Vatikán 16. júna – Buďme si vedomí, že sme slabí, zraniteľní a hriešnici. Jedine Božia moc zachraňuje a uzdravuje. Tak znela jedna z kľúčových myšlienok dnešnej homílie pápeža Františka, ktorú predniesol počas rannej omše v Dome sv. Marty.
Potrebujeme Božiu moc, aby sme boli spasení
Nikto nemôže „zachrániť sám seba“, potrebujeme „Božiu moc“, aby sme boli spasení, pokračoval ďalej vo svojej kázni Svätý Otec, pričom uvažoval nad dnešným prvým čítaním z Listu sv. Pavla Korinťanom (2 Kor 4,7-15). Apoštol v ňom hovorí o poklade, ktorý máme „v hlinených nádobách“. Nasledovníkov Krista tak vyzýva, aby si „uvedomili“, že sú „z hliny, slabí, hriešni“ a že bez Božej moci nemôžeme „kráčať vpred“.
Tento Kristov poklad, vysvetlil  pápež František, máme „v našej krehkosti: my sme tou hlinou“. Lebo je to „Božia moc, Božia sila, ktorá zachraňuje, ktorá uzdravuje, ktorá stavia na nohy“. A práve to je „realita našej zraniteľnosti“:
„My všetci sme zraniteľní, krehkí, slabí a potrebujeme byť uzdravení. A sv. Pavol hovorí: zo všetkých strán nás sužujú, sme bezradní, sme prenasledovaní, zrážaní [k zemi], čo je prejav našej slabosti, slabosti Pavlovej, prejav hliny. A toto je naša zraniteľnosť. Jednou z najťažších vecí v živote je priznať si vlastnú zraniteľnosť. Niekedy sa snažíme zraniteľnosť zakryť, aby ju nebolo vidieť, alebo ju zamaskovať, aby nebola na očiach, alebo ju zastierať... Samotný Pavol na začiatku tejto kapitoly hovorí: ,Zriekli sme sa hanebnej pretvárky’. Pretvárky sú hanebné, vždy. Sú pokrytecké.“
Popierať našu krehkosť je pokrytectvom
Okrem „pokrytectva voči druhým“, pokračoval ďalej vo svojej úvahe Svätý Otec, existuje ešte pokrytectvo „voči nás samotným“. To znamená vtedy, keď si o sebe namýšľame, že „sme niečo iné“, že „nepotrebujeme uzdravenie a pomoc“. Keď jednoducho hovoríme: „nie som stvorením z hliny“, mám „vlastný poklad“.     
„Toto je cesta vedúca k márnosti, k pýche, k zahľadenosti do seba, keď človek nevníma, že je hlinou, ale hľadá spásu a naplnenie sám zo seba. Avšak je to Božia moc, čo nás zachraňuje v našej zraniteľnosti; a Pavol to uznáva, keď hovorí: ,Sme sužovaní, ale nie sme stiesnení’. Nie sme stiesnení, lebo Božia moc nás zachraňuje. ,Sme bezradní, – uznáva – ale nepoddávame sa’. Je tu niečo Božie, čo nám dáva nádej. ,Sme prenasledovaní, ale nie opustení; zrážajú nás, ale nehynieme.’ Neprestajne tu vidíme vzťah medzi hlinou a mocou, hlinou a pokladom. Máme poklad v hlinených nádobách. Avšak pokušenie je vždy to isté: zakryť, utajiť, neveriť, že sme hlina. To je pokrytectvo voči nám samým.“
Hlina je schopná prijať poklad len v poníženosti
Apoštol Pavol, podčiarkol ďalej pápež František, týmto spôsobom „zmýšľania, uvažovania, ohlasovania Božieho slova“ nás napokon privádza k dialógu „medzi pokladom a hlinou“. K dialógu, ktorý musíme neprestajne viesť, ak chceme byť čestní.
A práve tu zohráva podľa Svätého Otca dôležitú úlohu „pocit zahanbenia“. Ako upozornil, vyznanie našich hriechov v spovedi by inak bolo len ako zoznam cien na trhovisku, s úmyslom „trošku obieliť tú hlinu“, aby sme boli silnejší. My však musíme naopak akceptovať svoju slabosť a zraniteľnosť, i keď je to „ťažké“ urobiť.
„Je to zahanbenie, čo nám rozširuje srdce, aby vstúpila Božia moc, Božia sila. Zahanbenie, že sme hlina a nie nádoba zo striebra či zlata. Že sme hlinou. A ak sa dostaneme do tohto bodu, budeme šťastní. Budeme veľmi šťastní. Teda dialóg medzi Božou mocou a hlinou: spomeňme si na umývanie nôh, keď sa Ježiš priblížil k Petrovi a Peter povedal: ,Nie, mne nie, Pane, prosím nie! Čo to robíš?’. Peter vtedy nepochopil, že je hlinou, že potrebuje Pánovu moc, aby sa spasil.“
Ide tu teda o „veľkodušnosť“ v schopnosti uznať, že „sme zraniteľní, krehkí, slabí a hriešnici“. Len vtedy, keď akceptujeme, že sme hlina, dodal na záver dnešnej rannej homílie Svätý Otec František, „sa na nás prejaví výnimočná Božia moc a dá nám plnosť, spásu, šťastie, radosť z toho, že sme spasení“. Vtedy budeme schopní prijať „poklad“ Pána. -ej- 

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar