Hm, kto má na túto otázku spoľahlivú všeobsiahlu odpoveď? Celé dejiny partnerských vzťahov ju riešia... a zrejme si ju každý pár, resp. každý jednotlivec v ňom musí zodpovedať sám. Alebo nie... – ľudia si často vyberajú tak, že to ani „výber“ vlastne nie je: dajú sa opantať druhou osobu, alebo predstavou o nej, podľahnú čaru príťažlivosti a potom sa už len akoby „vezú“ po prúde, kam ich to akosi samo vedie, bez hlbšej úvahy, serióznejšieho rozhodovania a zodpovednosti, ktorá by z toho mala vyplývať. Našťastie, sú aj takí, ktorí k tomu pristupujú vážne, vždy boli a verím, že aj vždy budú. Ale nápadne veľké množstvo rozbitých vzťahov, rozvedených manželstiev a zlomených sŕdc i životov napovedá, že máme v tejto otázke, naša generácia, vážnejší problém.

Ako na ňu odpovedať? Ponúkajú sa dve, zdanlivo protichodné cesty – riadiť sa rozumom a riadiť sa srdcom. Romantická literatúra ich často kladie proti sebe. Hovorí sa, že buď sa uzatvára „manželstvo z rozumu“ alebo „manželstvo z lásky“ (to je to „srdce“). Ale keď sa dvaja ľudia milujú pravou láskou, nie je v tom vari aj rozum veľmi vážne zaangažovaný? Ak lásku možno vyjadriť slovami „chcem tvoje dobro“, je tam predsa jasne zreteľná aj vôľa („chcem“), aj rozum (schopnosť a odhodlanie hľadať tvoje, naše spoločné „dobro“). Preto by sme asi nemali dávať do protikladu „manželstvo z lásky“ vs. „manželstvo z rozumu“, ale skôr „manželstvo z lásky“ vs. „manželstvo z ošiaľu“ a „manželstvo z rozumu“ vs. „manželstvo z vypočítavosti“.

Iný spôsob uvažovania, ktorý sa tu ponúka, je hľadať si partnera, ktorý bude našou „spriaznenou dušou“. Lenže ako ju identifikovať? Hovorí sa, že „protiklady sa priťahujú“. Hm, to možno platí vo fyzike, o magnetoch, ale myslím, že v medziľudských vzťahoch platí skôr „vrana k vrane sadá – rovný rovného si hľadá“. To však nezodpovedá partnerskému vzťahu, lebo na svete niet väčšieho rozdielu medzi dvoma ľuďmi, ako je rozdiel medzi mužom a ženou... A predsa! Čo je to, čo ich nielen „priťahuje“ k sebe (na to je odpoveď pomerne ľahká), ale doslova „spojí“? A ako to spoznať? A ako, podľa čoho sa rozhodnúť pre to?

Poprosil som o radu, resp. o skúsenosť pani, ktorá prešla veľmi výnimočnou cestou pri svojom vlastnom riešení tejto otázky, Kate McKeyovú, vojvodkyňu z Albany.

Pani vojvodkyňa...

Kate.

Ďakujem. Aj za Vašu ochotu podeliť sa o svoj „príbeh lásky“ a že ste súhlasili, aby som sa Vás naňho povypytoval trochu viac do hĺbky.

Nech sa páči. Sama som sa ním roky zaoberala, aby som ho vôbec pochopila a mohla nejako zrozumiteľne vysvetliť našim deťom. Nakoniec som si to radšej rozmyslela. Ale dnes sa už o tom môžeme porozprávať otvorene. A pochopila som z Vášho pozvania, že film vám nestačil. (úsmev)

Pochopili ste správne. Viete, asi ťažko by bolo nájsť dve protikladnejšie osoby, ako ste boli Vy a Váš Leopold – odlišovalo Vás doslova všetko.

