Na Svetových dňoch mládeže (SDM) nikdy nebola, a predsa sa jej podaril unikát. Stojí za oficiálnym slovenským prekladom hymny SDM v Krakove (2016). Hovoríme s riaditeľkou Súkromnej základnej umeleckej školy so sídlom v Jastrabí nad Topľou Valériou Juríčkovou. Jej text schválila Rada KBS pre mládež a univerzity.
Ako si sa dostala k prekladu hymny?
Nenápadne. S Pavlom Dankom aktuálne pracujeme na prekladoch textov Piotra Rubika. Keď bola zverejnená hymna SDM 2016 v Krakove, oslovil ma „medzi rečou“ a rovnako „medzi rečou“ vznikol aj preklad. Prirodzene. Nenútene. Hravo.
Ako dlho ti trvala táto práca?
S prekladom je to trošku komplikované v tom, že samotné prekladanie netrvá dlho. Napríklad pri prekladoch básní si dlhý čas len čítam všeličo o prekladanom básnikovi. Rozhovory s ním. Všetky dostupné umelecké texty, pozerám videá a počúvam nahrávky, ak sú dostupné a podobne. Potrebujem najprv vnímať jeho osobu, zžiť sa s ním. Chvíľu to vyzerá, že sa nič nedeje a prekladateľ nepracuje. Ako keď prichádza na svet dieťa a deväť mesiacov ho nevidno. Ak je táto fáza poctivá, po nej už samotný prenos z jedného jazyka do druhého trvá pár intenzívnych hodín skladania a kombinovania slov a obrazov. Samozrejme, ak človek pozná princípy umeleckého prekladu. V prípade hymny k SDM 2016 som si ju najprv dookola počúvala, vnímala jej „dušu“ a dostávala do krvi všetky tie formálne zložky, ktoré musí prekladateľ vnímať prirodzene a nesmie pri samotnom prekladaní špekulovať nad tým, či je slovo trojslabičné a či v riešení použil jamb alebo trochej a pod. Musí akoby naskočiť na vlak formálnej platformy originálu a nechať sa ním viezť. A uvažovať o slovných variantoch už len v mantineloch tejto formálnej štruktúry. Takže aby som odpovedala na otázku - trvalo mi pár týždňov, kým som sa s piesňou skamarátila a potom už len pár dní, kým vznikol preklad a ďalších pár dní, kým sa vybrúsil.
Čo bolo na preklade najťažšie?
Ktosi povedal, že básnický preklad je robenie niečoho, čo sa nedá. Preto ma to baví. Som prekladateľský optimista a tvrdím, že preložiť sa dá takmer všetko. Hoci každý text, aj ten zdanlivo „ľahký“, má svoje úskalia. V prípade tejto hymny ich bolo niekoľko. V prvom rade samotné nosné slovo „milosrdný“, v ktorom je ono slabičné „r“ veľmi zlé z pohľadu spevu. Preto sme v refréne zvolili zmenu slovosledu. Strofy majú formálne takmer ideálnu podobu (sú deväťslabičné - je fajn, ak má strofa od osem do dvanásť slabík) a využívajú daktylský pôdorys. V ľudskej reči - potrebovali sme najmä trojslabičné slová (alebo slovné spojenia - ak nechcem vysvetľovať teóriu príkloniek a predkloniek (úsmev). Z tohto uhla pohľadu potrápila tretia strofa so slovami ako zmŕtvychvstanie, odpustenie a pod. Avšak úskalím boli samotné formulácie, ktoré sú dosť „popisné“, priame, nevyužívajú metaforiku a pod. V prípade básnického prekladu je základnou prekladovou jednotkou obraz, ktorý sa následne prekladá obrazom, a teda je prípustné vyjadriť niečo v origináli inými slovami, ak nimi vyjadrím to isté (metaforický a metonymický princíp prekladu, porov. Ľ. Feldek). Lenže tieto texty nevytvárali príliš priestor na tieto obrazové transformácie. Veci boli pomenované priamo a rovnako priamo museli zaznieť aj v preklade. Takže toto bola výzva, lebo išlo o akési overenie bohatstva slovnej zásoby slovenčiny. Ale aj akejsi slovnej kombinatoriky, pretože slová nie sú zo skaly, sú ako plastelína, ktorú možno ohýbať, hrať sa s ňou (skloňovať, časovať, pridávať predpony a predpony a pod.). No a jemným úskalím bol aj bridge, v ktorom sa mení rytmická štruktúra tým, že tu zrazu máme jamb, teda prvú slabiku neprízvučnú, čo slovenčina naozaj neľúbi a potom si prekladateľ musí na začiatkoch riadkov pomáhať s krátkymi „vypchávkami“.
Konzultovala si ho aj s nejakými odborníkmi?
V otázkach „teórie textu“ nie. Kedysi v začiatkoch som to robila, teraz už nie. V otázkach „hudobnej teórie“ áno. Tento priestor je pre mňa nový a vedieť zladiť slovný rytmus s hudobným - je niečo, do čoho prenikám postupne. V tomto smere patrí obrovská vďaka Palimu, ktorý mal so mnou neuveriteľnú trpezlivosť. A vedel správne zatlačiť, keď sa mu k „takmer dokonalému“ riešeniu žiadalo mať „dokonalé“. Ale to sa deje asi viac v prípade prekladov Piotra Rubika, ktoré si užívam práve pre vkusnú obraznosť a snahu vyjadriť pôvodnú poetiku s mikroskopickou presnosťou a výstižnosťou.
Čo ta pri preklade najviac oslovilo?
