie. Začína boj nielen s drobnými, ale i s časom...Vtedy vidím, ako tie krásne ozdoby ženských rúk strácajú v mojich očiach na význame. Zoberiem ich z tej misky a vložím ich sama do dlane mojej zákazníčky, za čo dostanem slovné poďakovanie...

Prečo toto všetko píšem? Lebo mi je ľúto, keď vidím, ako sa zo žien stávajú bytosti emancipované, samostatné, dokonale upravené...ale jedným dychom musím povedať, že aj samé, osamotené...Sú vždy elegantné, noblesné, žiadúce, ale...muži sa ich boja osloviť, lebo si myslia, že v ich očiach sú iba takí „obyčajní chlapi“... Ale pravda je taká, že osamelosť týchto žien je ich každodenným hosťom...

Akosi sme zabudli, aké plány má s nami Boh...Že stvoril ženu na to, aby bola mužom milovaná, aby bola matkou. Vidieť dnes v náručí takýmto dokonalým dámam dieťa, je raritou. Pretože dieťa sa dnes „nenosí“... Mať však v náručí psíka, alebo mačičku, je však „normálne“.

Dieťa, živý dar od Boha! Držať ho v náručí a kochať sa jeho krásou. Privinúť si ho na svoje srdce a cítiť jeho sladký dych na svojich lícach...Aká to blaženosť! Byť tak blízko Boha! Dieťatko. Dar nad všetky dary sveta. A predsa sa my, ženy, dobrovoľne oň oberáme. Myslíme si, že v živote je omnoho dôležitejších vecí, ktoré musíme ešte stihnúť...Kariéra, biznis, mať vlastné auto, lákavé zamestnanie, byt v lukratívnej štvrti... a na potešenie toho psíka, ktorý sa ku nám pritúli po namáhavom celodennom kolotoči našich povinností, ako vynáhrada za ľudské teplo, ľudské slovo, teplo rodinného kozubu...

Viete, prečo sa tak rada v mysli vraciam do Košíc, do Národného pochodu za život? Lebo som tam videla mnoho a mnoho obyčajných mám s deťmi, manželmi, rodinami. Držali sa za ruky, usmievali, ale hlavne: Mali v náručí deti! Tam som videla, že možno slovenský národ nevymiera, lebo všetci, ktorí tam boli, uprednostnili vo svojom živote deti.

Žena potrebuje lásku. Potrebuje ju nielen prijímať, ale aj niekomu dať...A nikdy nebude plnohodnotnejšou bytosťou, ako vtedy, keď pohladí vlásky svojej ratolesti a dá mu na ne svoj materinský bozk.

Šťastie obyčajnej ženy nespočíva v dokonalom mejkape, vizáži, či sa odieva do značkového odevu, alebo navštevuje najluxusnejšie nechtové dizajnérske štúdiá...Lebo takými krásnymi pazúrikmi isto nemá koho doma pohladiť...lebo by nimi ublížila svojmu dieťatku, ktorému bolo možno práve treba utrieť mokrú slzičku z líčka...

Ja vždy, keď vidím dámu, ako z módneho salóna, je mi jej ľúto...lebo vždy ide sama...Sama bez manžela, bez dieťatka, bez kočiarika...V duchu si poviem, že ešte nie je pripravená pre život...Pretože raz, keď to zistí, bude v šoku...Lebo každodenný život je o obetovaní sa pre druhého. Pre nevyspaté noci nad postieľkou svojho drobčeka, pre svojho manžela, ktorý príde po celom dni uťahaný z práce domov a potrebuje nielen teplú večeru, ale...ráno pripravené aj čisté ponožky, vyžehlenú košeľu a uistenie, že život, ktorý spolu žijú, má veľký zmysel...Niet času na dokonalý vzhľad, ale na dokonalý život...

obrázok: Google