No, áno. Leopold bol znechutený svojím životom a osudom šľachtica. Zároveň ako ho fascinovalo, že „dnes hýbu svetom muži činu“, ako hovorieval, sám sa hanbil sa za to, že je na konci devätnásteho storočia v Amerike už len „prežitkom“. Neuvedomoval si, že vo vnútri je presne takým „mužom činu“. A čo sa týka vzťahov so ženami, strýko mu hovorieval, že „láska je skok“, ale on sa nikdy skutočne nezamiloval, takže ...nezatúžil skočiť. Teda urobiť rozhodnutie „raz navždy“, za ktorým by si chcel stáť so všetkou zodpovednosťou.

A ja? No, môj šéf to vyjadril bolestivo presne: bola som vraj výnimočná žena – ale v tom, že som ako muž: rozumiem ženám, ale nie som jedna z nich. Bola som životom, prácou, okolnosťami ubitá, unavená a čo sa lásky týka, tvrdila som, že je to len „dospelácka verzia Santu Klausa“ – výmysel, ktorý nespochybňujeme, lebo nám akosi robí dobre veriť v neho. Ale mne nie. Bola som ubolená a znechutená po štvorročnom vzťahu so susedom Stuartom, ktorému som síce fandila a čítala všetky jeho neuveriteľné teórie, ale vôbec som nechápala svet, v ktorom žije, a ani on ten môj (nie, že by ten za niečo stál – to už viac Stuartove „fantázie“, za aké som ich pokladala. A po bolestivom konci príbehu lásky princeznej Diany a princa Charlesa som to v sebe uzavrela: „život nie je rozprávka!“ – a zatvrdila som si srdce. Teda, až kým neprišiel Leopold... (úsmev)

Čím si Vás získal?

Tak sa to asi nedá povedať. Brala som ho ako blázna, ktorý sa tak nejako hodí k môjmu bývalému partnerovi Stuartovi. Správal sa divne, ale... bolo to milé. (úsmev) Môj brat bol nadšený z toho, že hrá vojvodu a aký je v tom dôsledný, „stále v postave“..., ale mne to neprišlo také zábavné. Potom sa však udiali veci - pri raňajkách sa vyjadril, že tam, odkiaľ pochádza, "je jedlo výtvorom hĺbavého ducha" a "bez kulinárskeho umenia by bol život neznesiteľný", nato som ho angažovala do svojej reklamy, strávili sme spolu nejaký čas, on mi veľmi presvedčivo vysvetľoval, že prišiel naozaj z minulosti, aj keď ja som to nedokázala pochopiť – samozrejme... Ale zároveň mi ukazoval jednak svoju výnimočnosť, a jednak čosi ako „iný svet“...

V čom bol výnimočný?

To bolo veľmi zreteľné. Keď bol s mojím bratom v bare a brat tam šiel zbaliť kamarátku Patrice, on jej na privítanie lacno zalichotil, a Leopold jej vzal poháre z rúk... Bol z doby pred emancipáciou. Bol galantný z presvedčenia, nebolo to len o slovníku, ktorý už dnes pôsobí zastarane. My sme si už príliš zvykli na emancipované ženy – ako som bola ja. Leopold si ženy vážil, úprimne. Aj mňa, hoci mu Stuart povedal, že dnes sú ženy iné – nebezpečné... a na začiatku som mu to len potvrdila! (smiech)

A ten „iný svet“?

Poslal mi list na ospravedlnenie. Dobre – to je, povedzme, len formálna stránka (aj keď moja sekretárka, ktorá „žije“ len z romantickej literatúry, bola z neho totálne namäkko). Ale dokázal v preňho úplne cudzom svete zorganizovať na ospravedlnenie jednoduchú, ale nádhernú večeru na streche nášho domu, dokonca s huslistom! Preniesol čosi zo svojho sveta do toho môjho.

Toto že by dostalo „do kolien“ pragmatickú Kate?