To sa nedá odpovedať takto jednoznačne. Pieseň je súlad slovesného a hudobného umenia. Súlad textu, hudby a spevu. A prevedenia. Mám rada umenie, ktoré je takéto „synkretické“ (esenciálne premiešané). Lebo sú veci, ktoré sa vyjadria slovom. Ale slovo nepovie všetko. Hudba vyjadruje niečo, čo slovo nedokáže, ale bez slova by zase vyjadreniu chýbalo čosi podstatné, bez čoho to „nie je ono“. Celé to hudobné spracovanie, spev a pod., slová a slovesné obrazy - to všetko spolu vytvorí celok, v ktorom každá časť má svoje nezastupiteľné miesto. A musia ladiť. Pomáhať si navzájom k optimálnemu efektu. Pri preklade na to treba myslieť o to viac a rátať aj s hudbou a spevom.
Pri preklade som sa snažila využívať biblické výrazy, ktoré sú akýmisi dverami do ďalších úvah a asociácií. Využívala som odkazy na biblické texty, ktoré opäť môžu vyvolať široké spektrum ďalších obrazov. Napr. Božie brány, alebo prúdy riek z kríža obsahujú aj odkaz na prúdy živej vody z vnútra toho, kto uverí, čo je doplnené slovom „vdýchne“ v ďalšom riadku a alúziou na Božieho Ducha. Krása tejto hymny spočíva v tom, že je naoko „jednoduchá“, avšak má v sebe skryté množstvo „tajných dvier“ k ďalším úvahám a môže sa stať predmetom mnohých katechéz a iných umeleckých spracovaní (viem si predstaviť, napríklad, krátke divadelné etudy na jednotlivé strofy a pod.). Snažila som sa, aby potom bridge zaznel aj ako významový vrchol piesne, aby sme vnímali moc vzkriesenia a moc Božej dobroty, ktorá požehná každého človeka v miere, ako to dovolíme. Aby sme mohli denne v každej chvíli nájsť úľavu v trápeniach a odpočinok v tieni Božej dobroty. A aby toto poddanie sa Bohu nebolo patetické, melancholické (v štýle „nič iné mi neostáva, len dôverovať“), ale aby bolo radostným prejavom skúsenosti človeka, ktorý kráča s Bohom denne a všade a pozná ho. Hudobné spracovanie je takto nastavené a veľmi som chcela, aby aj slová viedli ľudí k radostnej a hlbokej dôvere v Boha. Prekladanie je niečo, čo z času na čas „musím“ robiť. Najmä po únavných dňoch v práci, plných úradovania, vnímam nástojčivú túžbu ujsť do umenia. Tvoriť. Písať. Alebo prekladať. Kto raz skúsil pôžitok z tvorby, nevyvlečie sa už z toho. Toto bola podobná skúsenosť. Dalo mi to radosť z tvorby a úžas nad prácou Božieho Ducha, ktorý si používa človeka, aby vytvoril niečo, čo ho presahuje. Toto žasnutie je na tom najkrajšie. Vedie k Božiemu srdcu. Do jeho vnútra.
Čim by mala tato pieseň podľa teba osloviť mladých?
Nadšením a zápalom žiť svoj vzťah s Bohom poctivo deň po dni. Nielen počas SDM. Ale všade tam, kde sme. Ktorýsi z kazateľov raz na otázku, prečo za ním ide toľko ľudí, povedal jednoducho, že on sa len „zapálil a ostatní sa chodili pozerať, ako horí“. Mám nádej, že táto hymna pomôže mladým, aby sa zapálili nie chvíľkovo. Ale aby skúsenosť SDM 2016 bola pre nich počiatkom zápalu pre každodenné kráčanie s Kristom, túžby po autentickom vzťahu s ním a „odvážne-múdreho“ svedectva o ňom na každom mieste v každom čase. V tom, že budú nielen milosrdní, ale že sa na mladej generácii budú napĺňať všetky blahoslavenstvá a že mládež premení Cirkev na sad plný stromov, zasadených pri potokoch živej vody, ktorých konáre sa ohýbajú pod ovocím Ducha.
Môžeš sa nám trošku predstaviť na záver...
Mám 38 rokov. Jedenásť rokov som pôsobila na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde som sa venovala práve básnickému prekladu (v rámci teórie a kritiky prekladu, ale aj ako prekladateľka z ukrajinčiny a slovanských jazykov, vyšlo mi niekoľko knižných prekladov ukrajinských básnikov). Externe s FF PU ďalej spolupracujem. Tretí rok som riaditeľkou Súkromnej základnej umeleckej školy so sídlom v Jastrabí nad Topľou. Venujeme sa deťom v okolí Vranova nad Topľou. Táto práca je pre mňa neoceniteľným Božím darom, ktorý by som dopriala každému. Na SDM som nikdy nebola. Kedysi som sa „realizovala“ na iných typoch mládežníckych aktivít v rámci Cirkvi. Avšak aj dnes vidím, za koľko veľa vďačím práve tomu, že ma kedysi rodičia (keď som ešte bola finančne závislá od nich) podporovali v angažovaní sa v Cirkvi a v účasti na rôznych podujatiach a verejných fórach. Dali mi vzácne skúsenosti, z ktorých ťažím dodnes. Prečo by mali ísť na SDM? Kvôli skúsenosti s Cirkvou. So spoločenstvom Cirkvi. Kvôli stretnutiu sa so živým Bohom, ktorý má moc spraviť pre každého omnoho viac, ako dúfa a očakáva.
Komunikačný tím SDM
