Často sa zastavujem počas omše práve pri týchto slovách. Kňaz nás vyzýva k tomu, aby sme ukázali komu sme odovzdali náš život- veď bez srdca by sme neboli. Ľudia odpovedajú všetci naraz, nahlas a s istotou- že svoje srdcia už odovzdali a teda nie sú na svätej omši len tak náhodou. Musím  povedať, že ma  tieto slová veľmi tešia. Už od malička ich počúvam, no nikdy som si ich plne neuvedomovala.

Všetci ľudia, ktorí sú v danej chvíli prítomní v kostole prehlasujú, že ich srdcia sú už dávno u Pána. Aké nádherné prirovnanie. Verím, že aj keď si to všetci možno naplno neuvedomujú, že aj oni na to skôr či neskôr prídu a že tieto slová budú hovoriť pravdivo. Veď to vyhlasujú všetci, malí aj veľkí, vzdelaní aj nevzdelaní, chudobní i bohatí a to je to, čo nás robí jednou rodinou.

 Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. (Mt 6, 21)

Spojenie týchto dvoch výrokov teda potvrdzuje neodvratne jednu vec. Naším pokladom je Pán Boh. Nemáme sa čoho báť, ak hľadáme jeho pokoj, ak sme ho- svoj poklad umiestnili do stredu nášho života. Nemáme sa prečo stresovať, ak sa snažíme byť mu blízko. Nemáme byť prečo dôvodom hádok, ak sa snažíme dodržiavať jeho prikázania a navyše nemáme byť prečo tými, ktorí pohoršujú, ak už sme odovzdali svoje srdce Jemu.