Nie! (smiech) Podarilo sa mu postupne, aj keď zároveň veľmi rýchlo rozpustiť moje presvedčenia. Pripúšťam, že aj u mňa láska „skrsla“ cez zamilovanie sa – emóciu. V tej istej chvíli, ako som zo svojho rozumu tvrdila, že láska je len „rozprávka“, zároveň som akosi neohrabane tancovala v náručí s mužom, ktorý bol ...reálny a moje srdce mi hovorilo, že takáto „rozprávka“ by sa mi páčila! Hovorila som mu, že sa bojím „skočiť“ (vtedy som to ešte nemyslela doslova, ako sa to následne udialo), a zároveň mi bolo tak dobre, že som chcela, aby sa to len tak neskončilo. Vedela som, že v každú nedeľu som otrávená, lebo viem, že po nej začne ďalší pracovný týždeň, kedy budem musieť bojovať a robiť kompromisy, a zároveň som pri Leopoldovi pocítila, že to nemusí byť jediný model života.

Vzala som si deň voľna... a bolo to – no, ako z rozprávky, ale zároveň skutočné! A pritom celkom jednoduché, bez veľkolepých giest. Možno s výnimkou toho, ako mi zachránil ukradnutú kabelku v Central parku. (smiech)

Rozumiem, teda usilujem sa. Leopold veril niečomu, čomu ste zatúžili veriť aj Vy... Povedali ste, že láska „skrsla“ cez emóciu zamilovanosti. Ako sa z nej potom vyvinula láska – čo dalo tej „iskre“ „oheň“?

Priznala som sa mu, že nie som statočná. Naozaj, bola som životom ubitá, a to som mala len čosi cez tridsať rokov. Nato mi Leopold povedal takú zvláštnu vetu – dodnes si ju presne pamätám: „Statoční sú tí, ktorí majú jasnú predstavu o svojej budúcnosti, a či už je krásna alebo nebezpečná, hrdo a smelo vykročia vpred.“ V čom je tá veta zvláštna? No – čo je podmetom tej druhej časti – predstava či budúcnosť? Keďže som sa živila reklamou, teda slovami, teda presnými, trefnými vyjadreniami myšlienok, za iných okolností by som ju brala ako celkom nejasnú a určite by som mu to tak nejako aj povedala. (úsmev) Ale v tej chvíli som si z nej vzala to, čo som podvedome cítila ako podstatu: statoční sú tí, čo hrdo a smelo vykročia vpred..., bez ohľadu na svoje predstavy, jasnosti či nejasnosti. Vtedy som ho pobozkala a ...začal sa totálne meniť môj postoj k vlastnému životu.

Ako sa začal meniť?

Začala som akoby hľadať spôsob, ako byť-s-Leopoldom – mať s ním budúcnosť. Opýtala som sa ho, či mu chýba jeho domov. Odpovedal mi, že len niečo – rytmus, oveľa pomalší než aký zažil v našej dobe.

A keď po kríze, ktorú vyvolal jeho odpor k tomu, aby nasadil svoju tvár do reklamy na čosi, čo bolo ...hnusné, mi nastavil zrkadlo v tom, čo vlastne robím, pochopila som, prečo nemám rada každú nedeľu, ako deň pred každým novým týždňom a že už nechcem, aby takto prešiel celý môj život – a že zrazu je tu niekto, s kým by som to mohla mať inak.

Ale zrejme ste si nedokázali predstaviť, aké by to mohlo byť – to „inak“, však?

Jasné, že nie. Len som veľmi cítila, ako mi chýbal a navrhla som mu (poslala som správu na odkazovač), aby sme sa hneď po večierku, na ktorom ma – paradoxne – mali povýšiť (čo bol predtým môj najväčší profesionálny a asi aj životný sen!), stretli. Nevedela som, čo ani ako, len som chcela naše dva životy nejako spojiť. Netušila som, že on je už nenávratne preč.

Veď to. Už zamotanejšie to asi ani nemohlo byť. Vy ste pochopili, že Leopold je ten pravý, keď už bol preč. Trochu mi to pripomína často citovanú myšlienku, že „hodnotu ľudí či vecí spoznáme až vtedy, keď o nich či o ne prídeme“.

Keď som zbadala seba na fotkách, ktoré urobil Stuart v minulosti, netušiac ako, uverila som, že on pozná vysvetlenie. Povedal mi, že moja budúcnosť je v minulosti. Tak som nabrala odvahu a skočila. Nie – nechcela som oňho prísť. Vedela som, že teraz je to na mne, urobiť rozhodujúci krok za ním. Uverila som Stuartovi, že vie, čo hovorí. Chcela som mu to uveriť. Našťastie, mal pravdu. (úsmev)

Tak mi napadlo: Prečo Vy za ním? Nebolo by bývalo jednoduchšie, keby on ostal s Vami?

Leopold sa musel vrátiť do svojej doby, kvôli časopriestorovému kontinuu, či ako sa to volá. Skrátka, bol vytrhnutý zo svojho času a keby nebol svoj život prežil tak ako „mal“, všetko by sa mohlo akosi „zrútiť“ – priznám sa, nie som v tom celkom dobrá, aby som Vám to vysvetlila. Ale ja som tam mohla prísť, lebo... nechcite to pochopiť (úsmev), môj život mal pokračovanie práve tam, teda presnejšie: práve vtedy.

Hm, nuž v tomto je Váš príbeh jedinečný, možno krásny, ale ...nenapodobiteľný. Nik z nás si „neskočí“ do minulosti pre svojho ideálneho partnera.

Prepáčte, Stanislav, myslím, že ste to celé nepochopili. Netrápte sa – tušila som to. A aj preto som súhlasila s týmto rozhovorom. (úsmev)

Nemusíte – a vlastne ani nemôžete – prežiť vo svojom živote náš príbeh. Ale nech vám ten náš slúži na zamyslenie: nepáči sa vám život, aký žijete, svet, v akom žijete, teda spôsob života – a neviete si v ňom predstaviť zmysluplný príbeh lásky, takže to už možno ani nechcete? Hrozí vám, že preto dokonca prestanete veriť v lásku? Nerobte to. Nájdite si niekoho, kto je „ako z inej doby“, aby ste spolu mohli žiť život „ako z inej doby“ či „ako z iného sveta“ – toho vášho. Že sa to nedá? Dá – ale treba na to dvoch, ktorí sa na tom spoločne zhodnú rozumom a rozhodnú srdcom: oni, ten konkrétny muž a žena, si totiž tvoria vlastný svet a spôsob, akým v ňom chcú žiť, je len na nich, aj keby mali byť na to sami dvaja. Vystačia si.

Hmm, dostali ste ma. (úsmev) Moja posledná otázka: Vaše rozhodnutie skočiť... ste uskutočnili srdcom alebo rozumom?

Láskou – teda aj-aj!

Aj srdcom: túžila som po Leopoldovi, byť s ním už navždy bez ohľadu na všetko, aj na svoju prácu, povýšenie, peniaze; aj rozumom: vo vedomí, že toto rozhodnutie bude raz navždy a nebude cesta späť, som dôverovala, že spolu budeme chcieť aj vedieť hľadať spôsob, ako ...byť spolu statoční. (úsmev)

Odpustite mi ešte jednu, možno uštipačnú? Nemal sa Leopold oženiť s nejakou majetnou dámou, aby zachránil svoje financie? Vy ste opustili svoj svet kvôli nemu práve vo chvíli, keď Vás povýšili... a on sa rozhodol práve pre Vás.

Leopold bol veľmi šikovný muž. A ja tiež, trochu - inak by ma môj šéf nebol povýšil. (úsmev) Myslíte si, že láska medzi nami dvoma nemala perspektívu nám vystačiť aj na to, aby sme sa spolu uživili? Prevezte sa výťahom a zistíte to. (úsmev)